Desaťročie boja proti terorizmu

Udalosti z 11. septembra 2001 odhalili zraniteľnosť Západu voči teroristickým hrozbám. Následné útoky v Londýne a Madride ešte podčiarkli potrebu zlepšiť nástroje na boj proti tomuto fenoménu a zvýraznili nevyhnutnosť spolupráce medzi krajinami.

Wtc vysvietene 9/11 dvojicky
zdroj: flickr

Míľniky

  • 11. september 2001: Útok na Svetové obchodné centrum v New Yorku a na budovu amerického ministerstva obrany (Pentagon). K útoku sa prihlásilo teroristické hnutie Al-Kájda. Udalosti viedli okrem iného k sprísneniu letiskových kontrol.
  • 7. október 2001: zahájenie operácie Trvalá sloboda ako odpovede na útok z 11. septembra proti talibanskému režimu v Afganistane
  • 29. január 2002: americký prezident George W. Bush označil vo svojom prvom prejave o stave únie tri krajiny za „osi zla“: Irán, Irak a Severnú Kóreu
  • 20. marec 2003: zahájenie operácie Iracká sloboda. Cieľom bolo „odstrániť režim, ktorý vyvinul a využíval zbrane hromadného ničenia, podporuje terorizmus a dopúšťa sa závažného porušovania ľudských práv“.
  • 11. marec 2004: séria bombových útokov na prímestské vlaky v Madride, pri ktorých zahynulo 191 osôb a 1800 bolo zranených
  • 25. marec 2004: vymenovanie Gijsa de Vriesa za koordinátora politiky EÚ v oblasti bola proti terorizmu a prijatie Protiteroristického akčného plánu
  • 7. júl 2005: bombový útok na verejnú dopravu v Londýne, zahynulo 52 osôb a viac ako 700 ľudí utrpelo zranenia
  • november 2009: prijatie dohody o výmene citlivých bankových údajov medzi EÚ a Spojenými štátmi (SWIFT), ktorej cieľom je aj odhaľovanie osôb podozrivých z financovania teroristickej činnosti
  • 2. máj 2011: zabitie Usámu Bin Ládina, považovaného za strojcu udalostí z 11. septembra 2001

Útok na pôde Spojených štátov z 11. septembra 2001 odhalil nedostatky Západu pri odhaľovaní teroristickej činnosti a boji proti terorizmu. Už o niekoľko dní po udalostiach, ku ktorým sa prihlásilo hnutie Al-Kájda, preto americký prezident George W. Bush v Camp Davide vyhlásil vojnu proti teroru. Neskôr, 20. septembra, po zasadnutí Kongresu tento nový termín definoval slovami: „Naša vojna proti terorizmu začína Al Kájdou, ale nekončí tam. Neskončí, kým nebude odhalená, zastavená a porazená každá teroristická skupina s celosvetovým dosahom.“

V reakcii na skutočnosť, že Al-Kájda operovala z Afganistanu vedeného talibanistickým režimom, vyhlásili Spojené štáty spolu s Veľkou Britániou a afganským Zjednoteným frontom operáciu Trvalá sloboda. Cieľom bolo nastoliť v krajine demokraciu a odstrániť doterajší režim. V decembri 2001 odobrila Bezpečnostná rada OSN rezolúciou číslo 1386 vojenskú operáciu NATO v Afganistane, ktorá dostala názov ISAF (International Security Assistance Force). Do operácie sú v súčasnosti zapojení všetci členovia organizácie. Článok 5 Severoatlantickej zmluvy- ktorý bol po prvý raz v histórií použitý práve v ohľade na udalosti z 11. septembra- totiž hovorí, že útok na jedného člena organizácie sa chápe ako útok na všetkých. Slovensko, ktoré je členom NATO od roku 2003, má v súčasnosti v krajine vyslaných 309 vojakov a zdravotníkov. Len pred niekoľkými dňami (7. septembra 2011) pritom odcestovali zo Žiliny 16-ti príslušníci 5. pluku špeciálneho určenia, ktorí budú prvými slovenskými vojakmi nasadenými priamo v boji. Ich úlohou bude vyškoliť afganských vojakov a tamojšie policajné zložky. Tie by mali prevziať zodpovednosť za svoju krajinu v roku 2014.

Operácia Iracká sloboda

Po udalostiach z 11. septembra 2001 bolo cieľom Bushovej administratívy zabrániť ďalším podobným útokom. Súčasťou tejto koncepcie bol plán obmedziť manévrovací priestor pre teroristické skupiny a vytvoriť tlak na krajiny, aby vyhľadávali a bojovali proti teroristom na svojich územiach. Dôvodom operácie, ktorá sa začala 20. marca 2003 pod vedením Spojených štátov a Veľkej Británie, bol predpoklad, že krajina vlastní zbrane hromadného ničenia alebo aspoň disponuje zariadeniami na ich výrobu.

Niekoľko mesiacov pred zahájením operácie BR OSN vyzvala rezolúciou č. 1441 Irak, aby spolupracoval s inšpektormi OSN a tak potvrdil, že v krajine sa domnelé zariadenia ani zbrane nenachádzajú. Hlavný inšpektor OSN Hans Blix po niekoľkých mesiacoch uviedol, že ich prítomnosť v krajine sa nepodarilo potvrdiť, ale ani vylúčiť. Navyše sa vyskytlo niekoľko prípadov obmedzení pohybu inšpektorov irackou vládou, ktoré podľa niektorých potvrdzovali skutočnosť, že Irak tají prítomnosť zbraní.

Takzvaná koalícia ochotných napokon do Iraku vstúpila 20. marca 2003 po niekoľkodňovom ultimáte prezidentovi krajiny, Saddámovi Hussajnovi. Americká armáda v tom čase vyslala do Iraku približne 250 tisíc vojakov a koaličné sily dosahovali v čase svojho vrcholu počet 176 tisíc vojakov. Konvenčnú armádu sa podarilo oveľa lepšie vyzbrojeným spojencom poraziť pomerne rýchlo a už v máji toho roku vyhlásili Spojené štáty koniec hlavných operácií v krajine. Neskôr, v júli 2003 počas vzdušného útoku zahynuli dvaja synovia Saddáma Hussajna, Udaj a Kusaj. Samotného Saddáma zajali jednotky 13. decembra toho roku a neskôr ho miestny súd odsúdil za zločiny proti ľudskosti na smrť obesením. Trest bol vykonaný v decembri 2006.

Kvôli vojne v Iraku sa Veľká Británia a najmä Spojené štáty dostali do sporu nielen s ďalšími krajinami, ale aj so svojimi spojencami v rámci NATO a EÚ. V Európe aj po celom svete sa konali demonštrácie. Bojov sa odmietli zúčastniť aj FrancúzskoNemecko. Turecko zasa odmietlo dať k dispozícii svoje základne. Nevôľu vyvolali aj správy o tajných väzniciach CIA v Európe, či o väzňoch na Guantanáme. Európsky parlament aj Rada Európy sformovali „kvázi vyšetrovacie“ orgány.

Slovensko vyslalo najprv chemickú jednotku do Kuvajtu, ktorú neskôr nahradila ženijná jednotka pôsobiaca priamo v Iraku. Jej cieľom bolo plniť humanitárne poslanie, likvidovať míny a iné nástražné systémy, ktoré sa na územie Iraku dostali za uplynulých dvadsať rokov. Poslední vojaci sa po voľbách v roku 2006 vrátili z Iraku na konci roka 2007.

Vyššie kontroly na letiskách

Letecký priemysel zaznamenal po útokoch z 11. septembra 2001 prepad. Štáty, vrátane členských krajín EÚ zároveň reagovali na teroristické útoky tým, že začali posilňovať letiskovú bezpečnosť.

Letecká preprava sa tak dostala na politickú agendu EÚ. Do tej doby mal každý členský štát svoje vlastné pravidlá regulujúce danú oblasť. Prvé spoločné pravidlá prijala Únia v roku 2002. Podrobné ustanovenia sa týkali prístupu do citlivých oblastí letísk a lietadiel, detekčnej kontroly cestujúcich a batožiny, manipulácie a kontroly nákladu a pošty, testovania personálu, či výcviku a klasifikácie zbraní a ďalších predmetov na palube lietadiel alebo letísk.

V septembri 2005 navrhla Komisia zmenu pravidiel z roku 2002. Tie zavádzali zmeny týkajúce sa bezpečnostných kontrol lietadiel, cestujúcich a batožiny, ako aj náboru a školenia personálu. Komisia tiež navrhla po prvýkrát zaviesť do právnych predpisov EÚ aj pravidlá pre bezpečnostné opatrenia počas letu, ako sú prístupy do pilotnej kabíny, nedisciplinovaní cestujúci či takzvaný „sprievod“. K prijatiu nových pravidiel došlo v marci 2008.

Súbežne s týmto legislatívnym vývojom Únia odsúhlasila radu ad hoc opatrení, nadväzujúcich na ustanovenia z leta 2006. Tie reagovali na odhalenie teroristickej akcie a pokus prepašovať kvapalné výbušniny počas letov z Británie do USA. Pravidlá, prijaté v novembri 2006, sa týkali aj množstva tekutiny, ktorá sa môžu prevážať na linkách.

Po septembrovom útoku v New Yorku bolo nevyhnutné, aby EÚ uzatvorila novú bilaterálnu dohodu s USA v súlade s novými požiadavkami v rámci boja proti terorizmu. Dohoda sa týkala využívania údajov o cestujúcich zo strany bezpečnostných služieb. Avšak dohodu, podpísanú v máji 2004, označil Európsky súdny dvor v máji 2006 za nezákonnú. Ďalšia dohoda bola uzavretá v júni 2007 a vyslúžila si ostrú kritiku za neschopnosť zabezpečiť dostatočnú ochranu súkromia pre cestujúcich z Európskej únie.

Útoky v Európe

Európa mala skúsenosti s terorizmom už pred septembrovými útokmi na WTC, a to najmä vo Veľkej Británii, Írsku (IRA), či v Španielsku (ETA)- tie boli vedené hlavne snahou o dosiahnutie nezávislosti určitej časti územia, či regiónu v krajine. Postupne sa však podarilo tieto teroristické organizácie v Európe a ich vplyv eliminovať. V prípade IRA sa podarilo v máji 200 dosiahnuť dohodu, po ktorej hnutie vydalo vyhlásenie o postupnom odzbrojovaní. Baskické separatistické hnutie ETA na začiatku januára 2011 vyhlásilo dovtedajšie dočasné prímerie za „trvalé a všeobecné“.  

Justičná spolupráca medzi členskými štátmi EÚ sa stala časťou Tamperského a neskôr už spomínaného Haagskeho programu, ktorý bol prijatý bezprostredne po teroristických útokoch na USA.

Následne sa ale na európskej pôde uskutočnila 11. marca 2003 séria útokov na prímestské vlaky v Madride, pri ktorých zahynulo 191 osôb a 1800 bolo zranených a o dva roky neskôr, 7. júla 2005 sa v Londýne odohral bombový útok na verejnú dopravu v Londýne, pri ktorom zahynulo 52 osôb a viac ako 700 ľudí utrpelo zranenia.

Absolútnou prioritou vtedajšieho britského predsedníctva (júl-december 2005) a celej Európskej únie sa vo svetle týchto udalostí stal boj proti terorizmu. Okamžitou reakciou na útoky bolo prijatie protiteroristického akčného plánu, po ktorom nasledovalo rámcové rozhodnutie o terorizme, ktoré zadefinovalo terorizmus a zjednotilo úroveň trestov v jednotlivých členských krajinách. Po madridských útokoch Rada vydala deklaráciu proti terorizmu a vymenovala Gijsa de Vriesa za protiteroristického koordinátora. Akčný plán sa aktualizuje každých 6 mesiacov.

Bezprostredne o útokoch na Londýn v júli 2005 sa konalo výnimočné stretnutie ministrov vnútra, na ktorom sa dohodli, že všetky odsúhlasené opatrenia by mali byť implementované v čo najkratšom časovom období. Sem patria:

  • európsky príkaz na vydanie dôkazov,
  • upevnenie Schengenského systému a vízového informačného systému,
  • biometrické údaje v pasoch,
  • boj s financovaním terorizmu,
  • prevencia pred náborom a radikalizáciou,
  • zvýšené kontroly obchodu, skladovania a transportu výbušnín.

V septembri 2005 prišla Komisia s ďalším balíkom opatrení, ktorý zahŕňa predložený návrh smernice o zadržiavaní informácií, komuniké o radikalizácii a rozhodnutie vyčleniť 7 miliónov eur na prevenciu, pripravenosť a odpoveď na teroristické útoky.

Európsky zatykač a Európsky príkaz na vydanie dôkazov

Európsky zatýkací rozkaz, ktorý bol zavedený v januári 2004, nahradil starú procedúru vydania na trestné stíhanie a bol implementovaný vo všetkých členských štátoch (ako posledné ho implemetovalo Taliansko v júli 2005). V decembri 2005 dosiahla Rada pre spravodlivosť dohodu o rámcovom rozhodnutí pre Európsky príkaz na vydanie dôkazov. Cieľom je vznik štandardnej formy príkazu na vydanie predmetov, dokumentov a dát v prípadoch prekračujúcich hranice národných štátov. Po vhodnom preklade bude vďaka nemu možné okamžite vykonať exekúciu (aj bez súhlasu súdu).

Výmena informácií

Špecifické nástroje boja proti kriminalite, a teda aj terorizmu, sú len v kompetencii národných štátov. Hlavnou úlohou Únie je koordinácia. Veľký dôraz sa kladie na výmenu a zdieľanie informácií medzi jednotlivými členskými štátmi. Preto bol spustený špeciálny program určený na vytvorenie legálnej siete vynútiteľnosti (legal enforcement network – LEN), ktorá má uľahčiť výmenu informácií medzi policajnými zložkami. Ďalšími agentúrami, ktoré zvyšujú spoluprácu, sú: Europol, Eurojust a Európska hraničná agentúra. V rámci Rady vzniklo zoskupenie SitCen, ktoré koordinačne spája interných a externých expertov tajných služieb.

Omnoho komplexnejším problémom bola otázka zdieľania informácií s tretími krajinami. Európsky parlament pôvodne zamietol dohodu s USA o záznamoch mien cestujúcich z dôvodu nedostatočnej ochrany osobných údajov. Napokon však Európska komisia vo februári 2011 predstavila návrh opatrenia, v ktorom letecké spoločnosti letiace z a do EÚ žiada o predkladanie informácií o pasažieroch, pričom zdôraznila, že zabezpečí úplnu ochranu osobných údajov.

Bezpečnosť na hraniciach a pri cestovaní

Od roku 2005 mali byť zahrnuté biomatrické údaje v pasoch a dokonca aj vo vízach. Schengenský informačný systém (SIS) už uchováva údaje o hľadaných osobách, o osobách, ktoré nemôžu vstúpiť na územie EÚ, o nezvestných osobách a o osobách, ktoré by mali byť pod dohľadom. Biometrické identifikátory budú uchovávané v druhej generácii SIS II.

Agentúra pre ochranu vonkajších hraníc EÚ (FRONTEX), ktorá je koordinátorom členských štátov, zabezpečuje tréning pre hraničnú stráž a vykonáva odhad rizík, bola formálne otvorená v júli 2005. Komisia predložila návrhy na rozšírenie právomocí polície pri sledovaní a prenasledovaní podozrivých osôb v hraničných oblastiach.

Zadržiavanie údajov

S prvou podobou návrhu, aby poskytovatelia telekomunikačných a internetových služieb uchovávali detaily (nie obsahového charakteru) všetkých telefonických hovorov, e-mailov a návštevnosti webovských stránok, prišli v roku 2004 Veľká Británia, Francúzsko a Švédsko. Tento návrh neuspel, pretože Parlament mal pochybnosti o jeho legálnosti.

V septembri 2005 vydala Komisia novú, pozmenenú smernicu, podľa ktorej sa mali údaje o telefonických hovoroch uchovávať po dobu 1 roka a údaje internetovej komunikácie na obdobie 6 mesiacov. Náklady spojené s uchovávaním údajov si mali hradiť členské štáty samé. Súbežne s týmto opatrením publikovala Komisia 4. októbra 2005 návrhy na rámcové rozhodnutie o ochrane dát. Cieľom tohto kroku je vyvážiť vzrastajúci trend výmeny osobných údajov medzi členskými štátmi, ktorý je dôsledkom aktuálneho boja proti terorizmu a organizovanému zločinu.

CBRN/Prevencia a pripravenosť

Panika z antraxu v USA vyvolala obavy z použitia chemických, biologických, radiačných a nukleárnych zbraní (CBRN) teroristami. V júni 2003 prijala Komisia komuniké o pripravenosti a reakcii na útok biologickými alebo chemickými zbraňami. Generálne riaditeľstvo pre zdravie vydalo inštrukcie pre manažment prepuknutia chorôb v dôsledku bioterorizmu a všeobecný návod pre verejnosť.

Rada dokončila nový CBRN program, ktorý načrtáva kroky brániace útokom a (tam, kde sa odohral útok) kroky na minimalizáciu jeho dôsledkov (napr. ochrana kritickej infraštruktúry, spolupráca medzi záchrannými zložkami). Európsky program na ochranu kritickej infraštruktúry a krízový výstražný systém ARGUS majú tieto zámery postupne doplniť.

Financovanie terorizmu

20. septembra 2005 Rada prijala tretiu smernicu o praní špinavých peňazí, ktorá rozšírila existujúce ustanovenia aj na zločiny spojené s terorizmom. Bola navrhnutá podľa odporúčaní medzinárodnej Finančnej akčnej pracovnej skupiny na boj proti legalizácii nezákonných príjmov (FAFT). Smernica ukladá povinnosť všetkým zainteresovaným orgánom (finančné inštitúcie, právnici, účtovníci, …) ohlásiť podozrivé transakcie nad 15 000 eur špeciálnej jednotke finančnej spravodajskej služby pôsobiacej na úrovni národných štátov. Ide o veľmi kontroverzné opatrenia.

V júli 2010 zároveň Európsky parlament po dlhých vyjednávaniach schválil revidovanú dohodu medzi EÚ a Spojenými štátmi o výmene citlivých bankových údajov, ktorá amerických vyšetrovateľom teroristickej činnosti umožní lepší prístup k dátam o osobách podozrivých z financovania terorizmu.

Nábor a radikalizácia

Význam tejto novej podoby protiteroristickej politiky EÚ, ktorá sa stala súčasťou Akčného plánu v roku 2004, narastá. Odhalenie, že za júlovými útokmi v Londýne stoja atentátnici, ktorí žili v Británii, upriamilo pozornosť na dôvody, pre ktoré sa mladí muži uchyľujú k takýmto činom. V septembri 2005 publikovala Komisia komuniké, ktoré analyzovalo spôsoby, akými sa môže zabrániť radikalizácii jednotlivcov: vzdelávanie (na školách a cez internet), integračné politiky, dialóg medzi náboženstvami, a zvyšovanie medzikultúrneho porozumenia. Rada v decembri 2005 tento program schválila.

Vonkajšie politiky

Európski lídri prisľúbili, že budú skúmať korene terorizmu, to znamená sociálne, ekonomické a politické problémy, na ktorých stojí islamský fanatizmus. Akčný plán povoľuje použitie obchodných dohôd na redukciu chudoby, ktorá môže potenciálne viesť k radikalizácii. K dispozícii bude aj technická pomoc na vybudovanie protiteroristických kapacít. Naďalej platí dôležitosť spolupráce s tretími krajinami, najmä s USA a medzinárodnými agentúrami.

Vzťahy USA- Rusko

Počas obdobia vlády amerického prezidenta Georga Busha a ruského prezidenta Vladimíra Putina došlo medzi oboma krajinami k viacerým nezhodám a k ochladeniu vzťahov. Rusko sa v tom čase začínalo vo väčšej miere angažovať v medzinárodných vzťahoch a Spojené štáty sa zasa vplyvom udalostí z 11. septembra 2001 vydali cestou väčšej unilateralnosti. V roku 2002 sa Spojené štáty stiahli z dohody o obmedzení systémov antibalistických rakiet s Ruskom, aby tak mohli uskutočniť svoje plány v oblasti systému protiraketovej obrany. Putin tento krok nazval chybou. Rusko zároveň ostro vystúpilo proti operácii v Iraku, hoci na pôde BR OSN neoplatnilo veto v tejto oblasti, a plány Spojených štátov rozšíriť NATO o krajiny bývalého východného bloku ako Ukrajina, či Gruzínsko, vnímalo ako ohrozenie ich strategických plánov. 

V marci 2007 Spojené štáty oznámili zámer vybudovať protiraketové štíty v Poľsku a radar v Českej republike za cieľom ochrany pred možným jadrovým útokom. Rusko však tento plán vnímalo ako potenciálnu hrozbu a neskôr dodalo, že na odvetu plánuje rozmiestniť vo svojej európskej enkláve Kaliningrad na hraniciach s Poľskom rakety Iskander.

V auguste 2008 eskaloval konflikt medzi Ruskom a Spojenými štátmi podporovaným Gruzínskom. Po tom, čo Gruzínska údajne vstúpila so svojou armádou do Južného Osetska- enklávy, ktorá v roku 1990 vyhlásila nezávislosť od Gruzínska- Rusko vojensky zasiahlo, čo vyústilo do niekoľko dní trvajúcej vojny.

Resetovanie

Nástupom Baracka Obamu do funkcie sa začala situácia medzi USA a Ruskom, ale aj ostatnými spojencami a krajinami stabilizovať. Už v apríli 2009 nový americký prezident oznámil, že mieni resetovať vzťahy s Ruskom. Nasledovali vyjadrenia ohľadom pozastavenia plánov budovania systému protiraketovej obrany v Českej republike a v Poľsku (ktoré sa presunuli najnovšie do Rumunska a Turecka).

Rok na to, v apríli 2010 podpísali Obama a jeho ruský kolega Dmitri Medvedev novú Zmluvu o obmedzení strategických zbraní (START). Rusko tiež potvrdilo povolenie prechodu dodávok pre spojencov do Afganistanu cez svoje územie, čo výrazne uľahčilo zásobovanie tamojších jednotiek. 

Hospodárska a finančná kríza

V roku 2009 sa naplno prejavili dôsledky hospodárskej a finančnej krízy. Európske vlády boli nútené škrtať v rozpočtoch, pričom jednou z „obetí“ týchto výdavkov sa stala oblasť obrany. Americký minister obrany Robert Gates v roku 2010 vyjadril znepokojenie nad týmto stavom a uviedol, že Európa tým vyvíja vyšší tlak na už i tak dosť vyťaženú americkú armádu. Kľúčový spojenec Spojených štátov, Veľká Británia v tom čase oznámila zámer znížiť svoj rozpočet na obranu až o desať percent zo súčasných 36,9 miliardy libier (42,2 miliardy eur). Podobne aj experti na nemeckom ministerstve obrany vyhlásili, že plánujú ušetriť viac ako 9,3 miliardy eur v tejto oblasti.

Francúzsko a Veľká Británia sa neskôr v záujme šetrenia prostriedkov dokonca dohodli na spoločných akciách, vrátane zdieľania lietadlových lodí, výsledkov jadrového výskumu, či spolupráce v oblasti vojenskej výroby.

Nová strategická koncepcia NATO

Dokument, ktorý má Aliancii pomôcť lepšie čeliť hrozbám 21. storočia ako terorizmus, či kyber terorizmus a ktorý odráža nové skutočnosti a geopolitickú situáciu (posledná koncepcia pochádzala ešte z roku 1999) podpísali členovia NATO počas stretnutia v Lisabone v novembri 2010.

Členské štáty sa tam zároveň dohodli na investíciach do technológií, ktoré im pomôžu vysielať svoje vojská a operovať spoločne efektívnejšie ako doteraz. Jedným z nástrojov na zvýšenie obrany má byť aj už spomínaný protiraketový štít v Európe. Jednou z hlavných tém dvojdňového summitu v Lisabone bola aj vojna v Afganistane a stanovenie spoločného postupu a konkrétnych krokov v tejto oblasti. Obama uviedol, že podľa dohody sa americké vojská začnú z krajiny sťahovať už v júli 2011 a potvrdil, že v roku 2014 by už mali mať afganské bezpečnostné zložky kontrolu nad svojou krajinou.

Americký prezident zároveň zdôraznil, že „Afganistan nie je len americkou bitkou. Dopĺňa nás koalícia vedená NATO zložená zo 48 krajín s viac ako 40 tisíc vojakmi zo spriatelených a partnerských krajín“. Afganský prezident Hamid Karzaj a generálny tajomník NATO Anders Fogh- Rasmussen pri tejto príležitosti podpísali dohodu, ktorá garantuje, že napriek znižovaniu prítomnosti zahraničných bojových zložiek v Afganistane v priebehu nasledujúcich štyroch rokov spojenci nenechajú Karzajovu vládu čeliť a bojovať opustenú proti povstalcom hnutia Taliban, uvádza Washington Post.

Arabská jar

Na začiatku roku 2011 svet zaskočili udalosti na Blízkom východe a v Severnej Afrike, ktoré dostali názov Arabská jar, či Jazmínová revolúcia. Tá sa začala nepokojmi v tuniských uliciach, ktoré vyvolala najmä nespokojnosť tamojšieho obyvateľstva s hospodárskou situáciu v krajine, ktorá bola v ostrom kontraste s korupčným a rodinkárskym režimom prezidenta Bena Aliho v Tunisku. Ľud napokon prezidenta donútil abdikovať a utiecť do zahraničia, čo inšpirovalo podobné udalosti aj v Egypte, Líbyi, Jordánsku, Sýrii, Bahrajne, Jemene, či v menšej miere aj v Maroku. Západný svet sa tak ocitol v mnohých prípadoch bez spojencov a tvárou v tvár neznámym budúcim lídrom. Ako nový líder v regióne sa zároveň začína profilovať Turecko.

Individuálne teroristické činy

Len pred niekoľkými dňami (9. septembra 2011) oznámila eurokomisárka pre vnútorné záležitosti Cecilia Malmströmová oficiálne spustenie siete určenej na zvyšovanie povedomia o radikalizácii a extrémizme, ktoré sa často šíria aj pomocou internetu a sociálnych médií.

Vo svojom prejave pritom ako príklady spomenula nedávny samovražedný útok v Štokholme, či drámu na nórskom ostrove Utöya. Eurokomisárka dodala, že podľa najnovšej správy ohľadom terorizmu Europol potvrdil trend, podľa ktorého sú v čoraz väčšej miere za tieto zločiny zodpovední jednotlivci.

V prípade Andersa Breivika- atentátnika z Nórska- pritom úlohu zohrali aj sociálne siete a internet. Breivik totiž pred plánovaným útokom publikoval online svoj manifest, bol aktívny na sociálnych sieťach ako Facebook, zverejňoval svoje klipy na YouTube, či rozposielal pred zásahom emaily viacerým ľuďom, kde ich oboznamoval so svojimi plánmi. Aj jeho konanie naplno ukázalo potrebu zlepšiť boj proti extrémizmu na internete.

Pomocou novej siete, ktorú predstavila eurokomisárka, si tak odborníci budú môcť vymeniť poznatky a informácie z rôznych oblastí násilnej radikalizácie, ako je napríklad využívanie internetu a sociálnych médií na extrémistickú propagandu a využívanie informačných a komunikačných technológií teroristami.

Cieľom práce siete bude potláčať radikalizáciu ešte pred tým, ako by viedla k násilnému extrémizmu.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA