Brusel sme my všetci

Ak by bola terajšia vláda súčasťou zložitých rokovaní o pôžičke Grécku, pozerala by sa na to inak, uvažuje v rozhovore podpredseda Európskej komisie Maroš Šefčovič.

Šefčovič reční
Zdroj: ec.europa.eu

Európska únia prechádza neľahkým obdobím. Stoja pred ňou veľké úlohy, na ktoré, ako sa zdá, pravidlá Lisabonskej zmluvy nie úplne postačujú. Zároveň však posledný Eurobarometer ukázal, že podpora EÚ medzi občanmi klesá. Je to len nevyhnutný dôsledok ťažkej ekonomickej a sociálne situácie, alebo pokračovanie trendu klesajúceho entuziazmu pre integráciu, s ktorým sa Únia nevie dlhodobo vysporiadať?

Prechádzame úvodným obdobím fungovania Lisabonskej zmluvy, ktoré je charakteristické istým prispôsobovaním sa novým pravidlám. Je evidentné, že napriek dlhému rokovaniu o novom inštitucionálnom rámci – trvalo to viac, ako desať rokov – keď došlo na jeho realizáciu, musíme si zvykať na nové pravidlá. Je to prirodzený proces. Obrovská inštitucionálna zmena musí priniesť určité napätia, ale tie budú prekonávané tým, že sa zautomatizujú.

Okrem toho, táto obrovská zmena nastala v čase krízy, ktorá je podľa všetkých ukazovateľov najhoršou za posledných 80 rokov. Museli sme na ňu reagovať veľmi rýchlo, aj niektorými netradičnými riešeniami a nástrojmi. Pozitívnym dôsledkom bolo, že kríza významne zenergizovala členské štáty a Radu. Ukázala, že problémy musíme riešiť spoločne. Výsledkom sú opatrenia, ktoré by boli pred šiestimi alebo dvanástimi mesiacmi nemysliteľné.

Na prepade podpory verejnej mienky sa do veľkej miery odrazil fakt, že sa prieskum robil v čase vrcholiacej krízy. Keď sme si porovnali historické dáta, verejná podpora neklesla nižšie, než keď praskli iné „bubliny“ – napríklad internetová. No netreba si zakrývať oči ani pred tým, že je dôležité hľadať prostriedky, ako do európskeho diania zapájať občanov. Aj preto, aby sme si pripomenuli, že veci, ktoré niekedy považujeme za prirodzené a dané, sú tu vďaka Európskej únii – cestovanie bez hraníc, jednotný platobný priestor, možnosť voľne študovať prakticky kdekoľvek v Európe. Problémom je, že skeptické názory považujú obrovské výdobytky integrácie za automaticky dané.

  • Pri problémoch, ktoré musela EÚ v poslednom čase riešiť – energetická bezpečnosť, regulácia finančného sektora, a pod. – bolo vždy receptom „viac európskej spolupráce“. Súčasne však kríza tlačí vlády k tomu, aby presadzovali takzvané národné záujmy. Cítite posilňovanie, alebo oslabovanie európskej solidarity?

Na to neexistuje jednoznačná odpoveď. Je však pravdou, že je potrebné každodenne presadzovať európske myšlienky. Keď sa ekonomická situácia v Európe zhorší, sú tu vždy prítomné reflexy oživujúce protekcionizmy, snažiace sa o jednoduché riešenia, ktoré v krátkodobom horizonte možno aj nejaký výsledok prinesú, no dlhodobo by boli obrovskou stratou. Veľkým víťazstvom uplynulého obdobia je, že sa Európskej komisii podarilo zabrániť snahám renacionalizovať niektoré politiky, podarilo sa udržať jednotný trh. Prezident Európskej komisie J.M. Barroso použil v nedávnom vystúpení o "Stave Únie" na pôde Európskeho parlamentu veľmi presné heslo: buď budeme plávať spolu, alebo sa utopíme každý zvlášť. Vidno to aj na diskusiách v rámci G20: Európa je vypočutá vtedy, keď hovorí spoločne. Niet takej európskej krajiny, ktorá by mohla byť sama globálnym hráčom. Faktom je, že ekonomická situácia vytvára tlak na presadzovanie národných záujmov. Niekedy to vedie k nie celkom férovej hre, keď je za všetko dobré zodpovedná vláda, a za všetko zlé Brusel. Brusel je predstavovaný ako nejaká vonkajšia sila, neuvedomujeme si, že sme ním vlastne my všetci. V Bruseli rokujú naši ministri, poslanci zvolení v našich krajinách.

  • Jednou vecou je politická rétorika – každá vláda si bude prisvojovať úspechy, a z negatív viniť iných. Druhou však ochota spolupracovať, pripojiť sa ku konkrétnym riešeniam. Ani tá však nie je všade v EÚ rovnaká. Je odpoveďou viacrýchlostná Európa?

Viacrýchlostná Európa už do veľkej miery existuje. Počet členských krajín EÚ je iný, ako v eurozóne, kde je spolupráca omnoho užšia. Iný počet krajín je v Schengene. Formuje sa skupina krajín, ktorá chce spolupracovať užšie v oblasti rodinného práva, ďalšie iniciatívy chcú spustiť užšiu spoluprácu v iných oblastiach spravodlivosti a vnútra. Rozmanitosť do určitej miery k Európskej únii patrí. Dá sa povedať, že doposiaľ nemala nejaký negatívny vplyv. Skupina „pionierov“ vytvorila určitý štandard, dostatočne atraktívny pre ostatných členov, aby sa k nemu chceli pridať. Dôležité je, aby podobná spolupráca neprekročila hranicu, za ktorou bude negatívne ovplyvňovať celok. Ak nesie jednoznačný európsky záujem, bude nositeľom dynamiky, ku ktorej sa môžu ostatné členské krajiny pridávať.

Osobne si myslím, že to bude pokračovať. Vzhľadom na opatrenia, ktoré Komisia navrhla v oblasti hospodárskej a finančnej politiky, sa bude spolupráca medzi krajinami eurozóny, ako aj ostatnými členskými štátmi EÚ naďalej prehlbovať. Kríza nám ukázala mieru prepojenosti našich ekonomík, ktorá vyžaduje novú úroveň koordinácie.

  • Horúcou témou bude reforma rozpočtu EÚ. Akú šancu dávate návrhom na vytvorenie nových vlastných zdrojov únie, či už v podobe európskej dane, alebo inej?

Európska komisia už v čase pripravovania predchádzajúcej finančnej perspektívy dostala od Európskej rady úlohu, aby v polčase napĺňania finančnej perspektívy pripravila analýzu revízie rozpočtu, ktorá sa má dotýkať všetkých aspektov – výnimiek, miery financovania politík, vrátane posúdenia možnosti posilnenia vlastných zdrojov únie. Máme teda jednoznačný záväzok. Komisia na tejto správe veľmi intenzívne pracuje a mala by byť zverejnená najneskôr začiatkom októbra.

  • Aké vlastné zdroje navrhne?

Našou filozofiou je, že by sme sa mali snažiť získavať prostriedky z tých aktivít, ktoré by tu bez Európskej únie neboli. Z pridanej hodnoty, ktorú EÚ prináša. Samozrejme, nebude to ľahká úloha. Veľmi dobre si pamätám zložitú diskusiu o vlastných zdrojov spred pár rokov, keď sme rokovali o tejto finančnej perspektíve. Komisia poskytne údaje o príjmoch a výdavkov, rozhodnutie je však na pleciach členských štátov a Európskeho parlamentu. Na jednej strane nám viacerí ministri hovoria, že by uvítali zvýšenie vlastných zdrojov, pretože by to znížilo príspevky členských krajín, na strane druhej chcú mať ministri financií formovanie rozpočtu pod kontrolou a akýkoľvek nový zdroj by radšej videli ako zdroj národného rozpočtu, z ktorého by sa to mohlo prerozdeliť na EÚ. Komisia musí všetko zvážiť, no zatiaľ by som nerád hovoril o detailoch.

  • Nové členské krajiny nezaujíma len výška rozpočtu EÚ, ale aj jeho charakter – nakoľko bude redistributívny. Nie je žiadnym tajomstvom, že veľkí prispievatelia presadzujú, aby sa viac zameral na konkurencieschopnosť a nové priority, ako energetika a výskum, a menej na vyrovnávanie regionálnych rozdielov. Ktorý názor podľa vás zvíťazí?

V rokovaniach o novom rozpočte sa bude prelínať niekoľko významných okolností. Prvou je, že budú prebiehať v období náročnej fiškálnej konsolidácie. Európska komisia bude presadzovať, aby rozpočet odrážal priority v programe EÚ 2020. Zároveň je nám však jasné, že bez adekvátnej politiky súdržnosti, nemožno budovať úspešnú Európsku úniu. Zotieranie rozdielov je jednou z kľúčových politík, bez nej nemôže Únia fungovať.

Zároveň je nám jasné, že bez zamerania sa na podporu inovačnej ekonomiky si Európska únia nebude môcť zachovať svoju konkurencieschopnosť, a teda ekonomický rast potrebný na udržanie kvality života. Musíme nájsť spôsob, ako podporovať nové priority identifikované v EÚ2020 a súčasne vytvárať Európu úspešných regiónov.

Diskusia o čistých prispievateľoch a čistých prijímateľoch je však veľmi nezdravá. Odráža len účtovnícky pohľad. Aj čistí prispievatelia v globále profitujú z toho, že sa nové členské krajiny dostávajú na ich úroveň. Tieto benefity je ťažko vypočítať, no napriek tomu sú tu. Na politiku súdržnosti sa treba pozerať z tohto pohľadu.

  • Ako vnímate z tohto pohľadu rozhodnutie slovenskej vlády nepripojiť sa k pôžičke Grécku?

Uvedomujem si, aká je to na Slovensku citlivá otázka. Viem tiež, v akom kontexte sa formoval názor súčasných predstaviteľov vládnej moci. Som presvedčený, že keby boli súčasťou zložitého rozhodovacieho procesu, keď nešlo len o záchranu Grécka, ale aj o stabilizáciu spoločnej meny a európskeho, či vlastne aj svetového hospodárstva, tak by sa na túto vec pozerali inak. Slovensko podobne ako aj ostatné nové členské štáty, dokázalo za šesť rokov členstva v EÚ vďaka princípu solidarity, ktorý je jedným z hlavných pilierov európskej integrácie, pozdvihnúť životnú úroveň svojich občanov. Je preto dôležité, aby bol tento princíp zachovaný aj v ďalšom období – počas nasledujúcej finančnej perspektívy.

  • Ako zmenila Lisabonská zmluva fungovanie európskych inštitúcií?

Najciteľnejšou zmenou je, že dochádza k  novému usporiadaniu vzťahov medzi Európskym parlamentom a Radou. Parlament v úvode roku jednoznačne ukázal, že chce kompetencie využívať naplno, a bol pripravený ísť do veľmi tvrdých stretov. Niektoré členské krajiny prijali nový, asertívny Parlament s veľkým prekvapením. Postupne si však zvykajú na to, že v otázkach legislatívnych a finančných sú Európsky parlament a Rada na jednej úrovni. Na všetkých svojich rokovaniach v Parlamente a Rade zdôrazňujem, že Lisabonskú zmluvu sme schválili, preto musíme rešpektovať pravidlá, ktoré priniesla. Musíme prekonať neľahké obdobie zvykania si na nový systém a Európska komisia musí zohrávať úlohu mediátora konfliktov.

  • Čo to „zvykanie si“ znamená konkrétne?

Napríklad lepšiu časovú koordináciu. Komisia sľúbila rýchle vypracovanie návrhu na Európsku občiansku iniciatívu. Napriek tomu, že to bolo zložité, prišli sme s ňou už pred Veľkou nocou. Dokonca sa nám v rámci Rady podarilov júni, ešte pred koncom Španielskeho predsedníctva, dosiahnuť politickú dohodu . Európsky parlament následne nominoval svojich spravodajcov, čím sa vytvorili podmienky pre ďalšiu . diskusiu a hľadanie konsenzu na úrovni všetkých 3 inštitúcií.

  • Ktoré ďalšie zmeny v Únii sú ešte významné?

Je ňou napríklad nová, zenergizovaná Európska rada, so stálym predsedom. Nový formát šéfov štátov a vlád viac vyhovuje, pretože umožňuje otvorenejšie diskusie. Európska rada začala pracovať v novom formáte v čase mimoriadne napätej situácie. Tímový duch a pocit toho, že treba konať, je vďaka tomu omnoho silnejší. Súčasne je samozrejme cítiť, že z Európska rada pocítila istú charizmu medzivládneho spôsobu vládnutia.

Pozitívne vnímam nárast záujmu národných parlamentov o dianie v Bruseli. Uvedomujú si, že dostali nové možnosti vyjadrovať sa k EÚ. Možno aj vďaka kríze je tam však zároveň cítiť, že chápu dôležitosť európskej legislatívy pre národné fungovanie. Preto sa zaujímajú o možnosť ovplyvňovania procesu jej prijímania. Za pozitívne považujem, že atmosféra rokovaní s nimi je často krát omnoho pozitívnejšia, než by sa dalo očakávať na základe správ v médiách, ktoré prezentujú národné parlamenty ako nejakých kritikov Bruselu. Komisia ich vníma ako spojencov, dôležitých partnerov.

  • Pred pár dňami mal v Európskom parlamente predseda Komisie prejav o „Stave Únie“. Znamená to teda, že oficiálnym predstaviteľom EÚ, ktorému treba volať, keď chceme vedieť názor Únie, je Barroso a nie van Rompuy?

Takto jednoduché to v Únii nie je. Mimochodom, tak jednoduché to nie je ani v Spojených štátoch. Komu treba volať do USA, keď chceme diskutovať o otázke klimatických zmien? Je to minister životného prostredia, Biely dom, Kongres, nejaká agentúra?

Európska únia je entitou sui generis. Stojí na spolupráci a delení právomocí. Spolupráca medzi predsedom Európskej rady Hermanom van Rompuyom a predsedom Európskej komisie José Manuelom Barrosom je veľmi dobrá. Obidvaja majú enormný záujem na koordinácii, a aj na základe zmluvy majú dosť jasne podelené právomoci: van Rompuy komunikuje v mene EÚ otázky týkajúce sa Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, a Barroso komunikuje v oblastiach komunitárnych politík – poľnohospodárstvo, obchod, energetika… Medzinárodné spoločenstvo túto deľbu práce prijalo.

Vystúpenie predsedu Komisie o stave Únie sme presadili preto, aby sme skvalitnili programovanie, zvyšovali predvídateľnosť toho, čo EÚ robí. Prejav poskytuje výhľad toho, čo chce Únia robiť v nasledujúcom období. Barrosov prejav sa stretol s veľkým záujmom ako v Európskom parlamente, tak množstvom mediálnych výstupov. Je istým otvorením politickej sezóny, ktoré odštartuje proces diskusie o pracovnom programe Komisie na rok 2011.

Pozadie

Maroš Šefčovič je bývalým slovenským diplomatom. Členom Európskej komisie sa stal ešte na sklonku predchádzajúceho obdobia, keď vymenil odchádzajúceho Ján Figeľa. Pre toto volebné obdobie sa v tíme José Manuela Barrosa stal podpredsedom Komisie zodpovedným za medziinštitucionálne vzťahy a ľudské zdroje. Pripadla mu tým aj neľahká úloha mediátora medzi inštitúciami EÚ, najmä Komisiou, Európskym parlamentom a Radou. 
REKLAMA

REKLAMA