Občiansky aktivizmus nenahradí vážnu diskusiu

Stredoeurópske fórum sa snaží už štyri roky o novú kvalitu debaty. Občiansky aktivizmus a vážna diskusia sa musia v určitom bode stretnúť a to práve pri tých najvážnejších problémoch, hovorí zakladateľka fóra Marta Šimečková.

Marta Šimečková
Zdroj: M.Š.

Stredoeurópske fórum je dnes už zabehnutou značkou podujatia. Kam sa od roku 2009 posunulo?

Je to 4. ročník, čo je stále veľmi málo. Fórum je riskantná záležitosť a nad každým ročníkom visí otáznik, či ho zvládneme urobiť a ako sa podarí. Snažíme sa, aby to bolo niečo neobyčajné, naozajstná hostina. Neviem, či sa to tak celkom darí, ale skúšame to.

Začalo sa to dvadsiatym výročím Novembra, keď prišiel na Stredoeurópske fórum aj Václav Havel, bola to jeho posledná návšteva Slovenska. Ale videli sme, že vhodnejšie dni na diskusné fórum, ako výročie Novembra, ani nie sú, bez ohľadu na to, či je to okrúhle výročie alebo nie. Bolo to veľké výročie a my sme mohli začať pomerne veľkou konferenciou – a keď človek nezačne príliš opatrne, má šancu sa asi najviac naučiť. Ostatne, ak hovorím „my“, tak nie preto, že by som to myslela ako plural majestatis, ale preto, že fórum organizuje celý tím a spolu so mnou ho od začiatku vymýšľa moja kolegyňa Andrea Puková. Nenechá nás vydýchnuť, kým nenájdeme tú najlepšiu možnosť.

Ak chcete vedieť, v čom sme sa poučili, sú to asi organizátorom konferencií známe veci: prvý rok sme robili obrovské panely s množstvom rečníkov – bola za tým úzkosť, čo sa stane, keď panelisti nedorazia. A tiež to, že sme sa tak ťažko rozhodovali medzi kandidátmi. Teraz sa už chceme mať v paneli najviac štyroch hostí, prípadne menej. Samozrejme, že debata v menšom kruhu je oveľa sústredenejšia a kvalitnejšia, a ľahšie sa udrží jej hlavná niť.

Čo je pre Vás známkou, že Fórum bolo úspešné? Návštevnosť, hostia alebo ohlasy?

Úplne najpodstatnejšie je, či došlo k naozaj zaujímavej diskusii, či sa povedalo niečo nové alebo novým spôsobom. A potom je tu ešte jedno vážne kritérium: koľko príde ľudí.

Do akej miery viete dopredu odhadnúť, kam sa debata bude vyvíjať?

Nevieme to veľmi odhadnúť. Náš koncept od začiatku spočíva v tom, že nám ide o komunikáciu a stret názorov, nie je to sled prednášok a po nich krátka diskusia. Preto je to komplikované a to je na tom aj najzaujímavejšie. Je na nás, ako sa podarí nastaviť zloženie panelov a tému, no to, či diskusia bude zaujímavá, sa nedá celkom do dôsledkov naplánovať.

Téma sa musí vymyslieť už v januári. Musí byť veľmi široká pretože do novembra sa môže všeličo stať. Z hostí môže nakoniec príde niekto úplne iný. Tohtoročná téma je „Pravda a láska“. Vždy ju vymýšľame dlho a ťažko, ale tento rok sa nám to zdalo úplne jasné: chceme diskutovať o tom, že láska a pravda musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou. Musí zvíťaziť – čo nie je to isté ako, že zvíťazí

Program Európa pre občanov istým spôsobom ohraničuje fórum – dostali ste grant na prvý ročník a  na fórum, ktoré bude tento rok v novembri. V čom ste sa stretli s cieľmi programu?

Na prvý pohľad to nebolo jasné ani nám. Z kontaktov s ľuďmi z Bruselu som postupne pochopila, že programu ide predovšetkým o to, aby sa verejný priestor v  krajinách EÚ zaktivizoval na akúkoľvek tému a aby sa kultivoval. Nie je tam najväčší dôraz na to, aby tam bolo obrovské množstvo ľudí.  Zdalo sa mi, že je to znak toho, že sa to neberie mechanicky. Ako sa projekt rozrastal, začal mať viac charakter fóra, skôr festivalu, než len konferencie.

Začali sme už pri minulom ročníku spolupracovať s inými NGO-čkami na Slovensku, s nadáciou Milana Šimečku, s Bielou vranou. Mohlo to byť dosť dôležité v posudzovaní projektu. Ale to len predpokladám, presné zhodnotenie žiadosti zatiaľ nemáme. Tento rok sa veľmi tešíme na niečo nové: spoluprácu s domovom dôchodcov Ohel David – dozvedeli sme sa, že jeho obyvateľov fórum zaujíma, ale väčšina z nich jednoducho nemôže bez pomoci prísť. My im v tom môžeme pomôcť vďaka tímu dobrovoľníkov – študentov. Ostatne, bez ich pomoci by sme ani jeden ročník nezorganizovali.

Spolupráca viacerých organizácií pri jednom projekte je sama osebe vždy komplikovaná, všetci sme v strese a je stále menej času na všetkom sa presne dohodnúť ako kážu zásady správneho manažmentu. Je hrozne ľahké rozvadiť sa. Ale zatiaľ sa zdá, že sme všetci dospelí! To je taký vedľajší úspech projektu, ale veľmi príjemný.

Aké ste mali skúsenosti pri jednotlivých pokusoch o grant z programu Európa pre občanov?

Výzvu sme objavili po prvýkrát roku 2008 a skúsili sme. Žiadatelia si môžu vybrať – čo nie je zo samotného webu úplne jasné – medzi dvomi možnosťami. Jednou je požiadať o nižšiu sumu, to je ľahšia cesta, tak sme to urobili aj my pri našej prvej žiadosti, na to nepotrebujete predkladať účtovné závierky, a môžu sa na to dať aj malé organizácie. Vyúčtovanie je len „na hlavu“ účastníka projektu, koľko ste mali účastníkov z krajín EÚ.

Druhá možnosť je zostaviť celkový rozpočet projektu a potom ho aj kompletne vyúčtovať, aj s dotáciami z iných zdrojov. Prvý rok náš projekt schválili, druhý rok bola uzávierka žiadostí v čase, keď sme ešte nemohli mať hotové vyúčtovanie, takže sme žiadosť nepodali, tretí rok sme žiadosť podali, ale neúspešne. Nebola to teda pre nás žiadna samozrejmosť, ak sme v tomto roku uspeli.

Posledné roky sme to už všetci zo Slovenska mali oveľa jednoduchšie, pretože je tu Kontaktný bod, a vy sa už dostanete do styku aj s ľuďmi z Bruselu, všetko sa to jednoducho väčšmi priblížilo. Najväčší problém pri žiadostiach totiž často totiž je v tom, presne pochopiť, čo sa vás vlastne pýtajú.

Popri verejných zdrojoch a grantoch pre takéto aktivity, darí sa Vám oslovovať aj súkromných donorov? S akými reakciami sa stretávate u nich?

Pri súkromných donoroch nie sme veľmi úspešní. Pokiaľ má donor nejakú filantropickú inštitúciu, tak to ide ľahšie. Problémom sú kontakty. Bez siete osobných kontaktov je ťažké začať, dosiahnuť, aby sa sa s vami niekto vôbec rozprával. To asi všetci vedia, čo sa o to pokúšali. Mali sme aj donorov, ktorých sme si, hoci boli s podujatím spokojní, nedokázali udržať.

Stredoeurópske fórum malo od začiatku podporu rakúskej Nadácie ERSTE – to je v stredoeurópskom regióne úplne jedinečná inštitúcia. Bez nej by fórum vôbec nebolo. Nielen kvôli peniazom, ale aj preto, že sme tu našli ľudí, ktorí okamžite presne porozumeli tomu, o čo nám ide, a to bolo nesmierne povzbudivé. Pri druhom ročníku sme už získali aj podporu Nadácie Slovenskej sporiteľne, ktorá je už tiež naším stálym partnerom.

Ostatné zdroje sú už všetky nesúkromné – naším najväčším stálym partnerom spomedzi nich je Medzinárodný vyšehradský fond – a potom menší partneri ako veľvyslanectvá, americké a poľské, a minulý rok aj francúzske, a Goethe Institut, ktorý projektu dôveroval úplne od začiatku. Minulý rok tu bola aj významná pomoc Úradu vlády SR. A pribudla ešte pražská pobočka Nadácie Heinricha Boella. Pre nás sú to všetko veľmi dôležití partneri a sme samozrejme hrdí, že nám dôverujú.

Prečo sa vám nedarí získavať súkromných donorov? Je to rešpektom pred témami, ktoré otvárate?

Nie je to asi typický projekt pre sponzorstvo. Áno, asi aj preto, že má komplikované a nie samé optimistické témy, ale u súkromných nadácií je to inak, tie uvažujú trochu inak. Je to pomerne nákladný projekt a financuje sa z desiatich až štrnástich väčších a menších zdrojov. Nikdy sme nemali mecenáša, ktorý by nás zbavil obavy, či sa ďalší ročník podarí uskutočniť. Ale na druhej strane, nemusíme sa báť, že fórum padne, ak jeden donor zmení názor.

Máte ambíciu Fórom prispievať k tvorbe európskej verejnosti?

Samozrejme, to je to naša hlavná ambícia. Vydávame už niekoľko rokov takmer denne aktualizovaný esejistický internetový projekt Salon, slovenskú aj anglickú verziu, a Salon sa snaží presne o toto. Stredoeurópske fórum je vlastne to isté, salón v podobe konferencie, salón naživo.

Veríte, že je to hlavne aktívny tretí sektor, ktorý má potenciál európsku verejnosť vytvoriť?

Neviem, či tretí sektor sám vytvorí európsku verejnosť. Nepochybujem o tom, že je v tom dôležitý. Ale je to veľmi ošemetné, hovoriť o občianskej spoločnosti a myslieť tým tretí sektor, práve preto, že verejnosť sa skladá z občanov, nie z mimovládiek. Mimovládky by si ale mali udržať schopnosť iniciovať občiansku verejnosť, a nie je to nič ľahké. Niekedy tomu historická situácia praje – napríklad na Slovensku, keď sa zbavilo Mečiara, a vlastne až vtedy v skutočnosti vzniklo ako demokratický štát. Ale tvoriť verejnosť v čase, keď netreba niekoho zvrhnúť, je ešte komplikovanejšie, pretože na to nie sú žiadne vyskúšané modely. Som si istá, že na to treba ešte niečo iné ako samotný aktivizmus – že na to treba vážnu a nekončiacu diskusiu, a na ňu zasa treba intenzívne intelektuálne úsilie. Presnejšie povedané, že jedno bez druhého nám nepomôže.

Na festivale Pohoda ste mali diskusiu na tému „Európa zdola“. Prečo táto téma?

Nedávno vznikol manifest niekoľkých západoeurópskych intelektuálov so zdanlivo bláznivým nápadom – aby mal každý človek možnosť dobrovoľne stráviť rok v inej krajine, a ten manifest mal názov Európa zdola. Neviem, či je taký nápad reálny, ale aj keď nie je, má zmysel ho šíriť.

Ako sa Vám javí občiansky aktivizmus na Slovensku?

Neviem, či to viem posúdiť, ale myslím, že tretí sektor je stále naša silná stránka, aj keď svoju protimečiarovskú hviezdnu hodinu má za sebou. Náš potenciálne najťažší problém – situácia Rómov – nie je len nejakou úlohou pre špecializované mimovládky, a nielen pre štátnu správu. Priepasť medzi Rómami a väčšinovým Slovenskom je obrovská, väčšia nielen ako v Čechách, ale aj ako v Rumunsku a Maďarsku. Niečo sa musí stať s celou spoločnosťou a tiež s celou intelektuálnou elitou, ktorá si to podľa môjho názoru musí pripustiť a musí uznať, že o tom jednoducho málo premýšľa.

Je dôležité, aby sa táto sféra života neoddeľovala od tých ostatných. Ľudia, ktorí bojujú za nejakú vec sa hrozne ľahko – a to poznám aj na sebe – oddelia od spoločnosti, lebo situácia Vás k tomu ženie a je to začarovaný kruh. Až časom možno spoločnosť akceptuje, čo ľudia hovorili pred pár rokmi, ale oni už ostanú osamelí a izolovaní.

Snažíme sa tie hranice stierať a preto nám záleží, aby Stredoeurópske fórum bolo príjemné pre hostí aj pre návštevníkov.

Pozadie

Marta Šimečková je novinárka a prekladateľka. Publikovala pod menom Marta Frišová. Po 89-tom sa stala editorkou jedného z prvých nezávislých vydavateľstiev Archa, neskôr bola šéfredaktorkou česko-slovenského týždenníka Mosty a pôsobila tiež ako editorka názorovej prílohy denníka SME Fórum. Písala aj pre týždenník Domino-Fórum a denník SME. Stojí za občiansky združením Projekt Fórum, ktoré pripravuje Stredoeurópske fórum a vydáva portál Salon.eu.sk.

REKLAMA

REKLAMA