Bez kvalitných úradníkov nebudeme robiť dobrú európsku politiku

Ak euroval priniesol niečo pozitívne, tak to, že sme si uvedomili, že nežijeme na pustom ostrove, hovorí v rozhovore pre EurActiv.sk vedúca Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku Andrea Elscheková-Matisová. Odolnosť ľudí voči europopulizmu by mohlo podľa nej zlepšiť posilnenie učebných osnov o otázky fungovania EÚ.

Andrea Elscheková-Matisová
Zdoj: Európska komisia

Eurobarometre tradične pasujú Slovákov za najväčších eurooptimistov, hoci aj tieto čísla aktuálne klesajú. Z čoho tento pocit vyplýva v porovnaní krajinami s podobnou pozíciou a porovnateľnými benefitmi z členstva v EÚ?

Pocit, že chceme patriť do západnej časti Európy bol veľmi silný a vedeli sme tomu podriadiť na Slovensku všetko. Prvé roky členstva, až do nástupu krízy, resp. problémy v Grécku, sú na Slovensku silne poznačené eurooptimizmom. Žijeme ale v prelomovom období, kedy dochádza zo strany našich občanov k poklesu dôvery vo vzťahu k projektu Európskej únie a jednotlivým inštitúciám. Potvrdil to aj prieskum Európskeho parlamentu, kde je jasné, že tento pokles je pomerne veľký, približne 10 percent. Stále je však táto podpora v rámci EU vysoko nadpriemerná. Prečo je to tak? Určite je za tým cieľ, kvôli ktorému sme vedeli toho veľa obetovať – aby sme v roku 2004 vstúpili do EÚ spolu s našimi susednými krajinami. Myslím si, že tento cieľ bol umocnený aj problémami, ktoré Slovensko malo v  predvstupovom období, kedy sme neplnili politické kritéria a kedy reálne hrozilo, že Slovensko nebude spolu so susedmi v klube Európskej únie. Vo veľkej časti populácie vtedy pocit potreby vstúpiť s ostatnými susedmi v rovnakom čase zosilnel. To sa podarilo. Myslím si, že naši ľudia preferujú praktické benefity z členstva v Európskej únii, akými sú cestovanie, práca, či štúdium v zahraničí. Vnímame Úniu cez pragmatický pohľad, cez eurofondy, ktoré na Slovensko plynú. Cítime, že viac dostávame ako dávame.

Slovensko má za sebou sedem rokov členstva. Nabehlo Slovensko na dennodennú interakciu s európskymi inštitúciami a svojimi partnermi úspešne? Má na tieto interakcie štát dostatočnú kapacitu?

Bola som členkou vyjednávacieho tímu v čase, kedy Slovensko vyjednávalo o vstupe do Európskej únie. Vtedy bolo všetko našponované do maximálnej miery, aby sme zabrali na najvyššom rýchlostnom stupni a aby sme dobehli tých, ktorí rokovali o dva roky dlhšie ako my. Problém trochu je, že sa potom mnohým zdalo, že keď sa cieľ naplnil môže sa administratívna expertná základňa, ľudovo povedané, rozpustiť. Niektorí si neuvedomili, že naším členstvom sa úloha nesplnila, ale iba začala. Tam potom podľa mňa došlo k chybe, že sa začali rozpúšťať odbory európskej integrácie. Tie boli v každom orgáne štátnej správy. Výzvou pre Slovensko do budúcnosti je mať  kvalitnú štátnu správu. Bez kvalitnej štátnej správy, bez kvalitných úradníkov na jednotlivých orgánoch štátnej správy nie je možné robiť kvalitnú a úspešnú európsku politiku. Dnes sme svedkami toho, že musíme zoštíhľovať stavy na ministerstvách a orgánoch štátnej správy. To je určite fajn, treba robiť efektívne. Dôležitá však nie je len kvalita ale aj kvantita, pretože európska problematika je veľmi komplexná, materiálov je veľa, veci treba naštudovať,  prečítať, získať obraz o ich možných dopadoch na Slovensko. Na základe toho urobiť stanoviská. Ak chce byť Slovensko úspešné pri rokovaniach pri európskom stole, musí mať za sebou kvalitnú bázu expertov.

Nebol odliv ľudí zo štátnej správy po vstupe do EÚ spôsobený odchodom týchto ľudí do Bruselu a do súkromného sektoru? Ak to tak je, funguje na Slovensku dobre systém, ktorý vzdeláva úradníkov, nových ľudí, ktorí sa venujú európskej politike?

Súhlasím, že mnohí ľudia, ktorí boli priamo zainteresovaní a ktorí pracovali v negociačných tímoch či už na ministerstve zahraničných vecí alebo v jednotlivých rezortoch, pracujú teraz pre európske inštitúcie. Je to jav, ktorý nie je typický len pre Slovensko, ale pre všetky krajiny. Ľudia ktorí „boli pri tom“ mali potom príležitosti pracovať pre európske inštitúcie. Áno, tam stratilo Slovensko tých najlepších ľudí, skúsených odborníkov na európsku agendu. Je samozrejme úlohou dobrého plánovania zabezpečiť za týchto ľudí náhradu a aj adekvátnym spôsobom na túto prácu pripravovať. Tu je priestor na zlepšovanie, pretože veľa vecí na Slovensku robíme stále tak, že sa učíme za behu. Ľudia prichádzajú a odchádzajú, fluktuácia v štátnej správe je pomerne vysoká.

V dôsledku dlhovej krízy sa pozornosť presúva  viac na pozície Slovenska na najvyššej politickej úrovni – v Európskej rade. Sú pozície Slovenska pre partnerov čitateľné a konzistentné?

Slovensko je dlhodobo považované za štandardný štát, ktorý zásadne nevybočuje z radu. Sme v mainstreame. Tento obraz možno trochu naštrbila radikálna pozícia Slovenska voči pôžičke pre Grécko. Túto pozíciu si mnohí všimli a mnohých v Európskej komisii, v členských štátoch a aj v Európskom parlamente prekvapila. Je to samozrejme právo členskej krajiny a aj keď mnohí s takýmto postupom nesúhlasili, rešpektovali ho. Keď ide o súčasné diskusie, či už o hospodárskom riadení, o zmenách v eurozóne, je Slovensko podľa mňa vnímané ako zodpovedný partner, ktorý sa zasadzuje za prísnejšiu rozpočtovú disciplínu vrátane mechanizmu automatických sankcií. V tomto smere je v spolupráci s ostatnými členskými štátmi aj úspešné. Slovensko je známe tým, že sa zasadzuje za to, aby do týchto riešení bol zapojený aj privátny sektor. To sa z časti podarilo v prípade Grécka. Avšak ako plošné riešenie nemá táto pozícia ani zo strany európskych lídrov a ani zo strany Európskej komisie podporu, keďže je tu väčšinový názor, že by takéto riešenia mohli mať negatívny dopad na finančné trhy. Celkovo je Slovensko je vnímaný ako partner, ktorý má snahu sa dohodnúť. Je to krajina, kde je prevažná väčšina obyvateľstva proeurópsky naladená. Je to krajina, ktorá si uvedomuje, že členstvo v Európskej únii a aj členstvo v eurozóne je pre ňu bytostne dôležité a podľa toho má nastavené aj svoje pozície.

Pri riešení krízy v eurozóne sa hovorí o rekonfigurácii moci. Hovorí sa o tom, že Európska komisia je vytláčaná na okraj a zásadné veci prijímajú členské štáty. Vnímate to tak? Ak áno, čo to znamená pre legitimitu integračného procesu?

Áno, môže dochádzať k pocitu, že Komisia je vytláčaná na okraj. Je to ale dôsledok toho, že Lisabonská zmluva nanovo rozdala karty. Napriek tomu, že zmluva posilnila kompetencie Komisie najmä v oblasti bývalého tretieho piliera, faktom ostáva, že iné inštitúcie boli oveľa viac posilnené. Jasným príkladom je Európsky parlament. V tomto kontexte je tiež dôležitá zmena na úrovni Európskej rady. Vieme, že pred Lisabonskou zmluvou sa Rada stretávala dva až trikrát ročne a boli to také stretnutia pri večeri s následným spoločným fototermínom, pričom sa definovali významnejšie pozície pre ďalšie smerovanie Európy. To čo sa však deje dnes je úplne bezprecedentné. Máme dojem, že Európska rada zasadá takmer nonstop. Od prepuknutia krízy zasadala Európska rada 19 krát.  Je to aj tým, že sa inštitucionalizovala, má svojho predsedu. Nežijeme vo svete, ktorý by sa dal nazvať „business as usual“ a teda dnešný stav je vynútený touto neštandardnou situáciou, kedy treba nastaviť európsku architektúru tak, aby vedela lepšie reagovať na situáciu, ktorú tu teraz máme. Komisiu vnímam ako motor európskej integrácie, v minulosti, prítomnosti a dúfam, že aj v budúcnosti. Myslím si, že aj v týchto krízových časoch Komisia dokázala, že je tou inštitúciou, ktorá sleduje európske riešenia, a ktorá ponúka východiská zo súčasnej situácie. Myslím si, že o tom svedčia mnohé legislatívne návrhy, ktoré vzišli z dielne Európskej komisie.

Veľvyslanec Ivan Korčok hovorí, že pre krajiny typu Slovenska sú výhodné silné európske inštitúcie, nie situácia, kedy sa veľké krajiny dohodnú medzi sebou a ostatným sa to dá na schválenie, prípadne na drobné úpravy. O čo by sa v takomto priestore malo Slovensko snažiť?

Určite pre krajiny typu Slovensko, pre malé a stredné krajiny bola vždy Komisia silným partnerom, pretože práve Komisia je tou jedinou inštitúciou, ktorá sleduje vyvážený európsky záujem. V dnešnej situácii mnohé riešenia prichádzajú z tandemu Nemecko-Francúzsko. Je to len zhoda náhod, že dnes Slovensku pozície predkladané Nemeckom vyhovujú. Je to komfortná situácia, že sa Slovensko s mnohými názormi, ktoré prichádzajú z Nemecka stotožňuje, ale z dlhodobého pohľadu si myslím, že sa členské štáty ako Slovensko majú orientovať primárne na Komisiu.

Je Európska komisia pripravená hrať aktívnejšiu úlohu aj v  systéme, ktorý sa aktuálne po poslednom summite kreuje mimo rámca úniových zmlúv?

Riešenie z posledného summitu určite nie je najlepšie, ale je najlepšie možné. Mnohí lídri z členských štátov ako aj predseda Európskej komisie to podľa mňa tak cítili. Mnohí by uvítali, keby sa zmluva neriešila ako medzivládna zmluva, ale spravovala by sa komunitárnou metódou. Svedčí o tom aj výzva zo strany predsedu Európskej komisie, ktorú podporila prevažná väčšina členských štátov, aby bola medzivládna zmluva čo najskôr inkorporovaná do primárneho a sekundárneho práva Európskej únie. Hoci to teda nie je podľa môjho názoru najlepšia cesta, treba ale žiť v realite a optimálne riešenie nebolo možné.

Na základe čoho formuje Európska komisia svoju komunikačnú politiku?

Mnohí majú dojem, že sú to práve európske inštitúcie, ktoré sú zodpovedné za komunikáciu európskych tém v členských štátoch. Fakt je ale ten, že je za to zodpovedná vláda daného členského štátu. Európske inštitúcie sú tu na to, aby vládam členských štátov v tomto cieli a úlohe pomáhali. Za moje šesťročné obdobie som prešla tiež rôznymi fázami a pohľadmi Komisie na komunikáciu európskych tém. Je to proces, v ktorom sa Komisia zorientováva, pretože situácie pred šiestimi rokmi bola úplne iná ako dnes. Hlavne v období, kedy neprešla Ústavná zmluva. Cieľom Komisie je podnietiť diskusiu o európskych témach. To sa samozrejme nedá rovnako v každej členskej krajine. U nás vidím ako problém resp. výzvu pre budúcnosť aktívnu zaangažovanosť ľudí na európskej politike a agende. V  praktickom ponímaní nie je ten náš eurooptimizmus vôbec viditeľný. Dokázali sme to v tých najvypuklejších situáciách ako bolo referendum o vstupe, kedy sme všetci chceli byť v Únii, ale bol to veľký stres,  či bude referendum vôbec platné. Takisto 20 percentná účasť pri voľbách do Európskeho parlamentu, čo je v akýchkoľvek voľbách úplné minimum. Trend je síce pozitívny, ale keď si pozriete akékoľvek štatistiky účasti rôznych subjektov na Slovensku alebo občanov na konzultačných mechanizmoch, tak tam je to úplná katastrofa. Obsadzujeme najnižšie priečky európskej dvadsaťsedmičky. My stále nie sme vo fáze, že by sme boli spolutvorcami európskeho projektu. Mnohým ľuďom až euroval otvoril oči a zistili, že európske témy a agenda sú naše domáce a že európske rozhodnutia sa v konečnom dôsledku žijú tu na Slovensku. Mnohí si uvedomili dokonca aj to, že na pozícii Slovenska môže stáť celý osud Európy. Ak euroval priniesol niečo pozitívne, tak práve to, že sme si uvedomili, že nežijeme na pustom ostrove, ale že sme súčasťou tejto európskej rodiny, so zlým aj dobrým.

Vnímate teda exponovanosť témy eurovalu ako pozitívny posun v slovenskej diskusii o európskych témach?

Áno, určite "euroval" prispel k celospoločenskej diskusiu o projekte EÚ, jeho ďalšom smerovaní a postavenia Slovenska v tomto zoskupení. Myslím si, že v budúcnosti by pomohla zaangažovaniu našich občanov na európskej agende zmena systému vzdelávania. Posilnenie učebných osnov na základných a stredných školách, či už cez predmet dejepis alebo náuky o spoločnosti. Je to systémová cesta. My ako Európska komisia a iné inštitúcie robíme rôzne aktivity, súťaže a podobne. To je určite prospešné, ale vnímam to ako nadstavbu niečoho, čo tu nie je. Systémovo sa to dá riešiť iba posilnením učebných osnov. Tak ako sa mladí ľudia učia o tom, ako funguje štát, tak by mali mať základné vedomosti aj o tom, ako to chodí v Európskej únii, pretože si myslím, že je to dôležité aj pre budúcnosť, aby sa v európskej agende vedeli orientovať. Zároveň nebudú tak náchylní na rôzne populistické a manipulačné teórie a vysvetlenia.

Nepredpokladáte do budúcnosti väčšiu zaangažovanosť členov Komisie  v národných diskusiách? Návrh EK o dohľade nad národnými rozpočtami napríklad hovoril, že členské štáty by mali právo požiadať Komisiu, aby národným parlamentom vysvetlila požadované zmeny alebo odporúčania. 

Myslím si, že komisári sú tváre jednej z inštitúcii a súčasťou ich práce je aj komunikácia. Tu nemám na mysli, len komunikáciu tém z ich portfólia, ale vo všeobecnosti by mali byť zaangažovaní na diskusii o európskej problematike. Komisári sa môžu a majú vyjadrovať len k témam, na ktoré má Európska komisia kompetencie. Určite nie je správne ak by komisár alebo predstavitelia Európskej komisie zasahovali do vnútorných záležitostí členských štátov. Na toto sú členské štáty právom citlivé. Určite je však dôležité, a myslím si, že to bude mať stúpajúcu tendenciu, aby komisári vysvetľovali, aby boli súčasťou aj národných diskusií.

Pozadie

Andrea Elscheková-Matisová stála na čele Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku od októbra 2005. Jej funkčné obdobie na tomto poste sa končí ku koncu roku 2011. V minulosti pôsobila na viacerých pozíciách na Ministerstve zahraničných vecí SR. Bola členkou vyjednávacieho tímu v prístupových rokovaniach Slovenska s Európskou úniou ako riaditeľka odboru hlavného vyjdnávača, ktorým bol Ján Figeľ. Študovala na Prírodovedeckej fakulte, postgraduálne na Slobodnej univerzite v Bruseli a Ústave medzinárodných vzťahov Právnickej fakulty UK. 

REKLAMA

REKLAMA