Prof. Higley: Svet je horší, lídri sú rezolútnejší

Róbert Fico je príkladom posunu k dominantnejším a agresívnejším lídrom v liberálnych demokraciách, hovorí v rozhovore pre EurActiv.sk profesor John Higley, odborník na teóriu elít z University of Texas v Austine.

Prof. John Higley
Zdroj: http://www.utexas.edu
  • Vašou tézou je, že sme dnes svedkami zmeny v spôsobe politického vodcovstva a správania sa elít v liberálnych demokraciách. V čom presne táto zmena spočíva?

Myslím si, že to má dva základné rozmery. Po prvé, sme v dobe, kedy sú lídri oveľa dominantnejší, než bolo zvykom predtým, aspoň v západných demokraciách. Čoraz viac sa nachádzame v situácii, kedy stranám, politickým stranám a vládam dominujú jednotlivci, ktorí sú pomerne rázni vo svojích pozíciach, pózach, v odkazoch a sľuboch, ktoré dávajú elektorátu. To je prvá vec – sme v období zvýšenej dominancie lídrov. 

Zdá sa mi, že Fico je podľa všetkého toho príkladom. Je pomerne agresívnym lídrom a dotiahol svoju stranu SMER k moci viac ako SMER dotiahol k moci jeho. Namiesto toho, aby strany dosadzovali ľudí do pozícií ako tomu bolo dlho predtým, čoraz viac je to líder, ktorý dotiahne stranu k moci. To je jeden z aspektov dominancie lídrov.

Druhá vec je, že tlaky, ktorým dnes západné demokracie čelia sú čoraz väčšie. Terorizmus, problémy s imigráciou, enviromentálne problémy, hospodárske problémy atď… Tlaky narastajú. A pokiaľ ide o lídrov a elity, ich rekaciou na rastúce tlaky je to, že sa stanú agresívnejšími a tvrdšími. Nie je to žiadne tajomstvo, tlaky sú zjavné a diskusia sa točí okolo toho, kto bude dosť tvrdý na to, aby im čelil a to dáva šancu vyhrať tým lídrom, ktorí sa prejavia ako tvrdí a rezolútni individualisti. Sme svedkami zvyšujúcej sa dominancie lídrov v politike západných krajín ako aj trendu, že títo lídri preberajú oveľa agresívnejší a nepriateľskejší postoj, než ako tomu bolo v druhej polovici dvadsiateho storočia, minimálne.

  • Takže vy vlastne hovoríte, že toto sa deje, pretože svet je dnes horšie miesto na život?

Je to náročné a desivé miesto, áno.

  • Do akej miery sú dnešní lídri produktom malých skupín mocných ľudí v pozadí a do akej miery naopak je ich správanie dané individuálnymi kvalitami a vlastnosťami?

Domnievam sa, že čoraz viac sa lídri tohoto tvrdého razenia proste objavia. Inými slovami, nie sú výsledkom dlhej kariéry v stranách a neprepracúvavajú sa povedzme dvadsať rokov zo zadných lavíc v parlamente do predných lavíc a potom nakoniec úplne navrch. Skôr prichádzajú zvonku zabehnutého politického systému a sú schopní sa prezentovať ako ľudia, majúci kvality potrebné na to, aby zachránili spoločnosť od najväčších problémov. Senátor Obama je toho klasickou ilustráciou. Má za sebou veľmi krátku politickú kariéru na federálnej úrovni. Je to mladý muž, a zrazu sa objavil ako človek, ktorý môže zachrániť Spojené štáty v širšom zmysle, urobiť veľké zmeny v zhoršujúcej sa situácii a je kandidátom na prezidenta Spojených štátov. Prišiel odnikiaľ a počas dvoch troch rokov je kandidátom na prezidenta jednej z dvoch hlavných strán v USA.

Obama je extrémnym príkladom a neviem síce o slovenskej politike až tak veľa, ale pochopil som, že Fico nemal za sebou dlhú politickú a stranícku kariéru a potom vytvoril stranu, ktorá ho dostala k moci. To je pre nový druh lídrov charakteristické.

Vaša otázka bola, či ich tvoria malé skupiny. Áno aj nie. Nikdy v tom lídri nemôžu byť úplne sami, vždy tam musia byť ľudia, ktorí sú ochotmí budovať tento imidž a tak ďalej, musia tam byť male skupiny, ktoré im dosť pomáhajú. Ale v zásade ide o lídrov, ktorí zrazu vzídu z politických bojov a presvedčia ľudí, že sú dosť tvrdí na to, aby zvládli ťažkosti, ktoré krajinu sužujú. 

  • Keď sme spomenuli Baracka Obamu, niektorí európski komentátori ho radi prirovnávajú ku Kennedymu, vidíte tam nejaké paralely?

Sú tam isté paralely, ale je treba si uvedomiť, že John Fitzgerald Kennedy nebol ten istý náhly fenomén ako je Obama. Kennedy bol v Senáte značný čas, bol členom Snemovne reprezentantov, bol členom Senátu, bojoval v druhej svetovej vojne ako dôstojník námorníctva, takže mal za sebou významnú vojenskú a politickú minulosť. Plus bol členom veľmi váženej rodiny Kennedyovcov. Jeho otec bol veľvyslancom v Spojenom kraľovstve v 30. rokoch.

Obama nie je nič z toho. Obama nebol v armáde, nebol príliš dlho členom Kongresu a určite nepochádza z váženej rodiny. Takže on je oveľa viac náhly úkaz než bol Kennedy. Kennedy si musel svoju pozíciu vybojovať v Demokratickej strane spôsobom, akým Obama nemusel. Obama zvádzal boj s Hillary Clintonovou o hlasy v primárkach počas posledných pár mesiacov, ale to je všetko. Takže štylisticky by sa dalo povedať, že Kennedy a Obama majú niečo spoločné. Tak ako kedysi Kennedy aj Obama je veľmi sebavedomý a sľubuje zmenu.  “Čas na zmenu”, bol Kennedyho slogan a teraz je to tiež Obamove heslo.

A tiež fakt, že Kennedy bol katolík a katolík nikdy predtým nebol zvolený za prezidenta USA. V tom čase, v 60. rokoch, sa katolíci potýkali so značným nepriateľstvom a podozrievavosťou. Kennedy musel presvedčiť verejnosť, že nebude agentom pápeža. Podobné je to s Obamom, pretože ide o afroameričana a tiež musí rozptýliť strach, ktorý vyplýva z inakosti a ktorý je zakorenený v hlavnom prúde americkej spoločnosti podobne ako musel Kennedy rozptýliť tieto obavy kvôli vierovyznaniu. Takže sú tam zaujímavé paralely ale je treba prihliadať na to, že politický kontext je veľmi odlišný.

  • Prebieha diskusia o tom, či by mala byť Hillary Clintonová Obamovou viceprezidentkou alebo nie. Na jednej strane by bolo dobré pre demokratov postaviť obe najsilnejšie postavy strany, no na druhej by podľa niektorých nebolo dobré mať viceprezidenta, ktorý je minimálne rovnako silná osobnosť, aby nezatienila samotného kandidáta…

Myslím si, že si za viceprezidentku vyberie Hillary. Nie že by chcel. Je na neho vyvíjaný veľký tlak zo strany demokratických elít a tiež zo strany mnohých vplyvných ženských hnutí v Spojených štátoch. 

Je tiež zaujímavé keď spomíname Kennedyho, ak sa pamätáte, v roku 1960, dlho pred tým, ako ste sa narodili, mali sme súťaž medzi Kennedym a Lyndonom Johnsonom o prezindentskú nomináciu. Medzi nimi vládli veľké osobné antipatie, nemali sa radi. Boli z úplne odlišných prostredí. Kennedy získal nomináciu a potom ponúkol post viceprezidenta Johnsonovi. Dokonca jeho vlastný brat Robert Kenedy mu vtedy hovoril: “To nemôžeš urobiť, Johnson je chlap z Texasu, je to politik najhoršieho druhu.” A Kennedy povedal: „Chceme vyhrať, nie? Urobíme to.“ A Johnson so sebou samozreme priniesol voličov z juhu a to Kennedymu stačilo na tesné víťazstvo nad Richardom Nixonom. A tu existuje podobnosť so súčasnou situáciou. Obama nemá rád Hillary, Hillary nemá rada Obamu, máme tu takmer situáciu vojnového stavu.

  • Presuňme sa trochu do Európy. Európska únia chce cez Lisabonskú zmluvu vytvoriť pre úniu nové elity… stáleho predsedu Európskej rady, šéfa zahraničnej politiky, ktorý bude zároveň podpredsedom Európskej komisie. Myslíte si, že to dá Únii skutočné vedenie, alebo čiastočne to jedno telefónne číslo, ktoré kedysi žiadal Kissinger?

Najprv musíme počkať na to, čo sa stane dnes (rozhovor bol nahrávený v deň konania írskeho referenda o Lisabonskej zmluve – pozn. red). A to je veľmi ošemetná situácia, Lisabonská zmluva vôbec nemusí byť schválená.

Aj keď schválená bude, bude to síce zlepešenie a Únii to dá viac koherentnosti, najmä pokiaľ ide o volebné procedúry, napriek tomu, stále bude treba o dôležitých veciach jednať z najväčšími krajinami a vieme, ktoré sú to: Francúzsko, Nemecko, Veľká Británia, Poľsko, Taliansko… aj keď Taliansko do menšej miery, pretože je dnes v oslabenej pozícii, Španielsko. Ak napríklad Amerika bude niečo chcieť od Únie, stale bude musieť hovoriť s Berlínom, Parížom, Londýnom a nie s Bruselom. Do Bruselu akurát tak na zdvorilostnú návštevu. 

  • Ako budú podľa Vás európske hlavy štátov pristupovať k výberu prvého stáleho predsedu?

Bolo by vhodné mať tam veľmi prominentnú osobu, nejakého charismatického lídra,ale na základe procesu jeho výberu, ktovie aký bude jeho výsledok. Môžu veľmi ľahko vybrať niekoho, kto uráža najmenší počet ľudí, niečo ako najmenší spoločný menovateľ. A to je asi pravdepododobnejšie ako výber nejakého tvrdého chlapíka, ktorí povie: „Kašľať na Poliakov, nezaujíma nás, čo hovoria, urobíme to takto“. Bude to veľmi zradná úloha, kvôli odlišným krajinám a ich odlišným záujmom. Môžno že to bude nejaký šikovný politik, ktorý nie je až taký charizmatický, ako je múdry.

  • Často sa v tejto súvislosti skloňovalo meno Tony Blair. Je relevantný kandidát?

Mohol by to byť prínos s ohľadom na britskú neochotu plne sa zapojiť do toho, čo sa deje v EÚ. Brit na tomto poste by mohol uľahčiť politickej elite posunúť krajinu bližšie k EÚ, no vieme, že britská politická situácia je veľmi zapeklitá a je takmer isté, že tam budeme mať konzervatívnu vládu a vieme, že konzervatívci sú skutočne proti bližšiemu vzťahu s EÚ.

  • V roku 2004 sme boli svedkami dramatickej výmeny vlády v Španielsku na pozadí bombových útokov v Madride tri dni pred voľbami. Dá sa tento moment považovať za typický príklad kedy je politik typu leva vystriedaný politikom „líškou“, ak máme použiť Paretovu terminológiu?

Domnievam sa, že Zapatero je sám relatívne silným lídrom a určite zanechal stopu na španielskej politickej scéne. Nemyslím si, že je menej dominantným lídrom ako bol Aznar, takže si nie som istý, či sa to dá považovať za podstatnú zmenu v štýle politického vodcovstva, pretože hrozba terorizmu je veľmi silná.

Alternatíva k Zapaterovi je jedine Mariano Rajoy, ten sa však neteší príliš veľkej obľube. PP (Ľudová strana) nemá vhodnú a relevantnú alternatívu k Zapaterovi.

  • A čo Rusko? Je to tak, že zatiaľ čo Putinovou úlohou bolo Rusko stabilizovať, Medvedev sa bude snažiť o jeho modernizáciu?

To je to, čo hovorí Medvedev. Rusko však bude ešte dlhý čas viesť oligarchia a bude to skutočne tvrdý režim. Medvedev je skôr len bábka, skutočná moc je stále v Putinových rukách. Medvedev možno ponúka vonkajšiemu svetu atraktívnejšiu tvár a som si istý, že je pomerne úprimný ak hovorí, že chce z Ruska spraviť atraktívnejšie miesto na život, no problémy sú tak veľké, že bude trvať mnoho rokov, kým sa Rusko dostane na úroveň západnej politickej vyspelosti a koherencie. Je to hrozne fragmentovaná krajina a rurálne Rusko sa stále nachádza v temných časoch. Dostať ruský vidiek na úroveň čohokoľvek podobného napríklad vidieckym oblastiam západnej Európy bude trvať aspoň jednu generáciu.


Prof. John Higley pôsobí na The University of Texas at Austin, USA a je popredným odborníkom v oblasti politickej sociológie a komparatívneho štúdia politických elít. Je tvorcom novej teórie elít (“A New Elite Framework for Political Sociology”, 1990) a realizoval ich výskum v Austrálii, Latinskej Amerike a východnej Európe. Je autorom nasledovných publikácií: “Elite Integration in Stable Democracies: A Reconsideration” (1991); Elites and Democratic Consolidation in Southern Europe and Latin America (1992); Elites, Crises, and the Origins of Regimes (1998); Postcommunist Elites and Democracy in Eastern Europe (1998); Elites after State Socialism (2000), Elite Foundations of Liberal Democracy (2006).


Rozhovor vznikol v rámci Národného projektu Excelentná univerzita, podporeného v rámci JPD NUTS II Bratislava Cieľ 3, spolufinancovaného z Európskeho sociálneho fondu www.esf.gov.sk.

REKLAMA

REKLAMA