Výhrady k spoločnej migračnej politike sme mali avizovať skôr

Utečeneckú krízu by mala primárne riešiť OSN, hovorí podpredseda Slovenskej národnej strany (SNS) Jaroslav Paška. Zároveň sa podľa neho treba pozrieť, kto "má na takejto migrácii záujem".

Paska
Jaroslav Paška / European Parliament

Ako by mohlo Slovensko zlepšiť svoje fungovanie v únii politicky a administratívne?

Chcelo by to z našej strany väčšiu schopnosť predvídať dianie v EÚ. Už od roku 2013 sa napríklad očakával prudký nárast prichádzajúcich migrantov a Únia si vtedy modifikovala migračné pravidlá. Mali sme preto naše výhrady k spoločnej migračnej politike avizovať dopredu. Bolo zlé, že sme sa proti administratívnemu prerozdeľovaniu utečencov postavili až na poslednú chvíľu. Veď práve väčšina našich europoslancov bola spočiatku dokonca iniciátormi zavedenia toho povinného prerozdeľovacieho mechanizmu, ktorý napokon Rada EÚ uplatnila. Bolo treba pozornejšie sledovať meniace sa pravidlá a skôr upozorniť, že s takýmto spôsobom prideľovania migrantov nebudeme súhlasiť.

Počas práce v EP som bol tiež veľmi sklamaný zlou štátnou koordináciou práce slovenských europoslancov. Ministerstvo zahraničných vecí nebolo počas celého volebného obdobia schopné ani raz sa s poslancami EP stretnúť a prerokovať najzásadnejšie, strategické oblasti spadajúce do rozhodovacieho portfólia Európskeho parlamentu. Poslanci z Nemecka alebo iných štátov prichádzali na rokovania výborov aj pléna s inštrukciami a pokynmi od svojej štátnej administratívy, čo treba z národného hľadiska v príslušných oblastiach presadiť. Videl som nepripravenosť alebo neschopnosť našich ministerstiev využiť parlamentnú pôdu a našich europoslancov na štátny lobbing, či finálnu modifikáciu európskych smerníc a nariadení, tak aby čo najlepšie vyhovovali našim potrebám. Len výnimočne sa angažovalo Ministerstvo pôdohospodárstva, či Ministerstvo financií.

V predvolebnom programe hovoríte o potrebe prijať ústavný zákon o národných záujmoch Slovenska. Mal by mať nejaký presah pre náš vzťah k EÚ?

Hlavným národným záujmom je udržať v našom regióne stabilitu, pokoj a mier, aj prostredníctvom medzinárodnej spolupráce v EÚ. Pri formovaní európskej politiky sa musíme usilovať o to, aby sme boli konštruktívni, aktívni a rešpektovaní. Nemali by sme prijímať pre nás nevýhodné rozhodnutia z Bruselu. Musíme vedieť vyhodnotiť si každý návrh, nariadenie a smernicu, do akej miery zasiahne slovenskú ekonomiku, či spoločenský život. V prípade problému, musíme byť pripravení ponúknuť modifikované riešenie, ktoré zohľadní aj naše potreby.

Toto sa podľa vás dnes systematicky nedeje?

Obávam sa, že nie. Migranti sú exemplárnou ukážkou. Nevedeli sme sa vopred pripraviť, pričom problém bol čitateľný už niekoľko rokov dopredu. Únia nám v panike vnútila svoje riešenie, o odmietnutie ktorého sa dnes musíme súdiť.

Aké máte očakávania v súvislosti s nadchádzajúcim predsedníctvom Slovenska v Rade EÚ?

Vidím ho ako náročnú skúšku našej štátnej administratívy. V programe budú pomerne zložité témy, najmä migrácia. Pán minister Kaliňák naznačil, že niektoré krajiny sa budú snažiť presadiť trvalé kvóty, čo my asi nebudeme chcieť aplikovať. Na stole bude aj otázka prerozdeľovania nákladov na ochranné opatrenia. Základnou tézou by malo byť konštatovanie, že humanitárne programy pomoci sa netýkajú len Európy, ale všetkých 148 krajín, ktoré podpísali medzinárodné záväzky o ochrane azylantov. Ťažisko opatrení na riešenie problému musí byť v krajinách, odkiaľ utečenci pochádzajú. Riešenia treba aktívnejšie hľadať na pôde Organizácie spojených národov. Na zabezpečení a financovaní pomoci treba zainteresovať všetky štáty OSN, najmä bohaté krajiny Perzského zálivu.

Aký by ale mal byť európsky vklad do riešenia?

Aj európska odpoveď by sa mala formovať v spolupráci s OSN, lebo to nie je európsky problém. Sýria, Líbya, Maroko, Tunisko či Pakistan, odkiaľ migranti prichádzajú nie sú európske štáty.

Realisticky, akými nástrojmi to môže OSN riešiť?

Má na to zriadený špeciálnu inštitúciu, Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR), ktorý má legitimitu na obstarávanie a organizáciu pomoci pre ľudí v núdzi. EÚ je najväčším donorom prostriedkov rozvojovému svetu. Medzinárodná pomoc mala byť prostredníctvom OSN organizovaná tak, aby takéto problémy s migráciou nevznikali. Keď vzniknú, má sa OSN postarať o riešenie v príslušnom regióne.

Ak by sme si aj predstavili väčšiu angažovanosť OSN, bol by to beh na dlhé trate, ale my tu tých ľudí máme dnes a budeme ich tu mať aj najbližšie mesiace, preto nejaká odpoveď na európskej úrovni nevyhnutne musí byť. Moja otázka teda smeruje k tomu, či správne čítam program SNS v tom, že aj vy v tomto kladiete dôraz predovšetkým na ochranu vonkajších hraníc.

Áno, ale treba sa pozrieť aj na dôvody migrácie. Máme napríklad informácie od spravodajských služieb, ktoré hovoria o tom, že peniaze, ktorými migranti kryjú svoje náklady na vycestovanie sú z rôznych súkromných zdrojov, dokonca aj zo Spojených štátov amerických.

Treba sa preto pýtať, kto má na takejto migrácii záujem, prečo ju stimuluje. A ak sa nám podarí vyriešiť tento problém, tak budeme vedieť robiť účinnejšie opatrenia na to, aby migračná vlna ustúpila. Preto je v tejto veci potrebné dosiahnuť lepšiu súhru medzi EÚ, USA a ďalšími globálnymi hráčmi, či už to je Rusko, Čína, alebo krajiny na Blízkom východe. Riešiť príčiny migrácie vecne, kultivovane, dialógom. Hoci sa napríklad tvárime, že vzťah Turecka s EÚ je dlhodobo veľmi dobrý, dnes vidíme, že Turci efektívne využívajú slabosť Európy na svoje politické ciele.

Asi sa vieme zhodnúť na tom, že tu máme početnú skupinu ľudí, ktorá prichádza najmä zo Sýrie pred objektívnym vojenským konfliktom. Politická stabilizácia krajiny musí byť určite dlhodobým cieľom, ale faktom zostáva, že tu máme státisíce ľudí, ktorí už v Európe sú. Čo s nimi?

Krajiny, ktoré sú prílivom utečencov postihnuté už začínajú robiť opatrenia. Predovšetkým ich selektujú a rozdeľujú medzi tých, ktorí majú právo na azyl, a ktorí nie. Hľadajú cestu, ako ich poslať späť do krajín pôvodu. Pre tých, ktorí majú nárok na azyl sprísňujú podmienky. Ale už prestávajú žiť v ilúzii, že sme schopní prijať akékoľvek množstvo chudobných ľudí z rozvojových časti sveta, pretože táto matematika je neúprosná.

Nikto v Európe nehovorí, že máme kapacitu prijímať neobmedzené množstvo ekonomických migrantov.

Akože nie? S tým sa blysol pán Juncker už v marci 2015, keď z Európskeho parlamentu do Afriky a na Blízky východ sebavedomo odkazoval, že aj chudoba má byť oprávneným titulom na poskytnutie azylu v EÚ. Bolo to hneď jeho prvé verejné vystúpenie, ktoré predniesol k rozbiehajúcej sa migrácii. Takže, ak hovoríme o tom, že niekto pozýval migrantov do Európy, tak to bol najmä tandem Juncker-Merkelová.

Hrozí EÚ dezintegrácia? Myslím tým najmä ako možný dôsledok prípadného Brexitu, Grexitu, či migračnej krízy?

Nemyslím si, aj keď problémy v spolupráci s Gréckom, či Britániou môžu byť. Ak by sa aj stalo, že Gréci dočasne opustia eurozónu, či „Schengen“, bude to technické opatrenie a nebude znamenať, že by grécka spoločnosť bola z Európy vytlačená. Rovnako Veľká Británia. Ak by sa v referende rozhodli, že opustia EÚ, tak tam zostane intenzívne ekonomické aj spoločenské prepojenie s EÚ. Skôr si myslím, že by sme sa mali pozrieť, či si Brusel postupnými opatreniami (ktoré nemajú oporu v zmluvách) a rozhodnutiami Európskej rady, Komisie, Parlamentu už nepozhŕňal do svojich rúk viac kompetencií, ako je schopný uniesť.

V programe píšete, že podporujete reformu EÚ, ktorej súčasťou by malo byť navrátenie „vitálnych kompetencií“ naspäť členským štátom. Ktoré to sú?

To, čo vie štát na vlastnej úrovni rozhodovať rýchlejšie a lepšie. Jednou z takých vitálnych kompetencií je napríklad rozhodnutie o tom, koľko migrantov je krajina schopná prijať.

Čo je povinnosťou štátu? Postarať sa o svojich občanov, o potreby ľudí, ktorí si svojimi daňami služby štátu platia – nakupujú. Vláda musí prednostne saturovať ich potreby. Len ak má súhlas platcov daní a voľné zdroje, môže z ich peňazí poskytnúť pomoc aj migrantom, ale kapacita je obmedzená tým, že sa musí prednostne postarať o svojich ľudí v núdzi, nemocných, dôchodcov, deti, ktoré študujú…

Dá sa hovoriť aj ďalších príkladoch, ktoré nám ukrajujú z národného rozpočtu. V rámci medzinárodných dohôd máme napríklad problém s TTIP. Pre niektoré krajiny môže byť výhodou, pre niektoré krajiny vzhľadom na štruktúru hospodárstva môže byť problémom. Takže presadzovanie akéhosi univerzálny pohľad EÚ na dopad takejto dohody nemôže byť považovaný za správny.

To znamená vyňať celú obchodnú politiku zo spoločných kompetencií?

Minimálne by mala byť riešená tak, že členské štáty by mali mať právo výluky z dohody, či čiastočného veta.

Ale to pri TTIP budú mať.

Sotva. Oficiálna pozícia vlády hovorí, že Slovensko TTIP bezvýhradne podporuje. Poznám ale stanoviská poľnohospodárov aj ďalších sektorov, ktoré z jej obsahom nesúhlasia. Ministerstvo hospodárstva zodpovedné za negociáciu dohody ich postoje a vecné výhrady v štátnej pozícii odignorovalo. A náš parlament TTIP iste schvaľovať nebude.

To ešte nie je isté a závisí od konečnej podoby zmluvy.

Z dostupných informácií vieme, že len štyri, či päť krajín trvá na tom, že bez schválenia dohody ich parlamentom k implementácii TTIP nepristúpia. My medzi nimi nie sme.

Áno, ale ratifikácia v parlamentoch je stále otvorená otázka.

Ďalším problematickým prípadom bruselskej svojvôle je napríklad asociácia Kosova. Európska komisia uzavrela s Kosovom, aj v našom mene, medzištátnu asociačnú dohodu, napriek tomu, že Slovenská republika neuznáva nezávislosť a zvrchovanosť tejto srbskej provincie. Je mnoho opatrení, ktoré si administrácia EÚ dovolí urobiť bez súhlasu členských štátov, pričom členské štáty musia niesť následky a bremená z týchto rozhodnutí. To sú prípady, keď si myslíme, že by bolo správne urobiť krok späť, aby prehnaná túžba po moci, ambície a svojvôľa bruselskej administrácie nespôsobili zničenie výdobytkov európskej spolupráce.

Ako sa v tomto kontexte pozeráte na snahu Veľkej Británie upraviť svoje vzťahy s EÚ a cez to reformovať EÚ? Británia napríklad tiež hovorí o posilnení národných parlamentov. Súčasťou snahy je aj znížiť motiváciu ľudí prichádzajúcich do Británie v rámci EÚ, čo tiež istým spôsobom nahráva vašej programovej ambícii zabrániť „nútenej emigrácii“ zo Slovenska. Je vám to, o čo sa snaží Veľká Británia sympatické?

Rozumieme tomu, že Veľká Británia si rieši vlastné problémy vo vzťahu k EÚ. Uvítal by som, keby sa diskusia o návrhoch na reformovanie EÚ otvorila nielen vo vzťahu k Británii, ale komplexnejšie, aj k návrhom z iných krajín. Mohli by sme napríklad poukázať na opakované potieranie názorov malých krajín. Dnes vidíme istú veľkorysosť zo strany Komisie aj Rady, vyhovieť požiadavkám Veľkej Británie, rovnako sme videli ústretovosť vyhovieť požiadavkám Nemecka, aby sa dublinský systém považoval za neplatný. Keď s požiadavkou, že nechceme prerozdeľovanie migrantov podľa povinných kvót, prišlo Slovensko, videli sme, aká bola reakcia. Je tu nerovný prístup, majorizácia menších krajín.

Ako sa vysporiadať so situáciou, ktorá pri dočasných kvótach nastala, kedy o nich bolo rozhodnuté kvalifikovanou väčšinou, čo bol podľa právnych expertov regulárny postup podľa platnej Lisabonskej zmluvy? Slovensko nebolo schopné vytvoriť okolo seba blokovaciu menšinu, a to ani v rámci V4 a nemáme v danej chvíli možnosť meniť základné pravidlá hry. Je podľa vás v poriadku, že Slovensko povedalo, že právoplatné rozhodnutie nebude implementovať?

Aj Slovenská národná strana považuje návrh Európskej komisie na prerozdelenie migrantov, opierajúci sa o mechanizmus núdzovej reakcie podľa článku 78 odseku 3 Zmluvy o fungovaní EÚ za nelegitímny. Uvedené ustanovenie totiž hovorí o akútnej, dočasnej pomoci pri mimoriadnej situácii ako je živelná pohroma alebo priemyselná katastrofa. Teda nie o prevzatí trvalého bremena za lajdáctvo, či funkčné zlyhanie členského štátu a európskych pohraničných služieb na ochranu hraníc. Preto tento článok, podľa nášho názoru nie je možné akceptovať ako právny základ Komisiou vynucovaného riešenia. Preto sme presvedčení, že Súdny dvor EÚ v Luxemburgu bude mať vecný dôvod na vyhlásenie rozhodnutia Rady EÚ „o zavedení dočasných opatrení v oblasti medzinárodnej ochrany v prospech Talianska a Grécka“ za neplatné.

V programe píšete, že podporujete stabilitu eurozóny. Pred chvíľou ste spomenuli, že Komisia podľa Vás nemá čo zasahovať do národných rozpočtov. Čo si myslíte o plánoch na prehĺbenie integrácie v eurozóne?

Aj v prípade zasahovania do rozpočtov a sankcionovania vidíme rozdielne uplatňovanie pravidiel bruselskými úradníkmi. Voči malým štátom ako Slovinsko, Írsko alebo Maďarsko sa postupuje nekompromisne. V prípadne veľkých krajín ako Španielsko, Taliansko, či Francúzsko, sa pravidlá obchádzajú, hľadajú sa zámienky pre rôzne výnimky. Pravidlá sa uplatňujú selektívne a sankcie sa neuplatňujú automaticky ani spravodlivo. V takom prostredí je prehlbovanie integrácie pre nás rizikom.

To znamená, že riešením by bola 100 percentná automatika sankcií bez zohľadnenia okolností?

Rovnaký prístup. Buď pôjdeme jednou cestou a budeme sankcionovať všetkých, aby museli robiť nepopulárne opatrenia aj tie vlády, ktoré sú možno politicky bližšie k Bruselu, alebo nebudeme uplatňovať tieto mechanizmy a postavíme hospodársku spoluprácu na voľnejších pravidlách. Treba si rozhodnúť základnú filozofiu a držať sa jej.

V programe na viacerých miestach hovoríte o neprimeranom vplyve a moci nadnárodných korporácií, voči ktorému by malo Slovensko brániť. Zaujímalo by ma ako, pri zohľadnení otvorenosti našej ekonomiky, existencii jednotného trhu a miere globalizácie. Píšete totiž tiež, že uznávate význam investícií podnikateľského prostredia a faktom je, že zahraničné firmy u nás zamestnávajú pol milióna ľudí. Ktoré vplyvy zahraničného kapitálu sú pre vás skôr negatívne?

Nadradený, silne egoistický vzťah k našim ľuďom, aj štátu vidíme u zahraničných, ale aj u našich silných ekonomických subjektov. Napríklad športové kluby v iných štátoch Nemecku, či Maďarsku dostávajú od nich finančnú podporu a potom nosia na dresoch logá firiem, ktoré v tej krajine spolu so zamestnancami vytvárajú hodnoty. Na Slovensku nevidíte, že by nejaký klub dostal dotáciu alebo bol sponzorovaný napríklad automobilkou. Nevidíte, že by sa silné podnikateľské subjekty podieľali na sponzorovaní kultúry, športu, zdravotníckych či sociálnych inštitúcií v regiónoch z ktorých vyvážajú svoje zisky. V iných krajinách si to dokážu vlády od podnikateľských kruhov vynútiť. Ak teda niekto dobre zarába na práci našich ľudí, mal by aj primerane prispieť na rozvoj regiónu v ktorom ich zamestnanci žijú a pracujú. Tak, je to bežné vo vyspelom svete.

Akým spôsobom to štát môže zabezpečiť? Urobiť CSR aktivity povinné vzhľadom na nejaký obrat firmy?

Štát by mal už pri uzatváraní dohôd s investormi povedať, že niečo z daňových úľav majú použiť na podporu kultúry, športu, či sociálnej politiky. Druhá možnosť, ktorá funguje nielen v Maďarsku, je zaťažiť výnosné odvetvia, či prirodzené monopoly mimoriadnymi odvodmi, vyjadrenými buď finančne, alebo zodpovedajúcou povinnosťou v určenej oblasti, napríklad životné prostredie alebo podpora zdravia.

Čiže tieto požiadavky by sa formulovali individuálne vo vzťahu ku konkrétnym spoločnostiam?

Malo by to byť súčasťou politiky štátu k podpore investovania a malo by to byť verejne známe.

EÚ má tiež v základných dokumentoch zákaz diskriminácie. Napriek tomu vidíme ťažkú, štátom aj EÚ tolerovanú, diskrimináciu v oblasti mzdovej politiky. Žijeme v jednotnom hospodárskom priestore, kde sú približne rovnaké ceny potravín, aj energií po celej EÚ. Zamestnanci na Slovensku sú ale u tých istých zahraničných firiem mzdovo ocenení len na jednu tretinu, jednu štvrtinu mzdy oproti takým istým zamestnancom v starých krajinách EÚ. Dnes vieme, že napríklad zamestnanci bratislavského Volkswagenu majú vyššiu produktivitu práce ako ich kolegovia vo Wolfsburgu, ale v porovnaní s nimi len tretinové mzdy. Ako je to prosím, pri európskom zákaze diskriminácie vôbec možné?

V programe máte kapitolu venovanú posilňovaniu bezpečnosti. Vidíte nejaký zmysel v posilňovaní európskeho rozmeru bezpečnosti a vlastných bojových kapacít, emancipovaných od NATO?

Iste. Európa by mala byť schopná ubrániť sa nielen vonkajšiemu ohrozeniu cudzích armád, ale aj spontánnym vlnám bezbranných imigrantov. Viete, ak sa EÚ tvári, že je vojensky dobre pripravená a že je ako súčasť NATO schopná vojensky operovať v Líbyi, či v okolí európskeho kontinentu, mala by byť bez problémov schopná aj zastaviť na hraniciach tie nekoordinované húfy migrantov z Ázie, či Afriky. Ochrániť Úniu pred množstvom ekonomických imigrantov, ktorí si len tak v státisícich s holými rukami prichádzajú pre európske sociálne dávky, za lepším, pohodlnejším a bezprácnym životom. Nepotrebujeme na to sofistikované zbraňové systémy, len si lepšie zorganizovať a sfunkčniť obranné bezpečnostné zložky tak, aby boli schopné plniť tie úlohy, ktoré pri reálnej ochrane územia potrebujeme. V tom nám ani USA, ani ťažké, či sofistikované zbraňové systémy nijako nepomôžu. Musíme sa len lepšie skoordinovať a navzájom si pomôcť.

 

Pozadie

Interview s Jaroslavom Paškom patrí do série rozhovorov s predstaviteľmi relevantných slovenských politických strán kandidujúcich vo voľbách do Národnej rady SR v marci 2016. Plný rozsah rozhovorov s respondentmi, ktorí sa vo svojich stranách zaoberajú európskymi témami, je jedným zo vstupov pripravovanej analýzy európskeho rozmeru programov a postojov slovenských politických subjektov. Jej zverejnenie plánujeme 26. februára 2016. Partnermi projektu sú Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v SR, Zastúpenie Európskej komisie v SR a FIPRA Slovakia.

REKLAMA

REKLAMA