Azelio Fulmini: Zmluve o EÚ by stačilo 50 článkov, nič viac

Lisabonská zmluva má stále šancu, no skôr ako konkrétne zmluvy by mala byť občanom komunikovaná myšlienka európskej integrácie, myslí si expert na inštitúcie a legislatívny proces EÚ, Dr. Azelio Fulmini. V rozhovore pre EurActiv.sk tvrdí, že zmluve o EÚ by stačilo 50 článkov a zároveň by to veľmi pomohlo pochopeniu zo strany občanov. Pripomína, že Lisabonská zmluva limituje možnosti európskych inštitúcií implikovane preberať kompetencie v rôznych oblastiach a zapája národné parlamenty do rozhodovania v EÚ. Dodáva, že tie isté argumenty, ktoré sa používajú v neprospech zjednotenej Európy paradoxne sú dobrými argumentami za Lisabonskú zmluvu.

Dr. Azelio Fulmini (interview)
Foto: Robert Sandor, Zdroj: http://www.kosice.regionet.sk/KSKWeb/english/70273.htm
  • Ako vidíte perspektívy Lisabonskej zmluvy? Myslíte si, že bude ratifikovaná vo všetkých členských štátoch aj napriek výsledku írskeho referenda?

Je ťažké robiť akékoľvek predpovede. Niektoré krajiny už zmluvu ratifikovali, ale stále neuložili ratifikačné listiny, čo je prípad šiestich krajín. V niektorých z týchto krajín máme situáciu, ktorá sa dá označiť za komplikovanú. Ako napríklad v Českej republike, kde prebieha konanie pred Ústavným súdom. Na druhej strane, bude tiež náročné pre Radu na stretnutí 15. októbra, nájsť riešenie, či už na základe návrhu írskej vlády alebo nie. Pravdepodobne konečné rozhodnutie padne až v decembri, keď sa zíde Európska rada. Takže situácia je to neľahká.

Má to dva rozmery. Jeden je právny a jeden politický. Právny rozmer vytvára nejaké problémy, ale na ne už máme nejaké riešenia. S vysokou pravdepodobnosťou nebude možné mať v Írsku druhé referendum pred voľbami do Európskeho parlamentu. To znamená, že voľby sa budú konať podľa zmluvy z Nice. To predstavuje určité problémy pre nominovanie Komisie, ale existuje možnosť predĺžiť mandát Komisie až do obdobia, kedy Lisabonská zmluva vstúpi do platnosti. Nová Komisia by mohla byť potom vymenovaná podľa pravidiel Lisabonu. Podľa zmluvy z Nice, Komisia už nebude môcť byť zložená z jedného komisára z každej krajiny. Jednomyseľným rozhodnutím Rady ministrov, Európskej rady a Európskeho parlamentu, ktorý by tiež mohol dať súhlas, by sa mohlo nájsť riešenie – mať 26 člennú Komisiu s 27. členom z 27. štátu, ktorý bude Vysokým predstaviteľom v Rade a bude sa zúčastňovať na stretnutiach Komisie bez hlasovacieho práva. Toto by mohlo byť riešenie čakajúc na to, kým bude Lisabonská zmluva schválená.

Samozrejme, stále tam sú ďalšie problémy, ako napríklad prerozdelenie kresiel v Európskom parlamente. Niekoľko riešení je už na stole a jedno z nich bude prijaté.

Z politického hľadiska, myslím si, je to trochu delikátnejšie. Keď sa ako na príklad pozriete na voľby v Rakúsku, môžete vidieť, že Lisabonská zmluva – zvaná aj reformná zmluva, aj keď v sebe zahŕňa takmer 90 % ustanovení, ktoré boli v Ústavnej zmluve – je ohrozená. Implementovať Lisabonskú zmluvu je v integračnom procese veľmi dôležitý krok vpred. Hlavne z politického a inštitucionálneho hľadiska, kvôli zmene rovnováhy medzi inštitúciami, právomociam priznaným národným parlamentom, posilneniu úlohy Európskeho parlamentu, a tomu, že Európska rada a Európska centrálna banka sa stanú inštitúciami. To je veľmi dôležité, pretože úlohou Európskej rady je v dlhodobom horizonte riešiť problémy a rozhodovať v novej Európskej únii. Jej pozitívna úloha v prospech integrácie je nespochybniteľná. Charta základných práv je tiež dôležitým krokom vpred, hoci nebude ušetrená kritiky. Z politického hľadiska nie je možné, aby bola Lisabonská zmluva vyhlásená za mŕtvu, tak ako sa to stalo s Ústavnou zmluvou. Malo by to z politického hľadiska veľmi zlý dopad.

Nebolo by však múdre, a nemalo by to byť možné, ratifikovať Lisabonskú zmluvu proti vôli občanov. Ktorá vláda by to chcela?

Z politického hľadiska, nie je konečné riešenie v tomto štádiu jasné. Občania sa môžu cítiť zneužití, tam kde už zahlasovali  „nie“. Výsledkom by mohlo byť, že by sme mohli mať negatívne následky v krajinách, kde občania nehlasovali. Možno by sme s  prekvapením zistili, či je skutočná väčšina „za“ lebo „proti“ európskej integrácii resp. Lisabonskej zmluve. Napríklad Cameron (David Cameron je líder Konzervatívnej strany vo Veľkej Británii, pozn red.) sľubuje, že keď bude zvolený za premiéra zorganizuje referendum. Vieme si predstaviť, že aj keď ratifikačné dokumenty Veľkej Británie boli už uložené v Ríme a napriek tomu, že to bude konzultatívne referendum, tento krok novej vlády v Británii by otvoril novú, nebezpečnú fázu.

  • Čo si vo všeobecnosti myslíte o tom, ak sú európske zmluvy, komplexné právne dokumenty, predmetom referenda?

Som za referendá. Myslím si, že je veľmi dôležité, aby občania pochopili a mohli vyjadriť svoj názor. Nie som z tých, ktorí si myslia, že je lepšie nemať žiadne referendum, pretože ľudia nepochopia a spravia chybu. Nie som z tejto kategórie. Myslím si, že občania by mali byť rešpektovaní a že majú právo rozhodnúť a povedať „áno“ alebo „nie“. 

Možno je problém v tom, že tí, čo pripravovali referendum a tí, čo pripravovali dokumenty to neurobili najlepšie z hľadiska formálneho a z hľadiska zrozumiteľnosti. Je ale tiež pravdou, že proces európskej integrácie začal v rokoch 1952 a 1957 s úplne iným prístupom, než je ten dnešný. Taktiež si viem dokonale predstaviť, že je veľmi ťažké pretransformovať dokumenty – v tomto prípade medzinárodné zmluvy, ktoré finalizujú delegovanie špeciálnych kompetencií – do jednej, jednoduchej logickej a pre celú populáciu zrozumiteľnej zmluvy o EÚ. To je veľmi zložité, pretože každá norma v existujúcich zmluvách je výsledkom veľmi dlhej diskusie a kompromisov a tiež výsledkom rovnováhy medzi rôznymi záujmami, mentalitami, kultúrami, právnymi systémami a politickou citlivosťou.

Je na politikoch, aby našli riešenie a zabezpečili, aby boli hlavný obsah, ciele a princípy Lisabonskej zmluvy občanmi pochopené a akceptované. Mám pocit, že toto je stále možné.

Vlastne si myslím, že odkaz, ktorý bol občanom sprostredkovaný sa ani tak netýkal Lisabonskej zmluvy, ale oveľa viac sa týkal národných problémov a konfliktov. Myslím si, že keby sa vo všetkých referendách v Európe pýtali: „Chcete európsku integráciu – „áno“ alebo „nie“? – som si istý, že väčšina ľudí by hlasovala „áno“. Ale ak sa pýtate: „Chcete túto zmluvu, toto ustanovenie, chcete Ústavnú zmluvu atď.?“, potom je to oveľa komplikovanejšie, ako sme to videli v niektorých krajinách, čo je spôsobené rozdielmi medzi niekoľkými kultúrami a spoločnosťami. To je tiež dôsledok procesu rozširovania posledných piatich rokov. Veci idú príliš rýchlo.

Myslím si, že existujú určité politické riešenia. Je možné pokračovať so zmluvou takou aká je teraz. Ak budú hlavy štátov a vlád schopné prebrať politickú zodpovednosť, čeliac súčasnej medzinárodnej situácii, mohli by nájsť riešenie, ktoré bude zodpovedať potrebám, mať podporu občanov a posilniť integráciu a spoluprácu, aby sme mohli čeliť vonkajším hrozbám.

EÚ je vo vágnej situácii, nie je to nový štát a nie je to jednoducho medzinárodná organizácia. Toto je tiež otázka politickej diskusie a vôľa občanov hrá tiež veľkú úlohu.

Ako ísť do všetkých tých detailov a primať ľudí, aby ich pochopili? Môžete to urobiť komunikačnou politikou, môžete to robiť vysvetľovaním, alebo zapájaním ľudí. Napríklad študentský Erasmus program. Nie je úspešný len preto, že sa do neho zapojilo toľko študentov, ale preto, že jeho účastníci sú veľmi spokojní. Spoznávajú ľudí, cestujú, spoznávajú Európu. Spoznávajú nové krajiny, inú klímu (smiech), dobré a zlé stránky konkrétnej krajiny. Cítia sa byť Európanmi v tom zmysle, že vedia, že medzi krajnou z ktorej pochádzajú a krajnou, do ktorej idú žiť, nie sú až také podstatné rozdiely. Hlavným problémom je nedostatok poznania. Toto je kľúčový moment: chýbajúce poznanie, a tiež možno ekonomická situácia je živnou pôdou pre nepochopenie, strach a súťaživosť v sekundárnych témach.

Európske inštitúcie by mohli urobiť viac pokiaľ ide o informačnú a komunikačnú politiku. Obe tak trochu chýbajú a podľa mňa je to skutočný problém. Európske aj národné inštitúcie už dnes majú veľký rozpočet, ale možno to nestačí. Nie v zmysle objemu investícií, ale v zmysle toho, že tieto politiky nie sú také efektívne.

Faktom však je, že to nemusí byť 100 % občanov, ktorí sa musia so všetkým stotožniť. V každom členskom štáte máme vládu väčšiny. Platí ochrana menšín, samozrejme, väčšina musí mať limity, ale môže robiť dôležité rozhodnutia. Aj keď len 51 % občanov povie Lisabonskej zmluve „áno“, z môjho pohľadu to nie je škandál. Škandál by to nebol, ani keby na Slovensku alebo v Taliansku, napríklad, dôležité hlasovania by boli rozhodnuté 49 % „proti“ a 51 % „za“. Z právneho hľadiska je to úplne normálne pravidlo. Národná vláda je legitímna aj keď získa len 51 % odovzdaných hlasov, čo znamená, že určite menej ako 50 % ľudí, ktorí majú právo voliť za ňu hlasovalo. Takže neviem, prečo tento princíp neplatí pre Európu. 

Je pravdou, že hlasovanie o Lisabonskej zmluve je veľmi dôležité hlasovanie. Bola by škoda, ak by prešlo len 51 % väčšinou. Nemôžeme podceňovať argumenty, ktoré idú týmto smerom. Zdá sa však, že niekedy ide o politické špekulácie. Nie všetci národní politici chcú integráciu do EÚ. A potom je to ďalšia politická hra.

Čo sa mňa týka, zmluva o Európskej únii by mohla mať 50 článkov, nie viac. Stanovila by základné princípy základných práv, priznala by kompetencie, upravila výkon týchto kompetencií, limity, čas, ciele, perspektívy, hodnoty. 50 článkov, 10 strán, nie viac. Zvyšok týkajúci sa života inštitúcií, národných a európskych by mohol byť zahrnutý do „Výkonného dokumentu“ schváleného hlavami štátov a vlád. To by veľmi pomohlo pochopeniu zo strany občanov.

Nemyslím si však, že nedostatok zrozumiteľnosti je to jediný faktor. Pretože aj najkrajšia ústavná zmluvy, tá najjasnejšia a najzrozumiteľnejšia môže byť odmietnutá. Pretože nie všetci občania súhlasia a nie všetci majú rovnaké názory na európsku integráciu, pretože informácie o veciach týkajúcich sa EÚ nie sú vždy objektívne a pozitívne. Média sa väčšinou zameriavajú na „problémy“, pretože tie sú „atraktívnejšie“ a dostanú viac priestoru. A preto som hovoril o úlohe národných orgánov a politikov. Pretože úlohou politikov a verejných orgánov je, viac či menej, konať tak, ako sa ešte v Rímskej ríši zvyklo hovoriť, konať v záujme „Res Publica“ – vo verejnom záujme, čo dnes korešponduje so silnou Európou v globalizovanom svete. O tom niet žiadnych pochýb. Niekoľkokrát história ukázala, že vonkajšie hrozby sú jedným z najsilnejších motívov pre posilnenie spolupráce a integrácie. Integračný proces je v záujme každého. Európa nebude schopná odpovedať na globálne výzvy ak sa nespojí. Európa nie je manželstvo z lásky, je to manželstvo z rozumu, založené na dlhom zozname spoločných charakteristík a záujmov. Je to tak a každý by to mal vedieť. Nemuseli by sme prežiť niektoré medzinárodné krízy, ak by sme napríklad nemali euro, ktoré nám dalo stabilitu na ekonomickej scéne.

Nemali by sme si mýliť tieto úvahy s kritikou EÚ, ktorá je súčasťou normálnej politickej diskusie, ako aj v rámci členských štátov a je v súlade s demokratickými princípmi. Aj tam kde je to tesné, však rozhoduje väčšina.

  • Veľa sa diskutuje o tom, že „EÚ sa musí priblížiť svojím občanom“. Ktoré by podľa Vás mali byť konkrétne kroky? Je podľa Vás Lisabonská zmluva krokom týmto smerom?

Princíp subsidiarity hovorí, že EÚ by mala konať len ak je to lepšie ako kroky, ktoré sa robia na národnej úrovni ako aj to, aby zostalo čo možno najviac právomocí na regionálnej a lokálnej úrovni, aby sa tak občanom zabezpečil silný kontakt s vôľou obyvateľstva. Tento princíp je právnym vyjadrením demokratických princípov.

Lisabonská zmluva je krokom týmto smerom, pretože národné parlamenty dostanú právomoc kontrolovať dodržiavanie tohto princípu, spolu s princípmi výslovných právomocí a proporcionality. Lisabonská zmluva objasňuje z právneho pohľadu systém nasledovne:

Za prvé, zavádza vo všeobecnosti nový princíp výslovných právomocí, čo znamená, že EÚ môže konať len vo výslovne jej prislúchajúcich oblastiach na základe právomocí a kompetencií vyplývajúcich zo Zmlúv. Budúce používanie slávnej „teórie implicitných právomocí“ je silne limitované.

Za druhé, pokiaľ inštitúcie EÚ konajú v oblasti tzv. zdieľaných kompetencií, musia zdôvodniť prečo je ich zásah „lepší ako kroky na národnej úrovni“. Doteraz bol ten princíp taký, že pokiaľ je nejaký akt v oblasti tzv. zdieľaných kompetencií prijatý na úrovni EÚ, tieto zdieľané kompetencie boli už v princípe implicitne vykonávané na úrovni EÚ. Lisabonská zmluva v protokole vysvetľuje, že prijatie aktu v oblasti zahrnutej pod zdieľané kompetencie neznamená, automaticky, že budú predstavovať oblasť, kde má Únia právomoci. Právomoci inštitúcii sú tak limitované len na to, čo špecifikuje prijatý akt.

Po tretie, je tu zásada proporcionality, ktorá ustanovuje povinnosť EÚ a národných orgánov verejnej moci konať v súlade so zmluvami a inými predpismi a zabraňuje zneužívaniu “pro domo sua” (vo vlastnom záujme, pozn. red.) a de facto ukladá orgánom povinnosť uviesť “výslovný ciel” daného úkonu alebo právneho aktu. Lisabonská zmluva túto zásadu potvrdzuje ako všeobecný princíp.

Nemyslím si, že je magická odpoveď na to, ako priblížiť EÚ jej občanom. Je to politický proces, ktorý musí zobrať do úvahy politické, ekonomické, právne, kultúrne, sociálne procesy a potreby. Jediná cesta ako nájsť riešenie je spolupracovať, aby sa našlo riešenie. A to je skutočný de facto úspech celého procesu európskej integrácie – zástupcovia členských štátov, ako aj regionálnych orgánov, lobistických skupín, zástupcov „sú povinní spolupracovať, aj keď sa ich názory a záujmy podstatne líšia“. To je „úžastné acquis“.

  • Možno viete, že o Ústavnej zmluve EÚ na Slovensku rozhodoval Ústavný súd SR. Skupina fyzických osôb chcela, aby sa súd vyjadril k tomu, či nie je táto zmluva medzinárodnou zmluvou o vstupe do štátneho zväzku, pretože ako taká by musela byť predmetom referenda. Súd okrem iného konštatoval, že vývoj v Európskej únii „nepochybne tenduje k štátnej forme, teda k štátnemu zväzku, ale serióznym spôsobom určiť moment, kedy sa tak stane nie je podľa názoru Ústavného súdu nateraz možné“. Myslíte si, že je možné sa EÚ stane štánym zväzkom bez toho, aby sme si to všimli?  

Nemal som príležitosť pozorne si prečítať názor slovenského Ústavného súdu. V tomto náleze nazujímal postoj k EÚ alebo k integrácii. Keď zoberieme toto do úvahy, Ústavný súd povedal to, čo som dnes ráno aj ja spomínal na prednáške: sú niektoré elementy, z právneho hľadiska, ktoré by mohli slúžiť na definíciu vzťahu medzi členskými štátmi a právnymi predpismi EÚ ako kvázi-federálneho systému. To je ale stále len jedna interpretácia. Sú však aj iné politické elementy, ktoré dokazujú, že ešte nie sme ani konfederáciou a že sme veľmi ďaleko od konštituovania nového štátu. Ak sa pozrieme na zmeny v Lisabonskej zmluve – zmeny v rozhodovacích procedúrach, Európska rada uznaná ako inštitúcia, národné parlamenty zahrnuté do rozhodovania – vidíme,  že systém vládnutia na úrovni EÚ sa vyvíja ale, že je stále ďaleko od „modelu federálneho štátu“.

Európske vládnutie je veľmi komplexný fenomén, ktorý nemôže byť celkom porovnateľný s modelmi v štáte a ani so štátnym systémom.

Za prvé preto, že štátny systém je flexibilný pojem a vyvíja sa na celom svete. Po druhé, Európska únia nie je novým štátom. V tomto štádiu základný faktický element je, že ide o „európsku vládu“.

Nie je isté, či Európska únia bude, alebo či chce byť, federálnym štátom. V budúcnosti budú úplne nové a odlišné potreby než tie, ktoré pred 300 rokmi motivovali konštituovanie „štátu“, tak ako ho poznáme dnes. Pred 300 rokmi, tu boli skrátka podmienky, ktoré spôsobili, že jednotlivec potreboval delegovať ochranu niektorých zo svojich slobôd a práv na verejný orgán, ktorý ho chránil. Ale ako som povedal, vzťah medzi indivíduom a mocou tu existuje odkedy existuje ľudstvo a vždy tam boli konflikty a evolúcia, vždy. Tieto vzťahy sa vždy pretvárali. Počas Rímskej ríše nebol žiadny štát, ako si ho dnes predstavujeme my, pretože tu nebola potreba organizácie moci tohto druhu, ktorý dnes definujeme ako „štát“. Potom v stredoveku to bolo iné, ale potreby indivídua byť ochraňovaný a slobody boli takmer rovnaké, ale boli tu iné interpretácie, modely, riešenia.

Vždy tu bol aj bude vývoj vo vzťahu indivídua a skupiny.

Štát je model, ktorý stále platí. Je založený na občianstve, na národnosti ale nebol by som prekvapený, ak by o 100 rokov bol pojem štátu úplne iný. Myslím si, že koncept štátu sa vyvíja. Dokonca sa môže aj inak nazývať.

Nqpríklad máme jednotnú menu a monetárnu politiku, jednu z kľúčových právomocí štátu. Máme jeden priestor voľného pohybu, jeden priestor s unifikovaným právom hospodárskej súťaže. Jeden priestor technických pravidiel a jeden priestor ekonomických aktivít, spolupráce v trestných, civilných veciach a bezpečnosti. Mohli by sme povedať, že základné prvky štátu už existujú. Ale stále tam nie sme a ja si nie som istý, či sa Európa niekedy stane štátom v tom zmysle, ako mu dnes rozumieme.

Druhá vec, ktorú chcem povedať, je ako by k tomu mohlo dôjsť. Pozriete sa na históriu, Spojených štátov amerických. Boli najprv konfederáciou štátov. Kedy sa stali federálnym štátom? Keď jeden federálny sudca (Marshall), na konci 19 storočia, v ktorom sa po prvýkrát hovorí, že v prípade ak je právo štátu v rozpore s centrálnym právom, národné právo neplatí. On zaviedol právny princíp federálneho štátu prostredníctvom jurisprudencie. A kedže voči tomu nikto neprotestoval a existovala určitá gentlemanská dohoda, a bola tam akceptácia nového princípu, tento princíp sa stal základným princípom a konfederácia sa stala federálnym štátom.

Takže povedať, kedy dochádza k transformácii medzinárodného na federálne je tažké povedať. To nám povie história, či sa to stane a kedy sa to stane.

V tomto zmysle veľmi dobre rozumiem logike, toho, čo povedal a slovenský Ústavný súd, keď povedal, že je veľmi ťažké povedať presný moment, kedy sa prekročí červená čiara. 

  • Súhlasíte s názorom, že Európsky súdny dvor (ESD) so svojím extenzívnym výkladom európskeho práva , je jedným z hlavných motorov európskej integrácie?

Áno. V 70. a 80. rokoch bol proces európskej integrácie vo veľkej kríze. Bolo veľmi dôležité, aby niektorá z inštitúcií prebrala na seba zodpovednosť postrčiť to celé smerom k integrácii. A Európsky súdny dvor to urobil. V 70. a 80., resp. koncom 80. začiatkom 90. rokov, bola jurisprudencia Európskeho súdneho dvora veľmi odvážna, pretože existovala potreba nájsť riešenie. Potreba rozťať gordický uzol. To znamená, že ak kráľ alebo šéf chce, aby rešpektovali jeho autoritu musí byť schopný ukázať ľuďom, že vie riešiť problémy a rozťať gordické uzly, inak stratí autoritu a legitimitu.

Takže v tomto zmysle odviedol ESD užitočnú robotu. A použil pri tom úplne neuveriteľné a zaujímavé interpretačné teórie a zaviedol veľmi zaujímavé právne pojmy, za použitia súdnych rozhodnutí a inštitútov kontinentálneho práva. Bol to veľmi zaujímavý moment v evolúcii práva v celej Európe a nie len v tej akademickej Európe.

Neskôr sa udiali zmeny v právnom poriadku EÚ-EHS/ES: Jednotný Európsky Akt, Maastricht, Amsterdam, Nice. ESD podľa toho zmenil prístup, jusriprudenčnú politiku. V posledných rokoch už ESD nie je tak popredu v porovnaní s inými inštitúciami. ESD sa stal v posledných rokoch veľmi rozvážnym aktérom a jeho jurisprudencia vysvetľuje, vyplňuje prázne miesta, a okrem iného tiež definuje a priznáva základné slobody a práva európskych občanov.

  • V prípade Lisabonskej zmluvy, ale aj Ústavnej zmluvy tu bol často používaný argument, že oslabí hlas malých štátov, najmä cez hlasy v Rade EÚ. Čo by ste povedali k tomuto?

Je pravda, že inštitúcie majú posilenené právomoci. A je pravda, že na Európsku úniu sa prenesie viac právomocí. Ale samozrejme nechcem tu dávať politickú odpoveď.

Nie je pravda, že občania stratia právomoc rozhodnúť, pretože môžu voliť Európsky parlament a národné parlamenty, ktoré podporujú národné vlády, ktoré sú zase priamo zapojené do rozhodovania v Bruseli. Nemyslím si, že proces európskej integrácie odoberá moc z rúk občanov. Je však pravda, že ju čiastočne odoberá národným politickým orgánom. Áno, to je pravda. Môže sa stať, že národní politici sú proti tomu, pretože majú pocit, že strácajú moc, ja ich chápem. Rešpektujem politický názor každého.

Proces európskej integrácie limituje národné orgány. Určite však neobmedzuje možnosť občanov rozhodnúť, pretože volia národný aj Európsky parlament, a oba reprezentujú ich politický názor. Národné orgány sú tiež zastúpené v Bruseli a môžu využiť svoju moc na to, aby presvedčovali, rozhodovali, či niečo stopli.

Lisabonská zmluva, a toto by mohol byť dôvod prečo hlasovať za ňu, vtiahne do rozhodovacích procedúr v EÚ národné parlamenty. Národným parlamentom je v Lisabonskej zmluve priznané právo, v súčinnosti s národnými vládami, zaujímať pozície a prípadne aj blokovať.

Inými slovami, môžeme povedať, že tie isté argumenty používané v prospech „nie“ Európe, sú dobrými argumentmi prečo povedať „áno“ Lisabonskej zmluve?

  • Rada by som prešla k Charte základných práv, hovorili ste o tom aj na prednáške. Aký bol praktický dôvod, pre ktorý bola Charta základných práv vyňatá z textu Lisabonskej zmluvy, hoci bola integrálnou časťou Ústavnej zmluvy?

Charta základných práv bola schválená Konventom, čo je veľmi demokratický proces. Charta základných práv je výsledok dlhého vyjednávania, diskusií a akceptácie. Je to veľmi dobrý výsledok, myslím si, ktorý základ, povedal by som, druh minimálneho štandardu ochrany toho, čomu sa hovorí základné práva a slobody.

Všetci vieme, že toto je absolútne nevyhnutné, pretože osoby potrebujú jasný právny poriadok s jasnými pravidlami chrániacimi indivíduum. Potebujeme text, pretože úlohou sudcu nie je tvoriť právo ale iba ho interpretovať.

Ako iste chápete, sú niektoré hodnoty, princípy, slobody a práva, ktorých rešpekt je pre niektoré štáty veľmi dôležitý. Ak sa niektoré krajiny cítia dotknuté, nechcú a vybrať niektorými smermi, nemôžete ich prinútiť, pretože tu hovoríme o veľmi zásadných hodnotách. Nie je to len technické pravidlo, ale zásadné hodnoty jednej spoločnosti a ja súhlasím, že musíme rešpektovať ich suverenitu.

Toto bolo do určitej miery aj dôvod, prečo nebola Charta začlenená do zmluvy, tak ako bola predtým do návrhu Ústavnej zmluvy. Teraz nie je ani len prílohou k zmluve. V zmluve sú však odkazy, ktoré dávajú Charte rovnaké právne postavnie.

Je to veľmi dôležitý prvý krok, ktorý ide správnym smerom. Fakt, že Charta základných práv nebola začlenená do zmluvy vôbec neznamená, že všetky slobody a práva, ktoré sú v nej, budú menej chránené. Vôbec nie, pretože odkaz, ktorý bol začlenený do zmluvy veľmi explicitne hovorí, že Charta má rovnaké právne postavenie ako zmluvy.

Povedal, by som že toto odkazujúce ustanovenie je dokonca veľmi dobré, pretože dáva inštitúciám, vrátane ESD, silu hľadať nejlepšie riešenia, zabezpečí to flexibilitu:

Dnes máme niekoľko zdrojov práva: odkazujúce ustanovenie na Európsky dohovor o ľudských právach, rovnako aj na Chartu, máme princípy práva EÚ ustanovené jusrisprudenciou ESD, ktorá postavila základné slobody a práva na najvyššiu úroveň v rámci právneho poriadku, berúc do úvahy tradície národných ústavných poriadkov. Môžeme dodať špecifické základné práva a slobody explicitne spomenuté v zmluvách, ako napríklad právo voliť v mieste bydliska, právo nebyť diskriminovaný a právo na rovnaké zaobchádzanie, právo na slobodu pohybu a právo na ochranu zo strany orgánov verejnej moci bez potreby vysvetľovania.

Máme rôzne zdroje predpisov a to nie je negatívny element. V takejto delikátnej a špecifickej oblasti. Nebolo by inteligentné keby bol jeden z nich vyššie ako ostatné, pretože to by vytváralo istý konlfikt medzi zdrojmi, čo je niečo, čo nepotrebujeme. My potebujeme toľko zdrojov, koľko je len možné, aby sme dali inštitúciám a sudcom možnosti dokázať existujúce hodnoty a stanovené princípy v ich moderných apektoch a elementoch, s prihliadnutím na skutočnú situáciu a vývoj takýchto základných dodnôt a princípov.

Charta, ktorá má rovnakú právnu silu ako zmluvy, ale zároveň je autonómna a nezávislá určitým spôsobom, vytvára viac priestoru pre inteligentné riešenia.

Ako občan, povedal by som, že sa cítim lepšie chránený týmto riešením. Ale samozrejme celá téma by mala byť európskym občanom lepšie vysvetlená. 


S Dr. Azeliom Fulminim, PhD., sme sa rozprávali pri príležitosti jeho prednášky venovanej Lisabonskej zmluve a občianstve EÚ, v rámci projektu Excelentná univerzita. Fulmini je expertom v oblasti inštitúcií Európskej únie a legislatívneho procesu v EÚ. V rokoch 2002-2004 pôsobil ako vedúci kancelárie Európskeho parlamentu v Slovenskej republike.

Rozhovor vznikol v rámci Národného projektu Excelentná univerzita, podporeného v rámci JPD NUTS II Bratislava Cieľ 3, spolufinancovaného z Európskeho sociálneho fondu

REKLAMA

REKLAMA