EÚ sa musí viac zaujímať o vonkajší svet

"Európska únia sa príliš dlho zaoberala sama sebou. Je načase, aby sa začala viac zaujímať o vonkajší svet. V tomto kontexte vnímam s veľkou nádejou stratégiu EÚ 2020", hovorí v rozhovore pre EurActiv nový veľvyslanec Slovenska pri EÚ, Ivan Korčok.

Ivan Korčok
Ivan Korčok, vedúci stáleho zastúpenia Slovenskej republiky pri EÚ
  • Vraciate sa práve z híringu v Národnej rade. Lisabonská zmluva priznáva národným parlamentom väčšie kompetencie. Akým spôsobom by ich mohla naša Národná rada najefektívnejšie využiť? Očakávate každodenné zasahovanie do tvorby európskej politiky alebo skôr predchádzanie konfliktom alebo preventívne pôsobenie?

Národné parlamenty majú mať silnú úlohu v celom politickom procese z jednoduchého dôvodu, a to som povedal aj na híringu: sú to zväčša národní poslanci, ktorí prichádzajú do styku s verejnosťou. Tá sa zaujíma o dianie nielen doma, ale aj vonku a z tohto dôvodu by európska politická agenda logicky mala byť aj súčasťou domácej politickej agendy vis-a-vis občan. Národné parlamenty mali istú úlohu aj doteraz, ale Lisabonská zmluva ide v naplnení takéhoto cieľa ďalej. Ako to bude fungovať, to musí testovať každý národný parlament. Ich hlavný priestor je v kontrole princípu subsidiarity, a princíp subsidiarity sa stal dnes kvázi ústavným princípom EÚ a súčasťou Lisabonskej zmluvy – ergo je vynútiteľný ako súčasť primárneho práva cez Európsky súdny dvor. Národné parlamenty tak môžu pôsobiť najmä v situáciách, keď majú pocit, že európska legislatíva ide zbytočne ďaleko.

Za najdôležitejšie považujeme, aby sa národné parlamenty o túto agendu aktívne zaujímali. Konečná miera ich vplyvu je potom samozrejme daná národnou legislatívou, ktorá môže ísť nad rámec Lisabonskej zmluvy. U nás je koordinácia robená transparentne – pokiaľ má politik záujem pozrieť sa, ako sú prijímané alebo robené pozície z jednotlivých rezortov, tak na to má možnos

  • Stále zastúpenie má prirodzene najužší kontakt s exekutívou, s Ministerstvom zahraničných vecí a s ostatnými ministerstvami, ktoré vstupujú do tvorby európskych politík. Akým spôsobom chcete rozvíjať kontakt s Národnou radou?

Aj na híringu som povedal, že v súvislosti s našim koordinačným systémom máme povinnosť pri každom jednom návrhu novej legislatívy zasielať aj anotovaný komentár, ktorého súčasťou je nielen zhrnutie legislatívy ako takej, ale najmä jej dosah na Slovensko. To je k dispozícii Národnej rade. Keď sa ešte raz vrátime k Lisabonskej zmluve, tak formálny zásah do tvorby legislatívy samozrejme nie je možný v situácii, keď oponuje iba jeden národný parlament. Z tohto dôvodu musí národný parlament sledovať, akým spôsobom sa ku kontrole subsidiarity stavajú iné parlamenty a či sa vytvára nejaká kritická politická masa opozície proti návrhu. V tom všetkom sme ochotní nejako pomôcť. Je to povinnosťou jednotlivých rezortov a orgánov štátnej správy, ale Stále zastúpenie má mimoriadne postavenie, keďže je takpovediac „na prameni“ tvorby politík. Našou pridanou hodnotou je expertíza. Vieme odhadnúť, ktorá legislatíva by bola mimoriadne citlivá, a v tom prípade môžeme konať aj širšie, nad rámec formálnych postupov. Riadime sa zásadou otvorenosti a absolútnej súčinnosti.

  • Vytvára sa európska diplomatická služba. Aké pozície by v nej mohlo mať Slovensko?

Formálne rozhodnutie je pripravené do konca apríla. V tejto chvíli sa celý systém nastavuje a je to komplikovaný proces zasahujúci do legislatívy regulujúcej štatút európskych úradníkov. ESVČ (Európska služba vonkajších činností) je snáď prvým pokusom zlúčiť pod jednu strechu medzivládny a komunitárny princíp. Barónka Ashton je viceprezidentkou Komisie, zástupkyňou komunitárneho orgánu, no súčasne vysokou predstaviteľkou Rady. Nie je jednoduché dať to dokopy. Okrem toho je to otázka finančná. Finančné nástroje má v rukách Komisia, je však otázkou, ako to bude v budúcnosti. Napríklad jeden z najväčších balíkov a nástrojov v široko ponímanej zahraničnej politike je Európsky rozvojový fond (EDF) – je to niečo, čo má ostať výlučne pod Komisiou alebo majú byť nejaké právomoci prenesené aj pre Radu?

Druhým osobitným balíkom je charakter ESVČ. Chceme, aby to bola služba Únie, nie služba bruselská. Nevzniká predsa na zelenej lúke – tretina zamestnancov príde z Komisie, tretina zo sekretariátu Rady, a jedna tretina z členských štátov. My tlačíme na čo najsilnejšie prepojenie na národné diplomatické služby.

Chceme, aby bol dôsledne zachovaný princíp rotácie ľudí z členských krajín. Pôsobenie v ESVČ nemôže znamenať, že odídete z Ministerstva zahraničných vecí do služby Európskej únie a už sa za vami zavrie voda. Tak by sa akékoľvek prepojenie na národné štáty stratilo a európska diplomatická služba by nadobudla charakter nejakého komunitárneho orgánu. No tam v oblasti zahraničnej politiky zďaleka nie sme. Čiže rotácia je jednoznačne dôležitá.

Po druhé, ak sa na to pozeráme z nášho národného hľadiska, o čo nám ide? No aby v rámci cieľa hovoriť jedným hlasom v Únii, bolo počuť aj slovenský hlas. Nezávisí to len od počtu slovenských občanov v štruktúrach EÚ. Dôležitá je aj profilácia. Konkrétny príklad – za posledných povedzme desať rokov sa zo slovenského hlasu v oblasti Západného Balkánu stala referenčná hodnota. Keď dvadsať sedmička diskutuje o Západnom Balkáne, o uvedenie do celej problematiky žiadajú slovenského ministra zahraničných vecí. Aj taká malá krajina ako my má priestor zasiahnuť do formovania pozícií, pokiaľ má expertízu.

A tretím dôležitým momentom je, že nezanikajú národné služby. Sme malá krajina, máme relatívne limitovaný počet diplomatov, nemôžeme si dovoliť, aby nám odišli najlepší ľudia bez vízie, že sa po čase vrátia. Aj preto je dôležitá rotácia. Chceme do Únie niečo priniesť, lebo máme veľa kvalitných ľudí, no s novými skúsenosťami sa majú vrátiť naspäť.

  • Akým spôsobom budú slovenskí diplomati do ESVČ vyberaní? Budeme sa zaujímať o nejaké prioritné miesta, oblasti?

Základným princípom je zachovanie geografickej rovnováhy medzi členskými krajinami. Výber diplomatov bude jednoducho prísny, bude sa riadiť pravidlami výberu dočasných zamestnancov (temporary agents) do štruktúr EÚ. Základným kritériom bude maximálna kvalita.

Samozrejme že sa budeme usilovať umiestniť ľudí najmä tam, kde môžeme poskytnúť vyššiu hodnotu, pretože chceme niečo povedať – oblasť Západného Balkánu, respektíve Východného partnerstva v rámci Susedskej politiky, lebo tá v nových podmienkach tiež súvisí so zahraničnou politikou EÚ. EÚ chce byť veľkým globálnym aktérom, čo je v poriadku. Týkajú sa nás globálne výzvy. Ale z nášho pohľadu je veľmi dôležité, aby Únia nezanedbala ani menšie regionálne výzvy, lebo tie sa dejú na našom prahu. Tam chceme vidieť pridanú hodnotu váhy EÚ v zahraničnej politike.

  • Lisabonská zmluva zvyšuje počet oblastí, v ktorých sa bude dať hlasovať kvalifikovanou väčšinou, čo bude klásť na členské krajiny väčšie nároky, aby svoje pozície k európskym politikám dávali najavo dosť skoro, dosť skoro boli schopné budovať koalície, aktívne zisťovali pozície ostatných členov. Vo väčšom počte oblastí sa už nebudú môcť spoľahnúť na „poslednú možnosť“ veta. Je na to Slovensko pripravené?

Vec relativizácie váhy krajiny pri hlasovaní v Rade – lebo doslova vzaté to nie je prenos kompetencie ako taký – sa dostala do úplného centra pozornosti. V diskusiách o Lisabonskej zmluve sa okolo nej koncentroval najväčší politický náboj. Posolstvom mnohých kritikov bolo: ďalšie kompetencie idú do Bruselu, masívne sa zavádza rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou… Aby sme pomenovali veci pravým menom, doniesol som si zoznam právnych základov, ktoré vyžadujú kvalifikovanú väčšinu. Čiže: pravidlá na uplatnenie občianskej legislatívnej iniciatívy – zdôrazňujem pravidlá; opatrenia na zabezpečenie jednotného zastupovania v rámci finančných inštitúcií a konferencií pre členské štáty, ktorých menou je euro – v menovej zóne dávno nie sme suverénny štát, odovzdali sme kľúčové národné kompetencie; politika výskumu a využívanie kozmického priestoru, cestovný ruch, civilná ochrana, administratívna spolupráca, naliehavá finančná pomoc tretím krajinám, humanitárna pomoc, rozhodnutie Európskej Rady o vytvorení zoznamu iných zložení Rady… Keď silný politický apel o masívnom zásahu Lisabonskej zmluvy do národných kompetencií rozmeníte na drobné, v konkrétnej rovine vyzerá inak.

Slovensku, ako malej krajine, je dané do vienka, že musí byť tímový hráč. Nie Lisabonská zmluva, ale päť rokov členstva nám ukázalo, že musíme byť tímovým hráčom. Z dlhodobého hľadiska Slovensko patrí k realistom – hlasovanie kvalifikovanou väčšinou nie je o koalíciách malých a veľkých. Neexistuje téma, ktorá by proti sebe postavila tábor malých a tábor veľkých krajín. V tomto priestore sa Slovensko dokázalo za päť rokov dobre zorientovať a nebudeme mať problém fungovať ani v novom systéme. Okrem toho, omnoho väčší kvalitatívny posun, zásah do politickej a inštitucionálnej statiky, spôsobí nárast váhy Európskeho parlamentu. Vidíme to od prvého dňa platnosti Lisabonskej zmluvy – napríklad híringoch Európsky parlament ukazuje omnoho väčšiu váhu v rozhodovaní v EÚ. To je najdôležitejší posun, ktorý priniesla Lisabonská zmluva.

  • Viaceré členské krajiny sa snažia politicky koordinovať, alebo aspoň zabezpečiť stálu komunikáciu so „svojimi“ poslancami Európskeho parlamentu. O niečo podobné sa už istý čas pokúša aj naše Stále zastúpenie v Bruseli. Chcete v tom pokračovať?

Jedným z mojich prvých politických stretnutí bolo práve keď som pozval poslancov EP zvolených zo Slovenska na pracovné stretnutie. Hlavným cieľom bolo povedať si, kde oni vidia priestor na našu pomoc. Nemôže ísť len o to, že im zašleme smernice diskutované v Rade. Priestor na aktívnu spoluprácu vidím napríklad v tom, že pri našej práci v Rade a prípravných výboroch môžeme omnoho lepšie, než predstavitelia legislatívy, zistiť politické rozloženie síl, prípadne odhaliť problematické časti pripravovanej legislatívy. Europoslancom môžeme pomáhať cielene, poukázať práve na takéto problémové miesta. Hovorme konkrétne. Ak sa pripravuje smernica o bankovom dohľade, a vieme, že kľúčovým je článok, v ktorom sa hovorí, ako sa budú prijímať rozhodnutia – konsenzom, alebo kvalifikovanou väčšinou – a od našich inštitúcií a bánk vieme, že kľúčovým je zachovanie princípu jednomyseľnosti, môžeme tento postoj sprostredkovať aj našim poslancom v EP. Ak sa nám aj podarí ustrážiť jednomyseľnosť v Rade, Lisabonská zmluva dáva Európskemu parlamentu možnosť jednotlivé ustanovenia meniť. Hoci má Slovensko len trinásť europoslancov, aj oni sa na tom budú podieľať. Preto s nimi chceme komunikovať. Čiže nie formálna pomoc, ale cielená. Nie zahlcovať ich dokumentmi, ale upozorňovať na kľúčové body.

  • V podstate ste sa dotkli otázky lobingu – firiem, ale aj mimovládnych organizácií. Chce im Stále zastúpenie nejako pomáhať pri presadzovaní záujmov na európskej úrovni, alebo je to na nich, aby budovali koalície, zakladali si vlastné zastúpenia a podobne?

Našou kľúčovou úlohou je zastupovať záujmy štátu. Hráči s partikulárnymi záujmami sa musia v spleti európskej politiky orientovať. Samozrejme nie osamotene – v celej EÚ je veľmi málo tak veľkých hráčov, aby mohli postupovať samostatne. Efektívne je združovať sa do koalícií. Na druhej strane však veľmi transparentne komunikujeme s každým. Vo svojej koncepcii som napísal, že zastúpenie má byť otvorené, nie určené len pre úradníkov. Určite budem chcieť poznať záujmy slovenského priemyslu. Budem sa pýtať, ako vnímajú pripravovanú legislatívu – faktom je, že niekedy vidia viac, ako my. Práve firmy vedia často preložiť pripravovanú smernicu či nariadenie do „ľudskej reči“, rozmeniť ich na praktické dôsledky. A to rovnako platí o iných neštátnych aktéroch, napríklad mimovládnych organizáciách či vyšších územných celkoch, mestách. Ponúkam pripravenosť komunikovať, a zároveň vyzývam, aby aj oni aktívne chodili za nami.

  • Ako hodnotíte aktivitu slovenských vyšších územných celkov na európskej úrovni?

Je predčasné, aby som to teraz hodnotil. Priestoru je však vždy dosť. Európa je, aj z hľadiska financií, veľmi silno postavená na regionálnom videní. Regióny sú silní politickí hráči. Keď z Komisie unikol dokument o budúcom rozpočte, ako prvé reagovali regióny.

  • Pomaly sa začína mandát druhej Barrosovej Komisie. Čo od nej očakávate?

Európska únia sa príliš dlho zaoberala sama sebou. Je načase, aby sa začala viac zaujímať o vonkajší svet. V tomto kontexte vnímam s veľkou nádejou stratégiu EÚ 2020, s ktorou prišiel Barroso do svojho druhého volebného obdobia. Komplexne reaguje na problémy, ktorým čelí Európska únia a zároveň na ne dáva koncentrovanú odpoveď – hospodársky rast. Náš spôsob života môžeme ufinancovať len ak budeme dosahovať hospodársky rast. EÚ 2020 má priviesť členské štáty k tomu, aby premýšľali dlhodobejšie, napríklad v súvislosti s nastavením rozpočtov, ale aj rozpočtu EÚ, ktorý bude podrobený kritickej analýze z toho pohľadu, či jeho výdavky majú potenciál generovať hospodársky rast. Treba investovať do konkurencieschopnosti, do ľudí, aby boli schopní využiť možnosti, ktoré im ponúka nová ekonomika, a do vytvárania lepšie prepojenej a zelenej ekonomiky. Okolo tohto jasne definovaného zoznamu cieľov by sa mal vybudovať konsenzus členských krajín, a tie by ho mali preniesť na národnú úroveň.

  • Práve v tom bola jedna zo slabín Lisabonskej stratégie – Komisia musela priam nútiť členské krajiny, aby plnili, k čomu sa sami zaviazali. Nedopadne to tak aj so stratégiou EÚ 2020?

Na to nie je presná odpoveď. Ale jedna vec sa dnes robí lepšie, než pri Lisabonskej stratégii – Barroso chce diskusiu odvinúť od debaty na najvyššej úrovni. Nezačínajú diskutovať úradníci, ktorí síce vygenerujú veľmi správnu cestu, no politik si ju neosvojí, a tak je to stratené. Tento krát Barroso a Rompuy zvolávajú mimoriadny summit na 11. februára a jeho odkaz lídrom členských krajín bude jednoduchý – tu je päť základných vecí, na ktorých sa musíme dohodnúť. Potom musíme byť k sebe čestní a dozrieť, aby sme plnili sľuby. Politický výkop je urobený dobre. Ale ďalej je to na členských štátoch. Európsku úniu tu nemôžeme obviňovať z ničoho. Kľúčové kompetencie sú v národných rukách, rovnako tak rozpočty – a je to logické – takže úspech stratégie sa bude závisieť od toho, aby sa stala vlastníctvom členských krajín. To nebudú ciele Komisie, ale naše, individuálne ciele.

Pozadie

1992: Ministerstvo zahraničných vecí SR, Sekcia bilaterálnych vzťahov

1993 – 1996: Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Nemecku, druhý tajomník

1996 – 1997: Hovorca Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky

1997 – 1998: Poverený riaditeľ Sekcie politického plánovania a analýz MZV SR

1998 – 1999: Veľvyslanectvo SR vo Švajčiarsku, Radca, Chargé d´Affaires a.i.

1999 – 2001: Misia Slovenskej republiky pri NATO, Brusel, Zástupca vedúceho

2001 – 2002: Generálny riaditeľ, Sekcia Medzinárodných organizácií a bezpečnostnej politiky, Ministerstvo zahraničných vecí SR

2002 – 2004: Štátny tajomník, Ministerstvo zahraničných vecí SR

2003: Vedúci delegácie SR pre prístupové rokovania do NATO

2002 – 2003: Člen Európskeho konventu, Brusel

2005 – 2009: Veľvyslanec SR v Nemecku, Berlín

od októbra 2009: Veľvyslanec, Stály zástupca SR pri EÚ, Brusel

REKLAMA

REKLAMA