Václav Klaus odpovedá na otázku: Kedy skrachuje eurozóna?

Praha 23. apríla (TASR) – Najnovšie vydanie českého týždenníka Ekonom (16/2010) prinieslo odpoveď Václava Klausa na redakčnú otázku Kedy skrachuje eurozóna? Prinášame ju v plnom znení.

K odpovedi na otázku uvedenú v nadpise tohto článku ma vyzvala redakcia týždenníka Ekonom. Túto výzvu rád prijímam, aj keby som asi preferoval trochu menej dramatický názov. Aj ako dlhodobý kritik projektu spoločnej európskej meny necítim nijaký dôvod radovať sa z toho, že je situácia taká, že otázka tohto typu vôbec môže byť – a navyše takto vyostrene – formulovaná.

Najprv treba aspoň pracovne vymedziť, čo chápem pod slovom "skrachuje". Nie je to totiž také jednoduché, ako sa to môže zdať na prvý pohľad. Ak hovoríme o eurozóne, ponúkajú sa minimálne dve interpretácie tohto slova.

V jednej z nich by som povedal, že projekt eurozóny, respektíve projekt vytvorenia spoločnej európskej meny, už dávno skrachoval. Alebo – vyjadrené jemnejšie – nepriniesol efekty, ktoré sa od neho očakávali. Krajinám, ktoré boli ochotné vzdať sa svojej desaťročia či storočia existujúcej vlastnej meny – bol tento projekt prezentovaný ako nesporný ekonomický prínos. Boli publikované rozsiahle – bohužiaľ tendenčné, a preto kvázivedecké – štúdie, ktoré sľubovali, že spoločná európska mena prispeje k urýchleniu ekonomického rastu a k zníženiu inflácie a ktoré zdôrazňovali najmä to, že budú členské krajiny tejto menovej zóny – podstatne viac než to bolo v minulosti – chránené pred akýmikoľvek nepríjemnými vonkajšími ekonomickými poruchami.

Nič také, ako je úplne evidentné, nenastalo. Po vzniku eurozóny sa ekonomický rast jej členských krajín v porovnaní s predchádzajúcimi dekádami ešte viac spomalil. A došlo aj k ďalšiemu zväčšeniu medzery medzi tempom ekonomického rastu týchto krajín a ďalších významných ekonomických centier sveta, akými sú USA, Čína a krajiny juhovýchodnej Ázie, početné rozvojové krajiny vo všetkých svetadieloch, ale aj stredoeurópske a východoeurópske krajiny, ktoré členmi eurozóny nie sú.

Ekonomický rast v krajinách eurozóny bol od 50. a 60. rokov čoraz pomalší a eurozóna tento trend nijakým spôsobom nezmenila. Podľa údajov Európskej centrálnej banky (ECB Statistics Pocket Book, marec 2010) bol v týchto krajinách priemerný ekonomický rast v 70. rokoch 3,4 %, v 80. rokoch 2,4 % a v 90. rokoch 2,2 %, ale v dekáde eura, teda od roku 2001 do roku 2009, iba 1,1 %. Nič také inde vo svete nenastáva.

Nedošlo ani k očakávanému zblíženiu miery inflácie krajín eurozóny. Vytvorili sa v nej dve zreteľne odlišné skupiny krajín. Jedna s nízkou mierou inflácie, druhá – Grécko, Španielsko, Portugalsko, Írsko a niektoré ďalšie – s vyššou mierou inflácie.

Došlo k vzostupu dlhodobých nerovnováh obchodných bilancií. Vyčlenili sa krajiny s prevahou exportu nad importom a krajiny s obchodným deficitom (a nie je náhoda, že sú to krajiny s najvyššou infláciou). K nijakej homogenizácii eurozóny jej vytvorením nedošlo.

Svetová finančná a ekonomická kríza všetky tieto problémy "iba" vyhrotila a obnažila, ale nespôsobila. Pre mňa to nie je nijaké prekvapenie. "Euromenová zóna" dnešných 16 európskych krajín nie je v súčasnosti "optimálnou menovou zónou", ako by to chceli elementárne poučky ekonomickej teórie. To, že vznik eurozóny bol primárne politickým rozhodnutím, z ktorého vôbec nevyplývalo, že je celá táto skupina krajín pre projekt jednotnej meny vhodná, opakovane hovorí (naposledy v decembri 2009 v Prahe) aj bývalý člen Bankovej rady Európskej centrálnej banky a jej hlavný ekonóm Otmar Issing (napríklad v knihe The Birth of the Euro, Cambridge 2008). Ak však menová únia nie je optimálnou menovou zónou, nemôže to byť inak len tak, že náklady na jej vytvorenie a udržiavanie sú vyššie ako výnosy, ktoré jej fungovanie prináša.

Používanie slov "vytvorenie" a "udržiavanie" nie je vhodné. Väčšina ekonomických komentátorov (a to nehovorím o komentátoroch neekonomických) bola uspokojená ľahkosťou a zdanlivou nenákladnosťou prvého kroku, teda vytvorenia menovej zóny, a svojimi postojmi prispela k vytvoreniu dojmu, že už je všetko v poriadku. To bol, samozrejme, omyl, na ktorý sme – aspoň niektorí – upozorňovali od samého začiatku, ale nikto nás nepočúval. Nemal som nikdy dôvod spochybňovať, že v momente začatia fungovania eurozóny menové kurzy, s ktorými krajiny do tohto projektu vstupovali, viac či menej (ale určite nie stopercentne) odzrkadľovali vtedajšiu ekonomickú realitu. Desať rokov fungovania eurozóny však viedlo k tomu, že sa – a to úplne nevyhnutne – ekonomický vývoj v jednotlivých krajinách začal rozchádzať a "zvieracia kazajka" jednej meny začala jednotlivé členské krajiny zvierať čoraz ničivejšie. Pokiaľ prevládalo "dobré počasie", viditeľný problém nenastal. V momente, keď prišla kríza alebo "zlé počasie", nehomogenita eurozóny sa prejavila viac ako zreteľne. V tomto zmysle by som sa preto odvážil povedať, že eurozóna ako projekt, ktorý sľuboval byť nemalým ekonomickým benfitom, neuspela.

Celkom niečo iné je to, čo viac zaujíma laikov (a politikov) než ekonómov. Teda to, či skrachuje eurozóna aj ako inštitúcia a či bude spoločná európska mena v dôsledku toho opustená. Na toto je moja odpoveď – nie. Do existencie spoločnej európskej meny ako tmeliaceho prvku k supranacionalite smerujúcej Európskej únie sa zainvestovalo toľko politického kapitálu, že v – pre mňa predstaviteľnej – budúcnosti určite opustená nebude.

Bude pokračovať, ale za nesmierne vysokú cenu, ktorú budú platiť občania krajín eurozóny (ale sprostredkovane asi aj ďalší Európania, teda aj tí, ktorí doma eurom neplatia a ponechali si svoju vlastnú menu). Touto cenou bude – čo je na jedného človeka zle vyčísliteľná položka – dlhodobé spomaľovanie ekonomického rastu, ktoré bude evidentnou ekonomickou stratou voči nášmu potenciálu i voči vývoju v ďalších krajinách sveta. Cenou ďalej bude – ľahšie viditeľné – zvyšovanie ekonomických a finančných transferov, ktoré budú musieť byť posielané krajinám eurozóny s najväčšími ekonomickými a finančnými problémami. Že to bez existencie politickej únie nebude ľahké, vedel už v roku 1991 aj nemecký kancelár Helmut Kohl, keď povedal: "Nedávna história, a to nielen história Nemecka, nás učí, že myšlienka udržania ekonomickej a menovej únie bez únie politickej je mylná predstava." Trochu na to postupom času, žiaľ, pozabudol.

Suma, ktorú v blízkej budúcnosti dostane Grécko, sa dá vydeliť počtom obyvateľov eurozóny a každý človek si svoj príspevok pomoci Grécku bude môcť ľahko vypočítať sám. Strata tempa ekonomického rastu, čo je pre jednotlivca menej predstaviteľná položka, však bude oveľa bolestnejšia. Napriek tomu nepochybujem, že z politických dôvodov sa bude táto cena platiť a že sa občania eurozóny nikdy nedozvedia, koľko ich to skutočne stálo. Rovnako tak sa nikdy nedozvedia občania bývalého Západného Nemecka, koľko stála menová únia zvaná Nemecko po znovuzjednotení oboch jeho častí a koľko ešte stáť bude, pretože celková cena ešte ani po 20 rokoch existencie nemeckej menovej únie zaplatená nebola. (Tým vôbec nechcem naznačovať, že ju Nemci nemali platiť).

Ak to môžem teda zhrnúť: Zrušenie Európskej menovej únie nehrozí. Cena za jej udržanie však bude ďalej rásť.

Určite sme preto – ako Česká republika – neurobili nijakú chybu, že sme do eurozóny ešte nevstúpili. S týmto názorom nie som osamotený.

Dňa 13. apríla britské Financial Times uverejnili článok poľského guvernéra centrálnej banky Slawomira Skrzypeka (ktorého som mal tú česť dobre poznať), napísaný tesne pred jeho tragickou smrťou pri páde poľského lietadla v Smolensku. Doslova v ňom povedal: "Poľsko – ako nečlen eurozóny – profitovalo z flexibility kurzu zlotého. Flexibilita kurzu napomáhala ekonomickému rastu a znižovala deficit obchodnej bilancie bez toho, aby sme importovali infláciu." Dodal, že "desaťročie trvajúca strata konkurencieschopnosti niektorých členov eurozóny bola veľmi užitočnou lekciou". K tomu netreba nič dodávať.

Václav Klaus, prezident Českej republiky

Odpoveď priniesol český týždenník Ekonom.

jns gl

REKLAMA

REKLAMA