Rozdiely medzi Parížom a Berlínom sú stále väčšie

"Pre francúzskych predstaviteľov je jednoduché povedať, že sú nevinní a obeťami Nemcov." Francúzsky ekonóm Jean-Marc Daniel si však myslí, že každý je schopný pochopiť, že to nie je pravda. Francúzi a Nemci potrebujú podľa neho novú dohodu o ich vízii fiškálnej politiky, inflácie a konkurencieschopnosti.

Jean-Marc Daniel
Zdroj: http://popplatinium.wordpress.com, foto: Pauline Bussi

Čo priniesla finančná a dlhová kríza v Európe do francúzsko-nemeckých vzťahov?

Ekonomický vývoj v eurozóne charakterizujú rastúce rozdiely medzi členskými štátmi. Aj keď Francúzsko nie je Cyprus alebo Španielsko, trpí určitými štrukturálnymi nedostatkami. Na druhej strane Rakúsko, NemeckoSlovensko od roku 2008 ťažia z relatívne solídneho stavu ich verejných a súkromných financií.

Kríza ukázala, že Francúzsko a Nemecko nemajú úplne rovnakú predstavu o nástrojoch hospodárskej politiky. Francúzi, podobne ako Američania, si myslia, že na získanie času než nastane skutočná obnova môžete využiť buď infláciu, alebo verejný deficit. Od summitu G7 v Bonne v roku 1978 Nemci zasa opakujú, že dnešná inflácia alebo verejný deficit je nezamestnanosťou zajtrajška. Zdá sa, že Francúzi vidia iba výhody inflácie a vysokého deficitu verejných financií. Nemci zasa zrejme vidia len ich nevýhody. 

Hlavným problémom je skutočnosť, že keď sú francúzski lídri v Berlíne, tak hovoria „súhlasíme s vami, že potrebujeme vyrovnaný rozpočet“, ale keď sú v Paríži, pýtajú vyššie verejné výdavky a kritizujú menovú politiku ECB.

Treba priznať, že rozdiel medzi Parížom a Berlínom je stále väčší a väčší. Francúzi a Nemci potrebujú novú dohodu o ich vízii fiškálnej politiky, inflácie a konkurencieschopnosti.

Médiá informovali o uniknutom ostro naformulovanom návrhu uznesenia vládnucich francúzskych socialistov, v ktorom sa hovorilo o „sebeckej neústupnosti Merkelovej“ v hospodárskych politikách. Objavili sa tiež poznámky predsedu dolnej komory francúzskeho parlamentu Claudea Bartoloneho o potrebe „konfrontácie“ s nemeckou kancelárkou. Je to len politické gesto, alebo to odráža čoraz odlišnejšiu ekonomické uvažovanie oboch krajín?

Ako som už povedal, medzi francúzskym a nemeckým pohľadom je naozajstný rozdiel. Avšak Francúzi vedia, že ho musia zmeniť. Nezamestnanosť vo Francúzsku dosiahla minulý rok v priemere 10,4 %. Aj keď prezident Hollande niekedy vysvetľuje, že potrebujeme slabšie euro, alebo že mzdy v Nemecku by sa mali zvýšiť, uvedomuje si realitu. Veľká Británia nepatrí do eurozóny, napriek tomu musí znížiť svoj fiškálny deficit a to bez akejkoľvek špecifickej súvislosti s Nemeckom.

Rozhodujúcim faktorom pre ekonomický rast ostáva kvalita kontroly nad dlhovou krízou. Takže je márne a nebezpečné povedať, že sa musíme pripraviť na „konfrontáciu“ medzi francúzskou a nemeckou administratívou. Pre francúzskych predstaviteľov je jednoduché svojim občanom povedať , že sú nevinní a obeťami Nemcov. Myslím si však, že každý je schopný pochopiť, že to nie je pravda.

Štrukturálne problémy Francúzska – ako je situácia na trhu práce – sú priveľké na to, aby sa dali vyriešiť rýchlo. Takže potrebujeme skôr dobrú hospodársku politiku ako tvrdé výroky.

Mohli by ste vysvetliť všeobecný francúzsky postoj k vyhliadkam bankovej únie a spoločným európskym dlhopisom v porovnaní s Nemeckom?

Pokiaľ ide o bankovú úniu, myslím si, že obe krajiny sú na tej istej ceste. A je to tá dobrá.

V prípade eurobodov by Francúzi chceli, aby sa Európa hýbala smerom k federácii a odvolávajú sa na precedensy USA. Alexander Hamilton sa stal hrdinom Európy, pretože vytvoril federalizované financie federálnym dlhom. Pre Francúzov je to dobrý spôsob, ako zlepšiť ekonomickú a inštitucionálnu situáciu Európy. Pre Nemcov rozšírenie európskej federálnej fiškálnej kapacity predstavuje masívny presun moci od členských štátov na orgány EÚ. Podľa nich na to potrebujeme viac času.

Krátka história eurozóny ukazuje, že krajiny ako Grécko alebo Španielsko využívali dôveryhodnosť Nemecka na zvýšenie nákupnej sily svojej populácie bez zlepšenia efektivity svojho fungovania. Eurobondy ako federálny európsky verejný dlh sú samozrejme budúcnosťou. Musíme však nájsť spôsob, ako sa vyhnúť nezodpovednému využívaniu.

Francúzsko patrí do skupiny krajín, ktoré sa sťažujú na mzdový dumping Nemecka. Myslíte si, že ohrozuje kohéziu v eurozóne?

Sťažovanie sa na mzdový dumping v Nemecku je smiešne. Na to, aby sme pochopili prečo, musíme sa vrátiť do ekonomickej teórie. Keď krajina ako Nemecko zaznamená prebytok zahraničného obchodu, neznamená to, že mzdy v tejto krajine nie sú dostatočne vysoké. Znamená to, že pri hľadaní kompromisu medzi úsporami a spotrebou si krajina vybrala úspory. V Nemecku, kde je populácia čoraz staršia, je vysoká miera úspor normálna a užitočná. A vysoká miera úspor znamená prebytok zahraničného obchodu.

Problémom nie je tento nemecký prebytok, ale jeho využitie. Napríklad sa používa na investície v Turecku. Prečo? Pretože turecká ekonomika je čoraz efektívnejšia. Tí, ktorí sa sťažujú na nemecký prebytok by mali zlepšiť svoju domácu produktivitu, aby získali nemecké investície.

Ako vnímate trochu zmätočné dohadovanie záchranného programu pre Cyprus?

Cyprus je malou ekonomikou. Vo februári potreboval 20 miliárd eur, čiže 1 % francúzskeho HDP! Napriek tomu to bola dráma. Trend recesie bude pokračovať vo väčšine krajín eurozóny (Grécko, Portugalsko, Slovinsko, Španielsko, Cyprus, Taliansko), ale aj v prípade ostatných členov, napríklad v Maďarsku. Zásadnou otázkou pre populáciu týchto krajín sa vzhľadom na súčasnú hospodársku situáciu stále viac a viac stáva – sme na správnej ceste? Musíme pokračovať v budovaní Európy? Odpoveď, ktorú dávajú európski politickí lídri súčasnosti, jednoznačne nie je schopná presvedčiť, že projekt stojí za to, aby sa v ňom pokračovalo. Takže potrebujeme silnú a rýchlu reakciu.


Jean-Marc Daniel bude 14. 5. jedným z vystupujúcich na konferencii: 50 rokov Elyzejskej zmluvy: Iná Európa bola možná.

V prípade záujmu sa registrujte tu.

 

Pozadie

Jean-Marc Daniel (1954) je profesorom ekonómie na Európskej vysokej škole manažmentu (ESCP Europe). Profesionálnu kariéru začínal v INSEE (Národný inštitút pre štatistiku a ekonomické štúdie). Neskôr pôsobil na pozíciách v administratíve, mimo iného aj na Ministerstve zahraničných vecí a na ministerstve kultúry a ako ekonóm či pedagóg. Pravidelne prispieva do francúzskeho denníka Le Monde na témy histórie ekonomického myslenia a vedie štvrť-ročník Sociétal. Vo výskume sa sústreďuje na otázky hospodárskej politiky, primárne z historického a teoretického hľadiska. Momentálne pracuje na dvoch knihách o problematike verejných dlhov vo Francúzsku a v USA.

REKLAMA

REKLAMA