Šetrenie bez ďalšej perspektívy nedáva zmysel

Čím viac jednotlivých osudov je spečatených a životných ciest zatarasených, tým viac narastá kolektívna beznádej, hovorí v rozhovore pre EurActiv.sk bývalý šéf nemeckej Sociálnodemkratickej strany (SPD) a súčasný krajinský premiér spolkovej krajiny Brandenbursko.

Matthias Platzeck
Zdroj: Land Brandenburg, http://www.stk.brandenburg.de/sixcms/detail.php/lbm1.c.375532.de

V záujme záchrany Európskej únie (alebo aspoň eurozóny) sa blok transformuje do istej formy fiškálnej únie. Myslíte si, že tento vývoj – so „zlatými pravidlami“, vyváženými rozpočtami a úspornými opatreniami, atď. – by mohol viesť k vzniku tzv. „Sociálnej Európy“?

Áno. Európa, ktorá je sociálnejšia a tiež ekonomicky úspešnejšia, s lepšími možnosťami pre viac ľudí, vyžaduje vyššiu úroveň integrácie. Najnovšia eskalácia krízy počas posledných niekoľkých mesiacov celkom dramaticky ukázala, že štáty eurozóny musia viac spolupracovať na to, aby pracovali efektívne. Je jasné, že spoločnej mene bez spoločnej fiškálnej a ekonomickej politiky chýbajú z dlhodobého hľadiska kľúčové základy. Momentálne bolestne pociťujeme, európsky status quo nie je udržateľný.

Zároveň však musíme jasne oponovať tým, ktorí z aktuálnej krízy vyvodzujú, že náš európsky projekt a spoločná mena boli celý čas zlé. Európa je mierový projekt historickej veľkosti. A ako politik z východného Nemecka, oblasti bývalej NDR, som si plne vedomý ako veľa dlhujeme EÚ a jej regionálnym fondom. To isté platí pre mnohé ďalšie štrukturálne znevýhodnené regióny nášho kontinentu. Všetky by na tom boli bez EÚ horšie.

Dôvod, prečo súčasná Európa nefunguje najlepšie je, že nie každý kto je jej členom, dodržiaval pravidlá, ku ktorým sa zaviazal predtým. Preto potrebujeme obnoviť kultúru stability pre Európu, ktorá aj tak nikdy nemôže fungovať bez spoločnej fiškálnej a ekonomickej politiky. Jasné pravidlá sú kľúčovým problémom – takisto ako spoločná vôľa všetkých zúčastnených skutočne dodržiavať tieto pravidlá v ich vlastnom záujme. Súčasťou je aj vôľa všetkých strán nežiť nad svoje pomery, teda míňať viac peňazí, ako zarobia.

Avšak vo svetle aktuálnej krízy nesmieme mať žiadne ilúzie: cesta k fundamentálnej obnove bude dlhá a náročná. Je evidentné, že novú prosperitu môžeme dosiahnuť iba s veľkým úsilím v šetrení.

Sociálni demokrati tiež vedia, že neustále kázanie úspornosti bez toho, aby sa súčasne investovalo do budúcnosti skôr či neskôr zlyhá, pretože to demokratická vláda jednoducho nebude akceptovať. Ľudia na to nebudú mať. Čo ma nesmierne trápi, je obrovská nezamestnanosť mladých takmer vo všetkých európskych krajinách. Ak týmto mladým ľuďom nemôžeme ponúknuť spoľahlivé vyhliadky, Európa bude mať veľmi vážne problémy nielen v ekonomike, ale aj so samotnou demokraciou.

Sociálni demokrati tvrdia, že riešením pre aktuálne problémy je väčšia integrácia. Myslíte si, že “hlbšia Únia” by mohla byť postavená z 27 (čoskoro 28) členských štátov? Ak nie, vidíte nejaké riešenie vo viac-rýchlostnej Európe, s integrovaným centrom a menej integrovanými krajinami na okraji?

Moja rada v týchto záležitostiach je jasne rozlíšiť medzi cieľmi a prostriedkami. Cieľom pre Európu musí byť férový a ekonomicky úspešný poriadok s dobrými životnými šancami pre každého. Už v roku 1925 boli nemeckí sociálni demokrati prvou stranou na našom kontinente, ktorá sa chopila predstavy „Spojených štátov európskych“, a stále tento nápad podporujeme. Prostriedky, ktoré nám čo najlepšie pomôžu dosiahnuť tento cieľ sú tie, ktoré by sme mali aplikovať. Samozrejme, že v aktuálnej situácii by ďalšie rozširovanie eurozóny nebolo rozumným rozhodnutím. Tiež sa môže stať, že cesta k hlbšej integrácii v Európe pôjde cez odklon od rôznych stupňov integrácie. Toto musí byť pragmaticky zhodnotené z pohľadu ekonomických situácií jednotlivých členských štátov. Z dlhodobého hľadiska by však rozdelenie Európy na dominantné „centrum“ a druhotnú „perifériu“ nemalo veľkú budúcnosť. Je pochopiteľné, že ľudia z nášho kontinentu nebudú akceptovať nič okrem spojenej Európy na rovnakých základoch. Toto si vyžaduje dve veci: na jednej strane, je nutné, aby všetci Európania pracovali spolu na renovácii a inovácii. Na druhej strane je potrebné, aby tí, ktorí sú na tom lepšie, preukázali aktívnu solidaritu – aby pomáhali ľuďom, aby si pomohli sami.

Sociálno-demokratické strany majú šancu zmeniť smerovanie politiky v EÚ a vrátiť sa k moci v niekoľkých členských štátoch. Akú zmenu by mohli priniesť v ekonomickej politike v atmosfére úsporných opatrení a utiahnutých rozpočtov, zhoršujúcich sa environmentálnych problémov a pod tlakom celosvetovej súťaže?

Ako som povedal, politika úspor nemôže byť pre sociálnu demokraciu voľbou. Samozrejme, európski sociálni demokrati musia dokázať, že sme ekonomicky zdatní. Neselektované šetrenie bez ďalšej perspektívy nedáva zmysel ani v demokratických, ani v makro-ekonomických pomeroch. Z ekonomického hľadiska to produkuje začarovaný kruh rozpočtových škrtov, zmenšujúceho sa rastu, pokles príjmov z daní, obnovené rozpočtové škrty a tak ďalej. Toto je scenár, ktorý aktuálne vidíme v Grécku. Premiér Cameron zaviedol tú istú liečbu šokom vo Veľkej Británii – uvidíme s akým účinkom. V demokratickom ponímaní sú naše spoločnosti živé organizmy, ktoré dokážu vydržať takéto veci len určitý čas. Čím viac jednotlivých osudov je spečatených a životných ciest zataraesných, tým viac narastá kolektívna beznádej. Skôr či neskôr sa objavia nejakí bezcharakterní populisti, ktorí z menším urobia obetné baránky a všetkým ostatným budú sľubovať modré z neba.

Ako sociálni demokrati musíme zvoliť odlišnú a sofistikovanejšiu cestu. Kvôli fiškálnej zodpovednosti sa nesmieme nechať zahanbiť. Zároveň však musíme byť tí, čo ponúknu viac, než len slogan “utiahnite si opasky”. Musíme investovať do budúcnosti našich spoločností so strategickou predvídavosťou, hlavne v ľudských zručnostiach. Musíme vyvinúť vysoko efektívnu vzdelávaciu, štrukturálnu a politiku zamestnanosti. Nesmieme zabudnúť na aspekty udržateľnosti a generačnej rovnosti. Ak sa nám to podarí, vytvoríme cnostný kruh dobrého vzdelania, technológií orientovaných na budúcnosť, dobrej a slušne platenej práce, ekologickej modernizácie a lepších životných príležitostí pre každého. To bude dosť ťažké.

Pravdaže, neexistujú jednoduché riešenia pre chaos, do ktorého sa Európa dostala. Čelíme náročným voľbám, ťažkým rozhodnutiam, a zložitým kompromisom: akú fiškálnu disciplínu potrebujeme a aké zvýšenie dopytu? Ako budeme bojovať s hospodárskym poklesom bez toho, aby sme riskovali infláciu? Ako zastavíme špekulatívne ekonomické cykly? Ako budeme regulovať banky tak, aby prenášali vlastné risky na štáty, spoločnosti a bežných ľudí? Ako zabezpečíme to, že bohatí a úspešní prispejú k úspechu celej komunity namiesto toho, aby vycúvali? Je to napokon aj ich komunita. Na tieto a mnohé ďalšie otázky sa potrebujeme my, sociálni demokrati dať presvedčivejšie odpovede než naši konkurenti. Iba tak vyhráme voľby a vyriešime problémy.

Niektorí ekonómovia namietajú, že náš aktuálny ekonomický model založený na predpoklade neobmedzeného rastu je vo svojej podstate neudržateľný a namiesto neho by sme sa mali sústrediť na predefinovanie ekonomickej paradigmy (“prosperita bez rastu”) a vytvorenie sociálne spravodlivejších spoločností. Aký je Váš názor?

Mám dojem, že kvôli extrémne zložitej globálnej ekonomickej situácii celá debata okolo „prosperity bez rastu“ momentálne riskuje, že bude vyzerať abstraktne. Samozrejme, môžete hovoriť o tomto probléme s istým intelektuálnym profitom, ale musím povedať, že zoči-voči rýchlemu rastu populácie v celosvetovom meradle osobne považujem možnosť „bez rastu“ za nerealistickú. Práve teraz svetová populácia prekročila hranicu sedem miliárd a v roku 2050 bude na tejto planéte deväť miliárd ľudí. Už len z týchto dôvodov bude svetová ekonomika pokračovať v raste. Takže otázkou v skutočnosti je, ako bude tento rast vyzerať: bude deštruktívny? Alebo môže byť sociálne a ekologicky udržateľný? Preto musíme debatovať o dostatočnosti, efektívnosti a „zelenom raste“. Je jasné, že musíme za každú cenu nájsť efektívnu cestu ako rozdeliť ekonomický rast od konzumácie zdrojov.

Nanešťastie, ekonomické krízy nie sú najlepšími príležitosťami pre zavedenie úplne nových paradigiem. Možno by mali byť použité práve za tým účelom, veď sú vlastne dôkazom toho, že staré spôsoby robenia vecí už nefungujú. No nemôžeme našim občanom jednoducho povedať: “Teraz ste stratili prácu a nenájdete si novú a už nemôžete živiť svoje rodiny. Ale neberte to tak, veď starý model permanentného rastu už aj tak zastaralý.” Verím, že sociálni demokrati tak nikdy nebudú musieť hovoriť. Nemali by sme byť príliš naivní a nemali by sme to uľahčovať našim oponentom pretože v krízových podmienkach budú vládnuce politické sily tými, ktoré budú sľubovať návrat “starých dobrých dní”. Obzvlášť v časoch krízy musíme ako sociálni demokrati hlavne zostať stranou pre “bežného človeka”, obyčajných ľudí, ktorí ťažko pracujú, aby dosiahli dobrú budúcnosť pre seba a svoje rodiny. Iba ak si budú títo ľudia absolútne istí, že sme na ich strane, budú pripravení skúšať nové veci a pustiť sa do nových politických projektov.

Pozadie

Matthias Platzek. Vyštudoval biomedciálnu kybernetiku a hygienu životného prostredia, v rokoch 1979 – 90 pracoval v zdravotníctve a v oblasti ochrany životného prostredia.

Patrí k zakladateľom "Zelenej ligy" v NDR a ako jej hovorca sa zúčastnil na prelome 1989 -90 rokovaní "okrúhleho stola".

Neskôr bol ministrom poslednej vlády NDR, poslancom parlamentu NDR ako aj Bundestagu, poslancom a ministrom spolkovej krajiny Brandenbursko a primátorom mesta Postupim.

V roku 1997 sa významnou mierou podieľal na odstraňovaní následkov katastrofálnej povodne na rieke Labe.

V roku 1995 sa stal členom SPD, kde od roku 2000 zastáva funkciu predsedu jej krajinskej organizácie v Brandenbursku.

V rokoch 2005-6 bol predsedom spolkovej SPD. od roku 2002 je ministerským predsedom brandenburskej vlády.

REKLAMA

REKLAMA