Európsky južný plynovodný koridor: Veľký plynárenský zápas

Cez južný plynovodný koridor sa plánuje do Európy dodávať zemný plyn z oblasti Kaspického mora a Blízkeho východu. Zatiaľ čo sú dodávky plynu stále neisté, súperí medzi sebou niekoľko plánovaných plynovodov. EurActiv sa pozrel na viacero európskych iniciatív, vrátane ich spoločného súpera - ruského projektu Južná vetva.

PLynovod - výstavba
Zdroj: Flickr; autor: follystone

Míľniky

  • 1. január 2006: prvá „plynová vojna“ medzi Ruskom a Ukrajinou. Moskva nakrátko prerušila dodávky plynu do Ukrajiny kvôli sporu o platby. Spustila tým kritiku západných krajín, že Kremeľ využíva energiu ako politický nástroj.
  • 16. október 2008: Európska rada podporila správu francúzskeho predsedníctva o energetickej bezpečnosti, ktorá vyzvala krajiny EÚ a európske inštitúcie, aby diverzifikovali svoje energetické zdroje a trasy dodávok.
  • 13. november 2008: Komisia predstavila Akčný plán EÚ pre energetickú bezpečnosť a solidaritu, ktorý popisuje niekoľko iniciatív vrátane južného plynového koridoru.
  • 1. január 2009: druhá „plynová vojna“ medzi Ruskom a Ukrajinou. Kríza skončila 20. januára, kedy sa dodávky obnovili s vyššími cenami pre Ukrajinu. Niektoré európske krajiny prerušenie dodávok vážne zasiahlo.
  • 8. máj 2009: české predsedníctvo EÚ zorganizovalo summit pre južný plynovodný koridor v Prahe. Udalosť bola prevažne formálna.

Politický prehľad

„Južný plynovodný koridor“ sa považuje za súčasť „novej hodvábnej cesty“, ktorá bude dopravným a energetickým spojením Európy s Kaspickým regiónom. Európski politici poskytli koridoru meno, zatiaľ čo energetické spoločnosti a vlády sa do neho snažia vdýchnuť život cez konkrétne projekty.

Najznámejším projektom v južnom koridore je plynovod Nabucco. Ďalšie menšie projekty, ako TAP (Trans-Adriatic Pipeline), ITGI (Turkey-Greece-Italy Interconnector) alebo AGRI (Azerbaijan-Georgia-Romania Interconnector), majú tiež potenciál stať sa jeho dôležitou súčasťou a vytvárajú otázky o budúcnosti Nabucca.

Niektoré, ako ruská Južná vetva, sa dokonca môžu stať „smrtiacou“ konkurenciou pre Nabucco a spôsobiť bezvýznamnosť vlajkového projektu EÚ.

Plynovod Južná vetva plánuje prepravovať ruský plyn do Európy s väčšou kapacitou ako Nabucco a s podobným časovým plánom realizácie. Mal by mať prevažne tých istých zákazníkov v Strednej Európe ako jeho konkurent. Teoreticky by mohla Južná vetva tiež prepravovať plyn z Kaukazských krajín, pokiaľ ruský energetický gigant Gazprom ponúkne konkurenčné ceny krajinám ako Azerbajdžan alebo Turkménsko.

Popri Južnej vetve sa plánuje tiež ukrajinský projekt známy ako Biely potok, ktorý by mohol byť ďalším konkurentom v južnom koridore. Jeho snahou je prinášať plyn z Kaukazu cez Gruzínsko a Ukrajinu do Rumunska a ďalej do regiónu strednej Európy.

Pre Európu by nemuselo mať veľký zmysel budovanie mnohých plynovodov. I keď by to prinieslo potenciálnu súťaž medzi dodávateľov, vysoké náklady na výstavbu by mohli zvýšiť spotrebiteľské ceny. Z obchodného hľadiska by bola návratnosť príliš nízka, aby umožnila viaceré projekty, takže niektoré sa budú musieť zrušiť.

Politické aspekty

Niektoré vlády (obzvlášť Rusko) sa však tlačia do svojich projektov bez ohľadu na ich ekonomickú efektívnosť. Viaceré plynovodné projekty môžu byť určite považované za „politické“, zatiaľ čo iné sú viac obchodné.

Politika je dôležitým faktorom pri posudzovaní rôznych projektov. Napríklad projekt AGRI by prenášal skvapalnený plyn loďou cez Čierne more, a tak by obišiel Turecko i Ukrajinu. Ruská Južná vetva tiež obchádza Ukrajinu cez rozľahnú pobrežnú časť svojich teritoriálnych vôd. Nabucco je do veľkej miery závislý na tranzitnej dohode s Tureckom, cez ktoré by prechádzala zhruba polovica plynovodu.

Politika tiež zapríčiňuje, že niektoré projekty, ako Nabucco, sa považujú za projekty „európskeho záujmu“. Niektoré bez tohto statusu, ako Južná vetva, sú však tiež podporované istými členskými štátmi: Bulharsko, Rumunsko, MaďarskoGrécko. Ak sa oba zrealizujú, nebude jasné, aká bude pozícia týchto krajín a Európskej únie ako celku.

Trasy sa prekrývajú

Všetky plynovodné projekty, vrátane Nabucca a Južnej vetvy, zahŕňajú úseky už existujúcich plynovodov. Ak sa vložia do spoločnej mapy, je jasne vidno, ako sa mnohé z nich prekrývajú. Viaceré plánované úseky sú si tiež veľmi podobné.

Viď mapu plánovaných plynovodov v južnom koridore

Najväčším politickým faktorom je však rozhodnutie, kto bude nakoniec zabezpečovať dodávky. Plán Európskej komisie uvádza Azerbajdžan a Turkménsko, ako aj Irak a krajiny Blízkeho východu. Ďalšie krajiny ako Uzbekistan a Irán by sa mohli zapojiť, ak by vyhovovala politická situácia.

Všetky navrhované európske projekty v rámci južného koridoru v súčasnosti do veľkej miery počítajú s plynom z Azerbajdžanu počas prvej fázy. Plynoví experti však priznávajú, že ak sa Azerbajdžan rozhodne predávať svoj plyn do Ruska, celá filozofia južného koridoru by mohla ustúpiť do úzadia.

Azerbajdžan: Spoľahlivý dodávateľ?

Moskva spochybňuje dodávateľský potenciál týchto krajín. Podľa Alexeja Millera, výkonného generálneho riaditeľa Gazpromu, môžu byť dlhodobými dodávateľmi plynu len tri krajiny – Rusko, Irán a Katar.

Podľa Medzinárodného energetického náhľadu 2010, publikovaného americkým Úradom energetických informácií (EIA), je maximum svetových plynových zásob 6609 bln. kubických stôp. Krajina s najväčšími rezervami je Rusko (25,4 %), ďalej Irán (15,8 %), Katar (13,6 %), Turkménsko (4 %) a Saudská Arábia (4 %).

Irak je na 11. mieste (1,7 %) a Kazachstan zastáva 15. priečku (1,3 %).

Azerbajdžan nefiguruje medzi 20 krajinami s najväčšími zásobami plynu. Podľa EIA táto krajina vyprodukovala 572 mld. kubických stôp plynu v roku 2008, z toho spotrebovala 376 mld. Takmer všetok zemný plyn sa v Azerbajdžane získava z pobrežných polí.

Kvôli rozvoju ťažby na poli Shah Deniz sa v budúcnosti očakáva nárast azerbajdžanskej produkcie. Analytici odhadujú, že Shah Deniz je jedným z najväčších nálezísk zemného plynu na svete za posledných 20 rokov.

Podľa spoločnosti BP, ktorá je technickým prevádzkovateľom projektu, má toto pole potenciál zhruba 15 biliónov kubických stôp zemného plynu. Shah Deniz sa nachádza v Kaspickom mori približne 60 míľ južne od hlavného mesta Baku.

Budú „obrovské zásoby“ Turkménska prístupné?

Turkménsky prezident Gurbanguly Berdymukhamedov povedal (30. septembra 2010), že podľa neho obsahuje samotná gigantická skupina ropných polí Južný Jolaten-Osman celkovo 18 biliónov kubických metrov plynu. (EurActiv 1.10.2010)

Vyhlásil, že celkové turkménske zásoby zemného plynu sa odhadujú na 24,6 biliónov kubických metrov (868 kubických stôp). To predstavuje viac ako trojnásobok predošlých odhadov.

Turkménsko zatiaľ nedodáva plyn do európskych krajín. Export smeruje priamo do Ruska, Iránu a Číny.

V krajine však panuje autoritatívny režim. Preto by nemusela byť spoľahlivým obchodným partnerom, tvrdí expert na Strednú Áziu Michael Laubsch (19.5.2010).

Pritiahnutie investícií

Ďalším aspektom pri rozhodovaní o konkurenčných projektoch je financovanie. Pri niektorých sa objavuje potreba súkromných financií, zatiaľ čo iné z veľkej časti závisia od verejných dotácií.

Finančná situácia Gazpromu nie je zďaleka úžasná a spoločnosť nemá k dispozícii veľkú hotovosť. V súčasnosti dosiahla podľa tlačových správ rekordný dlh približne 15,2 mld. dolárov.

Z tohto dôvodu pretrvávajú nejasnosti, ako presne by mala byť Južná vetva financovaná. Rusko chce od EÚ, aby mu priradila postavenie „projektu európskeho záujmu“. Dúfa, že v tom prípade by banky požičali peniaze s lepšími podmienkami.

Otázky

Nabucco

Projekt plynovodu Nabucco pôvodne navrhli Spojené štáty v období po páde berlínskeho múru. Ich zámerom bolo znížiť závislosť Európy na ruskom plyne.

Nabucco sa preto nikdy netešilo ruskej náklonnosti ani priazni jeho štátneho monopolu Gazpromu.

Je však ťažké povedať, či všetci členovia EÚ vnímajú Nabucco ako projekt strategického významu. Napríklad FrancúzskoNemecko oň nikdy neprejavili veľký záujem.

V minulom roku potvrdila nemecká kancelárka Angela Merkelová neochotu Nemecka financovať plynovod Nabucco z európskych peňazí. Problémom podľa nej nie sú samotné financie, ale hľadanie dodávok plynu.

Konzorcium Nabucca tvoria vedúce európske energetické spoločnosti: OMV z Rakúska, MOL z Maďarska, RWE z Nemecka, Bulgargaz z Bulharska, Transgaz z Rumunska a Botas z Turecka. Traja z nich (OMV, MOL a Bulgargaz) sa tiež zapojili do ruského projektu Južnej vetvy. Objavujú sa otázky o konflikte záujmov alebo ich záväzkov voči Nabuccu.

Nedávno Gazprom označil Rumunsko ako perspektívneho partnera Južnej vetvy.

Plynovod Nabucco bude dodávať plyn z dvoch rôznych miest na tureckých hraniciach s Gruzínskom a Irakom. Bude prechádzať cez územie Turecka, Rumunska a Maďarska do Rakúska. Životnosť projektu sa odhaduje na 50 rokov.

Jeho plánovaná ročná kapacita je 31 mld. metrov kubických plynu. Výstavba by sa mala začať v roku 2012 a prvé dodávky sa očakávajú v roku 2015.

Konzorcium Nabucca oznámilo (6. septembra 2010), že tri medzinárodné verejné banky začali zvažovať pôžičku 4 mld. eur. Podľa stránky konzorcia by mali byť celkové náklady projektu 7,9 mld. eur, z ktorých 70 % poskytnú finančné inštitúcie.

V lete 2010 podniklo Nabucco ďalší krok smerom vpred, keď nariadilo inžinierske práce pre dve trasy dodávok z Turecko do Iraku a Gruzínska. Od tretieho plánovaného spojenia Turecka s Iránom vedenie upustilo z politických dôvodov.

Južná vetva

Južná vetva je plánovaný plynovod, ktorý by dodával zemný plyn z Ruska cez Čierne more do Bulharska, a tak obchádzal územie Ukrajiny. V Bulharsku by sa rozdelil na dva smery, jeden do Grécka a Talianska, druhý do Rumunska, Srbska, Maďarska, Slovinska a Rakúska. Rusko prednedávnom vyhlásilo, že bude schopné viac ako zdvojnásobiť jeho plánovanú kapacitu z 31 mld. metrov kubických ročne na 63 mld.

Podľa oficiálnej stránky projektu sa Južná vetva snaží o „posilnenie európskej energetickej bezpečnosti“ elimináciou „rizikového tranzitu“ „ďalším reálnym krokom k strategickej diverzifikácii dodávateľských ciest ruského plynu.“

Preto Gazprom nepovažuje Južnú vetvu za súpera európskeho južného plynovodného koridoru, ale za jeho najlepší projekt.

Plánovaná trasa Južnej vetvy začína v ruskej stanici Pochinki na brehu Čierneho mora. Plynovod bude ďalej pokračovať po dne Čierneho mora do Bulharska, s celkovou dĺžkou 900 km a maximálnou hĺbkou 2 km pod hladinou. Európskym partnerom Gazpromu pri budovaní podmorského úseku Južnej vetvy je talianska spoločnosť Eni.

Ohľadom pevninského úseku Gazprom vyhlásil, že „zvažuje viacero možných smerov cez členské štáty EÚ“.

Podobne ako pri Nabuccu sa aj dokončenie Južnej vetvy očakáva v roku 2015.

Talianska spoločnosť Eni v marci 2010 navrhla, aby Južná vetva a Nabucco spojili svoje úsilie kvôli zníženiu nákladov. Tento nápad bol však rýchlo zamietnutý ruským ministrom energetiky Sergeiom Shmatkom, ktorý vyhlásil, že Južná vetva je konkurencieschopnejšia ako jej rival.

Prepojenie Turecko-Grécko-Taliansko (ITGI)

Prepojenie Turecko-Grécko-Taliansko (ITGI), ktoré je podobné úseku Južnej vetvy smerujúcemu do Grécka a Talianska, je projekt talianskej spoločnosti Edison. ITGI zahŕňa i projekt plynovodu Poseidon – 200 km dlhé podmorské prepojenie cez Iónske more.

Plynovod Poseidon vyvíja IGI Poseidon SA, spoločný podnik talianskeho Edisonu a gréckej spoločnosti Depa.

Kvôli svojej podobnosti s Južnou vetvou ho jeho podporovatelia prezentujú aj ako zástupcu „prvej fázy“ Nabucca.

Edison predpokladá, že ak dopyt po plyne v Európe zostane na nízkej úrovni až do roku 2015, Azerbajdžan by mohol slúžiť ako jediný dodávateľ z tejto oblasti cez Turecko. Preto podporovatelia ITGI zastávajú názor, že v strednom časovom horizonte je stredne veľký plynovod pre európske potreby vhodnejší ako Nabocoo.

Ak by sa tento plynovod uviedol do prevádzky v roku 2015, dodával by 10 mld. metrov kubických plynu ročne.

Okrem plynovodu Poseidon by vybudovanie ITGI zahŕňalo 600 km trasu cez grécke územie a realizáciu Prepojenia Grécko-Bulharsko (IGB), z časti financované eurofondami. IGB bude mať kapacitu 3 až 5 mld. metrov kubických a jeho uvedenie do prevádzky sa očakáva v roku 2013.

Na prepravu plynu z kaukazskej oblasti chce ITGI využívať existujúce plynovodné spojenia. Jeho funkcionári pripustili, že by tiež mohli dodávať ruský plyn cez existujúcu Modrú vetvu (plynovod, ktorý vedie z Ruska do tureckej Ankary po dne Čierneho mora).

Oficiálna stránka projektu zdôrazňuje, že EÚ akceptovala ITGI ako projekt európskeho záujmu a zahrnula ho do Európskeho plánu obnovy projektov južného plynovodného koridoru s financovaním 100 mil. eur.

Funkcionári zatiaľ odmietli poskytnúť finančný odhad projektu.

Transjadranský plynovod (TAP)

Akcionári plynovodu TAP, ktorými sú švajčiarsky EGL, nórsky Statoil a nemecký E.ON Ruhrgas, ho popisujú ako najkratší a cenovo najefektívnejší spôsob prepravy plynu do Talianska a na európske trhy.

Projekt TAP je s rozpočtom 1,5 mld. eur navrhovaný tak, aby ponúkol najkratšiu a najlacnejšiu alternatívu prepravy azerbajdžanského plynu z polí Shah Deniz do Európy.

Pre porovnanie, celkové náklady projektu Nabucco sa odhadujú na 7,9 mld. eur.

Projekt je navrhnutý tak, aby bolo možné zvýšiť jeho kapacitu z počiatočných 10 mld. metrov kubických ročne na 20 mld., uvádza oficiálna stránka konzorcia TAP.

TAP bude navyše poskytovať podzemné zariadenia pre uskladnenie, ktoré sa v súčasnosti skúmajú v Albánsku. Tiež umožní spätný tok s kapacitou 8,5 mld. metrov kubických, ktorý zabezpečí krajinám Juhovýchodnej Európy a Balkánu požadovanú bezpečnú energetickú pozíciu.

Plynovod TAP bude mať dĺžku 520 km a bude začínať v gréckom meste Thessaloniki, prechádzať cez Albánsko a Jadranské more a končiť v talianskom meste Brindisi. Podmorská časť plynovodu, dlhá 115 km, bude spájať Taliansko s Albánsko a nie s Gréckom, ako je to v prípade ITGI.

Jeden z prínosov tohto projektu je tiež v tom, že Statoil vlastní 25 % zdrojov Shah Deniz.

„Plynovod TAP bude pripravený, keď začne druhá fáza produkcie poľa Shah Deniz,“ vyhlásil Kjetil Tungland, výkonný riaditeľ projektu.

Podľa oficiálnej stránky Statoil sa začatie druhej fázy ťažby na poli Shah Deniz očakáva v roku 2016.

V prvej fáze ťažby je maximálna produkcia projektovaná na 8,6 až 9 mld. metrov kubických ročne. V druhej fáze vzrastie o ďalších 16 mld.

„Kvôli súčasným politickým okolnostiam nebude plynovod prepravovať žiadny plyn z Iránu,“ vyhlásilo konzorcium TAP.

Podľa tlačových správ je TAP pripravený rokovať o spoločných synergiách s ITGI. Jeho vedenie však neposkytlo žiadne detaily, čoho by sa mohla táto spolupráca týkať.

Prepojenie Azerbajdžan-Gruzínsko-Rumunsko (AGRI)

V septembri 2010 podpísali štátne energetické spoločnosti z Azerbajdžanu, Gruzínska a Rumunska memorandum o porozumení pre projekt, ktorým sa bude prevážať skvapalnený azerbajdžanský plyn do Juhovýchodnej Európy.

Prepojenie Azerbajdžan-Gruzínsko-Rumunsko (AGRI) sa zrodilo v už dosť preplnenom južnom plynovodnom koridore.

Vznikla nová spoločnosť s úlohou vytvoriť štúdiu uskutočniteľnosti a pritiahnuť investície.

Maďarsko 20. septembra oznámilo, že by sa mohlo pripojiť k akcionárom AGRI. V tom prípade by každá krajina vlastnila 25 % projektu.

Podľa správ bude AGRI prepravovať azerbajdžanský plyn pomocou plynovodu do gruzínskeho prístavu v Čiernom mori, kde bude následne skvapalnený. V kvapalnom skupenstve sa prepraví cez Čierne more pomocou tankera do rumunského prístavu Constata. Odtiaľ bude prepravený systémom rumunských plynovodov do Maďarska a na európsky trh.

Projekt si vyžaduje výstavbu skvapalňujúceho závodu pre export LNG v gruzínskom termináli Kulevi, ktorý je vo vlastníctve Azerbajdžanu. Tiež je potrebné vybudovať terminál pre opätovné splyňovanie na rumunskej strane.

Azerbajdžanský prezident Ilham Aliev povedal, že ďalšie etapy AGRI – dokončenie štúdie uskutočniteľnosti a navŕšenie kapitálu – by mali byť dôležité a nalieha na medzinárodné finančné inštitúcie, aby sa zapojili do projektu.

Rumunský prezident Traian Basescu vyhlásil, že spoločne s Maďarskom by jeho krajina mohla spraviť nevyhnutné kroky pre spolufinancovanie štúdie uskutočniteľnosti Európskou úniou ako súčasť Programu transeurópskej energetickej siete.

Prieskum terminálu LNG na rumunskej strane sa údajne finalizuje. Jeho výsledky poskytnú začiatočný bod pre znalecké posudzovanie projektu, vyhlásil Basescu.

Dodávatelia hovoria, že plynovod AGRI by mal byť najrýchlejšie uskutočniteľný zo všetkých projektov v južnom koridore. Kritici však tvrdia, že prístav Kulevi je príliš blízko pri hraniciach s Abcházskom, ktoré je prakticky pod ruskou kontrolou. Ruskí vojaci tu majú svoje základne a v prípade potreby by mohli plynovodné prepojenie ľahko poškodiť.

Biely potok

Posledný projekt, ktorý stojí za zmienku, je ukrajinský plynovod Biely potok, a to aj napriek vzrastajúcim obavám, či dokáže pritiahnuť dostatočnú politickú podporu, aby mohol byť zrealizovaný.

Myšlienka bola po prvý krát prezentovaná ukrajinskou vládou v roku 2005.

Plánovaný plynovod by dovážal kaspický plyn cez územie Gruzínska do gruzínskeho prístavu Supsa a odtiaľ po dne Čierneho mora do Rumunského prístavu Constanta na európsky trh. O konečnej trase sa ešte nerozhodlo..

Plánovaná kapacita plynovodu sa odhaduje na 8 mld. metrov kubických ročne. V tejto etape by plynovod prevážal zemný plyn z polí Shah Deniz v Azerbajdžane.

Projekt bol v minulosti podporovaný londýnskou firmou GUEU. Jeho súčasní podporovatelia nie sú známi.

Viď mapu plánovaných plynovodov v južnom koridore

Možné zlúčenia alebo spolupráce

Ako už podporovatelia niektorých projektov vyhlásili, sú ochotní spojiť svoje úsilie a poprípade sa aj zlúčiť a vytvoriť spoločné projekty. Niektoré menšie by sa mohli stať oporou tých väčších, pokiaľ to dovolia podmienky a ak vzrastie európsky dopyt po zemnom plyne.

Silnejšia úloha Európskej komisie sa bude pravdepodobne vyžadovať vo všetkých projektoch, dokonca aj v tých, ktoré sú minimálne závislé na verejnom financovaní alebo fondoch EÚ. Počas českého predsedníctva Rady EÚ sa v máji 2009 uskutočnil špeciálny summit o južnom plynovodnom koridore. Vzišla z neho deklarácia, ale jej obsah bol nejasný a nasledujúce kroky nikam neviedli.

Budúce Maďarské a Poľské predsedníctva majú vo svojich prioritách na rok 2011 aj južný plynovodný koridor.

Pravdepodobne sa zorganizujú ďalšie summity, ale dôležitejšie ako organizovanie stretnutí je pre lídrov EÚ zabezpečenie, aby sa vykonala náležitá príprava a aby Únia mohla preukázať svoju pridanú hodnotu strategického významu.

Pozície

Predseda Európskej komisie José Manuel Baroso vo svojom vyhlásení na rok 2010 povedal, že v tomto roku navštívi Kaspický región, „aby podporil Južný koridor ako prostriedok zvýšenia bezpečnosti dodávok.“ Energetický akčný plán pre budúci rok by sa mal zamerať práve na otázky bezpečnosti dodávok, uviedol.

Barroso popísal južný plynovodný koridor ako „projekt EÚ s hlavnou prioritou“. Tvrdí, že Európa by mala „poskytnúť právny, finančný a politický rámec pre spoločnosti, aby mohli robiť svoje obchody“.

Európsky komisár pre energetiku Günther Oettinger na energetickom fóre v Sofii vyhlásil, že EÚ “chce priame spojenie s Kaspickým regiónom a Blízkym východom” a súčasne “nestojí v ceste (ruskému projektu) Južnej vetve”.

Na medzinárodnom fóre v Odesse komisár vyzval Ukrajinu, aby reformovala svoj domáci plynárenský trh, na ktorom dominuje Naftogaz. „Chcel by som, aby bolo európske stanovisko úplne pochopené,“ povedal. „Myslíme si, že reforma ukrajinského domáce plynovodného trhu a tranzitnej prepravy plynu (cez ich územie) nie sú samostatné otázky. Tranzit nebude dlhodobo garantovaný, pokiaľ nebude domáci plynárenský systém na Ukrajine finančne udržateľný a transparentný,“ pokračoval s tým, že bude potrebná „neobyčajná snaha“, aby sa otvoril južný plynárenský koridor pre EÚ.

Už pred tým vyzval k jednotným cenám importovaného plynu pre EÚ, aby sa predišlo prípadnej penalizácii individuálnych členských štátov.

Poľský poslanec Európskeho parlamentu Jacek Saryusz-Wolski (EPP) komentoval smernicu EÚ o plynovej solidarite slovami, že nové pravidlá poskytujú iba dve tretiny možností, ako zabezpečiť energetickú bezpečnosť spoločenstva. „Smernica zanedbáva úlohu vysokých obchodných zástupcov a iba nejasne sa zmieňuje o južnom koridore alebo Nabuccu, alebo spolupráci s našimi partnermi,“ vyhlásil s odvolaním sa na Európsku politiku susedstva.

Rumunská poslankyňa Európskeho parlamentu Adina Valean (ALDE) opísala návrh ako „pozitívny krok smerom k zníženiu európskej zraniteľnosti,“ ale zároveň upozornila na potrebu „pokračovať v diverzifikácii energetických trás a zdrojov dodávok, aby sa uľahčila súťaž, prístup a výber.“

Podľa Jeremyho Ellisa, šéfa obchodného rozvoja nemeckej spoločnosti RWE, poskytuje Nabucco producentom plynu v Azerbajdžane „ďaleko najnižšie prepravné náklady na trhu“ s konečnými hospodárskymi úsporami „medzi 4,1 až 9,1 mld. eur za 10 mld. metrov kubických plynu počas 25 rokov.“

Viac zdrojov v projekte Nabucco sa zdá byť výhodou, zatiaľ čo TAP a IGI sú odkázané iba na jeden zdroj zemného plynu podobne ako väčšina krajín v Juhovýchodnej Európe. „Nabucco a IGI sa môžu spojiť v dvoch rôznych miestach, buď v Turecku alebo Bulharsku, takže výhody Nabucca – ako stabilné a bezpečné prepravné spojenie cez Turecko – sa môžu rozšíriť do Grécka a Talianska,“ dodal.

Daniel Gros, riaditeľ CER (Centre for European Reform), popísal v správe pre CEPS (Centre for European Policy Studies) energetický vzťah EÚ s Ruskom ako „bilaterálny s charakterom monopolu.“

„Gazprom, ako (kvázi) monopolista, bude mať možnosť nastaviť ceny podľa hraničných nákladov produkcie plynu. Možnosť Gazpromu profitovať zo svojej privilegovanej pozície hlavného dodávateľa na európsky plynárenský trh bude závisieť na tom, s akou intenzitou budú zapojení alternatívni dodávatelia do Európy,“ píše Gros a odhaduje, že vybudovanie dodatočných plynovodov by mohlo znížiť európske ceny plynu o 10 %.

Podľa holandského Clingendaelského medzinárodného energetického programu (CIEP) „rýchlosť, akou reagovali európske spoločnosti a vlády na ruský južný plynovod, indikuje, že ešte nie sú úplne presvedčené o úspechu Nabucca“.

Investovanie do alternatívnych projektov, ako je Modrá vetva, by mohlo niesť „obrovské obchodné riziká s veľmi nejasným časovým plánom návratnosti investícií,“ bez ohľadu na to, či by mohli byť simultánne projekty budované postupne v čase, tvrdí CIEP.

Peter Dalby z konzervatívneho britského think-tanku napísal pre Centrum politických štúdií, že Nabucco by „mohlo oslobodiť Západnú Európu od moskovského agresívneho využívania energetiky ako diplomatického vyjednávania“.

Dalby sa o možnom členstve Turecka v EÚ vyjadril, že bez neho "by bol Kaukaz naďalej nestabilným a zbedačeným bojiskom mimo dosah európskeho vplyvu."

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA