Vzťahy Srbska a EÚ

Srbsko je dnes na dobrej ceste vstúpiť do EÚ. Po sérii bratrovražedných vojen v deväťdesiatych rokoch teraz testuje vôľu medzinárodného spoločenstva a zamestnáva značné množstvo diplomatov aj vojakov.

Srbská vejúca vlajka, Flickr: opendemocracy (CC)
Zdroj: http://www.flickr.com/photos/opendemocracy/1472413744/

Míľniky

·         11. júna 1999: Ukončenie bombardovania Juhoslávie leteckými jednotkami NATO, ktoré boli reakciou na etnické čistky a zverstvá srbskej armády v Kosove.

·         1999: EÚ začína Proces stabilizácie a pridruženia (SAP) pre Srbsko.

·         5. októbra 2000: Padá vláda Slobodana Miloševiča.

·         Jún 2000: Európska rada v portugalskej Feire označila krajiny v procese SAP za „potenciálnych kandidátov“ na členstvo v EÚ.

·         November 2000: Summit v Záhrebe začala SAP pre päť krajín západného Balkánu (vrátane Srbska).

·         31. marca 2001: Zatknutie Slobodana Miloševiča a začiatok súdneho procesu pred haagskym tribunálom. Zomrel vo väzbe 11. marca 2006.

·         12. marca 2003: Reformný premiér Zoran Djindjič bol zavraždený.

·         Jún 2003: Európska rada v Thessalonikách (Grécko) potvrdzuje SAP ako politiku EÚ pre krajiny západného Balkánu.

·         27. júna 2004: Boris Tadič zvolený za prezidenta Srbska. Po päťročnom funkčnom období bol v roku 2008 zvolený opäť.

·         Október 2004: Závery Rady naštartovali proces tvorby Stabilizačnej a asociačnej dohody (SAA).

·         Október 2005: Otvorenie rokovaní o SAA.

·         3. mája 2006: Rokovania o SAA zablokované pre nedostatok pokroku v oblasti spolupráce Srbska s Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu (ICTY).

·         21. mája 2006: Čierna Hora vyhlásila (po referende) nezávislosť.

·         13. júna 2007: Rokovania o SAA so Srbskom znova otvorené. Belehrad jasne deklaruje záväzok spoluprácovať s ICTY.

·         1. januára 2008: Dohoda o zjednodušení vízového styku a readmisii medzi Srbskom a EÚ nadobúdajú účinnosť.

·         17. februára 2008: Kosovo vyhlásilo nezávislosť.

·         29. apríla 2008: V Luxemburgu bola podpísaná SAA a Dočasná dohoda o obchode (IA) medzi Srbskom a EÚ.

·         7. júla 2008: Zostavenie novej vlády, ktorá si definuje európsku integráciu ako hlavný cieľ.

·         21. júla 2008: Zatknutie Radovana Karadžiča, obvineného z vojnových zločinov.

·         15. septembra 2008: Holandsko zmrazuje SAA a Dočasnú dohodu. Blokáda trvá 18 mesiacov.

·         16. október 2008: Srbská vláda jednostranne začína s uplatňovaním obchodnej časti Dočasnej obchodnej dohody s EÚ s platnosťou od 1.januára 2009.

·         15. júla 2009: Európska komisia navrhuje zrušenie vízového režimu pre Srbsko.

·         30. novembra 2009: Definitívne rozhodnutie o zrušení víz pre srbských občanov.

·         19. december 2009: Bezvízové cestovanie do EÚ pre Srbov nadobúda platnosť.

·         22. decembra 2009: Srbsko oficiálne požiadalo o členstvo v EÚ.

Zhrnutie

V dôsledku rozdelenia Juhoslávie a etnického napätia, ktoré rozdúchavali nacionalistickí politickí lídri na Balkáne, situácia vyústila do otvoreného konfliktu. Konflikty sa postupne vyostrovali a viedli k vojnám Srbov proti Chorvátom (1991-1995), Srbov a Chorvátov proti Bosniakom (1992-1995) a Srbov proti Kosovu (1998-1999).

Rany po týchto konfliktoch v Srbsku a ani v iných štátoch bývalej Juhoslávie neboli úplne zacelené.

Jednostranné vyhlásenie nezávislosti kosovskými orgánmi vo februári 2008, nestabilita Bosny a Hercegoviny, chorvátsky podnet na súd proti Srbom za genocídu a hraničné spory sú však faktory, ktoré, ak sa v krátkom čase nevyriešia, mohli by mať na snahu Srbska vstúpiť do EÚ nepriaznivý vplyv.

Srbsko v posledných rokoch po strate častí svojho územia menilo názov aj svoju rozlohu. Až do mája 2006 krajinu tvorila voľná federácia s Čiernou Horou. V referende sa však až 55,4% čiernohorskej populácie vyjadrilo za osamostatnenie. Tento proces rozdelenia prebehol pokojne, aj napriek problémom spojeným s dvojitým občianstvom. Dohliadali na neho slovenskí diplomati Miroslav Lajčák a František Lipka.

Srbsko je strategicky umiestnené na Balkánskom polostrove a Panónskej planine. Aj napriek vnútrozemskej polohe štátu, mu dobré vzťahy s Čiernou Horou Srbsku umožňujú zachovať si jednoduchý prístup k Jadranskému moru. Okrem toho susedí až s ôsmimi krajinami a pretína ho Dunaj, čo z neho robí hlavnú križovatku obchodu medzi západnou a východnou Európou.

Silu tohto strategického miesta dopĺňajú existujúce dohody o voľnom obchode, ktoré má Srbsko s Ruskom, Európskou úniou a ďalšími balkánskymi krajinami zo Stredoeurópskej dohody o voľnom obchode (CEFTA).

Od roku 2000 sa Srbsko postupne vydalo na cestu demokratickej konsolidácie a zavádzania pluralitného demokratického systému s dôrazom na zabezpečenie rešpektovania práv menšín a slobody prejavu.

Najväčšou ranou procesu normalizácie bol atentát z 12. marca 2003 na premiéra Zorana Djindjiča, zarytého odporcu režimu Slobodan Miloševiča v deväťdesiatych rokoch a charizmatického prívrženca reformnej politiky.

Vzťahy medzi Srbskom a EÚ formálne odštartovali v roku 1999, kedy bola krajina zahrnutá do tzv. Procesu stabilizácie a pridruženia pre západný Balkán. Na sumite v portugalskej Feire v roku 2000 Európska rada prehodnotila úsilie týchto krajín o členstvo v EÚ a vyhlásila, že by mali byť považované za „potenciálne kandidátske krajiny“.

Srbská dohoda o stabilizácii a pridružení (SAA) je osou celého asociačného procesu (SAP). Jeho napredovanie bolo ale opakovane odložené alebo blokované Holandskom, ktoré trvalo na vydaní vojnových zločincov Ratka Mladiča a Gorana Hadžiča.

Srbsko začalo implementovať Dočasnú dohodu o obchode (je súčasťou SAA, platí ešte pred ratifikáciou SAA) jednostranne 1. januára 2009. Holandskú pozíciu možno čiastočne vysvetliť aj tým, že krajina hostí Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY) a krajinu traumatizovala skúsenosť holandských mierových síl zo Srebrenice. Vraždenie približne 8000 bosnianskych mužov a chlapcov armádou Republiky srbskej a ďalších polovojenských jednotiek sa odohralo aj napriek prítomnosti 400 holandských ozbrojených mierových síl v oblasti. V nadväznosti na vyšetrovanie, holandská vláda prijala čiastočnú zodpovednosť a druhá vláda Wima Koka v roku 2002 na udalosti reagovala rezignáciou. Odvtedy sa zatknutie Mladiča a Hadžiča radí medzi hlavné priority Holandska pokiaľ ide o zahraničnú politiku.

Aby sa zabránilo oslabeniu reformnej vlády v Belehrade, Srbsku bola (spolu s Macedónskom a Čiernou Horou) 19. decembra 2009 zrušená vízová povinnosť do Schengenu.

Žiadosť Srbska o členstvo v EÚ podala krajina pod záštitou švédskeho predsedníctva EÚ 22. decembra 2009. Španielske predsedníctvo EÚ – ktoré sa začalo 1. januára 2010 – vníma žiadosť Srbska priaznivo. Španielsko je jednou z piatich krajín EÚ (medzi ktorými je aj Slovensko), ktoré neuznávajú Kosovo.

Otázky

Kosovo

Vzťahy medzi Srbskom a separatistickým regiónom Kosovo na juhu budú skúškou aj pre európske ambície Belehradu. EÚ nechce opakovať scenár, keď v roku 2004povolila členstvo rozdelenému Cypru. Je preto nepravdepodobné, že sa bude o členstve Srbska rozhodovať v období pred vyriešením územných problémov.

Srbsko bolo vo vojenskom konflikte s Kosovom v rokoch 1998-1999. Letecké údery NATO prebiehali od marca do júna 1999, po tom, čo marcová konferencia v Rambouillet skončila neúspechom. Keď Miloševič kapituloval, sily Severoatlantickej aliancie KFOR vstúpili do Kosova. Od 10. júna 1999 bola oblasť pod dočasnou správou OSN v Kosove (UNMIK). Od roku 2008 snahu Spojených národov doplnila aj EÚ so svojou misiou EULEX.
17. februára 2008 vyhlásil kosovský parlament nezávislosť od Srbska. Odvtedy sa Kosovo snaží získať legitimitu a uznávanie ostatnými krajinami ako samostatného štátu.
Do konca roka 2009 však iba 34% členských krajín OSN Kosovo uznalo, z nich išlo najmä o krajiny NATO a EÚ. V rámci európskeho bloku odmietli uznať zvrchovanosť bývalej srbskej provincie Španielsko, Slovensko, Rumunsko, Grécko a Cyperská republika. Španielsko sa napríklad obáva, že takýto krok by podporil separatistické snahy v Katalánsku a Baskicka.

Misia EULEX, ktorej pôvodným cieľom bolo prevzatie záväzkov od UNMIK, bola vytvorená v dôsledku kompromisu EÚ so Srbskom, ktoré žiadalo, aby bola misia nasadená s odobrením Bezpečnostnej rady OSN. Západné krajiny sa tiež dohodli, že misia by mala „neutrálny štatút“ a teda vykonáva úlohy bez zaujímania stanoviska k medzinárodnoprávnemu postaveniu Kosova.

Spor medzi Srbskom a Kosovom sa medzičasom presťahoval na diplomatickú úroveň. V decembri 2009 Srbsko napadlo kosovskú Deklaráciu nezávislosti pred Medzinárodným súdnym dvorom. Obe strany dúfajú, že rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora bude znamenať definitívu v otázke konečného štatútu separatistického regiónu.

Bilaterálny spor medzi Srbskom a Kosovom sa však odráža v širšom regióne západného Balkánu. Srbsko nedávno rozhodlo o stiahnutí svojho veľvyslanca z Čiernej Hory po tom, čo sa čiernohorci rozhodli nadviazať diplomatické vzťahy s Kosovom. Ešte predtým bojkotoval srbský prezident Tadič slávnostnú inaugurácii nového chorvátskeho prezidenta Iva Josipovića kvôli prítomnosti kosovského prezidenta Fatmira Sejdiu. Okrem toho Srbsko odmieta zasadnúť k rokovaciemu stolu s orgánmi v Kosove a trvá na tom, že jeho bývalá provincia by mala byť reprezentovaná UNMIK.

Chorvátsko

Srbsko a Chorvátsko spolu bojovali počas bratrovražedný balkánskych vojen v 90-tych rokoch. Konflikt ešte aj dnes prešetruje na súd.

2. júla 1999 Chorvátsko podalo žalobu proti Srbsku na Medzinárodný súdny dvor a obvinilo Belehrad z genocídy. Srbsko odpovedalo 4. januára 2010, kde na oplátku poukázali na chorvátske zásahy počas operácie Búrka zo 4.-8. augusta 1995, kedy Chorváti násilne vysídlili Srbov z chorvátskeho regiónu Krajina ( EurActiv 13/01/10).

Napriek trpkej minulosti sa zdá, že v poslednej dobe sa vzťahy medzi týmito krajinami otepľujú. V Chorvátsku, kde nedávne prezidentské voľby vyhral sociálny demokrat Ivo Josipović, prinieslo toto víťazstvo aj nové príležitosti riešenia otázky obvinení z genocídy.

V období bezprostredne po zvolení Josipovića sa srbská vláda zaviazala vydať vyhlásenie, ktoré oficiálne odsúdi udalosti v Srebrenici, kde bolo zabitých viac ako 8000 Bosniakov.

Navyše sa Zahreb vyjadril, že sa bude snažiť pomôcť ostatným balkánskym krajinám k vstupu do EÚ tým, že im poskytne príklady národných zákonov, ktoré boli upravené tak, aby boli v súlade s európskou legislatívou.

Bosna a Hercegovina

Srbsko má osobitný vzťah s Bosnou a Hercegovinou, keďže Srbi sú jedným z troch „zakladajúcich (štátotvorných) národov“ krajiny.

Avšak v posledných rokoch sa objavilo napätie medzi etnickými Srbmi a medzinárodným spoločenstvom. Zdá sa, že Republika srbská, ktorá je jedným z dvoch regionálnych častí Bosny a Herzegoviny, sa snaží o odtrhnutie a stavia sa proti západným plánom ústavnej reformy v krajine. Od roku 1995, kedy vznikla tzv. Daytonská dohoda, Bosna a Hercegovina existuje do určitej miery ako západný protektorát.

Nebezpečenstvom je, ako varujú politici, že možné rozdelenie Bosny by mohlo znamenať prelievanie vplyvu v rámci regiónu. Stjepan Mesić, odstupujúci prezident Chorvátska, varoval v januári 2010, že ak by bolo v Republike srbskej zorganizované referendum k pričleneniu sa k Srbsku, Záhreb by bol nútený k vojenskej intervencii.

Srbsko však, ako sa zdá, nemá v úmysle podporiť separatistov v Bosne. Srbský prezident Boris Tadić vo svojom príhovore v Bezpečnostnej rade OSN 24. januára 2010, vyhlásil, že „ako zodpovedný člen medzinárodného spoločenstva bude Srbsko naďalej plne podporovať zvrchovanosť a územnú celistvosť Bosny a Hercegoviny a bude zásadne proti akýmkoľvek pokusom o delenie tohto alebo ktoréhokoľvek iného členského štátu Organizácie Spojených národov“.

ICTY a Holandsko

Srbská spolupráca s Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu (ICTY) v Haagu je rovnako pod drobnohľadom EÚ v hodnotení snahy Belehradu o členstvo.

Táto otázka je obzvlášť dôležitá pre Holandsko, ktoré je hostiteľom ICTY (pozri „Zhrnutie“).

EÚ už so Srbskom podpísala Dohodu o stabilizácii a pridružení (SAA), ktorá ponúka krajinám technickú pomoc a perspektívu členstva. Pre holandské veto ale dohoda zatiaľ nenadobudla platnosť. Práve to je v súčasnosti jedinou prekážkou vstupu SAA, ktorá môže ponúknuť ďalšie benefity, vrátane voľného prístupu na trhy EÚ bez ciel a rôznej finančnej pomoci, do platnosti.

Niektoré členské štáty EÚ sa snažili o prijatie SAA pre Srbsko v júli 2008, keď bol zatknutý Radovan Karadžič.

Holandské úrady čakajú na potvrdenie od hlavného žalobcu na súde Sergea Brammertza, že „Belehrad bude plne spolupracovať so súdom“. V decembri 2009 Brammertz vo svojej správe uviedol, že „žiadostiam o prístup k dokumentom a archívom sa vyhovelo omnoho rýchlejšie a efektívnejšie“.

Holandský minister zahraničných vecí Maxime Verhagen tieto skutočnosti v správe označil za „pozitívne“ a uviedol, že „v júni [2010] prehodnotíme rozhodnutie, či bude ratifikácia SAA možná“.

Holandsko však trvá na tom, že pokiaľ nebudú dvaja vojnoví zločinci Ratko Mladič a Goran Hadžič zatknutí a odovzdaní tribunálu pre vojnové zločiny, bude aj naďalej vetovať rokovania o vstupe Srbska do EÚ.

Podpora vstupu do EÚ: ľudia aj strany

Podpora srbského členstva v EÚ je v krajine vysoká. Podľa novembrovej správy Strediska pre slobodné voľby a demokraciu (CESID) až 71% Srbov podporuje vstupu do EÚ, pričom v októbri 2009 to bolo 61% obyvateľov.

Nárast popularity EÚ pravdepodobne spôsobila aj oficiálna žiadosť Belehradu o členstvo z decembra 2009.

Na politickej úrovni sa strany čoraz viac snažia začleniť projekt európskej integrácie do svojich volebných programov. Vládnuca Demokratická strana je už plnohodnotným členom Strany európskych socialistov, zatiaľ čo Socialistická strana Srbska, ktorú predtým viedol Slobodan Miloševič, zmenila v otázkach Únie svoje smerovanie a jej terajší vodca Ivica Tadič je dnes priaznivo vnímaný v európskych socialistických kruhoch.

Stredopravé strany v posledných rokoch nezaznamenali vo voľbách v Srbsku zásadný prielom.

Nedávny vývoj v Srbskej radikálnej strane je predmetom osobitného záujmu. Jej predseda Vojislav Šešelj je v súčasnosti súdený za vojnové zločiny na ICTY. Bývalý podpredseda strany Tomislav Nikolič, ktorý teraz stojí na čele Srbskej pokrokovej strany pri svojej návšteve Bruselu v roku 2009 hovoril o zmene kurzu a o prijatí plánov na integráciu krajiny ako o jednpm zo svojich cieľov. Z Haagu potom označil Šešelj Nikoliča za zradcu.

Politické záujmy

Európska komisia vydala v roku 2009 správu o pokroku v Srbsku a zdôraznila výrazný posun v otázke stabilizácie straníckeho systému. „Parlament prijal nový zákon o politických stranách v máji 2009. Základná legislatíva, ktorá stanovila jasnejšie a prísnejšie pravidlá pre registráciu, znížila aj počet strán, z ktorých niektoré existujú len na papieri,“ uvádza sa v správe.

Komisia však kritizovala tamojšiu politickú prax. „Väčšina parlamentných strán uzavrela samostatné zmluvy so svojimi poslancami o tzv. rezignácie na čistom paprieri. Legislatíva, ktorú vyžaduje ústava tak nebola prijatá. Procedúra podpisovania čistých rezignácií preto nie je právne regulovaná“.

Srbsko bolo v Bruseli chválené za udržiavanie vládnej stability a za to, že sa podstatne zlepšilo v oblasti ľudských práv.

Najväčším problémom zostáva boj proti korupcii. Anti-korupčná agentúra bola oficiálne zriadená v apríli 2009, hoci tento krok nepriniesol doteraz významnejšie výsledky.

Ďalšie oblasti, v ktorých musí Srbsko vynaložiť ešte viac úsilia sú verejné obstarávanie, privatizácia, dane, clá, udeľovanie licencií a ochrana poskytovateľov informácií.

Ekonomické vyhliadky

Srbsko bolo ťažko zasiahnuté aj hospodárskou a finančnou krízou. Podľa štatistického úradu krajiny, rast hospodárstva sa znížil v roku 2009 o 2,9%. Stalo sa tak po rokoch trvalého rastu okolo 5-8%. Tieto údaje však stále predstavujú lepšie výsledky, aké odhadoval Medzinárodný menový fond. Ten predpovedal pokles o 4%.

Krajina je stále silne závislá na zahraničných pôžičkách, na čo mala významný vplyv aj úverová kríza, konštatuje v správe Komisia, ktorá dopĺňa, že bude nutné vziať si viac pôžičiek pre znovunaštartovanie ekonomiky. Počiatočná požiadavka na MMF o 420 miliónov eur z decembra 2008 bola revidovaná na 2,9 miliardy eur v apríli nasledujúceho roka.

Nezamestnanosť v Srbsku zostáva vysoká – v apríli 2009 predstavovala 16,4 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Miera zamestnanosti bola v roku 2008 50,8 %.

Pri posudzovaní srbskej schopnosti vysporiadať sa s konkurenčným tlakom a trhovými silami ponúkla Komisia smutný pohľad. Podľa správy, hospodárska kríza „prispela k vytvoreniu menej stabilného a menej predvídateľného prostredia pre hospodárske subjekty. Fungovanie trhových mechanizmov je stále obmedzované, narušuje sa hospodárska súťaž, spôsobuje právna neistota, štát výrazne zasahuje do výroby a súkromných statkov a neexistuje dostatočná konkurencia,“ konštatuje správa.

Európska únia prispieva na investície do srbskej ekonomiky prostredníctvom tzv. Nástroja predvstupovej pomoci (IPA). 1,18 miliárd eur z fondov IPA bolo vyčlenených v období 2007-2012, vrátane 198,7 milióna eur určených na rok 2010.

Srbsko zatiaľ nie je členom Svetovej obchodnej organizácie, avšak jeho vstup sa očakáva v roku 2010. Tento postup by posilnil jeho úlohu ako voľného obchodného koridoru medzi Európou, Balkánom a Ruskom – teda regiónmi, s ktorými už Srbsko má dohody o voľnom obchode.

Pozície

Vo svojom prejave na Valnom zhromaždení OSN 25. septembra 2009, vyhlásil srbský prezident Boris Tadič, že „jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova je pokusom o nastolenie režimov z 19. storočia v 21. storočí“.

„Srbsko nikdy, za žiadnych okolností, implicitne či explicitne, neuzná jednostranné vyhlásenie nezávislosť albánskych úradov v našej južnej provincii. Naďalej budeme dôrazne brániť svoju integritu nekonfrontačným spôsobom, no s využitím všetkých mierových prostriedkov, ktoré máme k dispozícii. Preto už na samom začiatku tejto vážnej krízy, Srbsko vylúčilo použitie sily. Rozhodli sme sa reagovať na jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova s maximálnou zodpovednosťou a zdržanlivosťou. Srbsko sa rozhodlo pre diplomatický prístup, ktorého výsledkom je, že veľká väčšina členských štátov OSN upustila od uznania samostatnosti Kosova. Krajiny takto deklarujú dodržiavanie záväzkov Charty OSN a rešpektovanie suverenity a územnej celistvosti jej členských krajín.“

V rozhovore k otázke Kosova 16. januára 2010 v denníku New York Times, srbský minister zahraničných vecí Vuk Jeremič vyhlásil, že „toto miesto (Kosovo) je naším Jeruzalemom. Nemožno ho brať inak ako náš Jeruzalem” ( EurActiv 20/01/2010).

Podľa Rádia Srbija, sa Jeremič 26. januára 2010 vyjadril, že Medzinárodný civilný úrad (EÚ), na ktorého čele je Peter Feith „pre Srbsko neexistuje, pretože je v rozpore s medzinárodným právom. Pristúpime na diskusiu s EULEX-om alebo ktorýmkoľvek iným legitímnym zastúpením v provincii, v súlade s rezolúciou OSN č. 1244“.

Zdôraznil, že „stratégia pre Kosmet“ [Kosova a Metohija] nebola dohodnutá alebo podporená EÚ, a preto by mala byť považovaná za jednostranný krok.

Vo svojom prejave v Rade pre zahraničné vzťahy 12. januára 2010 Fatmir Sejdiu, prezident Kosova uviedol, že „aj keď utrpenie nášho ľudu bola veľké, Miloševičov plán zlyhal, pretože NATO vojensky zasiahlo a vyhnalo srbských vojakov a ich polovojenské jednotky z Kosova. Intervencia NATO v Kosove bola nepochybne jedinečnou príležitosťou, a to nielen v histórii aliancie, ale v celých dejinách ľudstva, pretože išlo o prvý zásah z humánnych dôvodov a pre záchranu ľudí pred absolútnym odstránením“.

Novozvolený chorvátsky prezident Ivo Josipović, v reakcii na rozhodnutie Tadiča bojkotovať jeho slávnostnú inauguráciu 21. januára 2010 pre Rádio B92 uviedol, že „by nechcel držať prezidentovi Tadičovi prednášku. On vedie srbskú politiku. Je to jeho právo, a skutočnosť, že si myslím, že to nebol správny ťah, je môj problém“.

Holandsy minister zahraničných vecí Maxime Verhagen, reagujúc ma pozitívne správy hlavného prokurátora OSN Sergea Brammertza, povedal, že nemá „žiadnu túžbu byť väčším žalobcom, akým je hlavný žalobca sám“.

„Nesmieme však zabudnúť na konečný cieľ: zatknutie Mladiča a Hadžiča. Spolupráca Srbska nás posunula o krok bližšie. Je to dobrý dôvod na to, aby sme aj my urobili konkrétne gesto,“ dodal.

Španielsky premiér José Luis Rodríguez Zapatero vyhlásil, že pozícia jeho krajiny v otázke jednostranného vyhlásenia nezávislosti na území Kosova bola známa už predtým: Španielsko Kosovo neuznáva. „Musíme si túto pozíciu udržať a budeme ju udržiavať aj v budúcnosti,“ povedal.

Po tom, ako Madrid prevzal predsedníctvo v Rade EÚ v januári 2010, španielsky minister zahraničných vecí Miguel Angel Moratinos uviedol: „Budeme robiť všetko pre to, aby pokračovala integrácia celého [Balkánskeho] regiónu do EÚ.“

Moratinos potvrdil, že rozhovory by sa mali dotýkať aj „Stratégie pre severné Kosovo“, ktorú predložila Priština a Medzinárodný civilný úrad a oznámil, že EÚ sa pokúsi nájsť také riešenie pre severné Kosovo, ktoré by bolo prínosom pre každého“.

Španielsky veľvyslanec v Srbsku Inigo Palacio de España vyhlásil: „Ak sa v júni potvrdí, že existuje maximálna oddanosť v snahe nájsť Hadžiča a Mladiča, prečo by sme mali zastaviť európsku perspektívu Srbska? Veríme, že 27 členských štátov EÚ dospeje v júni k dohode.“

Serge Brammertza, hlavný prokurátor Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY) nedávno vyhlásil: „Od posledného odporúčania Rady sa spolupráca medzi Srbskom a mojim úradom zlepšila. Požiadavky na prístup k dokumentom a archívom sú riešené rýchlo a účinne. Je dôležité, aby orgány naďalej poskytovali takúto úroveň pomoci, ktorá bude aj naďalej zohrávať kľúčovú úlohu pri hodnotení súčasných a budúcich výziev.“

Bývalý komisár EÚ pre rozširovanie Olli Rehn uviedol: „Srbská vláda je aj naďalej odhodlaná dosiahnuť pokrok v oblasti európskej agendy. V poslednej dobe došlo k sérii pozitívnych zmien. Bude však potrebné, keďže krajina stále pociťuje dôsledky svetovej finančnej krízy, aby neboli kľúčové reformné opatrenia zanedbávané. Procesy štrukturálnych zmien musia pokračovať. Krajina potrebuje dodržiavať svoje záväzky, najmä v oblasti súdnictva a práva.“

Osobitný zástupca EÚ v Kosove Peter Feith povedal: „Vzhľadom na to, že európska budúcnosť spája Belehrad, Prištinu a ďalšie členské štáty EÚ, Únia by mohla najlepšie zabezpečiť komunikačný kanál medzi Belehradom a Prištinou. Ak je cieľom dosiahnuť pozitívne výsledky, potom máme nástroje, ktoré pomáhajú takýto výsledok dosiahnuť. Celkovým cieľom však zostávajú dobré susedské vzťahy medzi oboma stranami.“

„Európania sú možno príliš unavení a rozdelení, aby hrali významnú úlohu vo svetovej politike, ktorá by mohla mať pre Európu v súčasnom období svetového preskupovania síl katastrofálne následky,“ varoval bývalý nemecký minister zahraničných vecí Joshka Fischer.

„Aj keby Európa odstúpila zo svojej globálnej pozície, nemôže zabudnúť na svoje bezprostredné susedstvo, a dúfať, že ostatní budú riešiť ich problémy za nich. Balkán je súčasťou Európy a Európania musia riešiť problémy regiónu. Srbská žiadosť pre vstup do EÚ poskytuje historickú príležitosť dosiahnuť práve to,“ povedal.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA