Základné pravá v EÚ

Popri ústavne zakotvených katalógoch ľudských práv v jednotlivých členských štátoch poskytuje únia ďalšie záruky platné pre činnosť európskych inštitúcií. Základné práva sú zároveň definované ako „hodnoty, na ktorých stojí EÚ“ a ktoré musí rešpektovať každý členský štát.

Charta
Charta zákaldných práv, zdroj: Wikimedia

Záchranná brzda

Článok 2 Lisabonskej zmluvy (resp. v časti Zmluvy o EÚ) hovorí, že „Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi.“

Únia kolektívne dohliada na plnenie tohto záväzku všetkými členskými štátmi na báze článku 7. Zmluvy o EÚ. Ľudovo sa mu hovorí aj „záchranná brzda“. Je tiež odpoveďou na kritiku, že únia už nemá politické páky na krajiny, ktoré už sú členmi EÚ, na rozdiel od kandidátskych krajín. Procedurálne má postup na základe článku 7. nasledovný priebeh:

Na základe odôvodneného návrhu jednej tretiny členských štátov, Európskeho parlamentu alebo Európskej komisie môže Rada štvor-pätinovou väčšinou svojich členov po získaní súhlasu Európskeho parlamentu rozhodnúť, že existuje jasné riziko vážneho porušenia hodnôt uvedených v článku 2 niektorým členským štátom.

Pred tým než sa Rada (členské štáty) uznesie dostane príslušný členský štát možnosť prezentovať svoj pohľad. Rada môže tejto krajine formulovať odporúčania.

V prípade, že dotknutý štát nezjedná nápravu sa môže Európska rada (na návrh jednej tretiny členských štátov alebo na návrh Európskej komisie a po získaní súhlasu Európskeho parlamentu) jednomyseľne (bez dotknutého štátu) rozhodnúť, že záväzné porušovanie hodnôt EÚ pretrváva a následne môže dôjsť (rozhodnutím Rady kvalifikovanou väčšinou) k pozastaveniu určitých práv vyplývajúcich z uplatňovania zmlúv pre príslušný členský štát, vrátane hlasovacieho práva zástupcu vlády tohto členského štátu na zasadnutiach Rady.

V histórii EÚ došlo k uplatneniu tohto postupu iba jediný raz – v prípade Rakúska. V januári 2000 vstúpila do vlády krajne pravicová strana Jörga Haidera (FPÖ). Došlo tým k porušeniu nepísaného konsenzu  od druhej svetovej vojny v Európe, že krajne pravicové strany nebudú súčasťou vlád. Aj toto pravidlo ale dostalo prvú ranu, keď taliansky premiér Silvio Berlusconi vstúpil do vlády so stranou Alleanza Nazionale ešte v roku 1994. V prípade Haidera nepriniesla aktivácia tohto postupu EÚ mnoho dobrého, popularita krajne pravicovej FPÖ v Rakúsku len vzrástla. Keď sa izolácia skončila problém FPÖ odznel sám. Mnohí európski politici sú toho názoru, že je lepšie článok 7 nepoužívať a radšej situáciu riešiť v dialógu.

Dnes skôr platí, že prijateľný je každý koaličný partner, pokiaľ sa dokázateľne strana nedopúšťa porušovania ľudských práv. O aktivácii článku 7. sa špekulovalo napríklad aj v prípade Maďarska po krokoch, ktoré prijala po svojom nástupe vláda Fideszu Viktora Orbána. Zostalo len pri špekuláciách a Komisia s Maďarskom riešila iba súlad konkrétnych právnych a ústavných ustanovení s európskymi štandardami.

Charta a Dohovor

Článkom 6 Lisabonskej zmluvy sa únia prihlásila k Charte základných práv, ktorá sa týmto stala súčasťou primárneho práva Únie.

„Únia uznáva práva, slobody a zásady uvedené v Charte základných práv Európskej únie zo 7. decembra 2000 upravenej 12. decembra 2007 v Štrasburgu, ktorá má rovnakú právnu silu ako zmluvy.“ Obsahuje aj prehlásenie, že ustanovenia Charty žiadnym spôsobom nerozširujú právomoci Únie vymedzené v zmluvách. Charta sa tiež vzťahuje len na činnosti a kroky orgánov EÚ a členských štátov v tých prípadoch ak aplikujú právo EÚ.

Charta sa ako katalóg práv rozdeľuje na nasledovné celky: Dôstojnosť, Slobody, Rovnosť, Solidarita, Občianstvo a Spravodlivosť.

Charta predstavovala politický problém najmä v čase ratifikácie Lisabonskej zmluvy. Výnimku z jej uplatňovania dostali PoľskoVeľká Británia. Prisľúbená bola aj Českej republike, v dôsledku politického vývoja nateraz nie je isté, či dostane výnimka aj právnu podobu.

Únia plánuje aj pristúpenie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je dnes záväzný pre všetky členské krajiny EÚ. Týmto pristúpením sa opäť nerozširujú právomoci Únie vymedzené v zmluvách. Pristúpenie znamená, že Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu môže preskúmavať právne akty EÚ. EÚ to má podľa Európskeho parlamentu „priniesť väčšiu zodpovednosť a zlepší prístup jednotlivcov k spravodlivosti“. Pristúpenie však otvára určitý problém s pôsobnosťou a možnou kolíznou jurisdikciou Súdneho dvora EÚ v Luxemburgu, ktorý má právomoc vykladať Chartu základných práv EÚ a Európskym súdom pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu, ktorá dohliada nad uplatňovaním Dohovoru.

Dohoda znie, že štrasburgský súd bude mať väčšie slovo pri sekundárnom práve Únie, nie však pri primárnom. Pristúpenie je významným počinom práve preto, že Únia podkladá svoje vlastné akty externému kontrolnému mechanizmu.

Užitočným online nástrojom pre navigáciu v problematike základných práv v EÚ a súvisiacej legislatívy je „Charterpedia“. Užívateľom umožňuje prístup k informáciám o základných právach v EÚ ale aj v jednotlivých členských štátoch. Obsahuje aj popisy prípadov z praxe podľa jednotlivých článkov Charty, článkov Dohovoru, súdov alebo podľa typu dokumentu či roku.

Inovatívnosť Charty?

Nóvum, ktoré Charta základných práv EÚ priniesla je najmä kodifikovanie práv tzv. tretej generácie, ktoré málokedy majú ekvivalent v národných ústavách. Sem patria napríklad ustanovenia o bioetike, o ktorej zďaleka neexistuje v EÚ konsenzus. Najjasnejšie je to vidieť na otázke výskumu na kmeňových bunkách. Viac v článku EurActiv.sk: Sloboda výskumu vs. ľudská dôstojnosť?

Inovatívna je aj v oblasti sociálnych a hospodárskych práv, ktoré ako prvý právne záväzný nástroj na medzinárodnej úrovni spája s klasickými ľudskými a občianskymi právami známymi už zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN. Možné to bolo z dvoch dôvodov, ktoré revolučnosť Charty jasne oslabujú:

  • Charta rozlišuje medzi právami a princípmi
  • Charta odkazuje na národnú právnu úpravu a zvyklosti v týchto oblastiach

Okrem toho sa v Protokole č. 30 Lisabonskej zmluvy uvádza, že Charta „znovu-potvrdzuje práva, slobody a princípy uznávané v Únii a dostáva ich do popredia, no nevytvára nové práva či princípy“.

Komisia a Rada

V roku 2010 Európska komisia prijala „Stratégiu pre efektívnu implementáciu Charty základných práv EÚ“. Gestorom bola komisárka zodpovedná za spravodlivosť, základné práva o občianstvo Viviane Redingová. Politickým leitmotívom správy bolo posilniť kredit únie ako exemplárne vymáhajúcej základné práva vo svojom priestore.

Stratégia vyžaduje od všetkých služieb Komisie, aby pri príprave návrhov novej legislatívy špeciálne sústredili na aspekt základných práv. Pri verejných konzultáciách majú tieto aspekty zvýrazniť a pýtať si na ne spätnú väzbu. Rovnako sa musí táto téma objaviť aj v procese tzv. hodnotenia dopadov (Impact Assessment).

Komisia zároveň publikuje výročnú správu o stave ochrany základných práv. V Rade EÚ našla táto iniciatíva rovnako odozvu, medzi iným aj v založení stálej pracovnej skupiny s touto otázkou.

Vklad Európskeho parlamentu

Výborom Európskeho parlamentu, ktorý je zodpovedný za interpretáciu Charty základných práv je výbor LIBE s pôsobnosťou pre ochranu občianskych práv, ľudských práv a základných práv vrátane ochrany menšín, ako ju stanovujú zmluvy a Charta základných práv Európskej únie, a to na území celej únie; a pre opatrenia potrebné na boj proti všetkým formám diskriminácie s výnimkou foriem diskriminácie založenej na pohlaví alebo tých, ku ktorým dochádza na pracovisku a na trhu práce; Jeho pôsobnosť siaha aj and európske agentúry ako sú Europol a Eurojoust.

Je to tiež výbor LIBE, ktorý je spôsobilý konštatovať stanovenie jasného rizika vážneho porušenia zásad spoločných pre všetky členské štáty niektorým členským štátom. Výbor má právo vypracovať „opinions“ k téme súladu legislatívneho návrhu s Chartou základných práv.

Exemplárnym príkladom, ktorému sa dostalo aj mediálnej pozornosti, bol problém tzv. PNR – záznamy o cestujúcich, kedy Európsky parlament odmietol dať súhlas s dohodou so Spojenými štátmi, ktorá by im zabezpečila prístup k rozsiahlemu súboru osobných údajov o európskych cestujúcich do USA. Komisia bola pod tlakom EP nútená predložiť alternatívne znenie dohody.

Cez prizmu ochrany základných práv sa členovia Európskeho parlamentu mnohokrát obracajú na Európsku komisiu s otázkami a požiadavkami. Často s cieľom upriamiť pozornosť na citlivú politickú diskusiu prebiehajúcu v konkrétnom štáte. Príkladmi môžu byť zákaz nosenia islamských šatiek na francúzskych školách, povinný skríning na HIV v Taliansku, reštitúcie a otázka navrátenia majetkov v novších členských krajinách (aj tzv. Benešove dekréty), mediálny zákon v Maďarsku, alebo aj slovenské zmluvy s Vatikánom.

Je ale dôležité poznamenať, že Komisia zatiaľ nikdy neotvorila formálnu procedúru infrindgementu (konanie pre porušenie) iba na báze podozrenia z porušenia základných práv.

Právne obmedzenia, ktoré v tomto smere Komisia má, nie sú vždy v politickej diskusii správne chápané. Ukázalo sa to pri maďarskom mediálnom zákone, kedy vysoký komisár Rady Európy pre základné práva Hammarberg kritizoval Európsku komisiu za to, že RE v tomto prípade odstavila tým, že akceptovala pár kozmetických úprav v kontroverznom zákone, čo dalo Budapešti možnosť tvrdiť, že problém je vyriešený.

Do roku 2003 Európsky parlament prijímal výročné správy o situácii v oblasti základných práv v Únii, ktoré obsahovali konkrétnu kritiku jednotlivých členských štátov za partikulárne problémy. Tento prístup bol v EP vždy veľmi kontroverzný. V roku 2004 sa tento spôsob opustil po tom, čo správa mapujúca rok 2003 v pléne EP neprešla. Od roku 2009 prijíma každý druhý rok správu, ktoré sa bez menovania konkrétnych krajín zameriavajú na najväčšie problémy v oblasti ľudských práv v Únii. Posledná takáto správa (spravodajkyňou bola slovenská europoslankyňa Monika Falšíková Beňová, Viac v článku (EurActiv.sk 7/12/2012)

Správa mapuje roky 2010 a 2011 a témy ako:

diskriminácia, ochrana jednotlivcov patriacich k menšinám, rovnaké príležitosti, sexuálna orientácia a rodová identita, mladé a staršie osoby  so zdravotným postihnutím, ochrana údajov, migranti a utečenci, práva dieťaťa, práva obetí a prístup k spravodlivosti a občianstvo.

Sekundárna legislatíva EÚ v oblasti zákaldných práva

Únia prijala mnoho legislatívy, ktorá spadá pod oblasť základných práv a upravuje ich aplikáciu v politikách Únie. Ide najmä o legislatívu v oblasti antidiskriminácie

  • Smernica Rady 2000/43/ES, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod
  • Smernica Rady 2000/78/ES, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní
  • Smernica Rady 2004/113/ES o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania medzi mužmi a ženami v prístupe k tovaru a službám a k ich poskytovaniu
  • Smernica EP a Rady 2006/54/ES o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (prepracované znenie)

a v oblasti ochrany osobných údajov, ktorá momentálne prechádza veľkou revíziou

  • Smernica EP a Rady 95/46/EHS o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov
  • Reforma (2011 – ?): Návrh nariadenia EP a Rady o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov (všeobecné nariadenie o ochrane údajov)
  • Návrh smernice EP a Rady o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov príslušnými orgánmi na účely predchádzania trestným činom, ich vyšetrovania, odhaľovania alebo stíhania alebo na účely výkonu trestných sankcií a o voľnom pohybe takýchto údajov

ako aj v oblasti občianstva

  • Návrh Smernice Rady o konzulárnej ochrane občanov Únie v zahraničí:
  • Konzulárna pomoc v každodenných situáciách (strata pasu, nehoda, úmrtie)
  • Krízové situácie (vojny, katastrofy, atď)

Pozície

Europoslankyňa Anna Záborská (EĽS, KDH): "Tam, kde neexistuje zhoda na základných hodnotách, zvolil sa prístup "a la carte" – do Charty sa dalo všetko a každý nech si vyberie. Výsledkom je, že o tom, ktoré práva sú viac dôležité a ktoré menej, rozhoduje nikým nevolený Súdny dvor EÚ. Dobre je to vidieť napríklad na konflikte medzi slobodou náboženského presvedčenia a zákazom diskriminácie na základe sexuálnej orientácie. Obidva princípy sú zakotvené v Charte a sudcovia si teda môžu vybrať. Výsledkom je diskriminácia ľudí, ktorí chcú žiť podľa svojej viery, lebo ich postoje sa označia ako diskriminačné.!

"U ľavice je jednoznačná snaha neustále rozširovať počet ľudských práv. Od univerzálnych ľudských práv sa posúvajú smerom ku konsenzuálnym právam. No tieto nové práva nie sú vyvážené žiadnou novou zodpovednosťou." (Viac EurActiv 30/01/2013)

Europoslankyňa Monika Flašíková Beňová (S&D, SMER-SD): „Článok 7 Zmluvy o Európskej únii s článkom 2 dávajú inštitúciám Európskej únie právomoc posudzovať, či v členských štátoch dochádza k porušeniu spoločných hodnôt, ako sú dodržiavanie ľudských práv, demokracia a zásady právneho štátu. A umožňuje tiež v príslušných krajinách politicky zasahovať s cieľom zabrániť takémuto porušovaniu a urobiť nápravu. Preto je našou povinnosťou vyžadovať uplatňovanie týchto cieľov.

Súčasná hospodárska kríza a sociálna kríza, a najmä jej dopady, ohrozuje zásadu solidarity, ktorá je dôležitou súčasťou histórie a identity Európskej únie, ako aj základnú väzbu, ktorá spája občanov Európskej únie ako členov jedného politického spoločenstva.“

Europoslankyňa Edit Bauer (EĽS, SMK): „…EÚ čelí mnohým problémom. Napríklad, ak by sme mali spomenúť len jeden, je to postavenie národnostných menšín, nakoľko tu existuje dvojaký meter v prípade očakávaní od členských štátov a tých, čo ešte nepristúpili. V prípade rómskej otázky bola prijatá európska stratégia, no tá by si vyžadovala jasné európske štandardy, pretože niektoré členské štáty sa často neopierajú o európske normy. Problémy treba riešiť a nie ich zamiesť pod koberec, exitujúce napätie musíme znížiť. V celej Európe existujú dobré a zlé príklady…

Podpredseda Európskej komisie Maroš Šefčovič: „Vstupom do platnosti Lisabonskej zmluvy sa Charta základných práv stala právne záväznou pre európske inštitúcie a členské krajiny v procese schvaľovania európskej legislatívy. Môžem potvrdiť, že Charta sa stala pre EK akýmsi kompasom, ktorý integruje základné práva do každého legislatívneho návrhu z našej dielne. Jednou z prvých testovaných legislatív v tomto smere bol  návrh nariadenia o scanneroch používaných v rámci bezpečnostnej kontroly na letiskách. V uvedenom nariadení sme v súlade s Chartou zabezpečili, aby si pasažieri mohli vybrať medzi možnosťou použiť scanner alebo osobnú prehliadku.

Podrobné informácie pre európskych občanov v tomto smere poskytuje portál www.e-justice.eu, na ktorom je možné nájsť informácie o tom, na koho sa občania môžu obrátiť v prípade, ak sa domnievajú, že boli porušené ich základné práva, resp. údaje o národných súdnych inštanciách zaoberajúcich sa sťažnosťami vo veci porušenia základných práv.

(Viac EurActiv.sk 31/01/2013)

Europoslanec Eduard Kukan (EĽS, SDKÚ-DS): „EÚ a jednotlivé členské štáty majú mechanizmy a inštitúcie, ktoré umožňujú riešenie týchto otázok. Neviem si predstaviť situáciu, v ktorej by bolo porušovanie ľudských práv v ktorejkoľvek krajine EU systematické.“

Je podľa neho dobré mať v tomto smere reflexiu a viesť s partnermi mimo EÚ otvorenú diskusiu. „Problém nastáva vtedy, keď sa tato diskusia stáva asymetrickou a účelovou. Je to tiež prípad ruskej správy o stave základných práv v Únii.“

REKLAMA

REKLAMA