Klimatické rokovania: Multilateralizmus po Kodani a Cancúne

Uhlíkové clá na hraniciach Európskej únie? Výraznejšie zníženie skleníkových plynov? Po neúspechu klimatickej konferencie v Kodani sa viera v globálny boj s klimatickými zmenami obnovila v Cancúne.

Továreň emisie CO2
zdroj: flickr, autor: A guy with A camera

Míľniky

  • 18. december 2009: klimatická konferencia OSN spečatila Kodanskej dohodu
  • 31. január 2010: 55 krajín zodpovedných za takmer 80 percent celosvetových emisií skleníkových plynov prijíma národné ciele pre klimatické zmeny podľa Kodanskej dohody
  • 9. marec 2010: Európska komisia navrhuje stratégiu EÚ pre budúce rokovania OSN
  • 15. marec 2010: ministri životného prostredia EÚ diskutujú o spoločnej stratégii pri medzinárodných klimatických rokovaniach
  • 15. marec 2010: Mexiko načrtáva ciele klimatickej konferencie v Cancúne
  • 26. máj 2010: Európska komisia predstavila ekonomické vyhodnotenie možného dopadu zvýšenia cieľa pre redukciu emisií CO2 v EÚ do roku 2020 na 30 percent
  • Jún 2010: stretnutie klimatického panelu OSN (UNFCC) v Bonne
  • Jún 2010: Európska komisia predstavuje dokument o ďalšom smerovaní na roky 2030 až 2050, a zároveň ekonomické ohodnotenie možného dopadu zavedenia cieľu znížiť emisie CO2 do roku 2020 o 30 percent
  • 29. november – 10. december 2010: klimatická konferencia OSN v Cancúne (COP16)
  • 28. november – 9. december 2011: klimatická konferencia OSN v Durbane (COP17). Možný dátum schválenia novej medzinárodnej dohody o klimatických zmenách
  • 2015: plánované vyhodnotenie zavedenia kodanských cieľov

Minimalistický Kodanský dohovor

Klimatická konferencia v Kodani sa uskutočnila na začiatku decembra 2009 za účelom načrtnutia novej medzinárodnej dohody nahrádzajúcej Kjótsky protokol, ktorého platnosť vyprší v roku 2012.

Výsledkom dvoch týždňov vyčerpávajúcich rozhovorov bolo prijatie dohody, ktorá Európu „sklamala“, keďže jej výsledkom nebolo prijatie záväzného cieľa znížiť emisie skleníkových plynov. Európska únia navyše ostala počas posledného vyjednávania bokom a o záverečnom návrhu dohody rokovali najmä Spojené štáty, Čína, India, Brazília a Južná Afrika. Vznikla tak minimalistická Kodanská dohoda, ktorá uznáva, že na udržanie rastu globálnej teploty pod dva stupne Celzia „bude potrebné“ spraviť výrazné škrty v emisiách a krajiny by mali v tomto smere „niečo“ podniknúť.

Zástancovia Kodanského dohovoru poukazujú na niekoľko pokrokov v oblasti odlesňovania, ako aj pomoci chudobným krajinách pri zmierňovaní dopadov klimatických zmien a adaptáciu.

Finálnu dohodu podporilo takmer 120 zo 194 členských štátov OSN, vrátane najväčších znečisťovateľov ako Čína, Spojené štáty, EÚ, Rusko a India.

Väčšina krajín dohovor vnímajú ako ukážku nedostatku zaangažovanosti štátov, keďže text dohody je nezáväzný a nespomína dlhodobú víziu zníženia emisií na rok 2050, či strednodobý cieľ do roku 2020.

Kodanské zlyhanie zároveň opäť otvorilo otázku efektívnosti vyjednávacieho procesu OSN, ktorý vyžaduje jednohlasnosť všetkých členov Rámcovej konvencie OSN o klimatických zmenách (UNFCCC).

Medzistupňom klimatických rokovaní bolo stretnutie zástupcov vyspelých a rozvojových krajín v Bonne. Snažili sa zladiť svoje postoje k otázkam, ako sú pravidlá pre započítavanie emisií skleníkových plynov v dôsledku odlesňovania alebo využívania „kjótskych kreditov“ po vypršaní platnosti Kjótskeho protokolu, či krajnou možnosťou, že sa do roku 2011 právne záväznú klimatickú dohodu nepodarí uzavrieť.

Výsledky rozhovorov ale boli pre mnohých sklamaním. Vyjednávač USA Jonathan Pershing povedal, že sa rokovania vrátili do doby pred uzavretím právne záväznej Kodanskej dohody. „Prišiel som do Bonnu s nádejou, že v Cancúne dôjdeme k dohode, ale v tejto chvíli mám o ňu obavy, pretože niektoré krajiny ustupujú od toho, čo sme dosiahli v Kodani.“

Svoju nespokojnosť neskrývala ani európska komisárka pre klimatické zmeny Connie Hedegaard. „Pokiaľ sa rokovania nejakým smerom pohli, potom to bolo dozadu (…) Ak bude svet pokračovať týmto tempom, tak mu ten vlak ujde,“ prehlásila.

Vpred k 30-tim percentám?

V marci 2010 Komisia predstavila návrh na oživenie procesu vyjednávania OSN, pričom podčiarkla, že EÚ musí demonštrovať svoje globálne vodcovstvo v tejto oblasti tým, že podnikne potrebné kroky na domácej pôde a pôjde príkladom.

EÚ neponúkla konkrétne nič nového, len potvrdila svoj záväzok jednostranne znížiť emisie skleníkových plynov do roku 2020 o 20 percent v porovnaní s rokom 1990. Cieľ sa zvýši na 30 percent v „prípade, že sa ostatné rozvinuté krajiny zaviažu k podobnému zníženiu emisií a rozvojové krajiny k tomu adekvátne prispejú vzhľadom na svoje povinnosti a kapacity:“

Zatiaľ však Európa vyslala len málo signálov naznačujúcich, že je pripravená spraviť tento krok. Nemotivujú ju v tom ani nasledujúce iniciatívy:

a) V Spojených štátoch americký prezident Barack Obama oznámil plán na zníženie emisií o 17 percent oproti roku 2005, čo je znížene o štyri percentá oproti roku 1990. Tieto čísla sú však vnímané ako príliš malé než aby donútili Európanov zvýšiť svoj cieľ. Zákon o čistej energii, navrhnutý ešte v roku 2009, senátori neschválili a v roku 2010 predstavili vlastný návrh.

b) Čínska vláda prisľúbila, že sa „vynasnaží“ znížiť množstvo uhlíka vyprodukovaného na jednotku ekonomického výstupu o 40 až 45 percent do roku 2020 oproti roku 2005. Na konferencii v Mexiku Peking potvrdil, že bude trvať na zachovaní nezáväzných cieľov emisií skleníkových plynov. Avšak aj keď pokrok v rokovaniach je malý, v praxi dochádza k pozitívnym zmenám v priemysle i medzi obyvateľmi.

Eurokomisárka pre opatrenia na ochranu klímy Connie Hedegaard tvrdí, že menšie záväzky ostatných štátov by EÚ nemali odradiť od toho, aby sa stala „na svete regiónom najpriateľskejším k životnému prostrediu“. Podľa jej slov je „vo vlastnom záujme Európy“, aby jednostranne zdvihla svoj záväzok na 30 percent.

„Ak to spravíme inteligentne, podporíme tým našu konkurencieschopnosť, posilníme energetickú bezpečnosť, stimulujeme ekonomický rast a inovácie, a tým vytvoríme nové pracovné miesta,“ uvádza Hedegaard.

Počas návštevy na Slovensku v novembri 2011 komisárka vysvetlila: „Tvrdíme, že sme stále schopní ísť na 30 percent ak tak spravia aj ostatní. Takže diskusia je: čo ak tak nespravia. Ako môžeme byť v Európe ambicióznejší?…možno ak by sme použili rozpočet EÚ oveľa cielenejšie, potom niektoré krajiny, napríklad nové členské štáty, by mohli spraviť tiež viac- povedzme v oblasti energetickej efektívnosti. Potenciál tam je, a počula som, že rovnako sú aj vedomosti v tejto oblasti, a na Slovensku to vedia. Nedávno som navštívila Maďarsko a tam povedali: Mohli by sme spraviť oveľa viac, naším problémom je: Ako to zafinancovať? Ak by sa nám podarilo v Európe zlepšiť niektoré systémy tak, že by sme pomohli niektorým členským štátom financovať tento druh iniciatív tak by sme sa mohli pohnúť vpred.“

David Buchan, expert z Oxfordského inštitútu pre energetické štúdie, vo svojej práci ponúkol konkrétne dve možnosti ako riešiť predovšetkým nevôľu členských štátov, ktoré pristúpili v rokoch 2004 a 2007.

Prvou má byť presmerovanie štrukturálnych fondov v rámci rozpočtu EÚ na energetickú účinnosť (ako napr. izolácia budov alebo obnoviteľné zdroje), druhou je tzv. „europeizácia“ národných dotácií na obnoviteľné zdroje energie, čím by sa vytvoril systém, v ktorom by mohli dotácie do obnoviteľných zdrojov voľne pretekať z najbohatších štátov Západnej Európy do regiónov, kde je pre ne najväčší potenciál – a teda na východ.

Chris Huhne, minister pre energetiku a klimatické zmeny Spojeného kráľovstva ohľadom súčasných vyhliadok zvýšiť záväzok EÚ zredukovať emisie CO2 z 20% na 30%: „Myslím si, že dohoda o 30% v EÚ je určite oveľa pravdepodobnejšia…Už teraz sme aj tak dosiahli pokrok. Myslím, že budeme mať pár ďalších veľkých členských štátov, ktoré sú pripravené podporiť tento krok.“

Naopak, komisár pre energetiku Günther Oettinger sa vo februári 2011 v rozhovore pre Guardian vyjadril, že jednostranné sprísnenie emisných cieľov „prinesie len rýchlejší proces deindustrializácie v Európe,“ ohrozí konkurencieschopnosť priemyslu a povedie k presunu pracovných miest mimo EÚ.

Možné prijatie cieľa znížiť emisie o 30 percent do roku 2020 vytvára vnútorné rozpory aj medzi jednotlivými členskými štátmi EÚ. Skeptikmi tohto kroku sú Taliani, Fíni i slovenské ministerstvo životného prostredia. Východoeurópske krajiny namietajú, že musia najprv zanalyzovať záväzky ostatných krajín a dôsledky pre svoje hospodárstvo pred tým, ako prijmú tento záväzok.

Naopak, väčšina západoeurópskych členských štátov EÚ, vrátane Veľkej Británie, Dánska, Holandska a Švédska sa podobne ako eurokomisárka pre klimatickú politiku domnieva, že je v záujme Európy prijať ambicióznejší cieľ. Tieto krajiny sú zároveň za zavedenie celosvetovej schémy obchodovania s uhlíkovými emisiami založenej na Európskom systéme obchodovania s emisiami (EU ETS), ktorý by bolo možné zlúčiť s americkou, či japonskou schémou, prípadne systémom krajín v rámci OECD.

V júli 2010 ministri troch najvplyvnejších krajín EÚ (Francúzska, Nemecka a Spojeného kráľovstva) zverejnili vyhlásenie, v ktorom otvorene žiadali jednostranné zvýšenie záväzku EÚ v oblasti znižovania emisií na 30%.

Zvýšenie cieľa redukcie skleníkových plynov do roku 2020 by nemuselo byť také bolestivé ako sa pôvodne zdalo. Riaditeľ celosvetovej energetickej politiky vo WWF Stefan Singer sa domnieva, že EÚ sa s ľahkosťou podarí dosiahnuť cieľ 20- percentnej redukcie- a to najmä vďaka deindustrializácii, ktorá sa od pádu komunizmu uskutočnila v bývalých sovietskych republikách, a tiež vďaka ofsetu emisných povoleniek v rozvojových krajinách. Navyše, kvôli súčasnej hospodárskej recesii výrazne poklesli emisie, čím sa cieľ 2020 stal ľahšie dosiahnuteľným.

Bývalý šéf OSN pre otázky klímy Yvo de Boer v apríli 2010 v Európskom parlamente povedal, že splnenie cieľa redukcie o 20 percent nepredstavuje pre EÚ žiaden problém a ani jeho zvýšenie na 30 percent „nezruinuje európsku ekonomiku“.

V rámci návrhu dlhodobej cestovnej mapy pre nízkouhlíkové hospodárstvo do roku 2050 Európska komisia uvažuje aj o kompromisnom medzníku zníženia emisií o 25%, ktoré je údajne nevyhnutné pre redukciu o 80-95% v roku 2050 a ktoré by bolo uskutočniteľné vďaka dodržania plánu EÚ-27 oblasti šetrenia 20% energie.

Podobne uvažoval už v novembri 2010 zástupca riaditeľa The Climate Group Mark Kenber: „Myslím, že pre Európu bude výhodou, ak sa budúci rok rozhodne posunúť svoje emisné ciele za 20 % hranicu. Nemusí to byť hneď 30 % zníženie emisií, môže to byť aj niečo medzi tým.“

Uhlíkové clo na hraniciach EÚ?

Francúzsko samo seba stavia niekam do stredu a hovorí, že cieľ 20 percent je možné zvýšiť v prípade zavedenia opatrení, ktoré by chránili konkurencieschopnosť európskeho priemyslu. Paríž vedie už dlhšiu dobu kampaň na zavedenie uhlíkovej dane na hraniciach EÚ, aby sa tak predišlo neférovej konkurencii zo strany čínskych výrobcov, ktorí sa nezaviazali k znižovaniu emisií.

Nemecko, ako najväčší európsky producent skleníkových plynov, zdieľa obavy Francúzka ohľadne konkurencieschopnosti. Krajina však nevyjadrila oficiálnu podporu uhlíkovej dani zo strachu, že by tým začala obchodnú vojnu, ktorá by poškodila jej export. Nemecko je totiž druhým najväčším producentom a exportérom sveta po Číne.

Oficiálnym postojom Európskej komisie je, že nepodporuje hraničné clá. V aprílovom pracovnom dokumente o inovatívnych možnostiach financovania klimatických zmien Komisia varovala, že uhlíková colná daň má „značné množstvo tienistých stránok, ktoré by bolo potrebné vyriešiť“.

Daň by mohla podľa dokumentu viesť aj v prípade kompatibilnosti s pravidlami WTO k obchodným konfliktom a uplatňovaniu odvetných opatrení bez ohľadu na formu jej zavedenia. Navyše by viedla k vyšším administratívnym nákladom a vyžadovala by si dodatočné rabaty, aby sa predišlo k zvýšeniu nákladov za sprostredkované tovary.

Francúzsko však tvrdí, že odpor voči uhlíkovej dani sa znižuje. Pred časom bola proti jej zavedeniu väčšina členských štátov, v súčasnosti sú to však už iba štyri z nich- vrátane Dánska a Holandska, uviedol bývalý francúzsky minister životného prostredia Jean- Louis Borloo.

Borloo poukázal na správu WTO z roku 2009, z ktorej často cituje francúzsky prezident Nicolas Sarkozy. Tá uvádza, že zavedenie hraničného cla na uhlík neprotirečí pravidlám organizácie v prípade, že sa podarí tento krok uskutočniť v primeranej podobe. Tri čínske provincie už podľa ministra s takouto daňou experimentujú a aj Spojené štáty uvažovali o úprave opatrení vo svojom návrhu zákona o klimatických zmenách.

Podľa think-tanku Centrum pre európsku politiku by bolo uhlíkové clo „priamou cestou ako sa napredovať ku globálnym „tieňovým“ cenám uhlíka a bolo by prospešné z environmentálneho pohľadu, lebo by „vždy viedlo k zníženiu celosvetových emisií.“ Navyše tvrdí, že jeho kompatibilita s pravidlami WTO a praktické obavy nie sú „nevyriešiteľné“ a celý systém by sa mohol použiť na financovanie rozmiestnenia čistých technológií v rozvojových krajinách.

Jedna, dve, tri dohody?

Už v Kodani tlačili EÚ a Spojené štáty, za podpory ďalších bohatých štátov, na podpísanie novej dohody, ktorá by nahradila Kjótsky protokol a zároveň by všetky štáty zjednotila pod jednotným rámcom. Prvé záväzné obdobie Protokolu vyprší koncom roku 2012. Rozvojové krajiny, zastúpené v G77, s návrhom rozvinutých krajín nesúhlasia a vyzývajú naopak k rozšíreniu a vystupňovaniu záväzkov bohatých štátov.

V marci sa Veľká Británia pokúsila oživiť globálne rokovania tým, že navrhla predlžiť platnosť Kjótskeho protokolu za rok 2012. Vtedajší minister pre energetiku a klimatické zmeny Ed Miliband povedal, že Briti sú pripravení jednostranne podpísať nový Kjótsky protokol za predpokladu, že „bude existovať separátna právna dohoda pokrývajúca všetky ostatné krajiny“.

Zdá sa, že Európska komisia je otvorená tejto možnosti. Eurokomisárka pre klimatické politiky Connie Hedegaard povedala, že EÚ chce, aby všetky ostatné rozvinuté krajiny prijali záväznú dohodu. Dodala však, že je pripravená pokračovať aj s Kjótskym protokolom. Podľa jej slov Únia splnila svoje záväzky v tejto oblasti a preto s dohodou nemá žiaden problém.

V memorande EÚ zverejnenom pred konferenciou v Cancúne sa uvádza, že Únia uprednostňuje „aby budúci globálny rámec po roku 2012 nadobudol formu jedného nového právne záväzného nástroja obsahujúceho základné prvky Kjótskeho protokolu.“ Je však ochotná prijať aj súbor samostatných právnych nástrojov a za určitých podmienok zvážiť druhé kjótske obdobie záväzkov.

Ani v Cancúne neboli rozdiely medzi blokmi krajín prekonané. Výsledkom bola dohoda o pokračovaní v rokovaniach tak, aby sa zaistilo, „že medzi prvým a druhým obdobím záväzkov nebude žiadna medzera.“

V júli 2010 OSN vypracovalo krízové možnosti pre prípad, že sa svet nedohodne na nástupcovi Kjótskeho protokolu. Právnym riešením hroziaceho vákua by mohli byť čiastkové zmeny zmluvy, ako zníženie počtu krajín, ktoré musia odsúhlasiť nové ciele, alebo predĺženie platnosti limitov do roku 2013 či 2014, konštatuje dokument OSN.

Podľa Arthura Runge-Metzgera, jedného z hlavných vyjednávačov EÚ, by jednou z možností bolo pridať do Kjótskeho protokolu provizórne dodatky. Zabránilo by to zdĺhavému schvaľovaciemu procesu vo všetkých krajinách. Avšak v prípade niektorých štátov by sa mohli vyskytnúť požiadavky vyplývajúce z národných ústav a je teda možné, že by bolo schvaľovanie rovnako náročné ako ratifikácia nového textu.

Luis Alfonso de Alba, zvláštny zástupca Mexika pre klimatické zmeny, sa počas rokovaní v Bonne vyjadril, že novú dohodu, ktorou sa štáty po roku 2012 zaviažu k znižovaniu emisií skleníkových plynov a podpore adaptačných opatrení v rozvojových krajinách, nemusí tvoriť jediný dokument: „Nehovoríme tu o jednom právne záväznom nástroji, ale o ich súbore,“ vyhlásil počas prípravných rokovaní v Bonne zástupca krajiny, ktorá bude tento rok hostiť medzinárodnú klimatickú konferenciu. „Jeden nástroj bude pokrývať (signatárov) Kjótskeho protokolu, ale môžeme mať tiež druhý pre Spojené štáty a tretí pre rozvojové krajiny.“

Vlády navyše začali hľadať bilaterálne partnerstvá, ktorých cieľom je znižovanie emisií.

„Popularita bilaterálnych partnerstiev sa bude zvyšovať, za predpokladu, že nedostatočný pokrok, obzvlášť v USA bude naďalej odďaľovať komplexnú medzinárodnú dohodu,“ upozornil Jason Anderson, šéf klimatickej a energetickej politiky EÚ vo WWF (World Wildlife Fund).

Bývalý klimatický šéf UNFCCC de Boer odhadol, že finálnu dohodu o novom klimatickom režime „možno dosiahnuť v roku 2011 v Juhoafrickej republike“.

Jednanie o kjótskom „horúcom vzduchu“

Brusel argumentuje aj tým, že ak sa má v protokole pokračovať, bude ho treba vo veľkom pozmeniť. Za sporné otázky sa považuje najmä možnosť prenášať nadbytočné emisie (AAU) z prvého záväzného obdobia do obdobia po 2012, a to kvôli prebytku emisných povoleniek ktoré systém obchodovania upchávajú.

Rusku, Ukrajine a ďalším východoeurópskym krajinám boli totiž pridelené kvóty na vyššej úrovni, než vzhľadom na reštrukturalizáciu priemyslu po páde komunizmu potrebovali. Prebytok sa odhaduje na 10-11 mld. ton CO2, tj. viac ako dvojnásobok celkových ročných emisií EÚ.

Avšak Poľsko, Maďarsko a ďalší východní členovia EÚ by si svoje nevyužité povolenky taktiež radi ponechali aj po roku 2012. V prípade ich predaja Nemecku, či Veľkej Británii by im mohli zabezpečiť podľa Európskej schémy obchodovania s emisiami až niekoľko miliárd eur.

Využitie tohto nadbytku „by spôsobilo anulovanie značnej časti redukcie emisií, ku ktorému sa zmluvné strany zaviazali,“ uvádza sa v memorande.

Ak by bolo tento „horúci vzduch“ možné uskladniť a znovu použiť pri budúcej dohode, prísľuby bohatých krajín v oblasti zníženia emisií by museli byť ambicióznejšie, aby vyrovnali tento nadbytok, varovala Komisia. Tá totiž uvádza, že prísľuby rozvinutých krajín na rok 2020 v súčasnosti predstavujú zníženie od 13,2 do 17,8 percenta oproti roku 1990. Ak sa však vezme do úvahy aj horúci vzduch, čísla by padli na úroveň 6,4 až 11 percent.

Kjótsky protokol má podľa Komisie aj ďalšie významné medzery. Podľa súčasných pravidiel LULUCF si môžu bohaté krajiny uplatňovať dobropis redukcie emisií (teda dobropisu vydaného tým producentom, ktorí dobrovoľne znížia svoje emisie o viac ako sa vyžaduje) bez toho, že by podnikli „dodatočné kroky“ na predchádzanie napríklad odlesňovaniu, varuje Brusel.

Ak by sa táto požiadavka vzala do úvahy, nové pravidlá by zabezpečili, že industrializované krajiny by prinajhoršom zvýšili svoje emisie o 2,6 percenta nad úroveň z roku 1990.

Intenzita obhajoby ďalšej podpory platnosti Kjótskeho protokolu po roku 2012, v prípade, že to nepodporia krajiny ako Japonsko, Rusko či Kanada, je medzi samotnými predstavitelia Únie v klimatickej oblasti je ale rozdielna.

Connie Hedegaard to obhajuje: „Nemali by sme si myslieť, že ak by sme sa ho [Protokolu] zbavili, ľahko vybudujeme niečo nové,“ uviedla. „Trvalo desať rokov vytvoriť všetky detaily v medzinárodnom prevedení, aké dnes máme…Preto hovoríme: ´Dajte si pozor!´ Áno, je to veľmi ťažké získať medzinárodnú právne záväznú dohodu. Áno, je veľa výhrad voči Kjótskemu protokolu, ale postarajte sa, aby sa nevyhodilo to, čo už máme, pokiaľ si nie ste istí, že dostanete niečo, čo ho nahradí.“

Generálny riaditeľ Komisie pre klimatické opatrenia Jos Delbeke naopak zdôrazňuje: „Musíme to stráviť…Aká je pridaná hodnota toho, že sa EÚ ocitne osamotená v druhom záväznom období Kjótskeho protokolu, keď vieme, že Japonsko, Čína, USA a Rusko sa nepripoja a to sme len pri rozvinutých krajinách?“

Hlavný vyjednávač EÚ Artur Runge-Metzger povedal, že v Cancúne prebehli dobré diskusie o „vadách“ Kjótskeho protokolu, týkajúcich sa využívania pôdy a lesníctva, či dodatočnej pomoci. Doplnil, že ďalšie krajiny sa tiež musia jasne zaviazať k opatreniam Protokolu: „Nemyslím si, že by to Únia dokázala sama, keď do medzinárodného právneho rámca je zahrnutých len 10% emisií a vlastne nevieme ako naložiť so zvyšnými 90%.“

Farmárstvo, využívanie pôdy a lesníctvo

Ďalšia veľká kapitola rozhovorov OSN sa týka využitia pôdy a lesníctva. Kombinácia fariem a odlesňovania totiž vytvára podľa OSN až tretinu celosvetových skleníkových plynov, čo z nej robí najväčšieho vinníka klimatických zmien.

Úloha lesov v boji proti klimatickým zmenám je kľúčová, keďže 15% emisií sa pričíta len samotnému odlesňovaniu.

Kodanská dohoda vyzvala k „okamžitému vytvoreniu mechanizmu“ na financovanie znižovania emisií z odlesňovania, nazývaného aj mechanizmus REDD+.

Delegáti v Cancúne zahrnuli túto schému do hlavnej dohody OSN. Vyspelé krajiny finančne a technologicky podporia pôvodných obyvateľov a komunity žijúce v tropických pralesoch a ich snahy zachovať pralesy a ochrániť biodiverzitu. Súčasnými najväčšími donormi programu sú Nórsko a Dánsko.

Klimatická pomoc chudobným krajinám…podmienečná

Jedným z hlavných bodov kodanských rokovaní bola požiadavka skupiny rozvojových štátov G77, aby industrializované krajiny prevzali „historickú zodpovednosť“ za vypúšťanie skleníkových plynov do ovzdušia.

Rozvojové krajiny tvrdia, že práve ich najviac zasiahne očakávaný nárast sucha, horúcich vĺn, povodní, či rastúca hladina morí spôsobené klimatickými zmenami.

Súčasťou Kodanskej dohody bol návrh na sprevádzkovanie Kodanského zeleného klimatického fondu, cez ktorý by sa prevádzali prostriedky podporujúce rôzne iniciatívy adaptácie, zníženia emisií, či vývoja technológií.

V Cancúne sa forma financovania boja proti klimatickým zmenám vyjasnila – uskutoční sa prostredníctvom dvoch hlavných iniciatív:

a) Financovanie rýchleho štartu – vyspelé krajiny poskytnú rozvojovým krajinám „nové a dodatočné zdroje“ vo výške $30 miliárd do konca roka 2012 „s vyváženou alokáciou medzi adaptáciu a zmiernenie následkov, pričom pre najzraniteľnejšie rozvojové krajiny sa bude preferovať financovanie na adaptáciu…“

Európska únia sa už v Kodaňskej dohode zaviazali, že v období 2010-2012 poskytnú 7,2 miliardy eur, pričom v roku 2010 sa podarilo zmobilizovať €2,2 miliardy.

b) Zelený klimatický fond – nový fond, ktorý by mal v budúcnosti rozdeľovať väčšinu svetovej klimatickej pomoci. Rozvinuté štáty sa napríklad spoločne zaviazali po roku 2020 zmobilizovať približne $100 miliárd ročne pre potreby chudobných krajín bojovať s klimatickými zmenami. Fond bude riadiť 24-členný výbor zložený z rovnakého počtu rozvinutých a rozvojových krajín. Správcom fondu bude počas prvých troch rokov Svetová banka.

Rozhodnutie prizvať do procesu Svetovú banku vyvolalo v Cancúne nesúhlasnú reakciu niektorých štátov a tiež vlnu protestov ekologických aktivistov. Environmentálne organizácie sa obávajú, že pod jej patronátom, by boli prostriedky poskytované formou pôžičiek a nie grantov, čo by chudobné krajiny len zadĺžilo.

Niektoré rozvojové krajiny požadovali, aby do Zeleného klimatického fondu prispievali bohaté štáty vo výške 1,5% ročného HDP. Táto požiadavka nebola prijatá.

V Cancúne sa nedohodlo ako presne sa nový fond naplní. Podľa Akčného plánu z Bali (2007), môžu rozvinuté krajiny na pomoc chudobným krajinám využívať „verejné a súkromné, bilaterálne a multilaterálne i alternatívne zdroje,“ ako napríklad dane z finančných transakcií.

Do klimatickej konferencie v roku 2011 má tzv. Dočasný výbor pripraviť, návrh pravidiel a mechanizmus fungovania fondu. Jeho uvedenie do prevádzky sa tak očakáva až po roku 2011.

Tento Zelený klimatický fond by sa v budúcnosti mohol zlúčiť s Adaptačným fondom OSN, ktorý bol zriadený na základe Kjótskeho protokolu. Podľa predsedu rady Adaptačného fondu Farrukh Iqbal Khana rozvojové krajiny dúfali, že by väčšinu zo stomiliardového balíčka klimatickej pomoci mohol prerozdeľovať AF.

Fond v súčasnosti funguje na základe darov a kreditov OSN vytvorených z projektov zníženia emisií, avšak neprináša veľa podstatných financií. K novembru 2010 fond podpísal len jedinú zmluvu o pomoci Senegalu pri ochrane pobrežia pred stúpajúcou úrovňou oceánu vo výške $8,6 mil, ktorý bol oficiálne spustený v januári 2011. Odsúhlasená bola aj ďalšia dohodu zameraná na zlepšenie vodného hospodárstva v Hondurase.

Prelievanie financií?

Veľa diskusií v Kodani i v Cancúne sa viedlo o tom, či budú prostriedky na boj proti klimatickým zmenám skutočne „organizované, nové a dodatočné.“

Rozvojové krajiny sú voči pomoci stále skeptické a domnievajú sa, že pôjde len o rozšírenie existujúcej rozvojovej pomoci premenovanej na pomoc v boji proti klimatickým zmenám.

„Viaceré z rozvojových krajín sa domnievajú, s určitým opodstatnením, že tieto prostriedky nie sú k dispozícii,“ vyjadril sa de Boer. Na prelomenie patovej situácie navrhol udeliť rozvojovým krajinám zodpovednosť za manažovanie pomoci. „Čo by skutočne radi videli je, že táto obrovská suma peňazí sa prerozdeľuje v súlade so záujmami krajín, nie v súlade so záujmami darcov.“

Výsledkom kompromisu ohľadom proporčného zastúpenia donorov aj príjemcov je napríklad zloženie 40-členného Dočasného výboru Zeleného klimatického fondu, v ktorom majú rozvinuté krajiny 15 členov a partneri z rozvojových krajín 25 zástupcov.

Avšak už pred prvým stretnutím Dočasného výboru, ktorý bol naplánovaný na 14. marca 2011 sa krajiny, predovšetkým z Ázie, Latinskej Ameriky a Karibiku, začali škriepiť ohľadom personálneho zastúpenia. Hrozí tak odloženie termínu zasadnutia.

Overovanie a kontrola

Pomoc rozvojovým krajinám sa viaže na podmienku vytvoriť mechanizmus reportovania a overovania toho ako sa používajú prostriedky na boj proti klimatickým zmenám.

Predstavitelia EÚ aj USA kladú veľký dôraz na to, že by sa pomoc mala podmieňovať systémom monitorovania, reportovania a verifikovania (MRV) Číny a iných rozvíjajúcich sa ekonomík v oblasti vypúšťania emisií do ovzdušia. Čína sa však ohradila tým, že by sa tým porušovala suverenita krajiny.

Kodanský dohovor berie do úvahy tieto rozdielne názory a predpokladá, že národné stratégie rozvojových krajín „zabezpečia, aby bola rešpektovaná národná suverenita.“ V Cancúnskej dohode sa preto uvádza, že pravidelné národné správy o redukcii emisií, budú predmetom overenia, medzinárodných konzultácií a analýz, avšak spôsobom, ktorý„nevnucuje, nepenalizuje a rešpektuje národnú suverenitu.“

Technologický transfer

Kodanská dohoda predpokladala zaviesť mechanizmus, ktorý by „urýchlil technologický rozvoj a transfer“ na adaptáciu a zmiernenie dôsledkov klimatických zmien. Podľa dokumentu sa má mechanizmus schvaľovať na báze krajiny od krajiny.

V decembri 2010 delegáti krajín tento technologický mechanizmus potvrdili. Z finálnej verzie textu boli vymazané akékoľvek zmienky o ochrane duševného vlastníctva, čo sklamalo niektoré vyspelé krajiny, ktoré sa snažili obrániť svoje patenty.

Stále však nie je úplne jasné ako bude transfer fungovať. Jedným z možných prístupov je podpora dohôd v špecifických energeticky náročných priemyselných odvetviach, ako napríklad vo výrobe oceli. Odvetvia z rozvojových krajín zapojené do tejto stratégie  by získali prístup k najnovším a najlepším technológiám výmenou za prísľub zníženia emisií a záväzok vyrovnať sa medzinárodnej konkurencii v tomto odvetví.

Navyše, budúcnosť Mechanizmu čistého rozvoja (CDM), ktorý je hlavným nástrojom Kjótskeho protokolu pre technologický transfer, stále nie je jasná. Kodanský dohovor sa o ňom vôbec nezmieňoval. CDM okrem iného umožňuje priemyselne vyspelým krajinám  získavať emisné povolenky za projekty, ktoré znižujú emisie v rozvojových krajinách. V Cancúne došlo k neurčitej dohode, že CDM sa má posilniť, aby viedol k väčším investíciám.

Pokrokom bolo rozhodnutie zahrnúť do CDM technológie zachytenia a uskladnenia emisií CO2 (CCS) pod zemským povrchom, s dôrazom na environmentálnu bezpečnosť, zabránenie priesakov a nezneužívanie projektov CCS. O tomto kroku sa diskutovalo už od konferencie v roku 2005.

Sektor informačné a komunikačných technológií, ktoré prispievajú asi 2% k svetovým emisiám skleníkových plynov, sa v Cancúne tiež aktívne zapojil do diskusií o znižovaní emisií a transformácii na nízkouhlíkové hospodárstvo. Zdôraznili predovšetkým inovačnú a strategickú úlohu ICT pri boji s klimatickými zmenami.

Kritika multilaterálnych rokovaní v OSN

Neúspech Kodanskej konferencie zvýraznil komplikovanosť procesu medzinárodných multilaterálnych rokovaní, ktoré si vyžadujú jednohlasný súhlas všetkých 194 členov Rámcového dohovoru UNFCCC.

Vyjednávania v Kodani mnohí popisovali ako zahltené – pozornosť sa venovala príliš mnohým oblastiam naraz. V tomto kontexte sa očakáva, že vzrastajúcu úlohu pri formovaní medzinárodnej dohody budú mať iné diskusné fóra a organizácie, a to najmä:

  • skupiny G8 a G20, ktoré zastrešujú najväčšie ekonomiky sveta,

  • Fórum hlavných ekonomík – zoskupenie 17 štátov produkujúcich až 80 percent celosvetových skleníkových plynov

  • Takzvaná skupina BASIC (Brazília, Južná Afrika, India a Čína)

  • Skupina rozvojových štátov G77

  • Ďalšie iniciatívy ako napríklad Svetová ľudová konferencia o klimatických zmenách a právach matky Zeme, ktorú zastrešuje bolívijský prezident Evo Morales.

Bývalý šéf OSN pre klímu Yvo de Boer však varoval, že proces Organizácie spojených národov je jediný, ktorý môže garantovať demokratickú legitímnosť. „Hlavným problémom na sklonku dňa je, že hoci je skutočne ľahké niečo dosiahnuť v diktátorskom režime, demokracia má tendenciu robiť veci komplikovanými a pomalými. A OSN je nanešťastie prvotným zástupcom demokracie,“ povedal na híringu v Európskom parlamente.

De Boer zároveň podčiarkol, že za neúspechom v Kodani stojí predovšetkým  nedostatok dôvery v „proces“, čo sa ukázalo keď americký prezident Obama usporiadal tlačovú konferenciu o výsledkoch summitu ešte predtým ako mali predstavitelia ostatných štátov možnosť vidieť finálny text Kodanského dohovoru. „Proces bude vždy nesmierne dôležitý,“ povedal de Boer a dodal, že práve ten dáva krajinám pocit, že ich hlasy boli vypočuté.

Rob Stavins z Harvardskej univerzity uviedol: „Čokoľvek čo je v rámci OSN má tendenciu k polarizácii rozvojových a priemyselných krajín. Pri pokroku dosiahne najpravdepodobnejšie mix inštitúcií. Toto [OSN] by stále mohlo byť koordinačným orgánom.“

Lester Brown, ktorý pôsobí ako analytik washingtonského think-tanku Worldwatch Institute, označil spôsob organizovania svetových klimatických vyjednávaní o nástupcovi Kjóta za „zastaralý“. Vysvetlil to tým, že v centre pozornosti a motorom je snaha znižovať mieru produkcie emisií skleníkových plynov, nie konkurencia na poli nových energetických technológií.

„Cítim, že sa blížime k bodu zlomu. Ak sa pozriete na veci, ktoré sa udiali za ostatné roky – hnutie proti uhliu, európsky Desertec, čínsky veterný program – stali sa vo veľmi krátkom čase a každá z nich je rozvojom správnym smerom. Ani jeden z týchto troch nemá nič spoločné s klimatickou legislatívou,“ zdôraznil Brown.

Zástupca riaditeľa The Climate Group Mark Kenber pred konferenciou v Cancúne zdôraznil, že na takejto platforme je dôležité pristupovať k možným výsledkom pragmaticky.

Zástupca premiéra Tuvalu Enele Sosen Sopoaga v Cancúne varoval: „Nemôžeme si dovoliť nekonečné stretnutia….A čo je dôležitejšie, nemôžeme si dovoliť byť rukojemníkmi…Pre Tuvalu je to otázka života a smrti, otázka prežitia.“

Klimatická diplomacia EÚ

V Kodani sa Európska únia dostala v poslednom kole rokovaní na vedľajšiu koľaj keď sa o výslednej dohode rokovalo najmä medzi Spojenými štátmi, Čínou, Indiou, Brazíliou a Južnou Afrikou.

Ako jeden z dôvodov, ktoré stoja za neúspechom rokovaní EÚ v dánskom hlavnom meste, sa často uvádza prílišné zastúpenie Únie na stretnutí, kde sa nachádzalo až osem predstaviteľov EÚ: dvaja dánski zástupcovia ako reprezentanti miesta konania summitu, predseda Komisie José Manuel Barroso, Frederik Reinfelt za švédske predsedníctvo, José Luis Zapatero za v tom čase nadchádzajúce španielske predsedníctvo, šéfka EÚ pre zahraničie Catherine Ashton a lídri Veľkej Británie (Gordon Brown), Francúzska (Nicolas Sarkozy) a Nemecka (Angela Merkel).

Ako povedal šéf skupiny liberálov v Európskom parlamente Guy Verhofstadt: „Kodaň mohla mať celkom dobre aj iný výsledok, keby Európu zastupovala jedna osoba namiesto ôsmych“.

Ďalší však namietajú, že EÚ by sa pri vyjednávaniach i tak dostala na vedľajšiu koľaj. „Sú to Spojené štáty, Čína a ďalšie rozvíjajúce sa ekonomiky, ktoré zavážia pri vytváraní akéhokoľvek trvácneho riešenia klimatických zmien. Nie je nič, čo by s tým EÚ mohla urobiť,“ povedal Christian Egenhofer z think- tanku Centrum pre štúdie európskych politík (CEPS).

Zmluvnými stranami klimatických rokovaní je EÚ, ako organizácia regionálnej hospodárskej spolupráce, a tiež samostatne všetkých 27 členských štátov.

Pred Cancúnom Brusel zdôraznil, že zodpovednosť za vedenie rokovaní v mene Únie i členských štátov sa delí medzi Belgicko, ako vtedajšiu predsednícku krajiny v Rade EÚ, a Komisiu. Vo vymedzených špecifických otázkach mali mandát viesť rokovania za EÚ aj zástupcovia niekoľkých členských štátov.

Výsledky z Cancúnu pre Slovensko

Na otázku EurActivu, či môže byť SR spokojná s Cancúnskymi dohodami Ministerstvo životného prostredia odpovedalo: „Bez dlhého rozmýšľania môžeme odpovedať áno.“

Zároveň ale dodalo: „Musíme však otvorene priznať, že rokovania o konkrétnych prvkoch Cancúnskej dohody v roku 2011 nebudú vôbec jednoduché. V dohode bolo schválených relatívne veľa nových inštitúcií – napríklad Adaptačná komisia, Prechodná komisia a Správna rada pre Zelený klimatický fond, ale aj Technologická výkonná komisia na praktické zabezpečenie fungovania mechanizmu transferov technológií – bez ďalších detailov o presnom obsahu a rozsahu ich činnosti. Politicky citlivou otázkou budú v tomto roku aj diskusie o potrebe zvýšenia redukčných cieľov krajín a najmä o princípoch pre generovanie potrebných finančných zdrojov pre Zelený klimatický fond v celkovej výške 100 miliárd USD ročne.

Ohľadom výšky príspevku Slovenska na klimatickú pomoc odpovedalo: „Akékoľvek čísla za EÚ alebo SR by boli v tejto fáze predčasné. Konkrétne sumy poznáme zatiaľ len pre financovanie mitigácie a adaptácie v najchudobnejších a najzraniteľnejších rozvojových krajinách v rámci tzv. fast-start mechanizmu…SR sa na summite EÚ v decembri 2009 zaviazala k dobrovoľnému príspevku k tomuto mechanizmu v celkovej výške 9 mil. eur, s rozdelením v pomere 1:4:4 na jednotlivé roky. Pokiaľ ide o náš príspevok do Zeleného klimatického fondu po roku 2012, jeho výšku ani štruktúru (podiel verejných a súkromných zdrojov) nepoznáme zatiaľ ani na úrovni EÚ-27…Našou snahou pri rokovaniach o výške individuálneho príspevku do fondu je, aby sa na generovaní zdrojov podieľala čo najväčšia skupina krajín, vrátane rozvojových krajín s vysokým ekonomickým potenciálom.

SR podporuje kombináciu minimálne dvoch kritérií – príspevok ku globálnym emisiám a ekonomická výkonnosť krajiny vyjadrená prostredníctvom HDP. Ďalším z kritérií môže byť technický potenciál znižovania emisií, prípadne populačné trendy.“

Podľa predbežných analýz by sa podiel EÚ-27 na celkovej sume sa mohol pohybovať od 24% až do viac ako 40% pre rôzne váhy emisného príspevku a ekonomickej výkonnosti.

„Pre EÚ aj SR je výhodnejší čo najvyšší podiel emisného príspevku na celkovom kľúči. Pri rokovaniach však môžeme podporovať aj dynamický kľúč, pri ktorom by sa vzájomná váha kritérií postupne menila od vyššej váhy ekonomickej výkonnosti ku vyššiemu podielu emisného ukazovateľa. Tento prístup by mohol uľahčiť zapojenie vyspelých rozvojových krajín do generovania finančných zdrojov,“ uviedlo ministerstvo.

Na otázku o ne-dohode o Kjótskom protokole MŽP reagovalo: „Aj keď počas rokovaní v Cancúne nebola ukončená diskusia o konečnej výške redukčných cieľov krajín v prílohe B Kjótskeho protokolu na druhé záväzné obdobie, SR nepovažuje túto skutočnosť za neúspech. Krajiny prílohy B, ktoré ratifikovali protokol, pokrývajú v súčasnosti len 27% globálnych emisií, ich ponúkané redukčné ciele na druhé obdobie teda v žiadnom prípade nestačia na naplnenie environmentálneho cieľa 2°C. Ďalším dôvodom, prečo by bolo predčasné novelizovať Kjótsky protokol bez jeho komplexnej novelizácie, sú stále neukončené diskusie k prenosom nadbytkov AAUs, ktoré môžu celkový cieľ tiež ovplyvniť.“

Pozície

Prezidentka klimatickej konferencie COP16/CMP6 a mexická ministerka zahraničia Patricia Espinosa Cantellano po úspešnom odsúhlasení Cancúnskych dohôd uviedla: „Toto je najlepší produkt skutočnej kolektívnej snahy…Je to nová éra medzinárodnej spolupráce v oblasti klimatických zmien.“

„Cancún splnil svoje poslanie. Vatra nádeje bola znovu zapálená a viera, že multilaterálny proces v otázke klimatických zmien prinesie výsledky, bola obnovená…Toto nie je koniec, ale nový začiatok. Nie je to to, čo sa v konečnom dôsledku vyžaduje, ale je to významný základ, na ktorom možno budovať väčšiu, kolektívnu ambíciu ,“ dodala generálna tajomníčka UNFCCC Karen Christiana Figueres.

Predseda Európskej komisie José Manuel Barroso uviedol: „Cancúnska dohoda o zmene klímy, ku ktorej sme dnes dospeli, je dôležitým krokom smerom k vytvoreniu uceleného a právne záväzného rámca pre opatrenia na ochranu klímy na celosvetovej úrovni. Blahoželáme mexickému predsedníctvu konferencie o zmene klímy v Cancúne k tomuto úspechu.

Európa sa celý rok snažila, aby sa zachoval proces OSN, ktorého cieľom je boj proti zmene klímy, ako aj vyhliadky na dosiahnutie celosvetovej dohody o klíme. Cancúnska dohoda je dôkazom toho, že multilaterálny proces môže prinášať výsledky.

EÚ si na rok 2020 stanovila ambiciózne ciele v oblasti zmeny klímy a energetiky, avšak teraz nám ide o dlhodobé opatrenia. Na jar predloží Európska komisia stratégiu ukončenia prechodu na nízkouhlíkové hospodárstvo do roku 2050. Podporí sa tým nový hospodársky rast, tvorba nových pracovných miest a zavádzanie inovácií a zároveň sa zvýši energetická bezpečnosť EÚ.“

Komisárka pre klimatické opatrenia Connie Hedegaard dodala: „Prvý krok k uzavretiu celosvetovej dohody o klíme urobilo medzinárodné spoločenstvo pred rokom v Kodani. Ďalšie kroky sme urobili dnes prostredníctvom Cancúnskej dohody. Posilnili sme medzinárodný režim ochrany klímy novými inštitúciami a novými finančnými prostriedkami. Európe sa podarilo nájsť spoločnú reč.

Zložité rokovania v Cancúne však ukázali, že pred sebou máme ešte dlhú a namáhavú cestu, kým dospejeme k právne záväznej celosvetovej dohode o klíme. Všetky strany dohody by teraz mali prijať svoje vlastné opatrenia na zníženie alebo obmedzenie množstva emisií, aby sme udržali mieru globálneho otepľovania pod úrovňou 2 °C. Európa je odhodlaná prispieť spravodlivým dielom k tomuto celosvetovému úsiliu.“

Joke Schauvliege, flámsky minister pre životné prostredie, prírodu a kultúru, ktorý zastupoval belgické predsedníctvo Rady Európskej únie na konferencii v Cancúne, uviedol: „EÚ vytrvalo pracovala v Cancúne na vzájomnom zbližovaní názorov, pričom súčasne hájila aj svoje pozície. EÚ transparentným spôsobom informovala o pokroku, ktorý dosiahla pri mobilizovaní 7,2 miliardy EUR na urýchlené začatie financovania, ku ktorému sa zaviazala na obdobie rokov 2010 až 2012, a bude v tom aj naďalej každý rok pokračovať. Mexickému predsedníctvu blahoželáme k príkladnému vedeniu konferencie.“

„Viedli nás tri veľmi schopné ženy, Patricia [Espinosa], Christiana [Figueres] a Margareth [Mukahanana-Sangarwe] A vy tri ste svetu dokázali, že potrebuje viac žien v čele…Znovu sme obnovili dôveru v OSN…V Kodani sme sa vzdali myšlienky jednej veľkej dohody o klimatickej zmene…To, čo sme dosiahli v Cancúne je pozoruhodné, postavili sme množstvo poschodí v budúcom klimatickom dome,“ nórsky minister životného prostredia Erik Solheim.

Podľa europoslanca Jo Leinena (Socialisti & Demokrati), ktorý viedol delegáciu Európskeho parlamentu na rokovaní COP16, Cancún „vydláždil cestu“ pre globálnu klimatickú dohodu.

„Stavebné bloky Cancúnskej dohody zabezpečia lepšiu ochranu lesov a transfer zelených technológií na podporu udržateľného hospodárstva v rozvojových krajinách,“ uviedol.

Poslankyňa Satu Hassi (Fínsko, Skupina zelených/Európska slobodná aliancia ) povedala, že konečná dohoda má ďaleko od toho, čo je potrebné: „Slimačie tempo, ktorým klimatické rokovania OSN postupujú sú extrémne znepokojivé vzhľadom na urgentnosť, ktorá je pre klimatickú akciu potrebná.“

Poukázaním prstu na „sériových previnilcov z blokovania pokroku (ako USA ale tiež niektoré rozvíjajúce sa ekonomiky)“, obvinila politikov a nie samotný proces OSN.

Holandský europoslanec Bas Eickhout, rovnako zo strany Zelených, dodal: „Vlády EÚ sa musia prestať skrývať za rokovania OSN, aby oddialili ambicióznejšie domáce klimatické politiky. EÚ musí zvýšiť svoj cieľ zníženia emisií najmenej na 30% do roku 2020 aj preto, aby si udržala vedúce postavenie v zelených inováciách, na ktorých bude závisieť naša budúca prosperita a pracovné miesta…Všetko sa to hýbe príliš pomaly. Rokovací vlak zostáva na trati, ale bez urgentného zrýchlenia rozhovorov, riskuje, že do stanice dorazí príliš neskoro.

Bairbre de Brún, europoslankyňa Konfederatívnej skupina Európskej zjednotenej ľavice – Nordická zelená ľavica za Spojené kráľovstvo, popísala Cancúnsku dohodu ako „základ, na ktorom možno budovať“. Zároveň ale varovala „aby sme sa sami seba neoklamali, že sme niekde blízko toho, kde potrebujeme byť“.

„Aj vlády musia podniknúť akcie na zmenu vzorcov, ktoré nás do tohto neporiadku dostali a zároveň podporovať najzraniteľnejšie krajiny k boji proti stúpajúcej skaze klimatických zmien“.

Jennifer Morgan, riaditeľka pre klímu a energetiku vo World Resources Institute, poukázala na to, ako „skromné očakávania“ umožnili „sľubné výsledky“ v dohode.

„Táto dohoda bola pozoruhodným obratom pre multilaterálny prístup riešenia klimatických zmien…krajiny sa dohodli na „vyváženom balíku,“ ktorý zahŕňa ciele a akcie, zvyšuje transparentnosť, vytvára klimatický fond a ďalšie dôležité mechanizmy na podporu rozvojových krajín,“ uviedla.

Ulriikka Aarnio z Climate Action Network, privítala to, že EÚ „opätovne potvrdila, že je kľúčovým hráčom“ klimatických rozhovorov: „Teší nás, že EÚ pozitívne prispieva k dôležitým otázkami ako je pokračovanie Kjótskeho protokolu či tlačí na celkovú ambicióznu úroveň…avšak nebola ochotná pomôcť uzavrieť významné medzery, ktoré prehlbujú pri výzvach na väčšiu environmentálnu integritu.“

Politická vôľa ale podľa nej nestačí na riešenie „klimatického chaosu,“ rozhodujúce je jednostranné prijatie 30-percentného cieľa zníženia emisií.

Klimatická konferencia v Cancúne podľa združenia BusinessEurope obnovila dôveru v medzinárodný proces klimatických rokovaní. Dosiahnuté výsledky „sú však len prvým krokom, reálne rozhodnutia o medzinárodnej akcii zníženia emisií po roku 2012 sú stále nedoriešené…Európske firmy potrebujú takúto dohodu, aby boli schopné pokračovať v investovaní do nízkouhlíkových produktov a riešení.“

Riaditeľ BusinessEurope Philippe de Buck uviedol:“ Európske spoločnosti podporujú globálnu klimatickú akciu a spolupodieľajú sa na implementácii existujúcich klimatických politík EÚ. Preto nás teší, že proces rokovaní OSN sa v Cancúne vrátil k životu. Avšak pokiaľ zostáva nejasné či sa naši hlavní obchodní partneri rovnako pevne zaviažu, žiadame EÚ aby sa držala svojej súčasnej vyjednávacej pozície.“

Wendel Trio, riaditeľ medzinárodnej klimatickej politiky v Greenpeace, ocenil to, že vlády na ceste ku klimatickej dohode zvolili „nádej pred strachom“.

„Cancún možno zachránil proces, ale nezachránil klímu…viac by sa dosiahlo keby nebolo negatívneho vplyvu USA, Ruska a Japonska,“ argumentoval. „V Durbane potrebujeme globálnu dohodu, ktorá pomôže krajinám vybudovať zelenú ekonomiku a zúčtuje so znečisťovateľmi.“

Gerald Steindlegger z WWF v súvislosti so zahrnutím schémy REDD+ do hlavnej klimatickej dohody v Cancúne upozornil, že „existuje reálne riziko, že vlády by mohli uzavrieť dohodu REDD+, ktorá neprinesie prospech ani ľuďom ani planéte. Svetové vlády musia zaistiť, že to urobia správne“.

Poradca pre klimatické zmeny EÚ v Oxfam Tim Gore povedal, že európskych lídrov „vytlačili von“ z Kodane. „Únia mala niektoré skutočné páky v Kodani, ale dovolila Spojeným štátom a Číne, aby riadili hru,“ povedal.

Podľa Gora by mala dať EÚ na stôl ponuku o dlhodobom financovaní, aby tak dosiahla dohody. „Ak by to tak spravili, mohli zmeniť hru a výsledok,“ dodal.  Zároveň uviedol, že EÚ mala konať a jednostranne zvýšiť svoj emisný cieľ. „Aby to budúci rok spravili správne, mali by byť pripravení uzákoniť cieľ na 40 percentné zníženie emisií a garantovať, že peniaze, ktoré prisľúbili chudobným krajinám, sa nevyčlenia z už prijatých záväzkov rozvojovej pomoci,“ povedal.

Výkonný riaditeľ Oxfam International Jeremy Hobbs po ukončení konferencie v Mexiku uviedol, že „vyjednávači resuscitovali rozhovory OSN a nasmerovali ich na cestu obnovy. Dohoda ukazuje, že rokovania OSN dokážu priniesť výsledky….musíme teraz na tomto pokroku budovať. Dlhodobé financovanie sa musí zaistiť, tak aby Klimatický fond mohol fungovať a pomáhať zraniteľným komunitám chrániť sa pred klimatickými dopadmi dnes aj zajtra.“

„Cancún je dôležitou kapitolou v epickom príbehu boja proti globálnym klimatickým zmenám. Ak krajiny pozerajú na Cancún tak ako by mali – bod zvratu na ktorom možno stavať – koniec knihy by mohol byť v dohľade,“ dodal.

Organizácia Priatelia Zeme Európa nebola spokojná s výsledkom dvojtýždňových rokovaní v Cancúne. Susann Scherbarth sa vyjadrila: „Spravodlivosť sa nedosiahla v Kodani, a ani v Cancúne. Je hanbou, že sme opäť zostali s ďalšou slabou dohodou, ktorá by mohla viesť ku katastrofe. Je to dlhá a náročná cesta k dosiahnutiu silnej a férovej dohode, ktorú potrebujeme.“

Za najpovzbudivejšie považuje to, že „hnutia za klimatickú spravodlivosť sú hlasnejšie ako kedykoľvek predtým, predovšetkým z rozvojových krajín“.

Ani podľa Davida Hellera, z rovnakej organizácie, si výsledné dohody nezaslúžili tak nadšený potlesk: „Výstupy z Cancúnskej konferencie zaostávala za tým, čo požaduje veda a spravodlivosť. Európska únia sa nemôže len skrývať za nečinnosť ďalších bohatých industrializovaných krajín. Výsledkom z Cancúnu chýba ambícia čo sa týka zníženia emisií a klimatického financovania a taktiež otvárajú nebezpečné medzery prostredníctvom expanzie úlohy uhlíkových trhov. Napriek pozitívnej reakcii na túto dohodu, sa vlastne niet čomu radovať. V nasledujúcich mesiacoch má EÚ príležitosť posilniť svoju pozíciu. EÚ musí zaistiť, že COP17 v Južnej Afrike na konci roka 2011 nás priblíži k dosiahnutiu spravodlivej a silnej dohody pre boj s nebezpečnými klimatickými zmenami.“

Poul Erik Lauridsen, Care: „Úprimne, neexistuje dôvod pre oslavu, ale aspoň si môžeme vydýchnuť. Ukazuje to, že ak je politická vôľa, multilaterálne rokovanie dokážu priniesť výsledky.“

Alden Meyer, Únia znepokojených vedcov: „Mnoho ľudí hovorí, že duch Kodane bol vyhnaný…Výsledok Cancúnu nie je dostatočný pre záchranu klímy…Nevyriešil problém, len ste si kúpili ďalší rok.“

Výkonný riaditeľ Programu OSN pre životné prostredie (UNEP) Achim Steiner novinárom povedal: „Všetci z Cancúnu odídeme s jasným vedomím, že sme výrazne nezmenili časový rámec , v ktorom bude svet schopný riešiť klimatické zmeny.“

Vo svojom neskoršom komentári napísal: „Napriek niektorým výsledkom, medzery – ktorá aj podľa najoptimistickejšieho scenára znamenajú kombinované emisie zo všetkých áut, autobusov a nákladiakov na svete – naďalej zostávajú aj po Cancúne. Rozhodne by sme nemali podceňovať závažnosť výzvy, ktorej teraz čelí Južná Afrika, hostiteľ ďalších rokovaní, v rámci pôrodu novej právne záväznej zmluvy, ktorá premostí túto medzeru a zabezpečí financovanie potrebné pre spustenie Zeleného fondu do prevádzky.“

Robert B. Zoellick, prezident Svetovej banky, ktorá má byť správcom Zeleného klimatického fondu, pred príchodom do Cancúnu uviedol: „Vieme, že najchudobnejšie krajiny budú najskôr a najviac trpieť kvôli klimatickým zmenám. Budú trpieť hlavným náporom meniacich sa vzorcov počasia, nedostatkom vody a stúpajúcou úrovňou mora, hoci sú na najmenej pripravení sa s tým vyrovnať.“

Dodal, že „zatiaľ čo by tieto krajiny rady videli komplexný globálny dohovor o klimatických zmenách, nečakajú naň. Už teraz sú aktívne a rôzne sa snažia posunúť od klimatickej zraniteľnosti k tomu, aby boli klimaticky chytré.“

George Soros po jednaniach v Cancúne uviedol: „Navzdory všeobecnému dojmu, že agenda klimatických zmien uviazla na mŕtvom bode, existujú tu dôvody k nádeji. Naplnenie tejto nádeje si však žiada udržať tempo s globálnym otepľovaním, čo znamená urýchliť proces stanovenia ceny – nebo cien – uhlíkových emisií.“

Generálny riaditeľ FAO Jacques Diouf ohľadom zahrnutia programu REDD do textu dohôd: „REDD+ znamená, že farmári a vidiečania v rozvojových krajinách môžu byť kompenzovaní za svoje klimatické služby, ktoré nám všetkým poskytujú…Budeme potrebovať investície do udržateľného poľnohospodárstva, aby sme zredukovali tlak na zalesnenú pôdu a, primárne, zabezpečili potraviny pre všetkých.“

V súvislosti so zahrnutím technológie zachytenia a uskladnenia emisií CO2 (CCS) pod zemským povrchom do Mechanizmu čistého rozvoja (CDM) europoslanec Chris Davies (Veľká Británia, ALDE), ktorý viedol v Parlamente debatu o financovaní technológií CCS, privítal tento krok medzinárodného spoločenstva : „Bez použitia CCS nebude možné obmedziť emisie v ovzduší z obrovského množstva CO2 z elektrární na fosílne palivá a z veľkých priemyselných podnikov.“

Zelený poslanec Bas Eickout to ale nazval „nepriamou dotáciou“ pre fosílne palivá: „Je to veľmi zlý nápad. Vôbec nejde o environmentálnu efektívnosť. Toto [financovanie] pôjde veľkým firmám. Ukazuje to, že niektoré krajiny chcú pokračovať v „business as usual“. Je tu nebezpečenstvo, že samotný CDM sa tým skončí, že sa bude častejšie zneužívať, že sa zvýši kritika, a napokon zostaneme bez akýchkoľvek mechanizmov čistého rozvoja.“

Podľa Manuela Grafa z organizácie Priatelia Zeme nejde len o otázku technológie: „CCS je drahá a súvisia s ňou mnohé problémy…Je tu veľká otázka o zodpovednosti. Môžete dostať kredity CDM až na 21 rokov, ale tieto projekty musia trvať dlhšie než tisíc rokov. Kto prevezme zodpovednosť, ak sa niečo pokazí s inštaláciou CCS a spod povrchu sa opäť uvoľní CO2? Vyzerá to, ako sa zodpovednosť odovzdávala rozvojovému svetu."

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA