Svetové ceny potravín a reforma poľnohospodárstva

Diskusia o budúcej Spoločnej poľnohospodárskej politike EÚ prebieha na pozadí nevídaného zvýšenia svetových cien potravín v rokoch 2007 a 2008. Európski farmári varovali, že pokusy o liberalizáciu celosvetového obchodu s poľnohospodárskymi výrobkami by ich mohli doviesť na prah bankrotu.

Plodiny v ruke (TASR)
zdroj: TASR

Míľniky

  • 2007 až 2008: celosvetový nárast cien komodít
  • 20. mája 2008: Komisia vydala komuniké o riešení výzvy v podobe rastúcich cien potravín
  • 9. decembra 2008: Komisia navrhla plán pre boj s vysokými cenami potravín na národnej a európskej úrovni
  • 17.- 18. marca 2009: druhé Fórum o budúcnosti poľnohospodárstva
  • júl 2009: vznikla francúzsko- nemecká pracovná skupina za účelom tvorby reformy Spoločnej poľnohospodárskej politiky
  • 28. októbra 2009: komuniké Komisie o lepšom fungovaní dodávky a dopravy potravín v Európe
  • 2009: začiatok diskusie o budúcom dlhodobom rozpočte EÚ po roku 2013 s ohľadom aj na oblasť poľnohospodárstva
  • 2009: WTO sa pokúša oživiť kolo rokovaní z Dohá
  • 12.- 13. októbra 2009: fórum expertnej skupiny v Ríme s názvom Ako nakŕmiť svet v roku 2050
  • 16.- 18. novembra 2009: Svetový summit o potravinovej bezpečnosti v Ríme
  • 12. apríla 2010: zahájenie verejnej diskusie o budúcnosti poľnohospodárskej politiky EÚ
  • druhá polovica roku 2010: Komisia zverejnila možnosti pre všeobecnú reformu poľnohospodárstva
  • prvá polovica roku 2011: Komisia prijíma legislatívne návrhy o detailnej reforme poľnohospodárstva na prerokovanie ministrami EÚ
  • rok 2014: predpokladaný vstup novej poľnohospodárskej politiky do platnosti

Za nárast cien potravín je zodpovedných viacero faktorov

V rokoch 2007 a 2008 rástli ceny za poľnohospodárske produkty veľkou rýchlosťou a predpokladá sa, že ostanú na vyššej úrovni aj v strednodobom období. Na vysvetlenie tohto trendu existuje viacero odpovedí: od zmeny návykov v jedení až po obchodné obmedzenia, či klimatické zmeny.

Spolu s tým, ako rastie celosvetová populácia, sa zvyšuje aj dopyt po mäse a mliečnych produktov z krajín s rýchlo rastúcim hospodárstvom, najmä z Číny a Indie. To vytvára dodatočný tlak na ceny obilia, ktoré sa v čoraz väčšej miere využíva na kŕmenie dobytka a nie na priamu spotrebu.

Ďalším možným faktorom je využívanie plodín ako kukurica či olejniny na výrobu biopalív. Európska únia a Spojené štáty navyše poskytujú na výrobu biopalív dotácie, čím ešte zvyšujú motivácie farmárov pestovať plodiny na iné účely ako na priamu konzumáciu. Napokon cenu obilnín ovplyvňujú aj zlá úroda, klimatické zmeny spôsobujúce zmenu počasia, zvyšovanie intenzity hnojenia, či náklady na prepravu a energiu spojené s vývojom cien ropy.

Podiel na rastúcich cenách na trhu s komoditami majú aj špekulácie, ktorým nahrávajú do kariet nízke zásoby potravín, koncentrácia dôležitých poľnohospodárskych trhoch v rukách menšieho počtu firiem, obchodné reštrikcie dôležitých exportérov v snahe ochrániť domácich spotrebiteľov, pokles hodnoty amerického dolára a pokles rastu produktivity zapríčinenej nižšími investíciami do výskumu. Podľa Európskej komisie sa samotné poľnohospodárske produkty v konečnej miere podieľajú na výslednej cene produktu ako napríklad chlieb iba približne piatimi percentami, zvyšok tvoria ostatné náklady.

Úloha Spoločnej poľnohospodárskej politiky (CAP)

Spoločná poľnohospodárska politika EÚ vznikla v roku 1958 na podporu farmárov. Cieľom bolo motivovať európskych poľnohospodárskych producentov k vyššej výrobe a tým aj dodávke potravín za rozumnú cenu. Celkovú potravinovú samostatnosť sa Európe podarilo dosiahnuť v roku 1980 a postupne sa začal vytvárať prebytok, čo charakterizujú aj názvy ako „hory masla“, či „jazerá vína“.

Vzhľadom na udelenie súhlasu s vykonaním revízie a zhodnotením CAP na sklonku roku 2008 Komisia podčiarkla, že EÚ spravila rozhodný krok na ceste k liberalizácii trhu. Reformy, ktoré boli schválené počas tejto revízie zahŕňajú aj zrušenie výmery pôdy vynechanej z obhospodárovania, kontinuálny pokles kvót na mlieko a „premenu trhových intervencií na jedinečnú záchrannú sieť“.

Komisia sa domnieva, že tieto opatrenia farmárom pomôžu sa prispôsobiť meniacim sa trhovým podmienkam, keďže priame platby im umožnia voľne produkovať presne tie výrobky, ktoré si trh žiada. Snaha o upustenie napríklad od kvót na mlieko ale viedla k nevídaným protestom mliečnych producentov, ktorí tvrdia, že prísne predpisy obmedzujúce výrobu sú dôležitým nástrojom, ktorý im pomáha udržať sa na trhu.

Rastúce svetové ceny potravín v rokoch 2007 a 2008 navyše opäť podporili argumenty tých ľudí, ktorí tvrdia, že je potrebné zachovať európskym poľnohospodárom dostatočné dotácie, keďže otázka nasýtenia ľudí podľa nich nemôže byť ponechaná na milosť trhov.

Odpoveď EÚ

Keď celosvetové ceny dosiahli nové maximum predala Komisia svoje intervenčné zásoby, odstránila povinnosť výmery pôdy vynechanej z obhospodárovania stanovenej na 10 percent pre rok 2008, zvýšila kvóty na mlieko o dve percentá a zrušila dovozné clá na obilniny. Cieľom však je odstrániť výmeru pôdy vynechanej z obhospodárovania raz a navždy, významne znížiť úlohu trhových zásahov a postupne upustiť od mliečnych kvót do roku 2015. Komisia tiež poznamenala, že „takmer všetky dotácie spojené s produkciou budú zrušené, tak aby mali farmári úplnú slobodu pestovať to, čo trh potrebuje“.

Navyše, Komisia navrhla strategické opatrenia zamerané na zlepšenie transparentnosti na trhu. Tie v sebe zahŕňajú monitorovanie vývoja na poľnohospodárskych trhoch a analýzu dopadu cenových špekulácií. EÚ zároveň oznámila, že plánuje vyšetrovať fungovanie dodávok potravín kvôli podozreniu z nekalých obchodných praktík, ktoré držia ceny potravín vyššie a zároveň bránia konkurencii. V snahe identifikovať predpisy, ktoré obmedzujú vstup nových spoločností na trh, či skresľujú vzťahy medzi dodávateľmi a predajcami sa naplánovala aj revízia príslušných dokumentov na národnej a európskej úrovni. Výsledky boli zverejnené v októbri 2009. Zistenia dokázali, že medzi hráčmi na trhu sú „významné nezrovnalosti“ a nedostatok transparentnosti v cenotvorbe. Z tohto dôvodu sa zavádza Nástroj na monitorovanie európskych cien potravín.

Vo všeobecnosti sa stratégia Komisie v oblasti boja proti rastúcim cenám potravín zameriava na tri druhy činností:

zmierňovanie krátkodobých a strednodobých efektov cenových šokov potravín pomocou monitorovania vývoja cien a špekulatívnych investícií, zmenou Spoločnej poľnohospodárskej politiky, konania v záujme chudobných a vyšetrovanie fungovania dodávateľského reťazca v oblasti potravín,

zvyšovaním poľnohospodárskych dodávok a zaistením potravinovej bezpečnosti  z dlhodobého hľadiska pomocou posilnenia trvalej udržateľnosti EÚ a celosvetových stratégií v oblasti biopalív, podpory výskumu v oblasti poľnohospodárstva zameraného na zvýšenie produktivity a zachovanie si „otvoreného, ale opatrného“ postoju voči geneticky modifikovaným plodinám,

prispievaním k celosvetovej snahe pomáhať chudobným podporovaním politiky otvoreného obchodovania a dokončením kola rokovaní z Dohá. S tým sa spája aj poskytovanie humanitárnej pomoci a podpora poľnohospodárstva a vidieckeho rozvoja v menej vyspelých krajinách sveta

Dotácie na udržanie farmárov v hre

Jedna z najväčších otázok chystanej reformy poľnohospodárstva je úloha a funkcia schémy priamych platieb, ktoré slúžia na podporu farmárov, po roku 2013. Komisia sa domnieva, že po tomto období bude stále potrebná určitá „základná príjmová záchranná sieť“, ktorá má európskym farmárom zabezpečiť stabilný príjem a motivovať ich v tom, aby pokračovali vo výrobe. Podčiarkuje však, že dotácie by nemali slúžiť ako pravidelná cenotvorba, keďže práve to farmárom bráni, aby reagovali promptne na zmeny na trhu a poškodzuje cenovú konkurencieschopnosť európskych poľnohospodárskych produktov.

Európska komisia zároveň zvažuje možnosť, že priame platby podmieni vytváraním „verejných statkov“ v súhre so životným prostredím pomocou uplatňovania trvaloudržateľného farmárčenia. Ročné dotácie EÚ vo výške 55 miliárd eur totiž mnohí obviňujú, spolu s americkými, že bránia rozvojovým krajinám rozvíjať ich poľnohospodársky potenciál. Spoločná poľnohospodárska politika navyše podľa kritikov udržuje ceny v Európe umelo na vyššej úrovni, keďže importné clá zdražujú poľnohospodárske plodiny zo zahraničia. Exportnými subvenciami EÚ na druhej strane podporuje farmárov, aby dokázali predať svoje produkty na zahraničných trhoch za cenu, ktorá je nižšia ako ich výrobné náklady.

Hoci tieto dotácie zabezpečujú stabilný príjem pre európskych a amerických farmárov, podľa kritikov cenové stropy zároveň podporujú nadmernú produkciu a prijímateľmi finančných prostriedkov najčastejšie nie sú samotní farmári, ale veľké poľnohospodárske spoločnosti. Prístup k stabilným dodávkam lacných farmárskych komodít navyše znižuje náklady týchto spoločností a zvyšuje ich príjmy.

Vyššou produkciou k nižším cenám

Podľa Komisie je „najlepším liekom“ na vysoké ceny potravín podnecovanie nárastu produkcie, ktorý by mohol spôsobiť vyššie zisky. Mnohé krajiny majú obrovský doposiaľ nevyužitý výrobný potenciál- napríklad Kazachstan, Rusko, či Ukrajina. Dôkazom je aj to, že po rozpade Sovietskeho zväzu sa prestalo na pestovanie obilnín využívať približne 21 miliónov hektárov pôdy. Podľa organizácie FAO má Rusko potenciál na to, aby svoju produkciu pšenice zvýšilo o 45 percent, v Kazachstane je to 60 percent a na Ukrajine až 70 percent. Zvyšovanie množstva obrábanej pôdy ale v niektorých oblastiach koliduje so snahou ochraňovať životné prostredie.

Rastúce ceny potravín a potravinová kríza v rokoch 2007 a 2008 niektoré krajiny Ázie a Stredného východu, ktoré majú problémy s nedostatkom zeme a vody, donútili si kúpiť kúsok pôdy v rozvojových krajinách a tak si zaistiť dostatočný prísun potravín. V budúcnosti sa očakáva, že táto forma investícií porastie a podporí tým rozvoj poľnohospodárstva vo vidieckych a odľahlejších oblastiach v rozvojových krajinách. Kritici to ale nazývajú neokolonializmom a znepokojuje ich, že by to mohlo mať dopady na miestnych ľudí a farmárov, ktorí by týmto krokom mohli dôjsť o svoju časť pôdy.

Ďalším spôsobom zvýšenia produkcie je zefektívniť súčasné pestovanie. Ide však o výzvu, keďže od Zelenej revolúcie v 60. a 70. rokoch zaznamenala poľnohospodárska produktivita pokles a navyše, zvýšené využívanie biopalív ešte zmenšuje veľkosť pôdy určenej na produkciu potravín na konzumáciu. Súčasný objem úrody pšenice v rozvojovom svete je tiež o takmer polovicu menší ako na západe, uvádza FAO.

Európska komisia a FAO sa preto domnievajú, že je potrebné posilniť výskum v poľnohospodárstve, aby sa tým podporil trvaloudržateľný rast produktivity v tomto odvetví, a to pomocou vylepšenia systému zberu úrody a zvýšením jej objemu, afektívnejším využívaním vodných zdrojov, väčšej odolnosti voči škodcom a klimatickým podmienkam, či nižším používaním pesticídov. Podľa Komisie je možné zvýšiť produkciu aj pestovaním geneticky upravených plodín. V tomto prípade však ide o vysoko kontroverznú záležitosť, ktorá by ale mohla zohrávať dôležitú úlohu v regiónoch s náročnými klimatickými podmienkami, kde „môže geneticky modifikovaná úroda znížiť efekty potravinovej krízy“.

Svetové rokovania

Európska únia je zástancom transparentnej obchodnej politiky a uzavretia kola rokovaní z Dohá. Tie WTO začali v roku 2001 a napokon opakovane zlyhali práve kvôli neochote Spojených štátov a EÚ zmraziť poľnohospodárske clá a dotácie. Niektorí ekonómovia ale tvrdia, že uzavretie rokovaní z Dohá by iba posilnilo cenový výkyv na trhu s poľnohospodárskymi produktmi, podnietilo špekulácie a zhoršilo potravinovú bezpečnosť v rozvojových krajinách. Podľa nich by len niekoľko rozvojových ekonomík, ako napríklad Brazília, skutočne vyťažili z liberalizácie celosvetového obchodu s farmárskymi produktmi.

Francúzsky poľnohospodársky think- tank Momagri preto vyzýva k vytvoreniu nového medzinárodného hospodárskeho modelu, ktorý bude brať do úvahy dôsledok cenových výkyvov a špekulácie. Podľa neho je nezmyslom liberalizovať poľnohospodárstvo, ktoré predstavuje zdroj príjmov pre 40 percent svetovej populácie, keď sa obchoduje len so siedmymi až ôsmymi percentami celkovej poľnohospodárskej produkcie- a zvyšok sa spotrebuje priamo v daných krajinách. Momagri namiesto toho navrhuje rozdeliť svet do zón podľa úrovne regionálneho rozvoja: Severná Amerika/ Mexiko, Južná Amerika, EÚ, Čína, India, Afrika, Rusko/ Ukrajina/ Kazachstan, Severná Afrika/ Blízky a Stredný východ, zvyšok Ázie a zvyšok sveta. Poľnohospodársky obchod by bolo potom možné liberalizovať v rámci každej z týchto zón.

Postoje

Európska komisia trvá na tom, že medzi poľnohospodárskymi dotáciami a rastúcimi cenami potravín nie je žiadna súvzťažnosť. Podčiarkla tiež, že Spoločná poľnohospodárska politika rozhodne menej ohrozuje obchodovanie ako americká politika v tomto ohľade.

Názory jednotlivých členských štátov na túto tému sa však líšia a naznačujú tak, že diskusia o výške a presnej úlohe finančnej pomoci európskym farmárom zo strany EÚ po roku 2013 bude predmetom tvrdých rokovaní. Zatiaľ čo krajiny ako Veľká Británia a Dánsko sú za zníženie celkového rozpočtu CAP, a to pomerne veľkým dielom, pričom žiadajú vyčleniť viac prostriedkov na rozvoj vidieka a tvorbu verejných statkov. Iní, medzi nimi Francúzsko a Grécko, žiadajú zachovanie silnej poľnohospodárskej politiky v súčasnom kontexte poklesu príjmov farmárov a rastúcich cien potravín.

Britský minister financií Alistair Darling nedávno vyzval k ukončeniu „všetkých súčastí Spoločnej poľnohospodárskej politiky, ktoré sú navrhnuté tak, aby udržali ceny európskych farmárskych produktov nad úrovňou na svetových trhoch“. Podľa neho je „neprijateľné, že v čase veľkej inflácie cien potravín EÚ aj naďalej uplatňuje veľmi vysoké importné clá na mnoho poľnohospodárskych plodín“.

Bývalý francúzsky minister poľnohospodárstva a súčasný eurokomisár pre vnútorný trh Michel Barnier namieta, že dotácie do poľnohospodárstva nie sú zodpovedné za nárast cien a naopak, EÚ by mala slúžiť ako príklad na zavedenie regionálnych foriem Spoločnej poľnohospodárskej politiky v Afrike a Latinskej Amerike. Podľa neho by takéto modely pomohli rozvojovým krajinám dosiahnuť sebestačnosť a bojovať s rastúcimi cenami potravín. Barnier sa domnieva, že práve potravinová kríza podčiarkla potrebu zachovania CAP, ktoré opísal ako „základný kameň potravinovej bezpečnosti kontinentu“.

Odráža tak názor Francúzska na to, že Európa musí posilniť svoje snahy, aby sa stala sebestačnou v oblasti dodávky potravín.

Organizácia OSN pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) poznamenala, že členské krajiny OECD tradične chránili svoje poľnohospodárske odvetvie silnými dotáciami a obchodnou politikou, pričom tieto „podporné a ochranné politiky negatívne ovplyvnili predovšetkým obchodné výkony (zmena v trhových podieloch), spotrebiteľov (ktorí platia vyššie ceny) a daňových poplatníkov (ktorí de facto platia dotácie) samotných krajín OECD“. Podľa FAO by preto liberalizácia obchodu s poľnohospodárskymi produktmi vyústila v to, že vysokopríjmové krajiny by dosiahli zlepšenie životnej úrovne spolu s niektorými rozvojovými krajinami, ktoré sú vývozcami konkurenčných tovarov. Zároveň by však mohli byť poškodené tie krajiny, ktoré majú preferenčný prístup na takto chránené trhy a štáty s nízkym množstvom poľnohospodárskeho exportu, ktoré väčšinu potravín importujú- ako skupina ACP (Ázijské, karibské a pacifické štáty) a tiež sa tešia preferenčným dohodám s EÚ.

Európsky parlament uvádza, že „hoci financovanie Spoločnej poľnohospodárskej politiky rokmi prispelo k zaisteniu nízkych spotrebiteľských cien, tie stále ostávajú vysoké alebo neklesajú, a to aj napriek poklesu cieľ v oblasti poľnohospodárstva“.

Farmári a poľnohospodárske združenia v Európe v zastúpení Copa- Cogeca tvrdia, že ceny za mnohé poľnohospodárske výrobky za roky podstatne klesli, pričom výrobné náklady stúpli. Podčiarkujú tiež, že za nárast spotrebiteľských cien nenesú oni zodpovednosť. Podľa nich dostávajú farmári čoraz menší „podiel na cene, ktorú spotrebiteľ za potraviny v obchodoch zaplatí“ a tento podiel často nestačí ani na pokrytie nákladov, nehovoriac o spravodlivom zisku“.

„Farmári a ich spolupracovníci teraz bojujú proti obrovskej kúpnej sile niekoľkých supermarketov,“ uvádza Copa- Cogeca a dodáva, že práve Spoločná poľnohospodárska politika im poskytuje platby na pokrytie dodatočných nákladov a pomáha im stať sa konkurencieschopnejšími tým, že im prispieva na modernizáciu ich fariem.

„Nemôžme očakávať zvýšenie poľnohospodárskej produktivity bez širokého spektra dostupných farmárskych nástrojov: od nových techník pestovania a chovu k výrobkom zabezpečujúcim ochranu úrody, uvádza manažérka pre poľnohospodárstvo, životné prostredie a politiku výživy v Európskom združení na ochranu úrody (ECPA) Claudia Michel. „Tieto nástroje zvyšujú produktivitu, zaisťujú úrodu, redukujú straty a tým pomáhajú poskytovať dostatočné a trvalo udržateľné dodávky čerstvého ovocia a zeleniny farmárom na celom svete“.

Podľa švajčiarskej spoločnosti zameriavajúcej sa na výskum rastlín a nových techník pestovania Syngenta môže otvorenie trhov a zvýšenie produkcie potravín, doma i v zahraničí, pomôcť vyriešiť vysoké ceny potravín z dlhodobého hľadiska. Podľa jej predstaviteľov by bol podobný krok „lepší ako potravinová pomoc“, hoci priama pomoc môže byť účinná v krátkodobom horizonte a v prípadoch prírodných a iných nešťastí, ktoré bránia v intenzifikácii produkcie.

REKLAMA

REKLAMA