Národné parlamenty a Európska únia

Národné parlamenty začínajú hrať čoraz dôležitejšiu úlohu vo fungovaní EÚ v spolupráci s Európskou komisiou, Európskym parlamentom a navzájom medzi sebou. Lisabonská zmluva posilňuje ich vplyv pri rozhodovaní v EÚ.

NR SR budova
http://euractiv.sk

Míľniky

  • Jún 1979: Prvé priame voľby do Európskeho parlamentu.
  • Máj 1989: V Madride začína pôsobiť Konferencia výborov pre európske záležitosti parlamentov Európskej únie (COSAC), vytvorená zo zástupcov parlamentov členských štátov EÚ.
  • November 1989: Prvé stretnutie COSAC sa koná v Paríži.
  • November 1993: Účinnosť nadobúda Maastrichtská zmluva. Obsahuje aj oficiálne vyhlásenie o dôležitosti národných parlamentov v EÚ.
  • Jún 1997: COSAC je oficiálne uznaná v protokole k Amsterdamskej zmluve.
  • Máj 1999: Protokol o COSAC nadobúda účinnosť, čo mu umožňuje obraciať sa  s akýmikoľvek podnetmi, ktoré považuje za potrebné, na inštitúcie EÚ.
  • December 2007: Hlavy štátov a vlád EÚ podpísali Lisabonskú zmluvu
  • 1. decembra 2009: Lisabonská zmluva nadobúda platnosť.

Zhrnutie

V minulosti boli národné parlamenty stále viac vynechávané z rozhodovacieho procesu v EÚ. Navyše, zavedenie priamej voľby do Európskeho parlamentu v roku 1979 znamenalo, že mnoho národných parlamentov sa cítilo vylúčených z politiky Európskeho spoločenstva. Vo svojich začiatkoch sa Európsky parlament totiž skladal z členov národných parlamentov s tzv. „dvojitým mandátom“.

Hoci je hlavná úloha národných parlamentov kontrola vlastnej vlády (vrátane jej pozície v Rade EÚ), EÚ prijala nové úpravy, ktoré znovu zapojili predstaviteľov parlamentov do procesu politiky EÚ.

COSAC (Konferencia výborov pre európske záležitosti parlamentov Európskej únie) vznikla v roku 1989 z iniciatívy Laurenta Fabiusa, predsedu francúzskeho Národného zhromaždenia – Assemblée Nationale. COSAC žiadala zavedenie medziparlamentného orgánu, zloženého z členov národných parlamentov, špecializovaných na európske záležitosti.

Keď v roku 1993 nadobudla účinnosť Maastrichtská zmluva, Európska únia získala kompetencie v oblastiach, ktoré boli tradične pod národnou správou, ako spravodlivosť a vnútorné záležitosti. Z toho dôvodu bolo dôležitá spolupráca medzi národnými parlamentami a Európskym parlamentom, ktorá bola zdôraznená v deklarácii o úlohe národných parlamentov v Európskej únii.

Amsterdamská zmluva išla ešte o čosi ďalej: pre všetky konzultačné dokumenty Komisie zaviedla bezodkladnú povinnosť postupovať ich národným parlamentom, ktoré potom v priebehu šiestich týždňov museli legislatívny návrh prediskutovať.

Ostatný krok v inštitucionálnom vývoji – Lisabonská zmluva- prináša národným parlamentom nové právomoci na kontrolu právnych predpisov EÚ a posilňuje ich úlohu v rozhodovacom procese EÚ.

Otázky

  • Vzťahy medzi Európskym parlamentom a národnými parlamentmi

Európsky parlament (EP) s národnými parlamentmi spolupracuje rôznymi spôsobmi. Podľa rokovacieho poriadku EP je Konferencia predsedov zodpovedná za vzťahy s parlamentmi členských štátov. Inými slovami, sú tieto činnosti vykonávané pod dohľadom predsedu parlamentu (v súčasnosti Jerzyho Buzeka) a niekoľkých podpredsedov EP.

Európsky parlament prezentoval zámer „spolupracovať s národnými parlamentmi v konštruktívnom partnerstve pre dobro našich národov a celej Európskej únie“.

V praxi sa Európsky parlament snaží, aby národné parlamenty čo najviac informoval o svojej činnosti. Navyše, mnoho výborov EP pravidelne pozýva zástupcov národných parlamentov na svoje zasadnutia, aby sa podelili o svoje vedomosti a skúsenosti pri prerokúvaní politických návrhov.

Spoločné parlamentné stretnutia a Spoločné zasadnutia výborov sa dnes stali pravidelnou formou spolupráce medzi národnými parlamentmi a Európskym parlamentom.

Spoločné parlamentné stretnutie (JPM) je stretnutie k rôznym politickým témam, ktoré sú organizované a vedené parlamentom krajiny, ktorá práve predsedá EÚ, a Európskym parlamentom.

Spoločné zasadnutie výboru (JCM) je stretnutie zaoberajúce sa konkrétnymi politickými aj sektorovými témami. Organizuje ho a predsedá mu zainteresovaný výbor, prípadne príslušný národný výbor parlamentu predsedajúcej krajiny EÚ a príslušný výbor Európskeho parlamentu.

Okrem toho, členovia národných parlamentov pravidelne navštevujú rôzne výbory Európskeho parlamentu podľa svojich záujmov. Únia tiež organizuje tematické pobyty pre členov a úradníkov národných parlamentov.

S Lisabonskou zmluvou, ktorá je dnes v platnosti, sa zmenil rokovací poriadok v Európskom parlamente a obsahuje nové detaily o  spolupráci poslancov Európskeho parlamentu a národných parlamentov.

Medziparlamentné vzťahy

Konferencia výborov pre európske záležitosti parlamentov Európskej únie (COSAC)

COSAC je konferencia, ktorá sa koná dvakrát ročne a jej úlohou je posilňovať spoluprácu v európskych záležitostiach medzi výbormi národných parlamentov a zástupcami Európskeho parlamentu.

Na stretnutiach COSAC každý parlament zastupuje šesť členov. Okrem toho sú pozvaní traja pozorovatelia z národných parlamentov kandidátskych a pristupujúcich krajín. Stretnutia sa zvyčajne konajú dvakrát ročne v hlavnom meste krajiny, ktorá práve drží rotujúce šesťmesačné predsedníctvo v EÚ.

K vytvoreniu COSAC viedlo mnoho faktorov. Bol to najmä pocit straty kontaktu s politikami členských štátov v mnohých národných parlamentoch po zavedení priamej voľby do Európskeho parlamentu v roku 1979. V čase vzniku COSAC nie všetky národné parlamenty mali špecializované výbory pre európske záležitosti, čo posilnilo pocit, že sa vytratil kontakt so zákonodarcami EÚ.

COSAC vznikla v máji 1989 na zasadnutí v Madride, kde sa predsedovia parlamentov členských štátov EÚ dohodli na posilnení úlohy národných parlamentov v EÚ, a to prepojením ich výborov pre európske záležitosti. Prvé zasadnutie COSAC sa konalo v Paríži v novembri 1989.

Protokol COSAC bola oficiálne uznaný v Amsterdamskej zmluve, ktorá bola podpísaná v júni 1997. Protokol nadobudol účinnosť 1. mája 1999.

Podľa tohto protokolu môže COSAC adresovať inštitúciám EÚ akékoľvek podnety, ktoré považuje za potrebné.

Konferencia predsedov parlamentov Európskej únie

Konferencia združuje predsedov parlamentov členských štátov EÚ a predsedu Európskeho parlamentu. Na svojej výročnej schôdzi diskutujú o všeobecných záležitostiach EÚ a najmä o mimoparlamentnej činnosti EÚ. Predsedníctvo tejto konferencie sa neuskutoňuje súbežne s predsedníctvom EÚ, ako je to v prípade COSAC, avšak je s ním mierne harmonizované.

V dňoch 22.-24. septembra 2000 na svojom zasadnutí v Ríme prijala Konferencia usmernenia pre medziparlamentnú spoluprácu, ktorých cieľom je podporiť výmenu informácií a osvedčených postupov medzi národnými parlamentmi a Európskym parlamentom v snahe posilniť parlamentnú kontrolu, vplyv a kontrolu na všetkých úrovniach. Usmernenia boli modifikované na konferencii predsedov 19.-21. júna 2008 v Lisabone.

Medziparlamentná výmena informácií (IPEX)

IPEX je internetový portál, určený na podporu medziparlamentnej spolupráce v EÚ. „Poskytuje platformu pre elektronickú výmenu informácií, týkajúcich sa EÚ medzi parlamentmi v rámci EÚ.“

Zjednodušene povedané IPEX umožňuje, aby národné parlamenty mohli zverejňovať všetky príslušné dokumenty na celoeurópskej internetovej stránke a mohli spoločne držať krok v kľúčových politických otázkach.

IPEX tiež poskytuje kalendár medziparlamentných stretnutí a snaží sa viesť diskusiu v otázkach „kontroly subsidiarity“ – pojem definovaný v článku 5 Zmluvy o EÚ, podľa ktorého rozhodnutia Únie majú byť prijímané čo možno najbližšie k občanovi.

Vzťahy medzi Európskou komisiou a národnými parlamentmi

Európska komisia už dávno pochopila a často verejne vyhlasuje, ž na zastavenie poklesu dôveryhodnosti EÚ v očiach občanov je kľúčovou stratégiou väčšie zapojenie národných parlamentov a Európskeho parlamentu do tvorby politík EÚ.

Vyjadrením tohto postoja je zásada „subsidiarity“, podľa ktorej Únia nepríjme také opatrenie, ktoré by bolo menej účinné ako opatrenie prijaté na národnej, regionálnej alebo miestnej úrovni.

Od začiatku rokovaní o európskej ústave a následne Lisabonskej zmluve, Komisia pretláčala mechanizmus konzultácií s národnými parlamentami pri diskusiách o nových smerniciach. Napriek tomu sú národné parlamenty ešte ďaleko od toho, aby boli integrálnou súčasťou rozhodovanie v EÚ.

Pred pár rokmi prišla Európska komisia s tzv. „Barrosovou iniciatívou“, v rámci ktorej sa systematicky zasielajú k nahliadnutiu legislatívne návrhy národným parlamentom v rovnakom čase, ako sú predkladané Rade EÚ. Podľa výročnej správy Komisie pre rok 2008 predstavuje dialóg s národnými parlamentami „proces, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou inštitucionálnych postupov v rámci EÚ“.

Od septembra 2006 do konca roka 2008 Komisia dostala 368 stanovísk od 33 komôr v 24 členských štátoch. Vzhľadom na to, že 200 stanovísk bolo doručených len v roku 2008 (oproti 168 v období od septembra 2006 do konca roka 2007), pracovníci Komisie tvrdia, že politický dialóg medzi Komisiou a národnými parlamentmi „sa stáva bežnou praxou“.

Z 368 stanovísk, väčšina bola z krajín:

  • Portugalsko (Assembleia da Republica) – 84
  • Francúzsko (Senat) – 53
  • Nemecko (Bundestag) – 39
  • Veľká Británia (House of Lords) – 33
  • Dánsko (Folketing) – 23
  • Česká republika (Senát) – 22

Vo svojej správe Komisia uviedla, že od septembra 2006 sa len sedem zhromaždení nezúčastnilo tohto dialógu – dolná a horná komora španielskeho parlamentu, obe komory rumunského parlamentu, maltský parlament, rakúska Nationalrat a slovinský Državni svet.

Podľa siedmej polročnej správy COSAC sa väčšina parlamentov domnieva, že nový mechanizmus priniesol pridanú hodnotu k dialógu s Komisiou najmä preto, že vytvoril nový formálny komunikačný kanál, ktorý predtým neexistoval.

V decembri 2009 uviedol José Manuel Barroso v liste zástupcom 40 horných a dolných komôr parlamentov niekoľko praktických spôsobov, ako Komisia zamýšľa zlepšiť tok informácií s národnými komorami:

  • Komisia zašle všetky svoje konzultačné dokumenty a návrhy legislatívnych aktov priamo národným parlamentom elektronicky v rovnakom čase, ako ich zasiela Európskemu parlamentu a Rade.
  • Návrhy legislatívy, ktoré spadajú pod mechanizmus kontroly subsidiarity, to znamená všetka legislatíva v oblastiach tzv. zdieľaných kompetencií, bude prevádzať "lettre de saisine", v ktorom sa bude hovoriť o procedúre podľa protokolu k Lisabonskej zmluve a špecifikuje sa zodpovedajúci deadline.
  • Na konci každého týždňa Komisia pošle pripomienku všetkých dokumentov, ktoré poslala v daný týždeň. V prípade, že niektorý z parlamentov z nejakých dôvodov nedostal niektorý z dokumentov, čo by mohlo mať vplyv na deadline procedúry tzv. žltej, či oranžovej karty, Komisia stanová nový deadline. Pre ostatné parlamenty bude platiť pôvodný.
  • Komisia zohľadní aj letnú prestávku v činnosti parlamentov, mesiac august sa preto nebude počítať pri stanovení 6, či 8 týždňového deadlinu.
  • Komisia vyzýva poslancov, aby – ak je to možné – rozlišovali vo svojich názoroch aspekty subsidiarity a komentáre k podstate návrhu a aby pri hodnotení súladu návrhu s princípom subsidiarity boli čo možno najšpecifickejší.

Lisabonská zmluva: Národné parlamenty ešte silnejšie

Lisabonská zmluva vstúpila do platnosti 1. decembra 2009 a má za cieľ posilniť a rozšíriť úlohy národných parlamentov.

Lisabonská zmluva po prvýkrát zo zmlúv o EÚ obsahuje aj konkrétny článok, ktorý uznáva úlohu národných parlamentov Únie. Článok 12 zmluvy hovorí: „Národné parlamenty aktívne prispievajú k dobrému fungovaniu Únie“.

Zmluva zavádza právo vzniesť námietky proti návrhom Komisie prostredníctvom takzvanej „žltej a oranžovej karty“. V podstate to pre národné parlamenty znamená dohľad nad dodržiavaním princípu subsidiarity.

Ak sa jedna tretina národných parlamentov v EÚ dohodne, že legislatívny návrh (zvyčajne od Komisie) porušuje princíp subsidiarity, exekutíva EÚ je potom povinná ho opätovne preskúmať. Tento návrh je známy ako „žltá karta“.

Ak Komisia trvá na svojom návrhu, ale jednoduchá väčšina hlasov národných parlamentov ho aj naďalej odmieta, Komisia postúpi námietku Rade a Európskemu parlamentu, ktoré potom o tejto záležitosti rozhodnú. Tento proces sa označuje ako „oranžová karta“.

Lisabonská zmluva tiež

  • dáva národným parlamentom väčšie právo na informácie
  • dáva národným parlamentom novú právomoc preskúmať politiky v oblasti slobody, spravodlivosti a bezpečnosti, a to prostredníctvom možnosti vetovať návrh jedným alebo viacerými legislatívnymi zbormi
  • zvyšuje lehotu pre národné parlamenty na kontrolu návrhu zákona zo šesť až na osem týždňov. Ak parlament v tomto časovom horizonte podá námietku, je následne vyzvaný, aby zaslal „odôvodnené stanovisko uvádzajúce, prečo sa domnieva, že daný návrh nie je v súlade s princípom subsidiarity“.
  • obsahuje nové ustanovenia, ktoré opisujú všetky formálne funkcie národných parlamentov, pokiaľ ide o záležitosti EÚ.
  • Zmluva tiež vymedzuje úlohu COSAC pri formovaní politiky EÚ a navrhuje, aby COSAC podporoval výmenu informácií a osvedčených postupov medzi národnými parlamentmi a Európskym parlamentom. Tiež môže predložiť podnety, ktoré považuje za dôležité.

Pozície

V septembri 2009 v rozhovore pre EurActiv odstupujúca podpredsedníčka Európskej komisie, zodpovedná za vzťahy s inštitúciami a komunikačnú stratégiu Margot Wallströmová uviedla, že iniciatíva predsedu komisie Barrosa „priniesla veľmi odlišné chápanie pozície Komisie v národných parlamentoch.“

Wallströmová pripustila, že veľká časť práce Komisie je pre občanov nezáživná, avšak určite hodnotná pre národné parlamenty ako zdroj právnych predpisov k ich práci. „Doteraz sme nikdy nezaznamenali také množstvo návštev komisárov v národných parlamentoch členských štátov a ich zapájanie sa do diskusií,“ povedala. Podľa nej sme ale „ešte stále ďaleko od prijatia spoločnej zrozumiteľnej reči“.

Predseda Európskej komisie José Manuel Barroso vysvetlil, že Lisabonská zmluva smeruje k „vytvoreniu priamych politických vzťahov medzi parlamentami členských štátov a európskymi inštitúciami, samozrejme vrátane Komisie“.

Barosso pochválil zlepšenie kominikácie medzi Komisiou a národnými parlamentami a uviedol, že „kontakty s národnými parlamentami (…) poskytujú príležitosť pre národné parlamenty, aby sa viac zapájali do európskych záležitostí, právo na informácie a ponechávajú národným parlamentom možnosť lepšie kontrolovať svoje vlastné vlády. Záujem národných parlamentov uplatňovať tento nový mechanizmus je tiež dôkazom odhodlania Európskej únie“.

Člen Európskeho parlamentu, Talian Gianni Pitella povedal, že Lisabonská zmluva prinesie „hlboké zmeny“ v úlohe národných parlamentov v EÚ. Predpokladá, že sa budú oveľa viac podieľať na politikách EÚ. Dodal, že Európa je niečo, čomu médiá budú venovať stále väčšiu pozornosť, vzhľadom na to, že by sa s európskou politikou malo teraz skutočne „zaobchádzať ako s domácou politikou“.

Avšak analytici z Centra pre európske politické štúdie (CEPS) v Bruseli, tvrdia, že nové právomoci národných parlamentov v rámci Lisabonskej zmluvy „neposkytujú národným parlamentom veľmi aktívnu úlohu“.

Podľa Sebastian Kurpasa z CEPS, väčšina parlamentov nemá kapacity sledovať všetko čo EÚ robí a čoskoro zistia, že sú zavalené komplexnými úlohami vytvárať široké spojenectvá s ďalšími parlamentami pri blokovaní európskej legislatívy.

„Ak sa spoločne dohodnú, môžu zastaviť legislatívnu iniciatívu Európskej komisie,“ poznamenal, no dodal, že parlamenty budú musieť byť rýchle: parlamenty majú osem týždňov na nájdenie hlasov potrebných na zablokovanie návrhu. Okrem toho prišli k záveru, že „na to, aby sa účinne blokoval návrh Komisie, by národný parlament ešte stále musel lobovať v Európskom parlamente alebo Rade.“

V rozhovore pre EurActiv, Elaine Cruikshanksová, generálna riaditeľka spoločnosti Hill & Knowlton v Bruseli uviedla, že očakáva, že národné parlamenty využijú svoje právomoci „skôr reštriktívne,“ no „očakáva úzku spoluprácu Komisie a parlamentov členských krajín pri stanovovaní nových politických opatrení alebo návrhov nových právnych predpisov“.

Cruikshanksová tvrdí, že „vo väčšine členských štátov sa vláda opiera o politickú väčšinu v parlamente. Bude teda skôr výnimkou, aby sa národný parlament pokúsil zablokovať iniciatívu Komisie, pokiaľ by sa k nej prikláňala vláda.

To však podľa nej môže viesť k tomu, že vlády budú omnoho intenzívnejšie spoluprácovať a priebežne sa informovať o tom, čo sa deje v Bruseli, aby sa zabránilo snahám blokovať iniciatívy od samého začiatku“.

V rozhovore pre EurActiv, Georg Danell, riadiaci partner bruselskej kancelárie Kreab Gavin Anderson povedal, že „účinnosť systému podľa návrhu Lisabonskej zmluvy bude silne závisieť na ostražitosti a aktívnej kontrole národných parlamentov“.

Danell tvrdí, že „úspešný postup bude závisieť na dvoch veciach: (1) na účinných vnútorných procesoch, aby ich bolo možné realizovať v lehote ôsmich týždňov a (2) na budovaní spojenectiev s ďalšími parlamentami na dosiahnutie potrebného počtu hlasov pre námietky k činnosti na úrovni EÚ“.

„Druhý aspekt posilní namä potrebu mimoparlamentnej komunikácie a poskytne skutočnú príležitosti pre výmenu informácií o politike,“ dodal.

Caroline Wunnerlichová, generálna riaditeľka Fleishman-Hillard Europe v rozhovore pre EurActiv uviedla, že „závod pri používaní „žltej karty“ bude závisieť od dvoch faktorov. Po prvé, od kapacít národných parlamentov dostať sa do detailov návrhu Komisie v ranom štádiu. A po druhé, od schopnosti národných parlamentov koordinovať svoje námietky, ak sa vyskytne problém“.

Wunnerlichová dodala, že „národné parlamenty budú musieť tvrdo pracovať, aby sa v hlavnej časti dokumentácie rýchlo zorientovali a našli ďalšie parlamenty na to, aby mali dostatočný vplyv. Najpravdepodobnejší spôsob, akým sa žltá karta využije bude snaha záujmových skupín motivovať a koordinovať národné lobby v jednotlivých členských štátoch“.

REKLAMA

REKLAMA