Štúdia: Europarlament v ľudskoprávnych postojoch ustupuje

Akademici z viedenskej univerzity skúmali, aký odtlačok zanechalo na vnútorných politikách EÚ spolurozhodovanie s Európskym parlamentom. Tvrdia, že menšie ako Parlament deklaroval predtým, než prebral politickú zodpovednosť.

utečenecký tábor
zdroj wikimedia commons

Výmena osobných údajov, spájanie rodín utečencov a azyl sú tri príklady oblastí, ktoré od roku 1999 nie sú v únii spravované výlučne medzivládne.

Rakúska štúdia akademikov Floriana Traunera a Ariadny Ripoll skúmala, čo to pre tieto oblasti politík z hľadiska obsahu a ochrany ľudských práv znamená.

Azylová politika je dnes formálne koordinovaná na úrovni EÚ. Afganský utečenec má napriek tomu takmer sedemnásobne vyššiu šancu dostať azyl vo Švédsku ako napríklad v Grécku, o Slovensku ani nehovoriac.

Komunitárne sa rieši imigračná politika najmä z pohľadu boja proti terorizmu, trestného a občianskeho práva a ochrany osobných údajov už od prijatia Amsterdamskej zmluvy. Hovoriť do toho odvtedy môžu aj Európsky parlament a Súdny dvor EÚ. Tento trend ešte zvýraznila Lisabonská zmluva.

Európsky parlament ako inštitúcia dlhodobo razil postoj, že EÚ kladie pri vnútorných veciach a politikách nepatrične väčší dôraz na stránku bezpečnosti na úkor ľudských práv.

V aktuálnej štúdii sa akademici zamerali na otázku, nakoľko sa Európskemu parlamentu podarilo v týchto oblastiach politík posilniť profil ľudských práv. Dáta výskumníci zbierali okrem dokumentov aj prostredníctvom rozhovorov s poslancami Európskeho parlamentu a pracovníkmi Európskej komisie.

Prišli pri tom k záveru, že sa Parlament v mnohých prípadoch svojich pôvodných pozícií vo vyjednávaniach vzdal a podporil reštriktívnejšiu víziu ministerských rád.

Zmena sa teda podľa Floriana Traunera skôr prejavila na samotnom Európskom parlamente než na podobe spomínaných politík.

Platí to viac pre oblasť azylovej politiky, než napríklad pri ochrane osobných údajov, ktorá sa týka všetkých občanov EÚ, alebo pri téme obchodovania s ľuďmi.

„Vnímanie úloh sa zmenilo najmä tým, že Európsky parlament musel prebrať v politickom procese zodpovednosť. To viedlo k väčšiemu pochopeniu pre argumenty v oblasti bezpečnosti Rady“, hovorí politológ.

K tomu prispieva aj silná pozícia pravicových a konzervatívnych skupín v EP a samozrejme aj dynamika medzi-inštitucionálnych rokovaní, kde EP ako „nováčik“ v tejto oblasti, musel v niektorých oblastiach ustúpiť praktickým skúsenostiam rezortov vnútra členských štátov.

To napriek tomu, že formálne proces spolurozhodovania stavia obe inštitúcie na rovnakú úroveň.

Špeciálne zaujímavá je azylová politika. Medzi rokmi 1999 až 2004 sa v EÚ prijala regulácia,  ktorá zadefinovala minimálne štandardy pri azylovom konaní v celej EÚ. Aj keď v úvodnej fáze Európsky parlament Radu silno kritizoval, v konečnom dôsledku sa mu zo svojej pozície podarilo presadiť len niekoľko bodov.

Expertov prekvapil záver ohľadne Súdneho dvora EÚ, ktorý dostal v oblasti imigračnej politiky právo rozhodovať až s Lisabonskou zmluvou z roku 2009. Organizáciám a aktivistom pracujúcim s imigrantmi sa však už podaniami podarilo spochybniť viacero národných právnych úprav.

Len v roku 2011 sa týkalo 14 prejudiciálnych otázok na Súdny dvor EÚ talianskych zákona ohľadne vyhostenia imigrantov, čo sťažilo talianskym orgánom ďalej uplatňovať rigoróznu politiku repatriácií.  

Štúdia je súčasťou projektu „Úloha nadnárodných inštitúcií v politike spravodlivosti a vnútorných záležitostí EÚ“, ktorý realizuje Inštitút pre výskum európskej integrácie pri Viedenskej univerzite do novembra 2013.

Pozície

Rakúska europoslankyňa z tábora Zelených Ulrike Lunacek upozorňuje, že mnoho v týchto otázkach závisí od rozloženia politickej sily v EP. Paradoxne od volieb roku 2009 po prvýkrát nevznikla jasná väčšina pravice a liberálov, pre ktorú spravidla býval boj proti terorizmu, a odradenie možných azylantov dôležitejšie ako ľudské práva, povedala podľa rakúskeho denníka Der Standard.

Der Standard cituje aj politológa Wolfgang Wagnera zo Slobodnej univerzity v Amsterdame. Ten hovorí, že Európsky parlament ako jediná priamo volená inštitúcia EÚ, stále je hlavným hovorcom ľudských práv spomedzi inštitúcií. Súvisí to podľa neho aj s tým, že sú menej vystavený inštrukciám národných vlád a viac načúvajú záujmovým, v tomto prípade ľudskoprávnym združeniam.

Najbližšie voľby do Európskeho parlamentu sa budú konať v máji 2014.

REKLAMA

REKLAMA