Transparentnosť a referendá úniu zabijú

Jediným spôsobom, ako sa dnes dá reformovať EÚ je manipulácia. Vytvorili sme politickú dynamiku, ktorá znemožňuje úprimnú reformu, hovorí v rozhovore pre EurActiv.sk popredný bulharský intelektuál Ivan Krastev.

zdroj: culturalfoundation.eu foto: Pip Erken
zdroj: culturalfoundation.eu foto: Pip Erken
Ivan Krastev

V rozhovore pre Aspen Review ste povedali, že to, čo nám dnes v Európe chýba je “úprimné reformátorstvo” (honest reformism). Tvrdíte, že tu nie sú ľudia, ktorí na jednej strane veria, že liberálna demokracia je najlepší možný systém, zároveň však chápu, že mnohé veci v ňom treba zmeniť. Čo na liberálnej demokracii potrebujeme zmeniť v prvom rade?

 

Pozrime sa na to zo širšia, prečo si myslím, že časy neprajú reformátorstvu vo všeobecnosti. Ekonóm Albert Hirschman vo svojej knihe Exit, Voice and Loyalty hovorí, že ak vidíme disfunkčnú organizáciu alebo vládu, máme v princípe dve možnosti, ako reagovať. Jedna je jednoducho odísť. Tak sa správame ako spotrebitelia. Ak sa mi nepáči v reštaurácii, nesnažím sa ju reformovať. Potom sú ale organizácie, voči ktorým pociťujeme istú lojalitu a ktoré nemôžeme jednoducho opustiť. Snažíme sa o zmenu, snažíme sa prichádzať s nápadmi, kritizujeme. To čo sa ale deje globálne, nie len v Európe, je, že sa občania a voliči v politike správajú čoraz viac ako spotrebitelia.

Kedysi bolo napríklad zmeniť stranu, za ktorú hlasujem, takmer také ťažké ako zmeniť cirkev. Bolo v tom omnoho viac ideologického a kultúrneho záväzku, akoby spoločenstvo v malom. To už neplatí, najmä nie u mladých ľudí. Hlasovať v každých voľbách pre inú stranu nie je výnimka, stalo sa to novou normou. Je to úplne iné chápanie demokracie a z môjho pohľadu to prináša nasledovný problém.

Chceme zmeniť EÚ, pretože mnohí začíname chápať, že v jej súčasnej forme sa jednoducho na viacerých miestach vytráca dôvera. Mnohé veci, ktoré by dávali zmysel pri snahe zmeniť národnú demokraciu, však môžu na úrovni únie viesť k disfunkcii až paralýze.

 

Napríklad?

 

Dôsledkom rastúcej, často opodstatnenej, nedôvery v politické elity v mnohých krajinách je, že sa utiekame k referendám ako forme priamej demokracie. Na tom nie je nič zlé, no potom tu máme holandské referendum o Ukrajine. Je to referendum, v ktorom nikoho nezaujíma Ukrajina alebo asociačná dohoda, ktorú nikto nečítal. To referendum malo len vyslať signál.

Vysielate signál a pritom rozhodujete o spoločnej politike EÚ. Rád by som zdôraznil, že nezastávam žiadny postoj pokiaľ ide o asociačnú dohodu s Ukrajinou, ale mám silný názor na to, že 20 % holandských voličov si berie spoločnú politiku EÚ ako rukojemníka. Zajtra to bude migračná politika a potom niektorá z ekonomických politík. Meníme sa z únie vlád na úniu referend. Viete na čo sa pritom zabúda? Referendá spolu nemôžu vyjednávať.

Referendá spolu nemôžu vyjednávať.

Vytvorili sme politickú dynamiku, ktorá robí úprimnú reformu EÚ nemožnou. Jediným spôsobom, ako je dnes možné EÚ reformovať je skúšať manipulovať rôzne situácie. EÚ obviňujeme, že je elitistická, no stáva sa takou čoraz viac práve preto, že je to jediná úroveň, na ktorej môžete dosiahnuť dohodu na celoeurópskej úrovni. A to je hrozne dôležité. Niektoré z vecí, o ktorých ľudia tvrdia, že zachránia Európsku úniu sú tie isté, ktoré znemožňujú jej prežitie v súčasnej podobe.

 

Čo ešte okrem referend?

 

Transparentnosť. Jedna moja kolegyňa tvrdí, že by sme mali diskusie Európskej rady vysielať naživo. Ak by sa toto stalo, je to koniec. Hovoríme o demokracii najmä v kategóriách transparentnosti a participácie a hovoríme o EÚ postavenej na predstave, že sme demokracie. Ak ale urobíme z participácie a transparentnosti dva piliere, na ktorých chceme reformovať EÚ, zničíme ju.

Nie je ľahké to takto povedať, pretože ľudia povedia – a nie je EÚ práve o demokracii? Je, ale o demokracii na národnej úrovni. Nedôveruje náhodou viac ľudí národným štátom?

 

To sa líši od krajiny ku krajine.

 

Ale nastala tu dôležitá zmena. Ak sa vrátime 10 až 15 rokov dozadu, nájdeme dva druhy legitimity EÚ. V krajinách ako Nemecko, Švédsko, v princípe v krajinách severu, ľudia vždy viac verili národnej vláde než Bruselu. Bruselu dôverovali len do tej miery, do akej mali pocit, že ich národné vlády tam majú vplyv.

V krajinách ako Grécko alebo Bulharsko bola vo všeobecnosti dôvera v Brusel vyššia. Logika za tým je, že síce nevieme, čo ľudia v Bruseli robia, ale nemôžu byť tak skorumpovaní ako tí naši. Toto sa výrazne zmenilo ani nie tak s ekonomickou krízou, ale s migračnou krízou. Pretože pokiaľ ide o utečencov, vnímanie je, že vláda je síce nekompetentná a skorumpovaná ale v tomto sa za nás postaví viac ako Brusel. Zároveň ľudia v Nemecku a inde začínajú mať pocit, že vplyv ich krajín v EÚ sa zmenšuje a s tým ide ruka v ruke aj pokles dôvery v Európsku komisiu a EÚ.

Toto je nová situácia a myslím, si, že jeden z najväčších problémov, s ktorým sa v Európe potýkame nespočíva v tom, čo robíme, ale ako zdôvodňujeme to, čo robíme. Ušlo nám to v rovine jazyka, pretože to, čo milujeme a čo nenávidíme je jedna a tá istá vec. Otvorené hranice. V Bulharsku sa robil prieskum verejnej mienky o tom, čo ľudia 25 rokov po 1989. oceňujú. Bulharská verejná mienka je z dobrých dôvodov veľmi kritická, mnoho sa toho za ten čas nedosiahlo. Jednu vec ale vnímajú všetci pozitívne – otvorenie hraníc. Predtým ale otvorené hranice znamenali, že my sa môžeme dostať von, teraz to znamená, že oni sa môžu dostať dnu. Fakt, že hovoríme jazykom, ktorý tieto dve veci spája, reformu veľmi sťažuje.

To, čo milujeme a čo nenávidíme je jedna a tá istá vec. Otvorené hranice.

Prekvapila vás odmietavá reakcia krajín strednej Európy na požiadavku zdieľania migračného bremena v EÚ?

 

Na úrovni týchto spoločností existoval silný anti-utečenecký konsenzus. Bol to jeden z prípadov, kedy vlády hovorili v mene svojich občanov. Tvrdiť, že vlády niekoho zmanipulovali skrátka nie je pravda. Problém bol, že vlády sa museli rozhodovať medzi svojim vzťahom s Nemeckom a tým, ako budú vnímané doma. Problém je aj to, že mnohé krajiny v regióne,  Maďarsko je klasický príklad, si vytvorili model, ktorý stál na dvoch protichodných veciach – európske fondy a anti-európska rétorika.

Nie som úplne nekritický k tomu, ako Nemecko k niektorým veciam pristúpilo. Ľudia ale podceňujú to, čo by sa stalo, ak by Nemecko nerobilo nič. Znamenalo by to, že Grécko a Taliansko skončili. Dve krajiny najviac postihnuté ekonomickou krízou by sa stali totálne nefunkčné, tlak na nich by bol obrovský a nikto iný by im s tým nechcel pomôcť, len by zatvorili hranice. Pol milióna ľudí by skončilo namiesto v Nemecku v Grécku.

Nemecká vláda pochopila že legitimita Nemecka ako lídra EÚ sa odvodzuje aj od toho, že na rozdiel od prípadu finančnej krízy bude túto riešiť priamo v Nemecku, že ukáže, že sa ostatní môžu na Nemecko v čas krízy spoľahnúť.

Východná a západná Európa majú inú historickú skúsenosť, iné vnímanie sveta. Pre mnohé východoeurópske krajiny bolo významným pozitívom vývoja po druhej svetovej vojne a období komunizmu etnická homogenizácia krajiny. Pred vojnou tvorili tretinu populácie Poľska iné národnosti – Nemci, Židia, Ukrajinci. Dnes je v krajine 98 % Poliakov.

To, čo niektorí nazývajú krízou solidarity v EÚ ja skôr definujem ako spor iných druhov solidarity. Toto je solidarita s vlastnou etnickou komunitou, ktorá sa dostala do stretu so solidaritou na európskej úrovni. Mnohí obyvatelia strednej a východnej Európy ale nie sú schopní uznať, že ak zostaneme iba na úrovni etnickej solidarity, potom by sme nemali očakávať, že západoeurópske krajiny budú pociťovať solidaritu s nami. Toto je súčasť príbehu, o ktorej sa veľmi nediskutovalo. V Bulharsku je fakt, že sme súčasťou EÚ samozrejmý, no pre mnohých mimo Bulharska vôbec taký samozrejmý nie je.

Je tu ale aj ďalší zaujímavý politický vývoj, ktorý sa týka aj Slovenska. Vládna strana sa rozhodla, že tvrdá pozícia voči EÚ a utečencom jej pomôže vo voľbách. Ukázalo sa, že ľudia sa síce s obsahom stotožnili, ale v istom zmysle začali počúvať aj radikálnejšie hlasy. Najdôležitejším poznaním zo slovenských volieb je, že ak mainstreamová vládna strana začne hovoriť ako radikálne sily, neznamená to, že získa hlasy radikálnych strán, znamená to, že radikálne strany získajú hlasy mainstreamu.

 

Nie je to tak, že vzostup extrémistov aj na Slovensku je súčasťou širšej nedôvery v politicko-ekonomický systém?

 

Iste. Máme tu skutočné ekonomické problémy, máme tu „porazených“, ktorým stále hovorili, že toto je hra, v ktorej všetci vyhrávajú. Určite nie počas ich života. Potom sú tu obavy z demografie. Sú to malé, starnúce spoločnosti, ktoré vidia svet bez Európanov. Začínajú sa báť budúcnosti, pretože už nevidia svoje etnické komunity ani ako bude Európa fungovať v širšom svete. Z tohto pohľadu sú obavy skutočné. Nie je to o tom, že populisti ľudí manipulujú, v istom zmysle ich reprezentujú.

Nie je to o tom, že populisti ľudí manipulujú, v istom zmysle ich reprezentujú.

Paradoxne fakt, že naše krajiny sú členom EÚ uľahčuje extrémistom získavať hlasy. Vo všeobecnosti platí, že ľudia sa boja extrémov, najmä starší ľudia sú pri voľbách omnoho opatrnejší. Lenže ľudia veria, že aj keď tieto radikálne hlasy získajú isté politické zastúpenie, netreba sa príliš báť, pretože EÚ sa v konečnom dôsledku postará. To samozrejme nie je pravda.

EÚ a to, ako je prezentovaná dáva dojem, že môže pôsobiť ako nejaká záchranná sieť voči politickému radikalizmu. Mnohí ľudia využívajú svoje volené právo na vysielanie signálov. No tento signál naberá na sile, tieto strany začínajú vládnuť a dokonca aj tie menej radikálne prichádzajú s agendou, ktorá má zásadný vplyv na spoločnosť. Príkladom je súčasná diskusia o potratoch v Poľsku.

Ďalšia vec sú nové technológie. Dáta z Bulharska ukazujú, že s tým, ako sa nové technológie stávajú súčasťou našich životov sa čoraz ťažšie dá hovoriť o bulharskej spoločnosti. Sú tu spoločnosti, ktoré žijú paralelne popri sebe ale majú málo spoločné. Nezdieľajú hodnoty, nezdieľajú životné štýly, nehovoria spolu a nestretávajú sa. Všetky tie veci, ktoré nás mali prepojiť – internet, Facebook atď. nás izolujú od iných skupín v spoločnosti, ktoré sme predtým boli nútení vidieť. Aj toto uľahčuje radikalizáciu. Štúdie z oblasti psychológie o sociálnych sieťach ukazujú, že ak zotrvávate v určitej skupine, napríklad silne pro alebo protiutečeneckej, vaša pozícia sa bez toho, aby ste si toho boli vedomý, radikalizuje, pretože sa stane otázkou identity. Keďže z toho robíte otázku identity, budete permanentne vytočený. Ľudí dnes stále niečo vytáča. Sú znechutení, akurát rôzni ľudia z rôznych vecí. Pragmatický stred, ktorý bol pre európsku politiku taký dôležitý, sa vytráca.

Ľudí dnes stále niečo vytáča. Sú znechutení, akurát rôzni ľudia z rôznych vecí.

EÚ urobila jednu veľkú chybu. Bol to do istej miery aj trend, ale do veľkej miery je to chyba Nemecka. Aby sme zabránili slabým ekonomikám ohrozovať euro konštitucionalizovali sme jeden typ makroekonomickej politiky – napríklad otázku rozpočtového deficitu – spôsobom, akým sme to kedysi urobili s ľudskými právami. Ak ale v centre volebnej politiky nie sú ekonomické otázky, zostanú len otázky identity. Rozdiel je, že pri ekonomických otázkach je omnoho jednoduchšie dospieť ku kompromisu než v politikách identity. Vraciame sa späť. Vývoj v Európe doteraz išiel smerom legitimizovať vášne v oblasti ekonomických záujmov, aby sme nemuseli bojovať na poli ultimátnych hodnôt akou je Boh, pretože tam nemôžeme vyjednávať.

 

V Maďarsku a Poľsku vidíme odklon od liberálnej demokracie. Hovoríte, že EÚ v súčasnom stave nemôžeme v tomto považovať za záchrannú sieť. Mala by teda EÚ alebo jej inštitúcie mať nástroje na zvládanie takéhoto vývoja?

 

Niektorí moji kolegovia sa domnievajú, že kodanské kritériá by mať vynucovací rámec. Ja si to nemyslím. Spoločnosti by to neakceptovali.

Keď poľská vláda začala so zmenami v ústavnom súde, väčšina Poliakov bola podľa prieskumu verejnej mienky proti. Zároveň ale na otázku, či by súhlasili s tým, aby Európska komisia vyvinula na vládu tlak, 53 % z nich povedalo, že nie. Posilňovať Brusel v situácii, kedy už máme istú mieru nedôvery by bolo kontraproduktívne, mohlo by to vláde dodať zdanie legitimity.

Treba ale rozlišovať Poľsko a Maďarsko. Sú tam niektoré podobnosti ale zároveň ide politicky o veľmi odlišné režimy. Pán Orbán pochádza z politického mainstreamu a hýbe sa smerom von. Bol súčasťou liberálnej paradigmy, o ktorej si už nemyslí, že funguje. Jeho stratégia pokiaľ ide o EÚ nebola prekračovať červenú čiaru, skôr na nej balansovať. Ak napríklad mení mediálny zákon ubezpečí sa, že každá časť má precedens v niektorom zákone v inej členskej krajine, v ich najhorších častiach.

Poľsko je iné. Kaczynski nie je skorumpovaný, čo je veľmi dôležité. Je to ideologický politik. Bojuje svoju vojnu od roku 1990. Bol jednou z tvárí národnej konzervatívnej revolúcie, ktorú podľa neho zradilo vedenie Solidarity. Teraz v princípe verí, že ide o boj za dušu Poľska. Ak sa pozriete na jeho ekonomické a sociálne politiky, zistíte, že mu záleží na len dvoch ministerstvách, ministerstve kultúry a ministerstve vnútra. V tejto situácii sa domnievať, že intervencia zvonka bude fungovať je ilúzia. Navyše, Poľsko sa o dva roky zmení s významného poberateľa eurofondov na prispievateľa do rozpočtu. To významne oslabí páku EÚ.

EÚ síce vytvorila triedu nadaných intelektuálov a byrokratov, no chýba im autentická politická skúsenosť. Aj najhorší politik pritom vie, že v istom kontexte nemôžete niektoré veci urobiť aj keď si myslíte, že sú správne.

Kto je Ivan Krastev?

Ivan Krastev je uznávaný bulharský politológ, o.i. vedie Centrum liberálnych stratégií v Sofii, pôsobí ako výskumník na Inštitúte humanitných vied vo Viedni, je zakladajúci člen think-tanku Európska rada pre zahraničné veci. Je autorom titulov ako “Democracy Disrupted. The Global Politics on Protest” (UPenn Press, May 2014), “In Mistrust We Trust: Can Democracy Survive When We Don’t Trust Our Leaders”, (TED Books, 2013). V Bratislave vystúpil na medzinárodnej bezpečnostnej konferencii Globsec.

REKLAMA

REKLAMA