Česko je v rámci V4 najtolerantnejšie

Podľa Ondreja Schütza, ktorý na Medzinárodnom politologickom ústave Masarykovej univerzity v Brne skúma národnostné tendencie v krajinách Visegradskej štvorky, sú Česi na rozdiel od svojich susedov tolerantní k iným národnostiam. EurActiv.cz s ním hovoril aj o vyhrotenej situácii medzi Maďarskom a Slovenskom a prejavoch národnostného cítenia v Poľsku.

Ondrej Schutz
http://euractiv.sk

V prvých výsledkoch dlhodobého výskumu na tému nacionalizmus v krajinách V4 dávate nárast národnostných tendencií v tomto regióne do súvislosti so vstupom do Európskej únie. Čo Vás k tomu vedie?

Nehovorím to iba ja. Dnes sa o tomto jave nehovorí už len v akademickej sfére, ale aj v spoločnosti všeobecne. Nárast národnostných tendencií prinajmenšom koreluje s obdobím po vstupe do EÚ. Je to logické, pretože spoločenské témy dokážu otázky identity vždy prekryť. Vstup do EÚ bol dôležitým míľnikom ako z pohľadu sociologického, tak ekonomického. V momente, keď bol tento míľnik dosiahnutý, otvoril sa priestor. Vo chvíli, keď spoločenské témy už neexistovali a mnohé témy sa presunuli na európsku úroveň, vznikol dopyt po nových témach, na ktorých by sa politické strany mohli profilovať. A národnostná, alebo ako radšej hovorím, identitárna sa priamo ponúkala.

Témy tradične využívané skôr krajnými politickými silami sa vtedy premietli aj do programov zabehnutých politických strán. Akým spôsobom?

V každej krajine je to inak. Napríklad Maďarsko je ukážkou prípadu, keď mainstreamové strany museli reagovať na dopyt zo strany voličov a na jeho nárast. Fidesz bol k prevzatiu časti tejto agendy donútený vonkajším okolím, voličmi a inými stranami. V Maďarsku teda obidve scény súvisia.

Česká republika je úplne opačný príklad a v strednej Európe v tomto zmysle tvorí k Maďarsku určitý protipól. Nacionalistická scéna tu je jasne oddelená od hlavných strán a žiadne prepojenie tam neexistuje. Občas sa nájde politik typu pána Čunka, ktorý má extrémnejšie názory, ale všeobecne o prepojené svety nejde.

Ak sa pozrieme na krajiny V4, do akej miery sa národnostné témy premietajú do programov hlavných politických strán?

Pri hlavných politických stranách v Českej republike nebol ten nárast taký prudký ako v ostatných krajinách. Nacionalizmus ani národný socializmus tu po roku 2005 neurobili taký skok ako napríklad v Poľsku. Strednú Európu tým pádom delím na Českú republiku a zvyšok.

Na Slovensku to bolo veľmi podobné ako v Maďarsku, tiež tam mainstream začal byť veľmi nacionalistický. Medzi týmito dvoma krajinami a Poľskom je potom rozdiel v tom, že na Slovensku a Maďarsku je v mainstreamovej politike opačná tendencia, ktorá je veľmi radikálne proti tomuto trendu, zatiaľ čo v Poľsku je slabá. V Poľsku existujú silne nacionalistické strany, silne národne uvedomelé strany a potom klasická pravica, ktorá má rada právo a poriadok. Chýba tam ale ako silná ľavica, tak aj proeurópsky liberalizmus.

A ak sa vrátime k Českej republike?

Česká republika došla z historických dôvodov najďalej. Síce tu existuje určitý kultúrny nacionalizmus, ale len v jemnej forme. V politickom mainstreame platí, že Čech je ten (a je jedno, či je pôvodom z Vietnamu alebo je Róm), kto naplňuje občiansku definíciu Čecha.

Česká spoločnosť, a to vravím ako človek, ktorý tu žije šesť rokov a prišiel z iného kultúrneho prostredia, je veľmi tolerantná. Na druhej strane si táto spoločnosť myslí, že jej spôsob života je tým, čo tu má byť. Rozdeľovanie ľudí na základné primordiality Čechom nie je vlastné, ale stále veria, že kultúrne tradície v podobe „českého sedliaka“ je model, ktorý by mal v Českej republike fungovať. Základom definície národnej identity nie je nič iného. Česi sú teda veľmi tolerantní, ale na druhej strane aj veľmi nároční – od ľudí, ktorý sem prídu, vyžadujú, aby sa komunite prispôsobili.

Vidíte i napriek tomu v programoch českých politických strán niektoré výnimky?

Samozrejme, existujú tu aj niektoré podivné tendencie. Napríklad ČSSD mala vo svojom volebnom programe napísané, že bude podporovať imigráciu z krajín juhovýchodnej Európy so slovanským obyvateľstvom, čo je veľmi zvláštne, lebo to vôbec nekorešponduje so zvyškom ich programu.

A s ostatnými politickými stranami je to ako? Hovorili ste o ČSSD. Išlo o ojedinelú záležitosť, alebo sa národnostné témy prejavili aj v iných bodoch programu?

Neprejavili sa. To, o čom som hovoril, bol zrejme iba nechcený manifest onoho podprahového vnímania.

Všetky strany sú vo svojom programe, ale aj explicitne, v zásade tolerantné a proeurópske. Nezdôrazňujem ani tak stredoeurópsku identitu, ako skôr európsku. Dá sa povedať len toľko, že väčšina strán, ktoré sme doteraz analyzovali, v súvislosti s imigráciou vraví, že nikomu nechce vnucovať svoj model, ale zároveň si treba dávať pozor na modely, ktoré nie sú zlučiteľné s európskou civilizáciou a hodnotami.

Posuňme sa ešte k ODS a ich takzvanému euroskepticizmu. Nemôže to byť prejavom určitého, ako vravíte, „identitárneho“ smerovania?

Euroskepticizmus v českom prostredí je veľmi zvláštny a je úplne iný ako v ostatných troch krajinách. Rád by som ale pripomenul, že hovorím na základe analýzy programov politických strán. Výroky ich predstaviteľov môžu byť iné a človeku, ktorý politiku sleduje, sa môže zdať, že tieto závery nezodpovedajú tomu, čo vidí v televízii.

Nemyslím si, že by šlo zo strany ODS o prejav nacionalizmu. Skôr ide opäť o prejav obavy, že sa siahne na ten model života, ktorý tu existuje, a ktorý si Česi za posledných dvadsať rokov veľmi obľúbili. V Českej republike sa žije dobre, ale na druhej strane sa ľudia boja imigrácie, ktorá dnes spôsobuje problémy v krajinách na Západe. Česi ale akoby nechceli model národa, ktorý je prítomný v Poľsku, Maďarsku a na Slovensku.

V Českej republike na rozdiel od krajín ako je Slovensko a Maďarsko neexistujú pohraničné menšiny. Môže to byť podľa Vás hlavný dôvod prečo národnostné tendencie nie sú v ČR tak vyhrotené ako inde?

Na túto otázku by asi lepšie odpovedala nejaká osoba, ktorá ma lepší náhľad do českých dejín a lepšie ich chápe. Ja ako vonkajší pozorovateľ môžem iba povedať, že pocit neexistencie priameho ohrozenia pomáha. Napríklad na Slovensku je v určitých obdobiach, keď sa tieto témy príliš zdôrazňujú, cítiť až reálny strach obyčajných ľudí, keď sa ich pýtate na to, čo by sa mohlo v najbližších dvadsiatich rokoch stať.

Existencia koncentrovanej menšiny by mohla racionálne uvažovanie, ktoré Česi majú, narušiť. Na druhej strane si myslím, že kultúrny a sociálny vývoj českej spoločnosti je ďalej, a že by to nebolo tak dramatické, ako je to dnes v Rumunsku a na Slovensku. To, že máte homogénne obyvateľstvo vám určite pomáha. To, že neexistuje výrazný strach zo slovenskej menšiny, vietnamskej menšiny alebo (s výnimkou extrémistov) rómskej menšiny, je myslím dôkazom, že česká spoločnosť je viacej orientovaná na český spôsob života ako na českú krv, pôdu a podobne.

Pozrime sa teraz na Maďarsko a jeho relatívne novú politickú situáciu. Môže podľa Vás Európska únia dianie v Maďarsku nejako korigovať? Vidíte tu určitú paralelu s Rakúskom a niekdajším sankciám, o ktoré EU usilovala po víťazstve Slobodných Jörga Heidera?

Pokiaľ ide o Rakúsko, je potrebné povedať, že medzinárodný tlak vtedy nebol vo svojich dôsledkoch tak masívny a tak účinný, ako by Európska únia chcela. To je teda jedno poučenie pre momentálnu situáciu v Maďarsku.

Okrem toho sa jednalo o diametrálne odlišný druh extrému. V Rakúsku sú šovinisticky uvažujúci ľudia, ktorý majú problém s cudzorodými prvkami, zatiaľ čo v Maďarsku ide o problém, ktorý prechádza celou spoločnosťou. Každý Maďar podprahovo cíti nejakú historickú krivdu a hrdosť na maďarskú históriu. Keď Maďar príde do Budapešti, tak to ním rezonuje.

Pokiaľ ide o tlak EÚ, identity fungujú tak, že ľudia začínajú identitu a nejaký národný apel cítiť vo chvíli, keď sa dostávajú do kontaktu s niečím cudzím. Takto presne funguje ten slovensko-maďarský problém. Čím viac jedna strana pridáva, tým viac na to ta druhá musí reagovať. Preto v momente, keď by sa Európska únia snažila niečo robiť, napríklad vytváraním nejakého tlaku alebo nedajbože rezolúciami v Európskom parlamente, vyvolala by z maďarského prostredia silnejšiu reakciu, a to by nebolo príliš šťastné.

Samozrejme, tlak na konkrétne politiky, ako je napríklad maďarský mediálny zákon, sú dobré, ale nesmú sa tváriť ako tlak proti národnému hnutiu v Maďarsku. Nemali by byť vnímané ako útok na identitu, ale skôr ako zásah kritizujúci určitú politiku.

Na začiatku sme hovorili o tom, že vstup do Európskej únie národnostné témy prebudil. Nemôže ich ale členstvo v spoločnej EÚ vďaka vzájomnému podporovaniu naopak časom utlmiť?

Pokiaľ sa pozeráme konkrétne na maďarsko-slovenský a maďarsko-rumunský problém, bude závisieť na tom, akú interpretáciu budú politici v týchto krajinách používať.

Vezmime si za príklad Roberta Fica v roku 2006, kedy od neho nezazneli takmer žiadne nacionalistické apely. Vo voľbách v roku 2010 bol ale SMER takmer horší ako Slovenská národná strana (SNS). To ukazuje, že si strany vyberali, kedy na čo apelujú a na akú tému reagujú. A tento výber tém je v ďalšom časovom období celkom nepredvídateľný.

Taktiež vnímanie vzájomného prepojovania v EÚ preto bude závisieť na tom, ako to budú chcieť politici v danej chvíli interpretovať. Pokiaľ bude Robert Fico vo voľbách v roku 2014 chcieť prilákať maďarských voličov, môže Schengen a prepletanie zo slovenského a maďarského pohraničia interpretovať ako dobrú vec. Môže napríklad hovoriť, že Maďari o odtrhnutie južného Slovenska usilovať nebudú, pretože už dnes cíti, že môžu pracovať a žiť kdekoľvek chcú. Tá istá vec ale ide interpretovať aj opačne.

Trúfate si odhadnúť, akým spôsobom sa bude situácia a nálady v Maďarsku vyvíjať? Existuje v dohľadnej dobe nejaká nádej na zmierenie sa so susedmi, alebo sa bude skôr presadzovať idea veľkého Maďarska?

Na úvod dve poznámky, za prvé, Fidesz až do posledných dvoch až troch mesiacov ideu veľkého Maďarska nepresadzoval, ale teraz to tým zaváňa. Za druhé, pred maďarskými voľbami som predpokladal, že po voľbách sa Fidesz upokojí a u Jobbiku som naopak očakával skôr stupňovanie.

Na Vašu otázku si preto netrúfnem odpovedať. Veľmi ma udivuje, čo Fidesz začal robiť po voľbách, lebo je to a absolútnom kontraste s tým, čo robil od roku 1998 do roku 2002, kedy sa (s výnimkou krajanského zákona) choval relatívne rozumne. Orbánov kabinet vtedy pristupoval k vládnutiu pragmaticky. Posledný polrok tomu ale vôbec nenasvedčuje.

V strane evidentne došlo k obrovským zmenám. Niektorí kandidáti Fideszu pred voľbami mali vyslovene antisemitské a rasistické názory. Niektorí boli za to zo strany aj vyhodení, ale aj napriek tomu v nej teraz existuje silne rasistické a nacionalistické krídlo. Netrúfam si preto odhadnúť, ako sa Fidesz bude ďalej vyvíjať. Na ňom ale závisí všetko, pretože on bude minimálne v jednom volebnom období maďarskej politike dominovať.

Napriek politike súčasnej maďarskej vlády, ktorá by slovenskú politickú scénu, podľa toho čo ste hovorili, mala mať tendenciu skôr radikalizovať, sa súčasná situácia zdá byť ďaleko miernejšia než za doby Ficovej vlády…

To súvisí s tým, že na Slovensku existuje veľmi silný tábor, ktorý je v ostrej opozícii proti národne-socialistickému táboru a väčšina slovenských politológov (aj českých, ktorí sa venujú Slovensku) sa zhodne na tom, že deliaca línia medzi nimi je veľmi ostrá a dá sa pozorovať od roku 1990 až do dnes.

Tým pádom si dovolím tvrdiť, že je to len historickou náhodou, že tým, že vo voľbách v roku 2010 vyhrala (v týchto podmienkach) pravica, sa teraz zdá, že je slovenská politika menej indetnitárna, menej viazaná na národné symboly a viacej na občiansku symboliku, Európsku úniu, atď.

Vychádza to teda skôr z toho, že táto vláda je liberálnejšia a viacej občianska, ako tá predchádzajúca. Vždy bude ale závisieť na tom, ako bude slovenská ľavica, hlavne SMER, chcieť konkrétne témy interpretovať. Ľavici momentálne vyhovuje asociovať sa s nacionalistami a národnými populistami, a preto aj ona túto agendu preberá.

Za posledných dvadsať rokov sa v oboch blokoch čas od času objavovali tendencie k vytvoreniu určitého stredu. V histórii Slovenska to ale nikdy nefungovalo a je otázkou, či sa o to strany ešte budú snažiť a či to bude úspešné. Podľa mňa to ale nie je veľmi pravdepodobné.

Presuňme sa na záver do Poľska, kde sa rovnako zdá, že potom, čo strana Právo a spravodlivosť prepadla v posledných voľbách, národnostné tendencie ustúpili do pozadia…

V Poľsku prepadli hlavne dvaja koaliční partneri Práva a spravodlivosti, ktorí boli o mnoho radikálnejší. Poľsko, a to platí aj pre Slovensko a Maďarsko, je krajina, kde existuje určitá hladina národného cítenia všeobecne prijímaného a rozloženého v celom vzorci populácie. To, čo potom z toho vyčnieva, vyzerá ako nacionalistické. Chcem tým povedať, že aj Občianska platforma má hrdý národný apel, ktorý by napríklad v Českej republike vyčnieval nad väčšinu českých strán.

Ak si vezmeme určitú základňu, ktorá by zodpovedala nulovému nacionalizmu, Občianska platforma by väčšinu českých strán prekonávala. Na poľské pomery je ale pomerne liberálna. Nacionalizmus (či skôr krikľavý patriotizmus) je v každej politickej strane. Podpora kresťanských radikálov ale poklesla.

To sa dá podľa mňa interpretovať tak, že poľská verejnosť bola vydesená z toho, ako ďaleko zašla identitárna a konfrontačná politika voči Rusku, Nemecku a Európskej únii. To, že sa na Poliakov v EÚ hľadelo ako na divných fundamentalistických kresťanov, poľskú verejnosť asi desilo. Ako ale vidíme pri spore o kríž pred prezidentským palácom, veľká časť poľskej verejnosti je tejto nacionalistickej interpretácii Poľska, národu a identity veľmi naklonená.

Pozadie

Ondrej Schütz je externým spolupracovníkom Medzinárodného politologického ústavu Masarykovej Univerzity (IIPS) a vedúcim riešiteľského tímu výzkumného projektu "National Populism in the Countries of Visegrad", ktorý IIPS s podporou MVF spracováva so zahraničnými partnermi.

REKLAMA

REKLAMA