Objavujeme systém, ktorý sme sami prijali

Hospodársky rast nemôžeme generovať na základe sofistikovaných stratégií prijatých v Bruseli, rast sa generujeme doma, v našich ekonomikách. Môžeme však vytvoriť dostať prorastové impulzy, ak budeme mať dobre fungujúci vnútorný trh, hovorí v rozhovore pre EurActiv.sk veľvyslanec Slovenska pri EÚ.

Ivan Korčok
Zdroj: Stále zastúpenie SR pri EÚ

Bude Európa schopná prežiť liečbu, ktorú si sama na krízu naordinovala? Bude to asi hlavne politický problém, ustáť požiadavky na rozpočtovú disciplínu, ktoré budú prichádzať.

Vo fiškálnej oblasti bude zásah do suverenity oveľa hlbší, než na aký sme boli zvyknutí doteraz. Tak trochu nás doháňa existencia menovej únie, ktorú sme na začiatku vybudovali na istom predpoklade zodpovedného správania sa a dodržiavania pravidiel, no dlhová kríza ukázala, že bolo treba ísť ďalej, najmä v oblasti fiškálneho dohľadu. 

Systém je dnes nastavený oveľa prísnejšie a nepochybne nastoľuje aj otázku politickej legitimity a zodpovednosti. Hoci výsostné právo v oblasti rozpočtu ostáva národným parlamentom, zodpovednosť je dnes oveľa širšia. Toto bude nový moment. Môžeme sa síce pýtať aj tak –  či prežijeme svoje vlastné riešenia –  môj pocit je, že bez nich by sme sa nemohli v riešení dlhovej krízy pohnúť.

Zatiaľ sme tu mali dva prípady, kedy Európska komisia zasahovala v zmysle nových pravidiel, v Belgicku a Maďarsku. Reakcie boli diametrálne odlišné. Kým Belgicko splnilo rozpočtové požiadavky operatívne, Maďarsko hovorí o nespravodlivosti. Dá sa aj do budúcnosti predpokladať, že štáty budú reagovať rôzne?

Tieto štáty boli prvé konfrontované so situáciou, kedy EK využila svoju právomoc. Považujem za prirodzené a logické, že štáty sa bránia a pokúšajú sa s EK presadzovať vlastný názor. Na Maďarsko ale nebola uvalená sankcia v zmysle, že prišlo o peniaze. Skôr sa mu vytvoril časový priestor do leta tohto roku, aby prijalo ďalšie štrukturálne opatrenia pre znižovanie deficitu. V takom prípade Maďarsko o prostriedky, ktoré dostáva z EÚ, nepríde. Maďarský prípad je dôležitý aj v tom, že ukazuje ako môže nový systém dohľadu štáty motivovať, aby sa správali zodpovednejšie. Prvým krokom nie je uvalenie sankcií, to je to posledné, s čím by mali byť konfrontované. Faktom je, že nový systém hospodárskeho riadenia a dohľadu je niečo, kde štáty doslova objavujú systém, ktorý sami prijali.

Máme tu Fiškálnu zmluvu, ktorá zatiaľ nie je ratifikovaná, a napriek tomu, že je medzivládnou zmluvou, počíta s veľmi výraznou úlohou európskych inštitúcií, EK a Súdneho dvora EÚ.  Kto sa dá považovať za "posledného policajta", ktorý musí hĺbkovo zhodnotiť ekonomickú situáciu v európskych krajinách?

Komisia je jednoznačne na začiatku tohto procesu, pretože je to jej iniciačný monopol. Zverili sme Komisii právomoc posudzovať rozpočty z hľadiska udržateľnosti, či majú jednotlivé konsolidačné opatrenia štrukturálny alebo jednorazový charakter. Ak chceme hovoriť v kategóriách policajtov tak áno, EK je prvá, ktorá je na „mieste činu“.

V žiadnom prípade by som ale nebagatelizoval úlohu štátov, v tomto prípade Rady. Naopak, práve v Rade by sa mala prejaviť kolektívna zodpovednosť a úprimnosť medzi štátmi v tom, že nebudú hľadať únikové cesty z prísnejšieho systému, ale budú medzi sebou komunikovať veľmi otvorene a vytvárať tlak sami na seba.

Niektorí odborníci upozorňujú na to, že štrukturálny deficit, s ktorým aj Fiškálna zmluva operuje ako s rozhodujúcim hľadiskom, nie je jednoznačne definovaný. Dánsko malo naposledy určité výhrady voči tomu, ako EK vypočítala ich štrukturálny deficit.  Bude toto ešte predmetom nejakých technických vyjednávaní?

Bude musieť byť, pretože toto je mimoriadne vážna, aj keď na prvý pohľad technická, záležitosť. Je ale absolútne nevyhnutné, aby sme mali úplne jasne zadefinované kritériá, na základe ktorých EK spúšťa procesy, v rámci ktorých budú štáty robiť vážne korekcie v rozpočtoch. Navyše, na ich konci sú totiž potenciálne sankcie v nemalých výškach.

Nesmieme mať spory o tom, ako interpretujeme veličiny, ako je štrukturálny deficit. Aj Slovensko malo v istom momente, ešte pred prijatím nového systému, pomerne otvorenú výmenu názorov s EK, keď sa vyratávala tzv. produkčná medzera. Opäť je to komplikovaná záležitosť. V tomto prípade EK videla isté prehrievanie slovenskej ekonomiky v kontexte nášho vysokého rastu a my sme mali na tieto veci iný názor. Keďže sme si na seba uplietli tesný systém so sankciami, je mimoriadne dôležité aby nedochádzalo k tomu,  že štáty budú spochybňovať kľúčový moment v ktorom EK spúšťa celý proces.

Fiškálna zmluva tiež spomína dialóg s národnými parlamentmi o veciach v pôsobnosti zmluvy. Aký veľký je priestor na dialóg? V čom do tohto mechanizmu môžu vstupovať národné parlamenty?

Tento priestor bude taký, ako ho zaplnia samotné národné parlamenty. V procese rokovaní o Fiškálnej zmluve jednoznačne zaznelo, že otázka tvorby národných rozpočtov, ich posudzovania, výkonu fiškálnych politík, nemôže byť vzhľadom na jej dopad z hľadiska politickej zodpovednosti ponechaná len na štáty a prípadne európske inštitúcie – Komisiu a Radu. Národné parlamenty sú tými inštitúciami, ktoré budú musieť národné rozpočty na základe posúdenia EK a Rady upravovať. Je logické, že im Fiškálna zmluva dáva možnosť diskutovať o otázkach jej uplatňovania na neformálnej platforme spoločne s Európskym parlamentom. Nezabúdajme na to, že aj pri prenesení princípu vyrovnaných rozpočtov do národných ústavných právnych rámcov sa národné parlamenty obísť nedajú. A to je dobre! Je to pokus, ako dosiahnuť čo najvyššiu legitimitu rozhodnutí, ktoré budú vyplývať z uplatňovania Fiškálnej zmluvy.

Na poslednom stretnutí ministrov financií sa dohodlo paralelné fungovanie dvoch eurovalov, napriek tomu stále počúvame hlasy, ktoré hovoria, že to nebude stačiť. Je dnes Rada vôbec ochotná diskutovať o ďalšom prípadnom zvyšovaní objemu?

Odkedy sme sa dostali do akútnej krízy v eurozóne, sme adresátmi apelov z vonkajšieho prostredia. My si to uvedomujeme od počiatku a nemyslím si, že sú tieto apely ignorované. Rozumieme, že prichádzajú od našich kľúčových partnerov, predovšetkým MMF, ktorý do záchranných operácií pripojený, rozumieme takisto apelom od štátov, ktoré sú vlastníkmi dlhopisov, alebo nadnárodných spoločností, ktoré majú pochopiteľne v tomto kontexte vlastný záujem.

Ale aj tu existujú isté limity. Poslednou dohodou, ktorá bola prijatá, dnes vieme mobilizovať prostriedky, ktoré dosahujú výšku jedného biliónu USD (cca 700 miliárd eur, pozn. red.). To je v danej chvíli únosná hranica, nad ktorú budú členské štáty sotva schopné ísť. Môj pocit je, že sme dnes v danú chvíľu urobili z hľadiska objemu maximum.

Ďalšia diskusia, tiež o veľkej sume peňazí, sa točí okolo budúceho viacročného rozpočtového rámca EÚ. Predpokladám, že Slovensko má sfinalizovanú svoju pozíciu – aké sú dnes naše červené línie?  

Blížime sa k júnovej Európskej rade, ktorá by mala dosiahnuť dohodu o horizontálnych otázkach a dospieť k zadefinovaniu stropu pre budúcu finančnú perspektívu. Toto zaujíma Slovensko a každú jednu krajinu. 

Náš názor, ako aj mnohých iných, je, že návrh, ktorý predložila EK, je opodstatnený. Rešpektuje aj reality z hľadiska nevyhnutnosti úsporných opatrení, čomu úplne rozumieme, predovšetkým logike, ktorú presadzujú aj čistí prispievatelia.

Prvá červená línia je samotný strop rozpočtu. Máme konsenzus, aby sme výdavky z európskej úrovne smerovali na prorastové politiky v súlade s politicky definovanými cieľmi. Nesúhlasíme preto so silnou tendenciou zásadným spôsobom okresať návrh EK, kde na ostatnej Rade pre všeobecné záležitosti zaznievali sumy, o ktoré by mal byť tento návrh znížený – niekde v rozmedzí 100-150mld.

Slovensko je naďalej konfrontované s výzvou financovať odstavenie Jaslovských Bohuníc a súčasný návrh, ktorý alokuje vyše 500 miliónov pre tri krajiny – Bulharsko, Litvu a Slovensko – je z nášho pohľadu neadekvátny. Budeme sa usilovať o to, aby Európa uznala, že odstavenie Jaslovských Bohuníc predstavuje pre Slovensko jednak obrovskú finančnú záťaž, ktorú dnes sotva vieme uniesť z národných zdrojov, a pripomíname kontext, v ktorom sme tento záväzok prijali, teda ako súčasť prístupovej zmluvy a po tretie, že otázka odstávok jadrových zariadení nemôže byť vnímaná ako špecifikum týchto troch krajín. Ak hovoríme, že cieľom je zvýšiť jadrovú bezpečnosť, tak sa to dotýka všetkých.

Tretí dôležitý moment – máme záujem, aby DPH bola naďalej započítavaná ako oprávnený výdavok pri realizácii projektov financovaných zo zdrojov EÚ.

Po štvrté, a to je politicky veľmi dôležité, nie sme spokojní s tempom vyrovnávania priamych platieb v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky.

Po piate, veda a výskum – budeme mať zásadné posilnenie výdavkov v tejto oblasti, za ktorými plne stojíme, lebo sme si vedomí ako je to dôležité z hľadiska rastu. Potrebujeme nastaviť systém tak, aby krajiny ako Slovensko, ktoré sú menej konkurencieschopné v tejto oblasti, mali rovnaký prístup k týmto zdrojom, najmä v oblasti tzv. excelentnosti.

Šiestym dôležitým bodom je vytvoriť lepšie podmienky pre čerpanie zdrojov pre hlavné mestá. Hlavné mestá sú prirodzene lepšie rozvinuté ako priemer krajiny, ale napriek tomu si myslíme, že by nemali byť z pohľadu možnosti čerpať prostriedky diskriminované.

Ako sa Slovensko stavia ku posilnenej kondicionalite pre štrukturálnu pomoc, ktorú EK presadzuje do nového programového obdobia?

Voči tejto filozofii nenamietame. Nie je možné oddeliť celý makroekonomický vývoj krajiny od jedinečnej možnosti čerpať prostriedky pre rozvoj krajiny. Nie sme proti kondicionalite aj preto, lebo absorpčná schopnosť krajiny je dôležitým aspektom. Tu nejde len o to koľko môžete minúť, ale musíte projekty spolufinancovať na čo potrebujete verejné zdroje.

Náš problém spočíva v úplne špecifickej otázke. Po novom by sa malo celé čerpanie zdrojov upraviť bilaterálnou partnerskou dohodou medzi štátom, prijímateľom a Komisiou. Vzhľadom na to, že makroekonomické kondicionality budú mať v budúcnosti kľúčový vplyv na čerpanie, obávame sa, že takýto veľký strategický plán by musel byť v priebehu finančnej perspektívy neustále menený podľa makroekonomického vývoja. Z nášho pohľadu by to vytvorilo stav permanentného prehodnocovania a my vieme veľmi dobre, aká ťažká je projektová príprava.

Ak budeme konfrontovaní so situáciou, že makroekonomické kritérium si bude vyžadovať veľmi často zasahovať do strategického 7-ročného „masterplánu“, tak sa budeme oveľa viac  zaoberať sami sebou a nastavovaním systému, ako vytváraním podmienok na čerpanie.

Ďalší problém s kondicionalitou je ten, že je zatiaľ zameraná len na jednu časť politík financovaných zo spoločných zdrojov pričom nie všetky krajiny sú prijímateľmi týchto finančných prostriedkov. Makroekonomický vývoj sa ale bytostne dotýka každej jednej krajiny. Potrebujeme vytvoriť istú rovnováhu a spravodlivosť. Z tohto vyplýva náš návrh, aby makroekonomické kondicionality boli zamerané na politiky v ktorých majú krajiny možnosť čerpať finančné prostriedky.

Tretí dôležitý bod v kondicionalitách – zatiaľ nie je ohraničená výška prostriedkov, ktoré na základe makroekonomického vývoja môže EK suspendovať, alebo pozastaviť. Myslíme si, že by sme mali mať strop, (tzv. "capping") do akej výšky môžu byť tieto prostriedky pozastavené. V opačnom prípade to bude neproporčná záťaž na krajiny, ktoré majú makroekonomické problémy.

Čo z pracovného programu EK na tento rok je pre Slovensko obzvlášť zaujímavé – či už preto, že to vnímame ako nie celkom šťastné, alebo z nejakého iného dôvodu?

Všetko, čo sa týka využitia potenciálu európskych politík pre rast. Jeden z príkladov je vyhodnotenie Aktu o jednotnom trhu a toho, kde sa v rámci jednotného trhu nachádzame. Vieme, že rast nemôžeme generovať na základe nejakých sofistikovaných stratégií prijatých v Bruseli, ale rast generujeme doma, v našich ekonomikách. Ekonomiky však môžu dostať prorastové impulzy, keď budeme mať čo najlepšie fungujúci vnútorný trh. Vieme veľmi dobre, že nás v mnohých krajinách, vrátane Slovenska, čaká ešte veľký kus cesty pri liberalizácii v oblasti služieb.

Pozadie

Ivan Korčok je od roku 2009 Stálym predstaviteľom Slovenskej republiky pri EÚ. V diplomacii pôsobí od roku 1992, absolvoval diplomatické posty v Nemecku, Švajčiarsku a na Misii SR pri NATO v Bruseli. V rokoch 2002-2005 bol štátnym tajomníkom Ministerstva zahraničných vecí, podielal sa na prístupových rokovaniach do NATO a takisto bol členom Európskeho konventu.

Rozhovor vznikol na bezpečnostnej konferencii Globsec 2012.

REKLAMA

REKLAMA