Ľudia a občianska spoločnosť musia na politikov vyvinúť väčší tlak

Súčasná situácia je tak vážna, že čiastkové riešenia viac nestačia. Politici však stále prichádzajú s návrhmi, ktoré sú len variáciou na tie, ktoré nás priviedli ku kríze. Dôležité preto v týchto časoch bude najmä hľadanie nových, aj netradičných riešení a hlbšie zapojenie ľudí a občianskej spoločnosti do vecí verejných, uviedol v rozhovore pre EurActiv občiansky aktivista Pavol Demeš.

Pavol Demeš
http://euractiv.sk

Pavol Demeš pôsobil dlhé roky ako riaditeľ German Marshall Fund of the U.S., je spoluzakladateľom SAIA-SCTS pre tretí sektor a bývalým hovorcom Grémia tretieho sektora. V rokoch 1991-1992 pôsobil na poste ministra medzinárodných vzťahov SR.

  • Európa aj Spojené štáty sa dnes vo veľkej miere sústredia najmä na riešenie svojej vnútornej situácie. Čo to prinesie v rámci geopolitického rozloženia moci? Neujde tým Západu takpovediac „vlak“ v prospech Indie, Číny, Brazílie a ďalších krajín?

 

  • Na Slovensku sme dnes svedkom toho, že po rokoch „latentného“ eurooptimizmu, kedy krajina zaujímala popredné miesta v prieskumoch dôvery a nadšenia z EÚ, zrazu o Únii počúvame a hovoríme  v negatívnom kontexte. Čím si tento veľký posun vysvetľujete?

Príbeh vzťahu Slovenska k Európskej únii je fascinujúci, pretože prechádza úplne všetkými polohami, od nadšenia až po sklamania. Príprava na vstup do Európskej únie bola pre našu krajinu zásadným modernizačným faktorom. Šlo o rýchlokurz politickej, ekonomickej a sociálnej transformácie Slovenska.

Svojím spôsobom sme si členstvo v EÚ takmer vyvzdorovali. Snaha byť súčasťou prvej ligy, prvej vlny postkomunistických krajín ktoré vstúpili do EÚ, bola u nás sprevádzaná  veľkou podporou verejnosti i politických elít. Na snahe o členstvo v EÚ sa boli aj rozhádaní politici schopní zjednotiť predovšetkým pred referendom, ktoré bolo ako jediné z referend na Slovensku úspešné.  

Takže téma Európskej únie nás mobilizovala, zjednocovala a posúvala vpred. To, čo sa deje v súčasnosti, je pravý opak. EÚ zasiahla negatívne do nášho politického a ekonomického života a veľmi jasne nám ukazuje, ako sme úzko poprepájaní. Teraz sa naplno prejavuje, že členstvo v európskej rodine môže mať okrem zrejmých výhod aj svoje úskalia a riziká.

Na Slovensku nedávno padla vláda práve pod vplyvom vonkajšej, európskej témy. Ide  o čosi, čo by sa nám pred pár rokmi zdalo nepredstaviteľné, že na nestabilite európskej ekonomiky sa budú lámať vzťahy Slovákov k Európskej únii. Aj nadchádzajúce parlamentné voľby budú európskou problematikou do veľkej miery ovplyvnené. Pred našimi politikmi tak dnes stojí veľká výzva: zbaviť sa pokušenia populizmu,  poctivo a zrozumiteľne objasňovať ľuďom zložitosti domáceho a európskeho vývoja.

  • Ako to pôsobí na našich partnerov v EÚ, že na Slovensku padla vláda kvôli európskym záležitostiam?

Malé päťmiliónové Slovensko z európskej dvadsaťsedmičky sa dostalo na titulné stránky svetových médií práve v súvislosti s hlasovaním ohľadom eurovalu. Tu sa ukázalo, že aj malá krajina môže veci v celom spoločenstve blokovať a rovnako ich aj posúvať dopredu. Napokon, dôkazom toho je aj iná malá krajina, ktorá zotrváva na titulkách, Grécko. My sme našťastie len preleteli svetovými médiami ako kométa. Grécko je však stále v centre diania a vývoj v ňom má ďalekosiahle dopady na stabilitu Európy i globálnej ekonomiky. Myslím, že európski lídri podcenili  politickú dynamiku na Slovensku. Brali to tak, že Slovensko je spoľahlivým a predvídateľným členom, keďže okrem politického konsenzu v téme EÚ vo všetkých prieskumoch verejnej mienky patrili Slováci medzi najproeurópskejším členov. Našu krajinu nechali v tomto prípade variť sa vo vlastnej šťave.  Slovensko by malo cítiť, že okrem vlastných lídrov máme aj lídrov európskych.

  • Hovoríte o tom, že ste očakávali návštevu niekoho z  EÚ u nás na Slovensku, kto by objasňoval čo sa deje v pozitívnejšom svetle. Premiérka Iveta Radičová to však pred časom vysvetlila tak, že lídri v Rade sa jednoducho dohodnú a potom je to už na nich, ich domáca úloha, presadiť tieto opatrenia v krajine. Nebolo by preto kontraproduktívne, keby na Slovensko prišiel niekto z Únie a začal nám „kázať“ čo a ako?
  • Čím si vysvetľujete, že sa doposiaľ niečo takéto nedialo?

Neviem si to vysvetliť, len konštatujem, že to tak je. A musím povedať, že ma to trápi. Ak sa po ukončení dlhého procesu, ktorý viedol k prijatiu Lisabonskej zmluvy prízvukovalo, že Európa bude odteraz Európou občanov, tak doposiaľ sa mi zdá, že ide len o slogan.

Lídri riešia teraz veľa rébusov a v mnohom využívajú len tradičné prístupy. Nadchádzajúce obdobie si ale bude vyžadovať oveľa väčšie vťahovanie ľudí, občianskej spoločnosti v tom najširšom zmysle slova, do diania a hľadania východísk ak nechceme, aby sa Európska únia rozkladala. V tomto ohľade lídri v EÚ opomenuli meranie teploty vzťahu ľudí k Európskej únii. Práca s verejnou mienkou je minimálne tak dôležitá ako ekonomicko-politické opatrenia.

  • Na Slovensku, ale aj  v iných krajinách EÚ v súčasnosti prebieha diskusia o možnom páde eura, odchodu člena z eurozóny a túto možnosť spomínajú, ako by išlo o jednoduchý proces. V Spojených štátoch však po bankrote Californie nikto nehovoril o jej odtrhnutí, ani o tom, že by viac nemala používať dolár. Je to podľa Vás spôsobené aj tým, že stále nie sme euroobčanmi a euro ešte stále nie je v mysliach ľudí vnímané ako naša mena a tak k tomu aj laxnejšie pristupujú?

Na Slovensku bolo zavedenie eura jedným z najhladších  v rámci všetkých krajín eurozóny.  Bolo predmetom  širokého konsenzu medzi politickými elitami, ale aj verejnosťou. Čas, kedy sme vstupovali do eurozóny bol poznačený nastupujúcou finančnou krízou a zavedenie eura nám pomohlo vybalancovať mnohé ekonomické problémy. Prvý test prišiel len teraz, kedy sa eurozóna otriasa v základoch.  Odrazu sú  ľudia zneistení a medzi politikmi sa objavujú kritické hlasy voči  opatreniam v EÚ. Pred zaťažkávajúcou skúškou stojíme nielen my, ale celá Európska únia a otázkou dňa je či sa eurozóna udrží. Na to, čo sa dialo v Grécku už dávno upozorňovali mnohí ekonómovia, len sa to politicky zakrývalo. Dnes sa musíme   pozrieť pravde do očí, aby sme skrz krátkodobé politické opatrenia neriskovali oveľa väčšie problémy.

  • V súčasnosti sa však EÚ nachádza v jedinečnej situácii a jednoznačné riešenie sa tak, ako ste už spomínali, nedajú očakávať. Aj v prípade ekonómov, ktorým máme načúvať, sú názory často veľmi odlišné. Podarí sa preto podľa Vás nájsť spoločný recept?
  • Očakávate v tomto smere prenesenie určitých právomocí štátov na EÚ? Je to vôbec reálne v súčasnej politickej situácii, kedy majú viaceré krajiny pred voľbami, vrátane Francúzska, Nemecka, Grécka, ale aj Slovenska? Hovorili ste zároveň o druhej svetovej vojne a o tom, že motiváciou stmelenia v tom čase bolo nikdy už nezažiť podobné hrôzy. Na tieto emócie však už dnes ľudia vo veľkej miere zabudli.

Doba je už tak vážna, že  politici sami osebe neprichádzajú s adekvátnymi riešeniami. Musíme hľadať iné modely správy vecí verejných v Európskej únii, aj v rámci členských krajín. Riešenia, ktoré sa mnohokrát navrhujú, sú v zásade len variáciami na tému, ktorá nás k tejto kríze priviedla.

Dnes je oveľa viac ako kedykoľvek predtým potrebné, aby sa občianska spoločnosť v širšom slova zmysle, teda tretí sektor, akademická obec, cirkvi, podnikateľské prostredie, zapájali do spravovania veci verejných. Súčasný model partajných riešení sa v mnohom vyčerpal, ľudia sa stávajú apatickí a nedôverčiví voči politike. Pozorujeme to aj na Európskom parlamente, kde mnohokrát nesedia práve tí najkvalitnejší ľudia. Vidíme to aj na národných úrovniach, kde volebný systém dostáva do riadenia štátov nie tých najvhodnejších ľudí, ktorí potom navyše vytvárajú akési bubliny, v ktorých fungujú a verejnosť presviedčajú, že majú mandát na 4 roky a v rámci neho môžu robiť, čo len uznajú za vhodné. Sú neochotní vťahovať iných aktérov  a byť vystavení adekvátnej verejnej kontrole.

Keď si teraz po páde vlády pozriete diskusiu medzi politikmi, tak človek až žasne. Ako keby im nedochádzala hĺbka krízy u nás a v Európskej únii. Namiesto toho pumpujú svaly a obviňujú jeden druhého, no v zásade neprinášajú nič svieže, nové, čo by vzbudzovalo nádej. Ide skôr o obyčajné zápasy o získanie postov a moci.

Ak u nás nedôjde v politickom živote k  prekonávaniu súčasných vzorcov správania, tak sa môže stať, že vznikne nová vláda, ktorá bude opäť nestabilná. A to je posledné, čo potrebujeme. Znovu prechádzať cez volebné cykly a stratu dôvery u ľudí. Pretože v každej krajine s výrazným poklesom záujmu ľudí o volebný proces,  o veci verejné narastá cynizmus a apatia.

  • Neobávate sa v súčasnej kríze toho, že by nepriaznivá ekonomická situácia mohla vyústiť aj v eskaláciu násilia, prípadne v radikalizáciu názorov?

Keď si  pozriete posledný summit G20 v Cannes, politických lídrov 20 najbohatších krajín sveta, ktorí sa zišli v luxusnom letovisku tam muselo chrániť 14 tisíc policajtov. Nasrdenosť na globálnej úrovni je už realitou a rovnako aj radikalizácia. Mnohé protesty sa už dnes vymykajú rámcu pokojného zhromažďovania a vyjadrovania názoru.

Slovensko  nie je ušetrené rodiacej sa masovej nespokojnosti. Napríklad celoslovenský štrajk lekárov,  protesty učiteľov, ukazujú, že ľudia pociťujú veľkú dávku neistoty. A to ešte žijeme v celkom stabilizovanej  ekonomickej situácii. V prípade, že politici nebudú starostlivo načúvať a vyhodnocovať to, čo sa deje v spoločnosti, radikalizácia bude narastať. Ukazujú sa zárodky  netradičných foriem riešení, občania budú politikom všemožne propomínať, že svoje  postavenie a spoločenský vývoj nevnímajú pozitívne. Všeobecný pokles dôvery ľudí v politikov  u ľudí je už naštartovaný. A ak toto nezvrátime, tak ktokoľvek sa dostane  k moci, nebude mať jednoducho šancu obstáť.

  • Keď hovoríte o menej tradičných formách protestov spoločnosti, aký je Váš názor na hnutie Occupy Wall Street, ktorého vlny už vidíme aj v Európe?
  • Ako hodnotíte angažovanie sa občianskej spoločnosti na Slovensku v súčasnosti? Ako hrá svoju úlohu? 

Občianska spoločnosť je zatiaľ mierne zaspatá. Jej hlavní aktéri sa budú  musieť hlbšie nadýchnuť, aby v tejto dobe nastúpili a začali sa v oveľa väčšej miere zapodievať novými výzvami, ktoré sa v EÚ aj na Slovensku vynárajú. Navyše občianska spoločnosť  je u nás elitami  marginalizovaná. U politikov často nepresahuje úroveň deklarácií, tvrdiacich, že občianska spoločnosť je potrebná a na občanoch nám záleží. Akútne však potrebujeme, aby sa občianska spoločnosť spolupodieľala a bola partnerom pri spravovaní spoločnosti. <s> </s>

  • A akú úlohu v súčasnom procese zohrávajú médiá?

V slovenských médiách dnes cítim viac inovatívnosti a dravosti ako v treťom sektore, akademickej obci či cirkvách. V nadchádzajúcom čase by ma potešilo ak by sme vo verejnej alebo spoločensko-politickej aréne prebudili práve zástupcov občianskej spoločnosti, aby oveľa viac hovorili o morálke, spravodlivosti  a aby sa nebáli hodnotiť správcov vecí verejných, či vnášať trochu viac nádeje, odvahy medzi ľudí.  

V oveľa väčšej miere by som očakával angažovanie sa ľudí z univerzít, ktorých je u nás okolo 37. Niekoľko malých analytických inštitúcií poskytuje cez médiá oveľa viac informácií ako vyprodukujú Slovenská akadémia vied alebo univerzity. Profesori  a odborníci zo  SAV, by mali vo väčšej miere v teréne medzi ľuďmi vysvetľovať, čo sa deje a prostredníctvom médií vstupovať do spoločenského diania a riešenia problémov.

Pred tretím sektorom, v ktorom pôsobím, takisto stojí veľká výzva pred nadchádzajúcimi voľbami, aby  na jednej strane vytvárali tlak na politikov, na zmenu v ich štýle vládnutia a pôsobenia a zároveň ľudí nabádali, aby boli aktívnejší pri presadzovaní svojho hlasu.

  • Aký výsledok si sľubujete od marcových volieb?
  • V súčasnosti, kedy mnohých ľudí stále trápi kríza, nezamestnanosť a pretrvávajú rozdiely v regiónoch vidíme na začínajúcej volebnej kampani, že v nej ide skôr o hľadanie "nepriateľa" a reflektovanie na rok 1989. Nepríde Vám to mierne mimo reality?

Príde a často ma to hnevá. Zdá sa mi, ako keby boli politici v oboch táboroch v mnohom zablokovaní a prehliadali vážnosť situácie a inteligenciu svojich voličov. V súčasnosti u nás nezamestnanosť a sociálna tieseň ešte stále nie je taká veľká, že by nebola manažovateľná.  Namiesto hľadania konsenzu a budovania dôvery sa politici pokúšajú predvádzať silácke rituály, obviňujúc jeden druhého. Ľuďom bude čoraz viac s týmto správaním dochádzať trpezlivosť.

  • Odrazí sa to podľa Vás aj na volebnej účasti?

Prieskumy verejnej mienky zatiaľ hovoria, že o účasti na voľbách uvažuje len niečo nad 40  percent ľudí. Musíme urobiť všetko pre to, aby to bolo nad 50 percent, aby ľudia cítili, že si zvolili  vládu, ktorá má legitimitu a zároveň, aby politici nemali až taký veľký manévrovací priestor pre pragmaticko-mocenské hry, opierajúce sa často o nečestné praktiky. Situácia je z môjho pohľadu natoľko vážna, že je nevyhnutné vyvinúť tlak na politikov, aby si vo väčšej miere uvedomili svoju  povinnosť a správali sa oveľa zodpovednejšie vo vzťahu k výzvam, pred ktorými dnes celá krajina stojí.

REKLAMA

REKLAMA