Právo na štrajk: problémy nejasnej úpravy

Na nedotiahnutú legislatívnu úpravu práva na štrajk sa sťažujú odbory i zamestnávatelia.

Štrajk
Zdroj: TASR

So štrajkom majú v odborovom zväze KOVO rôzne skúsenosti. Jeho predseda Emil Machyna tvrdí, že sa „treba naučiť s týmto nástrojom správne pracovať.“ Ak totiž zamestnanec nevie ukázať, že má aj takúto silu, „väčšinou prehráva“.

Právo na štrajk je podľa neho zárukou demokracie, ako to ukázal aj generálny štrajk z roku 1989.

Zároveň dodáva, že ľudia zväčša nie sú pripravení tento nástroj použiť. Sám o sebe nie je ani pre odbory cieľom, ale skôr prostriedkom. „Najlepší štrajk je ten, ktorý sa neuskutoční“, mieni odborový šéf Machyna.

Ak sa už k nemu dôjde, nevyhnutnou podmienkou je mať na svojej strane verejnú mienku, aspoň nad 50 %, potom sú šance na dosiahnutie požiadaviek dobré. Machyna uznáva, že sa štrajkom dajú veci aj zhoršiť, ak sú ciele, ktoré sleduje, nesplniteľné.

Treba podľa neho rozoznávať protest a štrajk, ktorý je už má formu ekonomickej sankcie. Každá krajina narába so štrajkom rôzne, vo Švédsku napríklad štrajky takmer nie sú a všetko sú schopní vyriešiť v rámci sociálneho dialógu, naopak vo Francúzsku sú ochotní ísť do štrajku skôr ako sa nejaké vyjednávania poriadne začnú. Slovensko je podľa neho „niekde uprostred a ešte trochu na kraji“.

„Štrajk je ako povodeň“

Viceprezident Zväzu strojárskeho priemyslu Juraj Borgula upozorňuje predovšetkým na právnu nevyjasnenosť štrajku na Slovensku.

Právo na štrajk, s výnimkou niektorých profesií, garantuje Ústava SR pre každého, pričom hovorí, že podrobnosti výkonu tohto práva ustanoví zákon. Zákon ale pozná štrajk len v rámci kolektívneho vyjednávania.

Ak sa netýka záležitosti ošetrenej v kolektívnej zmluve, štrajk sa zvykne definovať ako štrajk „podľa ústavy“. Tento výklad sa ale pohybuje  právnej neistote.

Borgula si myslí, že pravidlá pre štrajk by mali byť definované obecne, nie len pre štrajk v kolektívnom vyjednávaní, inak podľa neho vzniká priestor pre anarchiu. Ústava napríklad nehovorí o tom, že štrajky musia organizovať odbory, zákon už áno.

Z hľadiska zamestnávateľov kritizuje, že podľa zákona musí zamestnancovi, ktorí štrajk podporí, no na rozdiel od väčšiny štrajkujúcich kolegov príde do práce, ktorú napríklad kvôli ochromeniu výroby aj tak nemôže vykonávať, musí mu zamestnávateľ preplatiť 100 % mzdy.

Vo všeobecnosti však Borgula súhlasí, že zamestnanci sú slabším účastníkom pracovno-právnych vzťahov a treba ich chrániť. Problematické sa mu zdá reprezentatívnosť odborov a ich vodcov, hoci pripúšťa, že je to aj problém zamestnávateľov a sektorových združení.

„Štrajk je ako povodeň, keď už príde je neskoro. Jeho dôsledky na podnik trvajú roky, to si málo zamestnávateľov uvedomuje“, hovorí.

„Štrajkovať môže každý a nikto“

Profesorka politológie z Filozofickej fakulty UK Darina Malová konštatuje, že hoci sa téme kolektívnych protestov venuje roky, na Slovensku je štrajk tak vzácnou udalosťou, že ho nie je možné z akademického pohľadu skúmať a robiť relevantné zovšeobecnenia. „Neurobím z toho žiadnu vedu, z každého seriózneho akademického časopisu by ma s takým niečím vyhodili.“

Isté závery si však podľa nej môže urobiť každý inteligentnejší človek z pozorovania toho, kto sú hlavní aktéri a ako sa k sebe správajú.

 „Všeobecná kultúra spoločnosti štrajkom na Slovensku nepraje“, hodnotí Malová. K tomu nepridáva legislatívna neistota, kedy štrajkovať môže „každý a nikto“.

Paradoxné podľa nej je, že jediný úspešný bol štrajk podnikateľov – autodopravcov, ktorým sa za veľkej podpory verejnosti podarilo dosiahnuť zníženie spotrebnej dane na naftu. Druhí úspešní boli lekári, čo bolo dané špecifickosťou ich povolania. Opačný prípad je štrajk zdravotných sestier, kde to, ako sa k nim zachovali je stelesnením našej kultúry.

„Ak sa nič nezmení právo na štrajk zostane len veľmi pekné abstraktné právo.“

Podľa Malovej sa netreba učiť len na slovenských skúsenostiach. Zvýšiť mobilizáciu zamestnancov by mohla podľa nej existencia alternatívnych odborových združení, ktoré by o členov súťažili.

Vedúci autorského kolektívu publikácie „Právo na štrajk“ Marek Švec reaguje komentárom, že mladá generácia odborárov je citeľne iná, nie je jej cieľom byť agresívnym voči zamestnávateľom, má vyšší vzdelanostný profil a kopíruje postupy a trendy v odborovom hnutí v zahraničí.

Praktické nuansy

Simona Schusztekova z odborového zväzu KOVO pracuje so zamestnancami v čase, kedy zápasia s dilemou či realizovať svoje právo na štrajk. „Často sa tak rozhodujú zo zúfalstva, ak u nich prevládne pocit, že už nemajú čo stratiť“.

Ako právnička hovorí, že je problematické zorganizovať štrajk ak nie je k dispozícii kvalifikovaný právnik alebo ak ľudia nemajú aspoň základné právne povedomie. Ak aj v podniku vyhlásia štrajk podľa ústavy, často sa stretáva s tým, že zamestnávateľ zamestnancom prostredníctvom nástenky alebo osobne oznámi, že ich štrajk je protizákonný lebo nie sú splnené povinnosti, ktoré odvodzujú analogicky zo zákona o kolektívnom vyjednávaní. Následne hrozí sankciami.

Nejednoznačné je podľa nej aj to, kto má byť považovaný za účastníka štrajku. Napríklad, či sa za účastníka štrajku považuje niekto, kto práve končí smenu a pridá sa k štrajkujúcim.  Vyjasnenie by potrebovali aj zodpovednostné vzťahy pri ústavných štrajkoch, resp. pri štrajkoch neorganizovaných odbormi.

Neprevláda medzi odborníkmi zhoda v tom, aká podrobná by mala všeobecná úprava štrajku byť. Pri príliš detailnej je obava, aby súdy nerozhodovali proti štrajkujúcim na základe procedurálnych otázok namiesto merita veci. Na druhej strane, neexistencia právnej úpravy nebráni zamestnávateľom domáhať sa súdneho zákazu štrajku, ako naznačujú niektoré prípady.

Rakúsko neštrajkuje

Právnička rakúskych odborov PRO-GE Susanne Heaslinger opísala skúsenosti so štrajkom v Rakúsku. O štrajku tam nehovorí ani ústava ani zákony, štát sa k nemu dlho staval neutrálne ako k opatreniu ktoré nie je povolené, ani zakázané.

Vo všeobecnosti bol akceptovaný ak bol kolektívnym opatrením, v individuálnom prípade sa na neho nazeralo ako na porušenie pracovného práva. Do rakúskej diskusie následnej vstúpili rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý vykladá Európsky dohovor o ľudských právach týkajúce sa práva na štrajk. Momentálne podľa Heaslingerovej Rakúsko rieši podobné otázky ako Slovensko, pričom menšina je presvedčená, že otázku štrajku treba legislatívne podchytiť. Zvyšok je toho názoru, že by to bolo zbytočne komplikované.

Rakúsko je ale známe ako krajina kde sa neštrajkuje. Heaslingerová vysvetľuje, že je to dané viacerými faktormi. Štrajk je považovaný za legitímny len ak je organizovaný odbormi. Problémy, ak už vznikli, mali tendenciu vyriešiť sa v rámci konkrétneho podniku. Krajina zažila najväčší štrajk v roku 2003 proti penzijnej reforme, ktorý mal však politickú povahu. V posledných rokoch v Rakúsku štrajky takmer nevidieť, no vysoko rozvinutá je kultúra sociálneho dialógu.

Dokumentuje to i tým, že je bežné ak sa ministrom sociálnych vecí stane bývalý šéf odborov alebo minister hospodárstva zase príde do funkcie z obchodnej komory.

„Veľa diskutujeme, hádame sa ale na štrajk nepríde. Hrozby štrajkom sa berú veľmi vážne.“ Tzv. „Betriebsversammlung“, teda akési všeobecné zhromaždenia v rámci podniku, kde je priestor na diskusiu majú podobný nátlakový efekt.

Pozadie

V rámci projektu "Kultúra sveta práce" slovenského zastúpenia Nadácie Friedricha Eberta vyšla nedávno ďalšia odborná z publikácií pod názvom „Právo na štrajk“. EurActiv.sk Vám prináša správu z konferencie pod rovnakým názvom, ktorá sa konala 11. 9. 2013 v Bratislave.

REKLAMA

REKLAMA