Obaly z potravín nevyhodíme, nezrecyklujeme, ale zjeme

Jedlé obaly by sa mohli stať ekologickou cestou ako znížiť produkciu odpadu a nasýtiť hladné krky. Otázkou zostáva ako ich hygienicky dostať celým procesom až ku konzumentovi a prekonať jeho mentálnu bariéru.

Potraviny v obchode (TASR)
http://euractiv.sk

Viacerí vedci si lámu hlavu ako čo najúčinnejšie znížiť produkciu odpadu v modernej spoločnosti. Údaje za rok 2010 hovoria, že v EÚ jedna osoba vyprodukovala v priemere 502 kg komunálneho odpadu, pričom takmer 40 % skončilo na skládkach. Hoci sa objem vzniknutého odpadu pomaly znižuje, ako nevyužitý odpad končí veľká časť nielen obalov ale dokonca aj samotných potravín.

Prvoradou prioritou odpadového hospodárstva v EÚ má byť pritom predchádzanie vzniku odpadu, až potom nasleduje druhotné použitie a recyklácia materiálov, a napokon jeho energetické zhodnocovanie.

Riešením budúcnosti by nemusel byť ani jeden zo spôsobov nakladania so vzniknutým odpadom ex post, ale takzvané jedlé obaly. Po vypití mlieka by sme si onedlho mohli pochutnať aj na jeho obale. Vyhli by sme sa tak množstvu odpadov, ktoré je potrebné dodatočne riešiť.

„Základnú výzvu pri jedlých obaloch vidím v dichotómii ich samotného poslania. Na jednej strane má obal slúžiť na ochranu samotného produktu pred pôsobením vonkajších faktorov, a teda má byť podľa možností maximálne odolný. Na druhej strane by sme ho mohli zjesť, stráviť ľudským zažívacím traktom,“ uviedol Peter Kilian, externý konzultant pre biotechnológie spoločnosti Neulogy.

À la jablko

Súčasťou niektorých kuchýň je už dnes ryžový papier. Avšak dve americké spoločnosti intenzívne pracujú na výrobe obalovej ultra-tenkej jedlej membrány, ktorou by sa ušetrili stovky ton tašiek, vreciek a iných výrobkov, ktoré dnes používame na ochranu potravín.

Profesor David Edwards z Harvardovej univerzity, ktorý stojí aj za vynálezom takzvanej vdychovateľnej čokolády – Le Whif, momentálne pracuje na membráne z biologicky odbúrateľného polyméru a potravinových častíc – WikiCells.

Tá údajne dokáže napodobniť vlastnosti prírodného obalu ako šupka na jablku, čím vznikne akási „jedlá fľaša“. Nahradiť by mala predovšetkým plastové fľaše, ktorých rozklad trvá v prírode niekoľko stoviek rokov.

Potraviny by mala držať pohromade elektrostatická sila, pričom môžu mať tekuté, penové, emulzné či tuhé skupenstvo. Prvá vrstva by sa mohla jednoducho olúpať. Pod ňou sa bude skrývať tvrdšia požívateľná membrána, ktorá umožní stabilitu a skladovanie aj počas dlhšieho časového úseku. Obal bude umývateľný podobne ako paradajka či jablko.

Keďže sa takýto obal bude vyrábať z plne požívateľného a biologicky odbúrateľného materiálu, spotrebiteľ  ho bude môcť zjesť alebo odhodiť bez obáv o životné prostredie. Profesorovi a jeho tímu sa už podarilo vytvoriť paradajkovú membránu, v ktorej bola gazpacho polievka, pomarančovú membránu okolo pomarančovej šťavy, hroznovú membránu s vínom vo vnútri či čokoládovú membránu s obsahovom horúcej čokolády.  Výrobky v nových obaloch WikiCells chcú najprv dodávať do reštaurácií, neskôr aj priamo do obchodov.

Voda – dobrý sluha, zlý pán

Ďalší nápad nesie názov MonoSol a ide o vodorozpustné vrecká. Dnes sa už používajú ako vrecká s pracím prostriedkom, do umývačiek či pri pesticídoch. Firma z americkej Indiany  momentálne pracuje na jedlých filmoch, ktoré udržia obsiahnuté potraviny až kým neprídu do styku s vodou a rozpustia sa.

Podľa autorov projektu by sa takéto obaly mohli použiť napríklad pri jednotlivých dávkach instantnej kávy alebo iných práškových nápojoch, či ovsenej kaši , ktoré sa celé priamo vhodia do nádoby  s tekutinou. Na trh by sa mohli dostať už do dvoch rokov. Obmedzením však je, že sa tieto obaly nebudú môcť používať na potraviny s obsahom vody.

EÚ ochráni mäso

Američanov sa snažia ideovo dostihnúť aj európske spoločnosti. Európska únia podporila výskumný projekt, na konci ktorého by mal byť prototyp bezpečného, biologicky aktívneho filmu, ktorý neovplyvní kvalitu ani chuť čerstvého mäsa, predĺži jeho životnosť a dokáže nahradiť dnes používané plastové a voskové vákuové obaly. Projekt EU MEATCOAT má rozpočet 1,6 milióna eur a bude prebiehať do polovice roka 2013.

Jedným z 9 členov v rámci medzinárodného tímu je britská farmaceutická firma Pepceuticals. Spoločnosť argumentuje, že „aplikovaním anti-mikrobiologického filmu vo výrobnom podniku by sa malo výrazne predísť skazeniu výrobku z čerstvého mäsa a ušetriť odpad.“

Na projekte sa ďalej podieľajú inštitúcie z Belgicka, Francúzska, Nemecka, Rumunska, Španielska a Švédska.

Prírodné nátery

Jedlé ochranné vrstvy potravín by mohli pochádzať z ešte jednoduchších zdrojov, ako je hrachový škrob alebo srvátka.

Kanadskí vedci z univerzity vo Winnipegu napríklad skúmali využitie hrachového škrobu ako ochranného povlaku na potraviny. Členovia vedeckého tímu natierali gélovú vrstvu tejto látky na rýchlo sa kaziace potraviny s cieľom izolovať ich od okolitého prostredia a znížiť tak kontamináciu mikroorganizmami. Náter obsahoval prírodné konzervanty, antibiotiká, bylinky či extrakty z korenia, ktoré sú prírodnými anti-mikrobiologickými prostriedkami.

Na podobnom princípe tiež funguje nemecký projekt Wheylayer, čo je vrstva získaná zo srvátky, vedľajšieho produktu vznikajúceho pri výrobe mliečnych produktov.  Pokusy, ktoré spolufinancovala aj EÚ, ukázali, že priesvitné tesnenie vydržalo mechanickú záťaž, je schopné blokovať prístup kyslíka, vlhka i kontaminácie z okolia rovnako efektívne ako súčasné petrochemické polyméry a možno ho vyrábať za približne rovnakú cenu. (EurActiv, 12.01.2012)

Budeme jesť to, čo sa váľa v skladoch?

Hlavným otáznikom pri jedlých obaloch zostáva ako výrobky v nich čo najhygienickejšie dostať celým výrobným, spracovateľským, distribučným a predajným procesom až k zákazníkovi. Odbúrať mentálny blok pred zjedením toho, čo sme predtým považovali za odpad, by sa mohlo podariť vtedy,  ak by jedlé obaly vyzerali lákavo, boli chutné a navyše obsahovali dodatočné nutričné  látky.

Požívateľné obaly však pravdepodobne nikdy úplne nenahradia všetky konvenčné obaly, ktoré sa budú naďalej používať ako vonkajšia baliaca vrstva. Navyše, viaceré výrobné podniky začali využívať odpad ako druhotnú surovinu, a obmedzením jeho vzniku by v konečnom dôsledku stratili tento vstup do produkcie.

Peter Kilian doplnil, že jedlý obal „by musel byť podobný jedlu, ktoré má chrániť. Okrem už spomínaného hygienického aspektu – inými slovami, budeme jesť to, čo sa váľa v skladoch supermarketov? – by obal asi podliehal skaze podobne ako samotný produkt, ktorý ukrýva.“

Dodal: „Nechcem vyznievať negativisticky a aj keď si neviem predstaviť, že by som na konci večere v reštaurácii s Michelinovou hviezdičkou ošúpal a zjedol vínovú fľašu, celkom realisticky si to naopak viem predstaviť v McDonald´s.“

Pozadie

Smernica o obaloch a odpadoch z obalov z roku 1994 stanovila ciele pre mieru zhodnocovania a recyklácie obalových odpadov, ktoré sa mali dosiahnuť do piatich rokov od transpozície do národného práva, a to na úrovni najmenej 50 % hmotnosti odpadov, resp. 25 % hmotnosti. Neskôr Rada tieto ciele aktualizovala na 55 % hmotnosti pre recykláciu a 60 % pre zhodnocovanie.

Rámcová smernica z roku 2008, ktorú Slovensko stále neprevzalo do svojho právneho poriadku aj keď termín vypršal v decembri 2010, stanovuje ciele pre recykláciu a opätovné použitie pre štyri toky odpadu (papier, kov, plast, sklo) v rámci komunálneho odpadu, a to najmenej na 50 % podľa hmotnosti.

REKLAMA

REKLAMA