Menon: Rozšírenie môže znamenať aj prehĺbenie

Profesor Anand Menon hovorí o Lisabonskej zmluve a vzťahu medzi rozširovaním a hĺbkou integrácie.

Anand Menon
Anand Menon
  • Čo je podľa vás najväčším prínosom Lisabonskej zmluvy, v porovnaní so súčasnou inštitucionálnou štruktúrou?

Priniesla viacero dôležitých inovácií, nemôžeme si však byť istá, ako budú fungovať. Nik nevie, ako bude fungovať stály predseda Rady. Vonkajšia diplomatická služba môže byť dôležitou inováciou, ak bude profesionálna, vytváraná na základe schopností a nie podľa národnosti. Je ťažké teraz povedať, čo bude zmluva znamenať – a to je myslím typické pre všetky zmluvy. Najzaujímavejšou inováciou je však podľa mňa takzvaná „procedúra žltej karty“, vďaka ktorej sa budú môcť národné parlamenty, hoc aj obmedzene, vyjadriť k návrhom vypracovávaným Komisiou. Neviem ako to bude fungovať, myslím si však je je to vítaný krok k spojeniu národných politikov s dianím na úrovni EÚ. Časom sa môže táto myšlienka ďalej rozvinúť a môže poskytnúť tak potrebné spojenie medzi národnou a európskou úrovňou.

  • Myslíte tým aj europeizáciu národných politických diskusií?

Áno, čiastočne aj europeizáciu národných politických diskusií. Ale tiež zdôraznenie, pre politikov na národnej úrovni a verejnosť, že Európska únia je niečím, do čoho formovania sú zapojení aj oni, že národní politici sú pevne zapojení do rozhodovania v EÚ. Inak povedané, že neexistuje centrum, ktoré niečo nanucuje členským krajinám. Únia je organicky prepojená s národnými politickými systémami. V čase, keď sú ľudia voči Európe veľmi skeptickí, je takého prepojenie veľmi dôležité.

  • A čo považujete za najväčšiu výzvu, ktorej Lisabonská zmluva nečelí?

Odpoviem na trochu odlišnú otázku – čo je najhoršia časť Lisabonskej zmluvy. Je to formalizácia ustanovenia, že Európsky parlament schvaľuje menovaného predsedu Komisie.

  • Nemyslíte si, že posilňovanie Európskeho parlamentu je demokratizáciou EÚ?

Myslím si, že celá debata o demokratizácii je zásadne zavádzajúca. Mnohými spôsobmi. Napríklad preto, že Európska komisia nie je budúcou európskou vládou. Je arbitrom, rozhodcom, regulátorom. A ktorúkoľvek z týchto analógií použijete, vyžaduje si to obraz nezávislej Komisie.

  • V politických diskusiách o budúcnosti EÚ sa európske inštitúcie často prirovnávajú k národným – niektorí to robia s obavami, niektorí s očakávaním. Myslíte si, že je to nesprávne?

Myslím že takíto ľudia zásadne nechápu povahu Európskej únie a zásadne nerozumejú hraniciam tohto druhu spolupráce medzi členskými krajinami. A to považujem za nebezpečné. Nekoniec, jedným z problémov ktorý máme je nedostatok dôvery v nadnárodné inštitúcie. Ak počúvate politickú rétoriku v členských krajinách, nájdete mnoho povedaného o nedemokratickej povahe Európske komisie či Európskej centrálnej banky. Najdôležitejšie však je, aby ústredným inštitúciám Európskej únie dôverovali všetky členské krajiny. Inak budú ohrozené všetky veci, ktoré sa už podarilo v EÚ dosiahnuť – najmä vnútorný trh. Je to jedinečný systém – nie je ako národný štát, no nie je ani ako tradičná medzinárodná organizácia – ktorý spája národné záujmy a spoločný európsky záujem.

  • Mýlia sa teda tí, čo tvrdia, že integrácia vedie k akémusi federálnemu superštátu?

V žiadnom prípade nevedie. Nemyslím si, že proces integrácie vedie kdekoľvek. Na Európsku úniu sa pozerám veľmi inštrumentálne. Považujem ju za nástroj vytvorený jej členskými krajinami, ktorý im pomáha robiť veci, ktoré by sami nedokázali urobiť tak efektívne, alebo vôbec.

  • Niekedy sa hovorí, že alternatívou prijatia Lisabonskej zmluvy, a predtý sa ten istý argument použil na Ústavnú zmluvu, je dezintegrácia na jadro a perifériu, vytvorenie viacrýchlostnej Európy. Myslíte si, že by to vyriešilo problémy s efektívnosťou rozhodovania a umožnilo hlbšiu integráciu?

Myslím, že o probléme s rozhodovaním sa často hovorí, no nik ho nedokáže ilustrovať. Bol som jedným z tých, ktorí písali a hovorili proti rozšíreniu EÚ do strednej a východnej Európy. Obával som sa, že ju to dovedie do slepej uličky. Úplne som sa mýlil. Dokonca aj s procedúrami vytvorenými Zmluvou z Nice funguje rozšírená Európska únia dobre. Objavili sa samozrejme nezhody o špecifických legislatívnych návrhoch, no tie boli medzi starými členskými krajinami. Hádka o Irak by nastala aj bez rozšírenia. Rovnako tak o Smernicu o službách. tieto diskusie rozdeľovali staré členské krajiny, nie oddeľovali staré a nové. Štatistiky hlasovania v Rade mi naznačujú, že EÚ vôbec nespomalila. Novú legislatívu vytvára rovnakou rýchlosťou, ako predtým. Nie je v inštitucionálnej kríze, ktorú treba riešiť. Alebo minimálne nie je v inštitucionálnej kríz, ktorá by bola vážnejšia, ako tá pred rozšírením.

  • Existujú však oblasti, v ktorých je jasný konflikt medzi krajinami čo chcú hlbšiu integráciu, a tými, ktoré chcú udržanie právomocí na národnej úrovni. Napríklad v daňovej politike. Nepovedie to k inštitucionalizácii integračného jadra a periférie?

Nie, pretože pokiaľ sa bavíme o daňovej politike, je to len diskusia o komparatívnych výhodách. Pre krajiny, ktoré takúto harmonizáciu chcú, je dôvodom snaha zvýšiť dne v krajinách, ktoré sú proti harmonizácii, pretože získavajú z komparatívnej výhody nižších daní. Nemalo by zmysel vytvárať jadro s harmonizovanými daňami, v ktorom by krajiny s nižšími daňami ostali mimo, pretože členovia tohto jadra by z toho nič nezískali.

  • Daňová politika je možno špecifická, no čo obranná politika? Samozrejme, akékoľvek európska integrácia v tejto oblasti bude závisieť od externých faktorov, ako je vývoj NATO, budúcnosť transatlantických vzťahov, záujem USA o Európu, atď. Nepovedú však rozdielne kapacity a názory v oblasti obrany k viacrýchlostnej integrácii?

Nemyslím si, že existuje veľa členských krajín, ktoré si želajú nadnárodnú obrannú politiku. Viacero členov chce efektívnejšiu Európsku obrannú a bezpečnostnú politiku (EBOP). Lisabonská zmluva obsahuje ustanovenie, ktoré umožní užšej skupine členov pokračovať v integrácii v oblasti obrany. V súčasnosti to funguje tak, že EÚ vytvára misie z tých členských krajín, ktoré sa na nich chcú podieľať. Takže akási forma variabilnej geometrie tu už existuje. Podľa mňa je však na EBOP najzarážajúcejšia miera, do akej chcú všetky členské krajiny niečím prispieť. Myslím že všetci členovia prisľúbili nejaký príspevok k novým bojovým skupinám. A tak, hoci existuje potenciál aby sa užšia skupina krajín rozhodla prevziať vedenie, v skutočnosti nechce nikto ostať mimo. Určite, v EBOP existuje napätie medzi väčšími členmi – najmä Francúzskom a Britániou – ktorí chcú prevziať vedenie, a menšími krajinami, ktoré sú proti niečomu takému. Túto vec ešte budeme musieť vydiskutovať. No v súčasnej situácii sa každý zaviazal niečím prispieť, každý sa môže vyjadriť kedy konať, a nakoniec každý sa môže rozhodnúť zúčastniť na misii.

Z britskej perspektívy je ďalšou veľkou otázkou euroskupina – do akej miery sa pretvorí na istý druh vedúcej skupiny v Únii. O týchto obavách sa pomerne často hovorilo. Povedal by som, že Británia má v Únii celkom dobrú pozíciu pokiaľ ide o podiel na jej formovaní, no to by sa zmenilo, ak by nečlenstvo v eurozóne znamenalo stratu vplyvu v kľúčových diskusiách. Zatiaľ nevidím žiadne znaky toho, že by sa to dialo. Jedným z dôvodov je, že euroskupina ako taká je rozdelená. A pokiaľ to tak ostane, Británia môže byť pokojná.

  • Vráťme sa k rozširovaniu. Oficiálne sa hovorí, že rozširovanie Úniu posilňuje navonok aj vnútorne. Je to naozaj tak? Alebo v skutočnosti zvyšuje diverzitu a komplikuje rozhodovanie?

Diverzita je dobrá, najmä ak sa pozeráte na EÚ inštrumentálne. Ak však vidíte Úniu ako akýsi homogenizujúci projekt, ktorý sa snaží pretvoriť na nejaký druh národného štátu, potom pre vás diverzita bude zlá. A aký je vplyv rozširovania? Nuž, vezmite si jednoduchý fakt, že posledným rozšírením sa HDP EÚ stalo väčšie, ako je HDP USA. A to zaváži pokiaľ ide o vplyv EÚ, napríklad pri medzinárodných obchodných rokovaniach.

Pokiaľ ide o rozhodovanie, neexistujú dôkazy, že sa spomalilo. Boli sme svedkami toho, že členské krajiny reagovali na fakt, že Rada má 27 členov. A snažia sa hľadať konsenzus a kompromisy. Zaujímavé je, že dôkazy zo systémov ako sú Spojené štáty naznačujú, že s rozširovaním systémy sa zvykne väčšia časť právomocí presúvať do centra – aj keby to mala byť len informačná a koordinačná úloha. Uvediem jeden príklad. Britské predsedníctva tradične nepoužívali ako svoju podporu inštitúcie v Bruseli. Počas predsedníctva v roku 2005 však bol medzi Londýnom a sekretariátom Rady omnoho intenzívnejší kontakt. Dôvod? Pretože v EÚ 25 členských krajín majú dokonca aj veľké členské krajiny problém vysporiadať sa s komplexnosťou práce. Proste sa stalo príliš komplikované koordinovať tak veľa členských krajín, či predpokladať ich pozície k rozličným otázkam. A sekretariát Rady je dôležitým zdrojom takýchto informácií. V tomto zmysle by sme aj bez zmien v Zmluvách boli svedkom toho, že sa členské krajiny začnú viac spoliehať na centrálne inštitúcie. Tak bude môcť systém ďalej fungovať. Samozrejme, môže to byť beznádejne optimistický názor, mne sa však zdá, že systém funguje práve týmto spôsobom. Môže to tiež znamenať, že dlhá bitka o Lisabonskú zmluvu nebola tak nevyhnutná, ako sme si mysleli.


Profesor Anand Menon z Európskeho výskumného inštitútu pri Birminghamskej univerzite skúma rozličné aspekty európskej politiky už približne 15 rokov. Je autorom nedávno vydanej knihy Europe: State of the Union.


Rozhovor vznikol v rámci Národného projektu Excelentná univerzita, podporeného v rámci JPD NUTS II Bratislava Cieľ 3, spolufinancovaného z Európskeho sociálneho fondu www.esf.gov.sk.

REKLAMA

REKLAMA