Francúzsko-nemecké partnerstvo je asymetrické, no nevyhnutné

Francúzsko-nemecké partnerstvo je pre Európu nevyhnutné. Zblíženie týchto krajín nastane krátko po septembrových parlamentných voľbách v Nemecku. Eurobondy však netreba čakať ani v prípade červeno-zelenej koalície, myslí si vedúci výskumného oddelenia SWP, Kai-Olaf Lang.

Kai-Olaf Lang
Zdroj: Koerber Stiftung

  • Panuje pomerne široký konsenzus, že EÚ musí reformovať spôsob fungovania. Názory sa však nezhodnú na tom, či sa to dá v rámci existujúcich zmlúv. Potrebuje Únie zmeniť zmluvy, aby bola schopná vyriešiť súčasnú krízu?

V tejto chvíli by bol lepší cielený a obmedzený prístup. Rizikom zmien zmlúv je, že v EÚ neexistuje „kultúra dodatkov“. Samozrejme, máme článok 136, ktorý je nástrojom na realizáciu čiastkových cielených zmien, no ak začneme o zmene zmlúv diskutovať, vydáme sa na dlhú a nebezpečnú cestu, s nejasným koncom. Jadrom argumentu je: potrebujeme ďalekosiahle zmeny v oblasti hospodárskeho riadenia. Ak ich chceme podporiť z hľadiska legitimity, potrebujeme inštitucionálne reformy. Otázkou však je, kedy sa to stane, aký je politický kalendár. Prirodzene, bude to až po voľbách do Európskeho parlamentu, po kreovaní novej Komisie. Potom to však môže zasahovať do britskej diskusie pred plánovaným referendom o členstve v EÚ, a niektorých ďalších otázok. Je to teda veľmi komplexný proces.

V poslednom čase však hlasy volajúce po veľkej rekonštrukcii inštitucionálneho lešenia EÚ neboli také hlasné. Dominuje iný prístup. Podľa neho sa musíme teraz zamerať na ekonomické reformy, a ak ich nie je možné realizovať bez zmeny primárnej legislatívy, potom to robme cielene.

  • Nehrozí prehĺbenie nedostatku demokratickej legitimity? Alebo ide o problém, ktorý nevyriešia inštitucionálne zmeny?

Problém demokratickej legitimity integračného procesu je omnoho viac problémom výkonu a výsledkov. Návrhy, o ktorých sa hovorí, a ktoré väčšinou nie sú niečím novým, – priama voľba predsedu Európskej komisie, posilnenie pozície Európskeho parlamentu, a pod. – ponúkajú často idei, ktoré nie sú v podstate zlé, a mali by sme ich nasledovať, bolo by však ilúziou veriť, že podstatne zvýšia akceptáciu integračného procesu zo strany občanov. Väčšina z nich chce dobré rozhodnutia a hmatateľné výsledky. Nenájdete vôľu odovzdávať ďalšie kompetencie. Dokonca aj menšie krajiny, ktoré Komisiu a Parlament prirodzene považujú za spojencov, majú pocit, že viac dosiahnu vyjednávaním a spojenectvami na medzivládnej úrovni.

  • Myslíte si, že sa po budúcoročných voľbách do Európskeho parlamentu obnoví volanie po väčšej zmene zmlúv, možno aj zvolaní Konventu?

Očakávam tlak na zásadnejšie reformy v oblasti hospodárskeho riadenia. Hollande k tomu pristupuje tradične francúzskym spôsobom, Nemci volajú po prísnejšom dodržiavaní pravidiel, a silnejších záväzkoch. Po nemeckých parlamentných voľbách a eurovoľbách sa budeme môcť viac zamerať na otázku, ako dosiahnuť „veľkú dohodu“ medzi Francúzskom a Nemeckom, aby sa veci vo finančnej a hospodárskej sfére pohli ďalej. Potom, v roku 2015, možno môžeme očakávať tlak zo strany niektorých členských krajín, ale aj Parlamentu a Komisie, aby sme sa na veci pozreli zo širšej perspektívy.

  • Zatiaľ sme sa zaoberali jednou stránkou diskusie – ako rýchlo, a akým spôsobom, postupovať pri prehlbovaní integrácie. Niektoré členské štáty, najviditeľnejším je Spojené kráľovstvo, však tvrdia, že riešením je repatriácia právomocí na národnú úroveň. Možno medzi tak rozdielnymi alternatívami – viac integrácie verzus repatriácia – nájsť kompromis? Alebo je riešením upevnenie viacúrovňovej štruktúry EÚ.

V EÚ možno pozorovať mix protichodných tendencií. Na jednej strane volania po „stále užšej únii“, najmä v oblasti hospodárskych a rozpočtových pravidiel, na strane druhej sme svedkami minimálne diskusie o negatívnej integrácii. Tento „redukcionizmus“ sa neodráža len v britskom volaní po repatriácií právomocí, ale aj v diskusii o tom, či by niektoré krajiny nemali opustiť eurozónu.

Možno pozorovať tendenciu k tesnejším pravidlám, približovaniu, vidím však dve riziká. Prvým je otázka metódy. Budeme to robiť v rámci zmlúv, alebo podľa modelu Fiškálneho kompaktu? Z nemeckého hľadiska sú „satelitné zmluvy“ druhým najlepším riešením. Vo Francúzsku by ich asi prijali ešte ľahšie. „Britským ponaučením“ zo summitu z decembra 2011 je, že tým, ktorí chcú blokovať proces, alebo majú špecifické národné požiadavky, nemôžete dať páku na paralyzovanie ostatných. Skúsenosť z decembra 2011 detabuizovala model „satelitných zmlúv“ – napriek tomu, že sa stále držíme predstavy, že budú neskôr inkorporované do primárneho práva EÚ.

Druhým problémom je, ako sa postaviť k rozdielu medzi tými čo sú „dnu“, a tými von. Niekto nedávno povedal, že britská referendová otázka by mala v skutočnosti znieť: „Chcete opustiť Európsku úniu, alebo vstúpiť do eurozóny?“. Britský prípad je však stále pomerne priamočiary. Čo však s krajinami ako Poľsko, nazvime ich „budúci členovia“, ktoré plánujú vstúpiť do menovej pnie, ale neskôr? Keď sa v Konvente rokovalo o Ústavnej zmluve, zastúpené boli aj pristupujúce krajiny, ktoré ešte neboli členmi EÚ. Nazývalo sa to „očakávané členstvo“. Poľsko a niektoré ďalšie krajiny dnes tvrdia, že sa chcú podieľať na rokovaniach o budúcnosti menovej únie, aj keď ešte nie sú členmi. Samozrejme, máme tu formálnu bariéru, ktorá vylučuje nečlenov z hlasovania, je tu však tendencia k inkluzívnemu prístupu.

Rizikom takéhoto vývoja je vznik rôznych zón solidarity. Nemecko a niektorí ďalší tlačia na prijatie bilaterálnych zmluvných vzťahov. Ich presadzovanie by malo byť podporené samostatnou rozpočtovou kapacitou. Nech už tie peniaze prídu odkiaľkoľvek, bude to rozpočtová štruktúra oddelená od tradičného Viacročného finančného rámca EÚ. Môže sa stať špecifickým mechanizmom solidarity v rámci eurozóny. Takéto rozličné úrovne solidarity posilnia už dnes existujúcu viacrýchlostnú štruktúru EÚ.

  • Viacrýchlostná integrácia môže byť spôsobom, ako riešiť fakt, že nie všetci členovia Únie sú rovnako nadšení z prehlbovania integrácie. Aký vplyv to však bude mať na transparentnosť a efektívnosť EÚ?  

Určite to bude komplikovanejší, menej transparentný proces. Dôležité je, aby ostali zachované komunitárne inštitúcie, ako strážcovia jednoty. Mali by zachovať jednotný trh, ako pevný základ integrácie. Spôsob rozhodovania bude asi nemotornejší. Modus operandi EÚ sa mení. Vytvorí sa nová rovnováha medzi komunitárnou metódou, a rozhodnutiami prijímanými členskými štátmi, najmä tými najväčšími. Vytvoria sa nové vedúce skupiny, najmä okolo Nemecka a Francúzska, Nemecko bude mať pravdepodobne záujem na čo najširšom jadre, do ktorého by patrilo aj viacero malých krajín, s podobným prístupom k hospodárskej stabilite, aby tým vznikla protiváha južným krajinám a Francúzsku.

  • Hovoríte o francúzsko-nemeckom vedení, mnohí pozorovatelia však tvrdia, že je vecou minulosti, a nahradila ho nemecká hegemónia.

Jedna vec je jasná. Francúzsko-nemecký pár je pre Európu nevyhnutným. Samozrejme, dnes Paríž čaká na nové zloženie vlády v Berlíne, takže každý chápe, že sa nachádzame v špecifickom období. Zblíženie však nastane čoskoro po septembrových voľbách v Nemecku.

Zároveň sa však Francúzsko musí rozhodnúť, akú úlohu chce hrať. Dnes je trochu ambivalentné – na jednej strane chce byť vodcom, dokonca súčasťou stredomorskej skupiny, na strane druhej chce byť „trojáčkovou“ krajinou. Môžeme povedať, že v posledných rokoch sa francúzsko-nemecké vzťahy stali asymetrickými, a to je problém pre obe strany. Vedia, že sa navzájom potrebujú. Nemecko vie, že ak má byť EÚ, či eurozóna, konsolidovaná, ak má opäť získať dynamiku, možno to dokázať len s Francúzskom. A ďalšími. Nemecko nedokáže presadiť zásadné= reformy proti vôli Francúzska. To platí aj naopak.

Nemecko je dnes v silno-slabej pozícii. Nezdieľam názor tých, ktorí hovoria o nemeckej hegemónii. Je v skôr zložitej situácii. Počas posledných niekoľkých rokoch, najmä po prezidentských voľbách vo Francúzsku, zažívalo vážny nedostatok spojencov. Pre svoje plány otrebuje kritické množstvo podpory – Fínsko, RakúskoHolandsko proste nestačia.

  • Myslíte si, že výmenou za túto podporu bude ochotné akceptovať väčšiu mieru fiškálneho federalizmu, vrátane posilnenia transferov či mutualizácie dlhov?

Bude to samozrejme závisieť od výsledku volieb. Predpokladám vysokú mieru kontinuity. Ak bude pokračovať súčasná stredo-pravá vláda, na eurobondy a otvorené formy mutualizácie dlhov nemožno pomýšľať. Hoci, dnes v Nemecku počuť hlasy, že to nemožno vylúčiť naveky, možno ich pripustiť na konci dlhej integračnej cesty. Pre liberálov sú však jednoznačne nekompatibilné so zásadami  ekonomickej a finančnej politiky. Ak sociálny demokrati vytvoria veľkú koalíciu s CDU-CSU, tiež asi skôr podporia dodatočné stimuly pre rast, nejakú formu prorastovej fiškálnej kapacity, než priamu mutualizáciu dlhov.

Nadšené nemecké „áno“ eurobondom by som nečakal ani v prípade červeno-zelenej koalície. S európskymi partnermi, najmä Francúzskom, sa možno zhodnú, že je to dlhodobý cieľ, pristúpia však skôr na vytvorenie amortizačného fondu, ako mäkšej formy mutualizácie dlhov.  

Pozadie

Kai-Olaf Lang je vedúcim výskumného oddelenia nemeckého Stiftung Wissenschaft und Politik. Vystúpil na konferencii EÚ v roku 2013: Ako obnoviť dôveru a rast, ktorú 31. mája v Bratislave zorganizovala Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku (SFPA) a Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku. Partnermi podujatia boli Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, Nadácia Friedricha Eberta (FES) a EurActiv.sk.

REKLAMA

REKLAMA