Regionálna politika EÚ 2014- 2020

Kohézna politika, nazývaná aj regionálna politika Európskej únie vytvára rámec na financovanie širokého spektra projektov s cieľom podporiť hospodársky rast v členských štátoch Únie a zároveň vyrovnať rozdiely medzi 271 regiónmi EÚ, ktorých rozvoj nebol rovnomerný. Strategický rámec sa vytvára na sedem rokov.

Bruggy
zdroj: flickr, autor: ballycroy

Míľniky

Súčasné programovacie obdobie (2007- 2013)

Európska únia sa v súčasnosti nachádza v polovici súčasného finančného rámca. Výdavky na regionálnu politiky v ňom dosahujú priemerne približne 50 miliárd eur ročne, čo je viac ako tretina (37,5 percenta) celkového rozpočtu Únie. Financovanie prebieha pomocou troch fondov, ktoré sa často nazývajú Štrukturálnymi fondmi. Ide o Európsky fond regionálneho rozvoja (ERDF), Európsky sociálny fond (ESF) a Kohézny fond.

Troma hlavnými cieľmi kohéznej politiky sú Konvergencia, Regionálna konkurencieschopnosť a zamestnanosť, a Európska územná spolupráca.

Konvergencia: Viac ako 80 percent rozpočtu na kohéznu politiku putuje do najchudobnejších regiónov EÚ. Sú to tie, ktorých HDP per capita nedosahuje ani 75 percent priemeru Únie (alebo sú mierne nad touto úrovňou). Prostriedky sa v tomto prípade vynakladajú najmä na podporu hospodárskeho rastu, vrátane uskutočňovania dopravných a iných infraštrukturálnych projektov. Celkovo získava financie cez cieľ Konvergencia (ktorý bol do roku 2006 známy ak pod názvom Cieľ 1) 100 regiónov, v ktorých žije spolu približne 170 miliónov obyvateľov, teda viac ako tretina celkovej populácie EÚ. Väčšina z týchto takzvaných „regiónov Konvergencie“ sa nachádza v nových členských štátov, najmä v strednej a východnej Európe, rovnako ako aj v Grécku, Portugalsku, Španielsku a južnom Taliansku.

Regionálna konkurencieschopnosť a zamestnanosť: približne 170 regiónov, ktoré nespĺňajú podmienku na získanie financovania z cieľu Konvergencia si prerozdeľuje ročne čiastku osem miliárd eur, teda 16 percent celkovej sumy vyčlenenej na regionálnu politiku. Cieľ Regionálna konkurencieschopnosť a zamestnanosť sa do roku 2006 označoval ako Cieľ 2. Prostriedky v tejto oblasti sa používajú na spolufinancovanie tých projektov, ktoré pomôžu posilniť hospodársku súdržnosť pomocou podpory inovácií a podnikania, ochrany životného prostredia, zlepšenia dopravného spojenia, preškolenia pracovnej sily a investícií do ľudských zdrojov.

Európska územná spolupráca: na tento cieľ putuje ročne zostávajúcich 2,5 percent z celkového rozpočtu na regionálnu politiku, čo predstavuje sumu približne 1,25 miliardy eur.. Prostriedky sa využívajú na podporu spolupráce medzi regiónmi v rôznych členských štátoch pomocou spoločných projektov a výmeny skúseností. Väčšina peňazí sa vynakladá na budovanie silnejších väzieb medzi hraničnými regiónmi.

Budúce programy (2014- 2020)

V novembri 2010 zverejnila Komisia prvé nápady a detaily ohľadom budúcej regionálnej politiky EÚ, ktorá začne platiť po skončení súčasného programového obdobia v roku 2013. Najdôležitejšie nápady, ktoré Komisia predstavila, sú:

Prepojenie alokáciu eurofondov s cieľmi stratégie Európa 2020, ktorými sú zvýšenie miery zamestnanosti, boj s chudobou, zlepšenie prístupu k vzdelávaniu, vyššie investície do výskumu a technológií, efektívnejšie využívanie energie, či podpora čistých technológií s cieľom zníženia uhlíkových emisií.

Prizvanie členských štátov k podpisovaniu partnerských kontraktov, ktoré by mali úzko korešpondovať s Národným programom reforiem jednotlivých krajín, vyvinutých a implementovaných v súlade so stratégiou Európa 2020. Mali by sa tak stanoviť priority pre investície, alokáciu zdrojov a tiež ciele, ktoré je potrebné dosiahnuť.

Zameranie sa na menší počet priorít, kde Komisia navrhuje, aby členské štáty a regióny sústredili zdroje zo štrukturálnych fondov a národných rozpočtov na malý počet tematických priorít, ktoré by mali opäť korešpondovať s cieľmi Európa 2020. Znamená to, že Slovensko, ktoré má v súčasnosti 11 operačných programov, bude musieť v budúcom období ich počet pravdepodobne znížiť. Podobný krok už avizovala aj Česká republika. Zároveň krajiny, ktorým sa ujde pomerne malý podiel zo štrukturálnych fondov budú požiadané, aby svoje programy sústredili nanajvýš na dve až tri priority.

Podmienenie vyplácania eurofondov. V tomto bode Komisia navrhuje dohodnúť sa s jednotlivými členskými štátmi na špecifických podmienkach, ktoré by sa mohli týkať zlepšenia štátnej správy, či presadzovania reforiem v národnej legislatíve- napríklad v oblasti pravidiel na trhu práce, či environmentálnych štandardov. Finálne platby by tak krajiny obdržali až po splnení týchto vopred dohodnutých podmienok. Tento názor zastáva aj autor takzvanej Barcovej správy a taliansky ekonóm Fabrizio Barca, ktorý v rozhovore pre EurActiv povedal: „Pokiaľ je podmienkou efektivity vykonanie určitých inštitucionálnych zmien, potom ich členský štát musí vykonať.“ Ako príklad uviedol európske ciele v oblasti vzdelávania. „Štúdie OECD hovoria, že k predpokladom úspešnej politiky patrí kvalitný národný systém hodnotenia a dobrý systém výberu učiteľov. Úlohou Bruselu nie je, aby rozhodoval, čo je dobré a navrhoval systém hodnotenia. Brusel je ale povinný všetky krajiny požiadať o to, aby takéto systémy (s ohľadom na svoje špecifické inštitucionálne podmienky) zaviedli,“ a dodáva: „Už v súčasnom programovom období (2007- 2013) mali členské štáty za úlohu pripraviť určité „inštitucionálne podmienky“. Robilo sa to ale nesystematicky a pre členské štáty to znamenalo neistotu. Nový systém by umožnil si takéto veci vyjasniť dopredu. Požadované inštitucionálne zmeny by sa stali súčasťou národných zmlúv medzi medzi členskými štátmi a Komisiou.“

Odmeňovanie štátov, ktoré najlepšie plnia stanovené ciele. V návrhu Komisie stojí, že určitá malá časť rozpočtu na kohéznu politiku (približne tri percentá) by sa ponechali v rezerve a neskôr by sa použili ako bonusové platby pre tie členské štáty a regióny, ktoré boli najúspešnejšie pri dosahovaní a prekonávaní svojich cieľov.

Silnejšie monitorovanie a vyhodnocovanie. Komisia sa domnieva, že na podporu prechodu k prístupu zameriavajúceho sa na výsledky je potrebné zlepšiť systém monitorovania a hodnotenia. Ideálne by podľa dokumentu boli jasné a merateľné ciele a indikátory, na ktorých sa štáty s Komisiou vopred dohodnú o budú ich používať na porovnávanie pokroku v jednotlivých krajinách.

Kombinovanie grantov s pôžičkami. Využívanie eurofondov na poskytovanie pôžičiek je vnímané ako spôsob, akým maximalizovať vplyv verejných zdrojov a podporiť finančne trvalo udržateľnejšie investície. Komisia už pritom má skúsenosti so zavedením „nástrojov finančného inžinierstva“ vďaka súčasnému programovému obdobiu (2007- 2013).

Posilnenie územného rozmeru. V Lisabonskej zmluve sa píše, že Európska únia by nemala podporovať len hospodársku a sociálnu, ale aj teritoriálnu súdržnosť. To znamená, že EÚ by sa mala zamerať na to, aby bola ekonomická aktivita naprieč všetkými regiónmi vyváženejšia- a to ako v mestských, tak i vidieckych, tak i v prímorských a okrajových oblastiach. Komisia v tomto ohľade plánuje obzvlášť zamerať svoju pozornosť na mestá a ich okolie, a na zvýšenie zapojenia miestnych a regionálnych úradov do operačných programov.

Posilnenie partnerstiev. Rovnako ako v predošlom bode, aj tu plánuje Komisia zvýšiť zapojenie miestnych a regionálnych hráčov, sociálnych partnerov a občianskych organizácií do implementácie operačných programov. Zároveň plánuje podporiť šírenie miestneho rozvoja s pomocou vytvárania partnerstiev na rôznych úrovniach a medzi rôznymi aktérmi.

Tieto body slúžia ako základ pre verejné konzultácie, ktoré boli otvorené až do 31. januára 2011 a tiež ako hlavný nástroj v dialógu s národnými, regionálnymi a miestnymi vládami, Parlamentom, Výborom regiónov, či ďalšími kľúčovými partnermi.

Sporné body

Medzi záležitosťami, o ktorých sa intenzívne diskutuje ohľadom budúcej regionálnej politiky na obdobie rokov 2014 až 2020, sú nasledovné:

Rozpočet

Výška prostriedkov vyčlenených na kohéznu politiku bude závisieť od celkového objemu financií v rozpočte EÚ na nasledujúcich sedem rokov. Tento takzvaný Viacročný finančný rámec Komisia podľa očakávaní zverejní v júni tohto roku.

Eurokomisár pre regionálnu politiku Johannes Hahn už dávnejšie uviedol, že výška súčasného financovania by mala ostať zachovaná na úrovni približne 50 miliárd eur ročne, aby tak bolo možné zabezpečiť implementáciu cieľov stratégie Európa 2020 na podporu konkurencieschopnosti EÚ. Niektoré z väčších štátov Únie, ktoré sú zároveň čistými prispievateľmi do spoločného rozpočtu už niekoľko rokov argumentujú, že rozpočet EÚ by nemal presiahnuť jedno percento celkových skombinovaných príjmov HNP Únie. To by ale prinieslo výrazné zníženie prostriedkov v porovnaní s obdobím rokov 2007 až 2013, kedy spoločný rozpočet predstavoval 1,13 percent HNP.

Minulý rok v decembri v tejto záležitosti poslali lídri Francúzska, Nemecka, Fínska, Holandska a Veľkej Británie spoločný list predsedovi EK José Manuelovi Barrosovi, v ktorom tvrdia, že európsky rozpočet by nemal byť navýšený o sumu vyššiu ako predstavuje miera inflácie. RakúskoŠvédsko sú ďalšími dvoma krajinami, ktoré v minulosti podporovali hlasy volajúce po obmedzení výšky rozpočtu EÚ.

Naopak, nové členské štáty začínajú čoraz hlasnejšie vyjadrovať svoje vlastné predstavy o citlivých oblastiach plánovaného rozpočtového rámca. Na spoločnej tlačovej konferencii vo Varšave minulý rok v novembri premiéri Českej republiky a Poľska rázne uviedli, že budú proti akémukoľvek škrtaniu rozpočtu EÚ v oblastiach, ktoré majú slúžiť na pomoc najchudobnejším regiónom Únie. „Hoci rozumieme potrebe šetrenia a uťahovania si opaskov, nedovolíme aby sa tak stalo na úkor kohézneho fondu,“ povedal poľský minister Donald Tusk. Jeho krajina bude pritom v druhej polovici budúceho roku predsedníckou krajinou EÚ. Podľa Tuska musí „EÚ stále znamenať solidaritu medzi krajinami. Nové členské štáty by nemali znášať bremeno tohto nevyhnutného šetrenia“. Dodal tiež, že krajiny V4- Poľsko Česká republika Slovensko a Maďarsko budú v tomto ohľade koordinovať svoje pozície pred začiatkom vyjednávaní v roku 2011.

Koncentrácia

V návrhu z dielne Komisie sa uvádza, že každý členský štát alebo región by mal svoje prostriedky (vrátane eurofondov a peňazí z iných zdrojov) zamerať na menší počet priorít súvisiacich so stratégiou Európa 2020. Vzhľadom na skutočnosť, že od krajín sa bude očakávať, aby svoju pozornosť venovali všetkým cieľom v tejto stratégii vo svojom Národnom programe reforiem, nie je jasné, ako to bude možné skĺbiť s požiadavkou, aby týchto priorít bolo menej a teda ako krajina zdôvodní, že zvolené dve alebo tri priority v rámci Európa 2020 považuje za dôležitejšie ako ostatné.

Kondicionalita

Zdá sa, že nápad, aby boli členské štáty podporované vo vykonávaní reforiem nevyhnutných na plnenie nimi stanovených cieľov a priorít si získal ich podporu. Napríklad v prípade snahy krajiny o zvýšenie využívania obnoviteľných zdrojov energie tak bude potrebné zmeniť na národnej úrovni niektoré zákony o životnom prostredí.

Oveľa kontroverznejší je však návrh Komisie na pozdržanie alebo zrušenie platieb tým členským štátom, ktoré nesplnia pravidlá Paktu stability a rastu. Tie sa vzťahujú na tie členské štáty, ktoré majú euro. Najmä regionálne vlády protestujú so slovami, že by nemali byť trestané za rozhodnutia, ktoré sa uskutočňujú na národnej úrovni. Rovnako kontroverzná je myšlienka zavedenia takzvanej výkonnostnej rezervy- teda finančného odmeňovania tých krajín a regiónov, ktorým sa podarí dosiahnuť alebo presiahnuť stanovené ciele. Podľa viacerých odborníkov nie je jasné, ako takúto výkonnosť merať a aké budú ukazovatele. „Nevieme si predstaviť, že medzi sebou budú súťažiť štáty v tom, ako napĺňajú Národný program reforiem. Každý štát bude potrebovať úplne iný druh reforiem, bude mať odlišnú štartovaciu pozíciu a bude plniť iné ciele,“ uviedol v rozhovore pre český EurActiv tamojší štátny tajomník ministerstva pre miestny rozvoj Daniel Braun. Vyjadril tak obavy niektorých členských štátov, ktoré tvrdia, že bude ťažké férovo prerozdeliť tieto platby a navyše je pre krajiny lepšie vedieť dopredu presne koľko prostriedkov z eurofondov dostanú.

Oprávnenosť na eurofondy

Počas súčasného programovacieho obdobia (2007- 2013) je viac ako 80 percent eurofondov vyčlenených pre 100 najchudobnejších regiónov, kde býva približne 170 miliónov ľudí, teda tretina celkovej populácie EÚ. Zvyšných približne 18,5 percent prostriedkov zdieľajú ostatné regióny.

Podľa čísiel z Komisie by sa malo ale na využívanie eurofondov automaticky kvalifikovať len menej ako 70 regiónov z dôvodu, že spĺňajú podmienku, aby ich HDP per capita nedosahovalo ani 75 percent priemeru HDP Únie. (V rámci Slovenska túto podmienku v súčasnosti spĺňajú všetky kraje okrem Bratislavského). To znamená, že počet ľudí žijúcich v regiónoch konvergencie klesne na 120 miliónov a bude tak predstavovať len štvrtinu všetkých obyvateľov.

Komisia preto uvažuje aj nad zavedením novej kategórie regiónov s nálepkou „tranzitívne“, ktorých HDP per capita je medzi 75 a 90- timi percentami priemeru Únie. Tieto by síce dostali menej prostriedkov ako konvergenčné, ale stále by sa mohli spoľahnúť na stálu a stabilnú podporu zo štrukturálnych fondov.

V časoch, kedy sa uvažuje o znížení celkového rozpočtu na kohéznu politiku na ďalšie programové obdobie sa navyše môžu niektoré členské štáty pýtať, či je zmysluplné, aby mali prístup všetky regióny Únie, vrátane tých najbohatších. Podľa správy Eurostatu z februára 2010 boli najbohatšími regiónmi EÚ v roku 2007 Vnútorný Londýn, Luxemburg, Brusel, Hamburg, Praha, Ile de France (vrátane Paríža), Juh a východ v Írsku, Groningen v Holandsku, Oberbayern v Nemecku a Štokholm vo Švédsku. Bratislavský kraj skončil na dvanástom mieste. Naopak, najchudobnejšie regióny sa podľa rebríčka nachádzajú v Bulharsku, Rumunsku, Poľsku, či v Maďarsku.

Postoje

Inštitúcie EÚ

Európsky parlament tvrdí, že na dosiahnutie sociálnej, hospodárskej a teritoriálnej súdržnosti, ktorá je jedným z hlavných cieľov zadefinovaných v Lisabonskej zmluve, je potrebná „silná a dobre financovaná regionálna politika EÚ. Europoslanci preto vyzvali k tomu, aby „bol rozpočet na túto politiku zachovaný aj po roku 2013 a k zamietnutiu akýchkoľvek pokusov o renacionalizáciu“.

Členovia Parlamentu sa tiež domievajú, že súčasný rámec politiky by mal byť naďalej zameraný na tri existujúce ciele: konvergenciu, regionálnu konkurencieschopnosť a zamestnanosť a teritoriálnu súdržnosť. Navyše trvajú na tom, aby Európsky sociálny fond ostal súčasťou kohéznej politky. Ozvali sa totiž hlasy volajúce po jeho vyčlenení z regionálnej politiky.

Europoslanci tiež Komisiu vyzvali, aby zabezpečila efektívnejší monitoring a dohľad nad tým, ako sa alokujú a míňajú prostriedky z eurofondov v jednotlivých členských štátoch. Zároveň sa vyjadrili za „silnejšiu úlohu regionálnej a miestnej úrovne“ vlády, či za väčšie zameranie sa na napĺňanie špecifických potrieb mestských a predmestských oblastí.

Výbor regiónov sa domnieva, že medzi kohéznou politikou a stratégiou Európa 2020 panuje vzťah vzájomnej závislosti. Trvá však na tom, že regionálna politika musí ostať ako samostatná kapitola. Podľa výboru by nová vlajková stratégia Únie nemala spôsobovať regionálnym a miestnym úradom, napríklad zavádzaním nových pravidiel reportovania. Výbor zároveň podporuje súčasnú schému štrukturálnych fondov a vyjadril sa, že sa postaví proti akýmkoľvek snahám o iný prístup k ním, najmä v zmysle väčšej sektorovej špecifikácie.

Združenia

Združenie európskych regiónov (AER) trvá na tom, že budúcom programovacom období musí ostať zachovaná podpora najchudobnejším regiónom. Cieľ konvergencia je podľa neho „symbolom európskej solidarity“ a je preto potrebné ho uchrániť pred akýmikoľvek škrtmi v rozpočte EÚ. Združenie zároveň vyjadrilo poľutovanie nad „neúspechom zahrnúť regióny medzi plnohodnotných partnerov medzi Európsku úniu a členské štáty“. Navyše, AER vyzýva k zosúladeniu pravidiel ohľadom grantov a narábania s fondami a tiež k zavedeniu zmien pri príprave projektov územnej spolupráce.

Rada európskych samospráv a regiónov (CEMR) s Komisiou súhlasí, že je potrebná silná kohézna politika pre všetky regióny Únia, so špeciálnym ohľadom na zaostávajúce regióny. V tomto smere však žiada, aby bola politika decentralizovaná pomocou posilnenia lokálneho rozmeru, vďaka čomu by sa lepšie plnili potreby mestských aj vidieckych oblastí, a zintenzívnili by sa vzťahy medzi nimi.

CEMR sa vyjadril jasne proti návrhu, aby boli platby podmienené tým, či členské štáty spĺňajú podmienky Paktu stability a rastu. Rada trvá na tom, že akékoľvek podmienky by mali byť prerokované vopred na všetkých úrovniach vlády, a do tohto procesu musia byť zahrnuté aj miestne a regionálne orgány.

Konferencia okrajových prímorských regiónov (CPMR) tiež žiada, aby sa budúca kohézna politika týkala všetkých regiónov EÚ. Trvá tiež na tom, že regionálne vlády musia byť naplno zaangažované do mechanizmu spravovania tak ako sa to uvádza aj v Piatej kohéznej správe, vrátane toho, že kontrakty o partnerstve budú určovať ciele, ktoré je potrebné dosiahnuť. Konferencia zároveň súhlasí s myšlienkou, aby sa prístup zameriaval na menší počet cieľov a na ich presné stanovenie. Rovnako ako CEMR však odmieta prepojenie platieb s dodržiavaním Paktu stability a rastu.

Eurocities, sieť hlavných európskych miest, stojí pevne za návrhom na väčšie sústredenie sa na mestské oblasti v budúcej kohéznej politike EÚ. Vyslovil sa tiež za to, aby sa určitá povinná čiastka vyčlenila špeciálne na financovanie mestských projektov, a to ale bez celkovej zmeny štrukturálnych fondov. Sieť trvá na tom, že miestne a regionálne vlády zodpovedné za spravovanie európskych miest sú najvhodnejšie na koordináciu a implementáciu politík v mestských oblastiach. Preto by podľa nich mali členské štáty spolupracovať s mestami a zahŕňať ich do rozhodovania o tom, čo budú priority a do vývoja programov, ktoré budú spolufinancované zo štrukturálnych fondov. Rovnako ako CEMR a CMPR, aj Eurocities je proti naviazaniu platieb na plnenie Paktu stability a rastu.

Členské štáty

Francúzsko podporuje návrh vytvoriť novú kategóriu takzvaných tranzitívnych regiónov- teda tých oblastí, ktoré nie sú dostatočne chudobné, aby sa kvalifikovali pre cieľ konvergencia, ale ich HNI je aj napriek tomu pomerne nízko pod priemerom EÚ. Francúzska vláda tiež podporuje napojenie kohéznej politiky na stratégiu Európa 2020 a zjednodušenie administratívnych procesov.

Nemecko je silne za využívanie eurofondov na vytváranie úverových schém a takzvaných revolvingových fondov. Tie totiž môžu podľa nich pomôcť maximalizovať vplyv verejných zdrojov a zabezpečiť, že projekty sú vytvárané a vedené spôsobom, ktorý je dlhodobo finančne udržateľný. Podľa Nemecka by boli tieto schémy efektívnejšie ak by sa peniaze vydávali jednoducho vo forme grantov. Krajina zároveň podporuje plán Komisie sústrediť sa na limitovaný počet priorít. Trvajú však na tom, že regióny si musia tieto priority sami stanoviť. Súhlasia s konceptom tranzitívnych regiónov a chcú dosiahnuť, aby východná časť Nemecka naďalej dostávala eurofondy. Podobne ako Francúzsko žiadajú zjednodušenie celého procesu a zníženie administratívnej záťaže.

Krajiny V4 spolupracujú pri vytváraní spoločnej pozície v tejto oblasti. Súhlasia s tým, že je potrebné zachovať výšku rozpočtu na regionálnu politiku a sústrediť sa najmä na najchudobnejšie regióny. Tiež žiadajú zjednodušenie pravidiel. Česká republika, Slovensko, PoľskoMaďarsko zároveň podčiarkujú potrebu flexibility- teda toho, že každá krajina by si mala zvoliť vlastné priority kam investuje eurofondy. Skepticky sa vyjadrili k vytváraniu takzvanej „výkonnostnej rezervy“, teda odmeňovaniu tých hráčov, ktorí splnia najlepšie svoje stanovené ciele. Obávajú sa, že tento koncept by podporil rivalitu medzi štátmi namiesto toho, aby spolupracovali.

Veľká Británia sa už dávnejšie vyjadrila, že je za celkové zníženie rozpočtu EÚ, čo by malo vplyv aj na štrukturálne fondy.

REKLAMA

REKLAMA