Ropa a zemný plyn – geopolitické aspekty

Ako jeden z najväčších svetových dovozcov ropy, zemného plynu a uhlia je EÚ veľkým hráčom na medzinárodnom trhu s energiami. Nakoľko si však členské krajiny snažia udržať kontrolu nad zahraničnou politikou, na medzinárodnopolitickom poli je Únia ako taká trpaslíkom. Energetická závislosť na dovoze u krajín EÚ trvalo rastie. Je preto prirodzené že sa Únia snaží integrovať energetické aspekty do všetkých vzťahov s tretími krajinami. EurActiv prináša prehľad vzťahov s kľúčovými krajinami a regiónmi.

Pozadie

Geopolitické aspekty európskej energetickej politiky sú v kompetencii vlád členských krajín a sú považované za otázky úzko sa dotýkajúce národnej suverenity. No postupné zapájanie predtým samostatných energetických trhov do jedného silného bloku, spolu s exkluzívnymi kompetenciami EÚ v oblasti obchodných vzťahov s nečlenskými krajinami, pomaly presúva energetickú politiku do rámca politickej agendy EÚ.

V marci 2006 vydala Komisia Zelenú knihu, ktorá obsahuje možnosti dosiahnutia “udržateľných, konkurencieschopných a bezpečných” dodávok energie do EÚ.Jedným z hlavných aspektov je vybudovanie spoločnej vonkajšej energetickej politiky, koordinácia vzťahov s vonkajšími dodávateľmi ako OPEC, či Rusko.

V Oznámení Komisie z 10. januára 2007 sa zas hovorí, že “energetika sa musí stať centrálnou časťou všetkých vonkajších vzťahov EU”. Následne na to, v marci 2007, prijala Rada v Záveroch summitu okrem iného dvojročný akčný plán, ktorého súčasťou je aj posilňovanie vonkajších energetických vzťahov.

Bola vytvorená nová pracovná skupina na vysokej úrovni, nazývaná “Sieť EÚ energetických bezpečnostných korešpondentov” (10. máj 2007), ktorá monitoruje otázku bezpečnosti dodávok, najmä smerom na východ od Únie.

Závislosť EÚ

Zásoby ropy a zemného plynu sú rozdelené geograficky nerovnomerne. Najväčšie zásoby sa nachádzajú v politicky i ekonomicky nestabilných regiónoch (čo podľa mnohých analytikov nie je náhoda). Zásoby ropy a plynu v Severnom mori sa už pomaly míňajú, vrchol produkcie majú za sebou. Európska únia je tak závislá od dovozu spoza hraníc.

Zelená kniha Komisie o bezpečnosti energetických dodávok (november 2000) kreslí skôr pesimistický obraz energetickej situácie v EÚ. Ak nebudú prijaté žiadne kroky, predpokladá sa, že energetická závislosť narastie z 50% v 2000 na 70% v 2030. Situácia pre jednotlivé hlavné energetické suroviny je nasledovná:

Ropa

  • 45% dovozu ropy pochádza z Blízkeho východu
  • do roku 2030 bude musieť byť dovozom pokrývaných 90% spotreby ropy

Zemný plyn

  • 40% dovozu zemného plynu do EÚ pochádza z Ruska (30% z Alžírska, 25% z Nórska)
  • do roku 2030 bude z Ruska pravdepodobne pochádzať až 60% dovážaného plynu, celková závislosť dosiahne 80%.

Uhlie

  • v roku 2030 bude do EÚ dovážaných 66% spotrebovávaného uhlia

Otázky

Energetický dialóg EÚ-Rusko

Tento bilaterálny energetický dialóg, odštartovaný v októbri 2000, má zabezpečiť prístup Európy k veľkým zásobám ropy a plynu v Rusku (Moskva kontroluje tretinu svetových zásob zemného plynu). Dialóg sa zakladá na predpoklade, že vzájomná závislosť oboch regiónov bude narastať – zo strany EÚ z dôvodu bezpečnosti dodávok, z ruskej strany kvôli potrebe zabezpečiť zahraničné investície a prístup na trhy Únie, ako aj svetové trhy (EÚ je spojená s približne polovicou obchodného obratu Ruska). Jedným z kľúčových aspektov rokovaní je, či Brusel podporí žiadosť Moskvy o vstup do Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Dialóg sa týka aj ďalších oblastí:

  • Otvorenie domáceho ruského energetického trhu súťaži (podľa think-tanku Centre for European Policy Studies (CEPS) ovláda Gazprom asi 70% ruskej produkcie zemného plynu a má praktický monopol na jeho export);
  • Zlepšenie podnikateľského prostredia, vrátane investícií;
  • Spolupráca v otázke klimatických zmien v rámci Kjótskeho protokolu;
  • Jadrová bezpečnosť a odstávka zastaraných jadrových elektrární (predchádzanie „ďalšiemu Černobyľu)

V energetickom dialógu sa však zatiaľ nepodarilo dosiahnuť podstatný pokrok. Energetické vzťahy medzi EÚ a Ruskom sú stále vysoko závislé na širších rokovaniach medzi oboma partnermi o „štyroch oblastiach“ – hospodárskej, právnej, bezpečnostnej a oblasti výskumu. Pokrok v nich e pomalý. Bilaterálne dohody medzi Ruskom a jednotlivými členskými krajinami naďalej prevládajú na špecificky „európskym“ prístupom.

Energetická infraštruktúra medzi EÚ a Ruskom

Jedným z cieľov európskej politiky je diverzifikácia zdrojov a prepravných trás energie. Najdiskutovanejšou oblasťou je v súčasnosti plyn. Európska únia presadzuje stavbu plynovodu Nabucco, ktorý pri privážal plyn zo Strednej Ázie a obchádzal pritom územie Ruska.

Ruský plynárenský koncern Gazprom však rozvíja vlastné plány. Projekt Severnej vetvy – plynovodu ktorý spojí Rusko a Nemecko po dne Baltského mora a obíde tak územie Poľska, už beží naplno napriek odporu Varšavy a pobaltských krajín. Na juhu zas Gazprom výrazne pokročil s projektom Južnej vetvy, ktorá bude plyn do Európy transportovať cez Čierne more. V množstve kontrahovaného plynu, pripravených investícií, i dohodách s transportnými krajinami je Južná vetva podstatne ďalej ako Nabucco. Objavili sa dokonca špekulácie, že by mohli byť oba projekty spojené (EurActiv.sk, 25. júl 2008).

Energetický dialóg EÚ-OPEC

EÚ v súčasnosti dováža z krajín OPEC (Organizácia krajín vyvážajúcich ropu) asi 40% spotrebovávaného „čierneho zlata“. Vzhľadom na obavy zo stupňujúcej sa globálnej súťaže o prístup k vzácnym zdrojom ropy usporiadala EÚ 9. júna 2005 prvé bilaterálne stretnutie s organizáciou OPEC. Na stretnutí sa hovorilo o cenách ropy, otázkach transparentnosti údajov o zostávajúcich zásobách surovín a potrebných investíciách (hlavne pre rafinérie v spotrebiteľských krajinách).

Delegácia OPEC sľúbila Únii dostatočné dodávky ropy a ceny pohybujúce sa medzi 35 a 55 dolármi za barel. Niektorí analytici však vylovujú názor, že Blízky východ je v ťažbe za svojím vrcholom a zásoby sa vyčerpávajú rýchlejšie, než sú miestne vlády (v snahe udržať investície a prilákať nové) ochotné priznať.

Kaspický región – ropovod Baku-Tbilisi-Ceyhan (BTC) a plynovod Nabucco

Ropovod Baku-Tbilisi-Ceyhan bol otvorený 25. mája 2005. Spája azerbajdžanské hlavné mesto s východným pobrežím Stredozemného mora, odkiaľ je ropa ďalej transportovaná tankermi do EÚ. Hlavným cieľom stavby ropovodu bolo znížiť energetickú závislosť Únie od nestabilného Blízkeho východu a vybudovať alternatívnu dopravnú trasu, ktorú by nekontrolovalo Rusko.

Ropovod má potenciál priniesť veľké zisky niektorým chudobným krajinám regiónu (Azerbajdžan, Gruzínsko, Kazachstan, a do menšej miery aj Turecko), a zmeniť geopolitickú rovnováhu v regióne. Projektom najviac – ekonomicky a politicky – stratilo Rusko. Nie len že bolo obídené a stratilo dopravné poplatky, naviac bola vytvorená ďalšia prepravná trasa pre ropu z kaspického regiónu, ktorú nemôže priamo kontrolovať. Širším geopolitickým kontexom stavby ropovodu sú bilaterálne obchodné vzťahy – vrátane colnej únie od roku 1995 – a možné rozšírenie EÚ o Turecko.

Nabucco považuje Únia za strategicky dôležitý energetický projekt, napriek tomu jeho rozvoj brzdí nedostatok financií a slabý politický tlak. Má mať dĺžku 3 400 kilometrov a cez Turecko, Rumunsko, Bulharsko, Maďarsko a Rakúsko má do EÚ privážať 31 miliárd kubických metrov plynu ročne. Podobne ako ropovod BTS, obchádza územie Ruska. Dokončený má byť v roku 2013, čelí však silnej konkurencii zo strany plánovaného plynovodu Južná vetva, ktorý rozvíja ruský Gazprom.

Okrem týchto projektov podpísala Komisia 4. decembra 2007 s Kazachstanom Memorandum o porozumení, ktoré vytvára predpoklady hlbšej spolupráce.

11. apríla 2007 Komisia zverejnila Oznámenie o spolupráci s regiónom Čierneho mora.

Blízky východ a krajiny Perzského zálivu

EÚ má ambíciu stať sa dôležitým aktérom v blízkovýchodnom mierovom procese a stabilizujúcim faktorom regiónu ako celku. Popri dialógu s krajinami OPEC iniciovala Komisia bilaterálne dohody so šiestimi krajinami regiónu Perzského zálivu združenými v Rade spolupráce Zálivu (GCC). Dohoda o voľnom obchode s krajinami GCC sa dostala na rokovací stôl v roku 2001. Predtým, bola začiatkom 90. rokov, boli jej prípravy zastavené. Krajiny GCC kontrolujú 45% svetových zásob ropy. Všetky krajiny GCC (okrem Bahrajnu a Ománu) sú súčasne členmi OPEC.

Južné Stredomorie (plus Turecko, Blízky východ a Severná Afrika)

Európsko-stredomorské partnerstvo bolo oficiálne vytvorené ministrami zahraničných vecí v roku 1995 v Barcelone. Spája EÚ a desať krajín južného Stredomoria (Alžírsko, Egypt, Maroko, Tunisko, plus Izrael, Jordánsko, Libanon, Palestínska samospráva, Sýria a Turecko). Líbia má od roku 1999 status pozorovateľa. Cieľom je spoluprácu postupne zintenzívňovať a do roku 2010 vytvoriť európsko-stredomorskú oblasť voľného obchodu.

V nedávnej dobe vzťahom dominovala aj otázka kontroly nelegálnej migrácie z Afriky na juh Európy a boja proti terorizmu. Na summite EUROMED, ktorý sa konal desať rokov po vzniku Barcelonského procesu, sa však EÚ nedokázala s partnermi zhodnúť na spoločnej definícii terorizmu, prijatý bol len, po dlhých rokovaniach, spoločný kódex správania sa v boji proti terorizmu.

Z pohľadu energetiky je pre Úniu primárna snaha o udržanie prístupu k alžírskym zásobám zemného plynu. Vďaka nim je možné do istej miery zmenšiť závislosť na Rusku. Alžírska ekonomika je silno závislá na vývoze uhľovodíkov (ropa a zemný plyn) – tvoria 97% vývozu, prispievajú 30% k HDP a financujú 65% rozpočtu. EÚ odoberá 62,7% alžírskeho exportu a je zdrojom 58% dovozu. Komisár pre energetiku Andris Piebalgs počas návštevy krajiny 26. novembra 2006 načrtol plány strategického energetického partnerstva EÚ-Alžírsko, založeného na regulačnej konvergencii ich energetických politík, rozvoji energetickej infraštruktúry pri ktorej existuje spoločný záujem a technologickej spolupráci.

V júli 2007 víťazstvo Komisie v dlhoročnom spore zabezpečilo zrušenie teritoriálnych obmedzení a dohôd o podieloch na zisku, ktoré dovtedy krajinám Južnej Európy bránili predávať alžírsky plyn ďalej na európsky trh. Súčasne dala podporu novému plynovodu, ktorý by do EÚ cez Alžírsko prinášal nigérijskú surovinu. Stavba má začať v 2015.

Energetické spoločenstvo juhovýchodnej Európy

Zmluva vytvárajúca Energetické spoločenstvo juhovýchodnej Európy (ECSEE) bola podpísaná v lete 2005, potom sa rozbehol proces ratifikácie. ECSEE je právne záväznou zmluvou pokrývajúcou sektor elektrickej energie a zemného plynu. Jej cieľom je zjednotiť signatárske krajiny s energetickou legislatívou v EÚ a vytvoriť tak integrovaný trh. Členmi sú Rakúsko, Grécko, Maďarsko, Taliansko, Slovinsko zo strany EÚ, a Albánsko, Bosna a Hercegovina, Bulharsko, Chorvátsko, Macedónsko, Rumunsko, Srbsko a Čierna hora, Turecko a Kosovo na strane druhej. Zmluva má pomôcť politickej a ekonomickej stabilizácii regiónu juhovýchodnej Európy a pomôcť krajinám pripraviť sa na prípadnú budúcu integráciu do Únie.

Energetické spoločenstvo regiónu Baltického mora (BASREC)

Spolupráca v rámci BASREC bola odštartovaná v roku 1999 ministrami energetiky Dánska, Estónska, Fínska, Nemecka, Islandu, Litvy, Lotyšska, Nórska, Poľska, Ruska Švédska, a Európskou komisiou. Medzi diskutovanými otázkami sú bezpečnosť energetických dodávok v kontexte rastúcej závislosti na Rusku, trasy prepravy zemného plynu v regióne, a pokrok vo vzájomnom prepájaní elektrických a plynových rozvodových sietí. Medzi diskutované environmentálne otázky patrí energetická efektivita, klimatické zmeny a využívanie obnoviteľných zdrojov, ako je bioenergia.

V júli 2005 Rusko oznámilo, že práce na plynovode spájajúcom St. Petersburg a nemecké mesto Greifswald začnú, ktorý má ísť po dne Baltického mora, začnú v septembri. Projekt Severoeurópskeho plynovodu bude stáť spolu 5 miliárd eur. Bol uprednostnený pred dvoma alternatívami – Amber a Jamal-Európa 2 – ktoré mali prechádzať cez Poľsko, Lotyšsko, Litvu a Bielorusko.

Arktická energetická agenda

Prvý okrúhly stôl politických a priemyselných rozhodovateľov z Nórska, Ruska USA a EÚ sa konal 7. júla 2005. „Verí sa, že Arktický región je jednou z najdôležitejších zostavajúcich ropných provincií“, hovorí sa v deklarácii podpísanej účastníkmi. Barentsovo more „predstavuje možnosť stať sa novou európskou ropnou provinciou“. Ako mimoriadnu výzvu pri rozvoji priemyselných aktivít a arktických oblastiach zdôraznila deklarácia zraniteľnosť morského ekosystému.

V Arktíde už zápas o rozdelenie potenciálnych ložísk prebieha. Zatiaľ sú síce pokryté hrubou vrstvou ľadu, no globálne otepľovanie spolu s technologickým rozvojom môže urobiť čoskoro zásoby na dne arktických morí dostupnými. Podľa medzinárodného morského práva môže krajina vyhlásiť kontrolu nad tou časťou morského dna, ktorá je súčasťou “jej” pevninskej dosky. Najďalej zašlo zatiaľ Rusko – začiatkom roka 2008 umiestnila ruská ponorka počas “vedeckej expedície” národnú vlajku pod severný pól a tým potvrdila pozíciu Moskvy, že Lomonosovov chrbát, ktorý sa pod ním tiahne, je súčasťou ruskej pevninskej dosky. Nórsko, Dánsko, Kanada a USA s tým nesúhlasia a snažia sa vedecky podložiť vlastné teritoriálne nároky.

Energetický dialóg EÚ-Nórsko

Nórsko je svetový tretí najväčší vývozca zemného plynu a dôležitým dodávateľom ropy a zemného plynu do EÚ. Stretnutie medzi komisárom Andrisom Piebalgsom a nórskym ministrom ropy a energetiky, ktoré sa konalo 6. júla 2005, potvrdilo ochotu oboch strán spolupracovať v energetických otázkach. Strany sa dohodli na posilnení spolupráce na energetickej efektívnosti, obnoviteľných zdrojoch a bezpečnosti dodávok energií, vrátane ťažobných a produkčných aktivít v arktickom regióne. Bola dosiahnutá dohoda, podľa ktorej sa Komisia pripojí k neformálnemu fóru vytvorenému Nórskom, Dánskom a Britániou pre diskusie o využívaní CO2 pre efektívnejšiu ťažbu a uskladňovanie ropy v Severnom mori. Stretnutia medzi EÚ a Nórskom sa teraz budú odohrávať na každoročnej báze.

Afrika – Guinejský záliv

Krajiny ako Angola a Nigéria sa postupne dostali do prvej ligy globálnych dodávateľov ropy. Ostatné krajiny západoafrického Guinejského zálivu sa pokúšajú ich úspech napodobniť. Vzťahy EÚ s regiónom sa v súčasnosti sústreďujú na rozvoj spolupráce s Hospodárskym spoločenstvom štátov západnej Afriky (ECOWAS). V centre agendy je mier, bezpečnosť a dobré vládnutie, so silným dôrazom na ekonomickú a obchodnú integráciu.

Pozície

Komisár pre energetiku Andreas Piebalgs urobil vonkajšiu energetickú politiku jednou zo šiestich priorít svojho mandátu. Na Svetovej energetickej rade v marci 2005 vyhlásil, že EÚ je schopná podporiť energetické politiky členských krajín, pričom „nová susedská politika je v tejto oblasti mimoriadne aktuálna“. Budúca spolupráca medzi Úniou a Ruskom môže byť, po podpise Ruska pod Kjótsky protokol, podľa neho rozšírená o energetickú efektívnosť a transfery technológií. (prejav)

Bývalá komisárka pre energetiku Loyola de Palacio v prednáške pre bruselský think-tank European Policy Center (EPC) zdôraznila úzky vzťah medzi geopolitickou stabilitou a bezpečnosťou dodávok ropy. Podľa nej boli prijateľné ceny ropy a zemného plynu doteraz garantované dostatočnými zásobami schopnými vyrovnať sa s rastúcim dopytom. To však nevydrží navždy, varovala. „Musíme byť realisti pokiaľ ide o našu vzájomnú závislosť s inými krajinami – producentmi, tranzitnými krajinami a inými spotrebiteľskými štátmi – a podľa toho rozvíjať našu politiku“, povedala Palacio. Podľa nej je kľúčovou podpora otvorenosti obchodu s energiou. To bude vyžadovať úzku spoluprácu s dodávajúcimi partnermi a politiku podpory geopolitickej a ekonomickej stability v dodávateľských a tranzitných krajinách.

Environmentálna organizácia WWF (World Wildlife Fund) nedávno spustila kampaň v ktorej chce poukázať na miesto energetických a klimatických otázok v zahraničnej politike EÚ. Podľa WWF totiž v súčasnosti chýba dialóg a vzájomné obohacovanie sa zahraničnej politiky Únie, jej energetickej a environmentálnej politiky, a tak sa nedopĺňajú. Riaditeľ úradu WWF pri EÚ Tony Long povedal, že energetické rokovania prebiehajúce v súčasnosti v rámci Európskej susedskej politiky (ENP) sú zamerané hlavne na posilnenie bezpečnosti dodávok pre EÚ, ako aj obchodu a infraštruktúry, neobsahujú však žiadne špecifické záväzky v oblasti ochrany životného prostredia a boja proti klimatickým zmenám. ENP kritizoval aj pre to, že sa pri jej tvorbe neuvažovalo o možnom scenári vývoja, v ktorom by cena ropy vystúpila na 60 dolárov za barel. Podľa neho tým politika patrí „starej mentality a starej Komisie“. Žiadal tiež, aby bola do EPN dodaná nová klimatická a energetická dimenzia a aby bol do procesu plne zapojený Parlament.

Míľniky:

  • 7. júl 2006: G8 prijala spoločné vyhlásenie o globálnej energetickej bezpečnosti
  • 4. december 2006: Komisia predložila návrhy na zahrnutie energetických aspektov do vonkajších vzťahov
  • 10. január 2007: Komisia predstavila balíček pre energetiku a klimatické zmeny, vrátane Strategického hodnotenia energetiky, ktoré sa zameriava na vonkajšie i vnútorné aspekty tejto politiky
  • 9. marec 2007: Summit EÚ prijal akčný plán k spoločnej energetickej politike, vrátane vo vzťahu s okolitými krajinami
  • 17. december 2007: piata ministerská konferencia euro-stredomorskej spolupráce sa dohodla na šesťročnom akčnom pláne vytvorenia "spoločného euro-stredomorského energetického trhu" 
  • november 2008: Komisia má zverejniť druhé Strategické energetické hodnotenie, ktoré sa zameria na bezpečnosť dodávok, vonkajšiu energetickú politiku a interkonektory.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA