Vymenil Sarkozy Nemecko za Talianov?

V uplynulých týždňoch to bolo netradičné francúzsko-talianske duo, ktoré viedlo európske rozhodnutia od pomoci Aténam až po klimatické zmeny. Nemecko vykazuje čoraz menšiu chuť stáť v čele veľkých európskych iniciatív.

Sarkozy+Merkel
Nicolas Sarkozy a Angela Merkel. Zdroj: European Council 2007

Najvýraznejší náznak nového spojenectva prišiel keď francúzsky prezident Nicolas Sarkozy a taliansky premiér Silvio Berlusconi pritlačili nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú v otázke pomoci krachujúcemu Grécku.

Dohoda, ku ktorej EÚ dospela na marcovom summite nepomohla Aténam primäť hráčov na trhu uveriť v schopnosť Grécka splatiť svoje dlhy a preto na upokojenie trhov bolo treba silnejší záväzok eurozóny.

Koniec mesiacom nerozhodnosti dali 11. apríla práve Sarkozy a Berlusconi, keď sa v telefonickom rozhovore dohodli na úrokovej miere pôžičky eurozóny pre Grécko.

Týmto krokom išli proti vôli nemeckej kancelárky, ktorá bola proti 5 % úroku, ktorý je v Nemecku vnímaný ako neférová finančná injekcia a odmena za roky rozhadzovačnosti. Nakoniec ale musela ustúpiť francúzsko-talianskemu tandemu, ktorý podporil aj predseda Euroskupiny Jean-Claude Juncker.

Spoločné záujmy

Francúzsko-talianske porozumenie sa prejavilo aj o niekoľko dní neskôr s ďaľšou spoločnou iniciatívou. V spoločnom liste predsedovi Európskej komisie José Manuelovi Barrosovi žiadali Sarkozy spolu s Berlusconim o jeho podporu uvaleniu uhlíkového cla na krajiny, ktoré nie sú a nebudú súčasťou globálnej dohody o znžení produkcie emisií.

Paríž aj Rím sa obávajú, že ich primysel, ktorý platí za povolenky emitovať CO2 stratí voči lacnému dovozu z krajín, ktorých znečisťovanie ovzdušia príliš netrápi. Táto inciatíva bude dôležitá pri ďalších medzinárodných klimatických rokovaniach s výhľadom na konferenciu v mexickom Kankúne.

Minulý rok obe krajiny podpísali dohodu o spolupráci v oblasti civilného využitia jadrovej energie v dôsledku čoho budú v Taliansku postavené aspoň štyri jadrové elektrárne.

Je tiež niekoľko ďalších tém, ktoré spájajú obe zakladajúce krajiny EÚ, medzi nimi napríklad názor na reguláciu finančných trhov. Taliansky minister hospodárstva Guido Tremonti sa nedávno stretol s francúzskym eurokomisárom pre vnútorný trh Michelom Barnierom v Bruseli, kde prisľúbil, že Taliansko podporí jeho regulačné iniciatívy smerom k hedžovým fondom, kapitálovým požiadavkám pre banky a finančné deriváty.

Záujmy oboch sa stretajú aj v otázke Únie pre Stredomorie. Posilňovanie vzťahov s južnými susedmi je aj vo Francúszku aj v Taliansku prioritou zahraničnej politiky. Spoločná deklarácia na túto tému bola prijatá na francúzsko-talianskom summite 9. apríla v Paríži.

Berlín sa naopak vždy staval k južnému presahu EÚ skôr skepticky kedže prirodzené nemecké sféry záujmu sa sústreďujú okolo východných hraníc EÚ.

Ambivalentný vzťah Sarkozyho a Merkelovej

Pretláčanie Únie Stredomoria počas francúzskeho predseníctva EÚ zvýraznilo rozpory medzi Parížom a Berlínom. Výnimkou nebol ani otvorená konfrontácia, napríklad keď Nicolas Sarkozy v roku 2008 odvolal plánovaný francúzsko-nemecký summit.

Merkelová sa vždy dívala na Sarkoyzho aktivizmus s podozrením, najmä pokiaľ sa týkal snahy o získanie väčšieho vplyvu v Európe alebo na globálnej scéne. Tieto podozrenie boli citeľné najmä počas francúzskeho predsedníctva Únie v roku 2008.

Sakozy nikdy nepovažoval vzťah s Nemeckom za exkluzívny. Jeho pokusy dostať sa bližšie k USA ale aj k Veľkej Británii na začiatku predsedníctva nezostali v Berlíne bez povšimnutia.

Zbližovanie s Talianskom sleduje pravdpodobne podobnú pragmatickú logiku. Je mnoho dôvodov, pre ktoré sa Sarkozy snaží o užšie vzťahy s Rímom a určite nie len preto, že jeho manželka Carla Bruni má taliansky pôvod. Otázkou ostáva, ako ďaleko je francúzsky prezident ochotný zájsť v ohrození pre Európu tak typického a tradičného francúzsko-nemeckého vzťahu.

Lakmusovým papierikom bude možno rozhodovanie o novom prezidentovi Európskej centrálnej banky. Mandát Jean-Claude Tricheta končí v roku 2011. Kandidátmi na uvoľnený post sú Talian Mario Draghi a Nemec Axel Weber. Vplyv Francúzska na obsadenie tohto postu bude pravdepodobne rozhodujúci. 

Pozadie

Os Paríž-Berlín stála za podobou politík EÚ celé dekády. Mnohí dodnes volajú francúzsko-nemecké vzťahy „motorom Európy“.

Najvýznamnejšie obdobie zažili v 80. rokoch, kedy nemecký kancelár Helmut Kohl a francúzsky prezident Francois Mitterand stáli pri zrode Maastrichtskej zmluvu o založení Európskej únie. V 90. rokoch v tejto strategickej aliancii pokračovali aj Gerhard Schröder a Jaques Chirac.

Taliansko je jedným zo šiestich zakladajúcich štátov európskeho klubu. Podľa niektorých pozorovateľov Rím progresívne strácal vplyv v Únii s každým novým rozšírením.
REKLAMA

REKLAMA