Slovensku najviac ublížil cynizmus korupcie

Každá moderná spoločnosť má do určitej miery problém so stratou hodnotového rámca, hovorí v rozhovore pre EurActiv.sk sociológ Michal Vašečka. Je podľa neho omylom myslieť si, že krajina z korupcie jednoducho vyrastie.

Michal Vasecka
Zdroj: cvek.sk

V čom sa zo sociologického pohľadu odlišuje korupčné správanie od iných foriem správania, ktoré by sa vo všeobecnej rovine dali označiť za neetické alebo nemorálne?

Mnohí ľudia, ktorí sú stále pod vplyvom hodnôt tradičnej spoločnosti, považujú korupčné správanie za niečo prirodzené, čo integrálne patrí do spoločnosti a bez čoho sa vlastne nedá normálne fungovať. Inými slovami, byť v nejakom smere klientelistický –  snažiť sa o vzájomné odovzdávanie si darov alebo o vylepšenie pozície toho druhého – je vlastne ukážka toho, že mnohí ľudia sú stále podvedome silno závislí na sociálnych sieťach, v ktorých sa pohybujú. Znamená to tiež, že neplatí klasická liberálna definícia, že to, čo zlepšuje našu pozíciu v štruktúre spoločnosti – v stratifikačnom rebríčku – je naša osobná snaha, vedomosti, schopnosti, či naše výkony. Keďže ľudia podvedome cítia, že toto neplatí, tak sa znovu a znovu odvíja príbeh korupčného správania, ktorého motiváciou je snaha o zlepšenie svojej pozície.

Keď hovoríte o tradičnej spoločnosti, akú spoločnosť máte na mysli?

Spoločnosť, kde sme ešte stále silne závislí na sociálnych sieťach, ktoré nás obklopujú, kde sú ľudia závislí na komunite, v ktorej vyrástli, v ktorej boli socializovaní. Na to, aby sme niečo dosiahli, musíme mobilizovať sociálne siete vo svojom okolí, inak neuspejeme. Niekto by mohol možno povedať: „Ale však všade vo svete je to takto, aj v liberálnych Spojených štátoch amerických“. Samozrejme, ale ide o to, do akej miery. Sú krajiny, ktoré sú silne korupčné a to naozaj v každom ohľade a mimoriadne silne klientelistické. Napríklad Azerbajdžan je tým chronicky známy. Človek tam bez sietí nevybaví nič. Akákoľvek znalosť, vedomosť a vzdelanie je mu v podstate na nič.

Ak hovoríme o korupcii na Slovensku, to čo ju poháňa dopredu je istá strata viery v to, že štandardnými spôsobmi môžeme niečo vybaviť. Musí tu byť samozrejme aj druhá strana, ľudia, ktorí práve sú schopní fungovať iba na základe veľmi nízkej transparentnosti. Na Slovensku bohužiaľ mnohé firmy prežívajú iba vďaka tomu, že sa pohybujú v týchto sociálnych sieťach a využívajú nízku transparentnosť prostredia.

V prípade klientelistického alebo korupčného správania teda nemožno hovoriť o osobnom zlyhaní jednotlivca?

Zrejme psychológovia by to tak povedali, ja to osobne tak necítim. Odmietnutie podieľať sa na korupčnom správaní je predovšetkým o osobnej integrite ľudí, ktorí sa rozhodnú, že nebudú korumpovať a nebudú silne klientelistickí. Toto presvedčenie u nich ale pochádza z procesu primárnej socializácie. Tento typ ľudí si je ale vedomý, že niekedy niečo nevybaví. Poznáme to aj zo Slovenska – sú ľudia, ktorí odmietnu dať úplatok u lekára, alebo keď ich zastavia policajti, tak odmietajú participovať na diskusii „Ako to teda urobíme?“ Odmietnu to, ale sú si v podstate vedomí možných konzekvencií. Ja ale dimenziu osobného zlyhania nevidím tak silne – ľudia vychádzajúci z tradičných komunít si už v procese socializácie osvojili istý typ správania – oni nemajú pocit, že by zlyhávali.

Nesúvisí to aj s oslabenou schopnosťou vnímať verejné blaho alebo záujem spoločnosti ako hodnotu?

Určite. Súvisí to aj s procesom anómie, t.j. straty hodnotového rámca, straty zmyslu pre to, čo je správne a nesprávne, čo ešte je akceptovateľné a čo už nie. Každá moderná spoločnosť je do istej miery anomická. Miera však býva rôzna. Po veľkých zvratoch ako bola na Slovensku revolúcia v roku 1989, prichádza anomické obdobie. Faktom je, že my sme sa z neho za tých 22 rokov veľmi nevymanili. V momente, kedy začneme na naše stredoeurópske spoločnosti nazerať optikou anomických spoločností, vtedy to bohužiaľ všetko začína dávať zmysel. Ľudia sa nenávratne strácajú v hodnotových rámcoch, už neplatí tradičné Božie Desatoro, no prestávajú platiť aj hodnoty modernej liberálnej spoločnosti, tie sa nám strácajú medzi prstami taktiež. Na prvý pohľad majú ľudia pocit, že už neplatí vôbec nič a skupina beztrestných skorumpovaných politikov, podnikateľov, či sudcov iba tento dojem potvrdzuje.  

Téza, že korupcia je sprievodným javom nevyzretosti jednotlivých spoločností a krajín, je už teda prekonaná?

Ak niekto povie, že je to o nevyzretosti krajín, odhaľuje to jedno systémové zlyhanie, lebo rozmýšľa o histórii veľmi lineárne. Videnie, že sú nevyspelé, potom stredne vyspelé a potom úžasne vyspelé krajiny je úplne falošné. História ide v rôznych sínusoidách. Je to o momentálnom stave týchto spoločností, viem si preto predstaviť, že krajiny, ktoré sú dnes najmenej korupčné, do toho môžu naopak v budúcnosti skĺznuť vďaka anómii spôsobenej ekonomickými krízami, demografickou krízou, či vojnami. Naopak krajiny, ktoré sú dnes synonymom korupčného správania sa môžu zásadne zmeniť, vlastne zaujímavý príklad zo súčasnosti je Gruzínsko. Je to teda skôr o zdraví spoločnosti, o tom, že nie je silne vychýlená z rovnovážneho stavu.

Dá sa nejakým spôsobom objektívne merať miera rozšírenia korupcie v spoločnosti?

To súvisí s otázkou, čo všetko sa dá tzv. objektívne merať. Pri korupcii je to ťažšie ako pri iných fenoménoch, pretože vždy musíme nejakým spôsobom kombinovať dáta objektívne a subjektívne. Tie subjektívne sú stanovené na základe percepcie korupcie – tak sa tvoria rebríčky krajín v súčasnosti. Mnohí s tým majú problém, a je to krásne vidieť aj v prípade krajín ako Slovensko. Súčasná vláda sa deklaratívne veľmi snaží o to, aby korupcie bolo menej, i keď je zrejmé, že mnohé kauzy napriek všetkému pokračujú. Z výskumov verejnej mienky je ale vidieť, že napriek silnej rétorike korupcia v percepcii ľudí nijako zásadne neklesá.

Objektívne sa dajú merať tvrdými dátami, koľko ľudí bolo odsúdených, pristihnutých, ale to je všetko naviazané na efektivitu a schopnosť polície a odhodlanosť vlád s tým bojovať. Čiže ide skôr o to, akým spôsobom namiešame výsledný súčtový index, ktorý by zmeral mieru korupcie v krajine a ako nastavíme to, čo bude najviac sýtiť výsledok. Podľa mňa nemožno hovoriť iba o  objektívnych alebo iba o subjektívnych indikátoroch. Vždy sa treba snažiť vytvoriť nejaký súčtový index a merať to potom v rôznych krajinách tým istým spôsobom.

Dá sa povedať, že je pre Slovensko typický nejaký špecifický druh korupcie?

Nie, nemám pocit, že by bolo Slovensko niečím špecifické.

Ani, ako to zjednoduším, na škále dopytová – ponuková, teda skôr máme tendenciu si úplatok vypýtať alebo ho ponúknuť?

Vždy som veľmi opatrný pri hľadaní nejakých etnických národných špecifík. Stále by som tvrdil, že to tam nezohráva úlohu. Vrátim sa ale opätovne k zdraviu spoločnosti. Za tým, že má slovenská spoločnosť dnes veľké problémy napríklad aj s korupciou alebo klientelizmom, vidím ani nie tak roky 1990 až 1992, ale skôr 1992 až 1998. Ak budeme hľadať, kedy prišlo k tomu, že sa v tejto krajine začal rozpadať normatívny systém, tak to bude najmä obdobie dvoch Mečiarových vlád. Neznamená to, že tí, čo prišli po nich, boli veľkí bojovníci s korupciou, to hovorím s trpkým úsmevom. Predsa len však minimálne prišlo k pochopeniu toho, že ak už dochádza k  závažným korupčným kauzám, treba sa snažiť o to, aby to neovplyvnilo zdravie spoločnosti. Hovorím teda najmä o miere cynizmu na strane politických elít. V období 1992 až 1998 sa korupcia diala na úplne otvorenej scéne, čo krajine veľmi ublížilo. Ak by som teda hľadal nejakú tú slovenskú výnimočnosť, tak je to možno v tom, že tzv. divoký kapitalizmus bol v 90. rokoch na Slovensku ešte brutálnejší než v okolitých krajinách. To bolo obdobie, kedy Slovensko pripomínalo viac Rusko alebo Ukrajinu, ako okolité stredoeurópske štáty.

Ak bol 89-ty spúšťačom tejto masívnej formy, dá sa hovoriť o nejakej kontinuite zo socializmu?  

Samozrejme, že je tu kontinuita. Ako sa hovorí, vajíčka pre lekárov sa zmenili na niečo iné. Ale to je zase o tom, že veríme, že bez nejakej tej pozornosti jednoducho nedostaneme dobrú službu. Na Slovensku je množstvo ľudí, ktorí neboli u lekára inak, ako po známosti, v živote nesedeli v čakárni. To je tiež forma klientelizmu – idem iba po známosti. Ak nemám túto možnosť, nemám teda dostatočne vysoký sociálny kapitál, tak to musím zlepšiť nejakým všimným.

Ak vychádzame z toho, že veľká časť stojí práve na sociálnych väzbách, nie je Slovensko príliš malou krajinou na to, aby sa to dalo v relatívne krátkom čase tieto sociálne väzby rozbiť?

To sa ani nedá, lebo sú súčasťou sociálneho kapitálu, ktorým každý disponujeme. Korupčné správanie môže mať rôzne prejavy. Na jednej strane je to prejav nedôvery v to, že mám vysoký sociálny kapitál a tak sa ho snažím zvyšovať. Alebo, a to je taká smiešnejšia, patologickejšia časť – že mám tento sociálny kapitál vysoký, ale viem, že si ho musím utužovať a ošetrovať. Vtedy sa korupčné správanie stáva rituálom, ktorým iba utvrdím tzv. priateľstvá, ktoré sú falošné – sú totižto iba o vzájomnej reciprocite. Ide o sociálny kapitál najnižšieho stupňa, nevznikajú tam nejaké emocionálne väzby. Všetci predsa máme nejaký sociálny kapitál, všetci sme vyrástli a dozrievali na nejakej základnej, strednej, či vysokej škole a to sú práve priateľstvá, cez ktoré vieme veľa vecí vybaviť dodnes. To sú linky, ktoré všetci dôverne poznáme. Tam kde je to iba o reciprocite sa korupčné správanie sa stáva skôr rituálom.

A hrá vôbec veľkosť krajiny nejakú rolu? Napríklad Slovensko v porovnaní s Nemeckom?

Môže. Ale nemyslím si, že na Slovensku je to až také, ako si namýšľame. Neviem, či 5,4 milióna je až tak málo. Máme tak trochu falošnú predstavu, lebo sme obklopení väčšími krajinami. Možno to ale ani nie je tak o veľkosti krajiny, ako skôr o neprítomnosti skutočného mestského prostredia. Slovensko je naďalej veľmi rurálne, je vlastne narurálnejšiou krajinou Strednej Európy, a to aj napriek tomu, že za mestské prostredie formálne považujeme už aj slovenské malomestá, ktoré rozhodne nemajú mestský charakter. Predovšetkým – nemajú mestský charakter mentalitou svojich obyvateľov. Keď vzniklo Československo, malo najväčšie mesto Bratislava  menej ako 130-tisíc obyvateľov, Košice ako druhé najväčšie mesto menej ako 40-tisíc. Bola to krajina bez mestského prostredia a taká aj do značnej miery zostala – zostala rurálnou svojim srdcom. Práve v tomto zostala tradičnejšou ako na prvý pohľad vyzerá. Tradičné väzby medzi ľuďmi, čo pochádzajú z dedín sa udržiavajú a napomáhajú tomu, aby v inak už relatívne vyspelej krajine prežívali niektoré tradičné formy správania – medzi inými aj spomínané choré klientelistické väzby.

Hovorili sme o tom, že súčasná vláda má teda oveľa silnejšiu protikorupčnú rétoriku, napriek tomu hovoríte, že zmeny v percepcii nestoja za reč. Čo by muselo podľa Vás nastať aby sa vnímanie ľudí posunulo? Musel by byť napríklad vysoko postavený politik odsúdený za korupciu?

V prvom pláne určite. Anómiu prehlbuje práve to, že ľudia vidia, že niektorí ľudia sú beztrestní. Ak si spomenieme na to, kto bol odsúdený za nejakú veľkú korupciu alebo rozkrádanie, tak ich je z vyšších úrovní len pár, aj to len vtedy, keď už nahnevali úplne všetkých a už sa ich nemal kto zastať. A potom je veľa prípadov, kedy je úplne zrejmé, že došlo k trestnému činu, že došlo k obrovskej korupcii a tí ľudia sú beztrestní a často sa nám doslova smejú z obrazoviek.  

V Spojených štátoch napríklad došlo k transparentnému odsúdeniu významného kongresmana. Bol tiež odsúdený spojenec Baracka Obamu z Chicaga, ktorý mu pomáhal vo volebnej kampani. To je na Slovensku takmer zo žánru sci-fi. Keď ľudia uvidia, že platí „Padni komu padni“, tak sa dôvera v systém zvýši a ľudia začnú brať vážnejšie reči o potrebe protikorupčného správania.

V iných súvislostiach sa teraz hovorí veľa o Nórsku a pri tej príležitosti aj o tom, ako tamojšia spoločnosť funguje a že citlivosť na netransparentné správanie politikov je tam obrovská. Ako sa tá spoločnosť dostala tam kde je?

Myslím si, že je to práve tým, že krajina nie je anomická, má vysoký sociálny kapitál, je súdržná, ale nie na etnickom princípe, ako Slovensko. Slovensko je súdržná krajina ale na etnickom princípe. Nórsko je súdržné na hodnotách. Úspechy, ktoré má, dosahuje nielen vďaka rope alebo plynu, ale vďaka vysokej vzájomnej dôvere medzi ľuďmi. A tá vysoká dôvera je systematicky vyvolávaná tým, že ľudia vedia predpokladať, čo sa v ich okolí stane, vedia predpovedať správanie ostatných ľudí vo svojom okolí, nemajú anomický pocit, že sú obklopení neprajnými kreatúrami. Pritom to je práve to, čo nás vháňa do silnej vzájomnej nedôvery. Nedôvera spojená s netransparentnosťou prostredia potom generuje všetko korupčné správanie. Nemáme elementárnu dôveru v to, že ľudia sú slušní, že veci bude možné vybaviť normálne. Všetky úspešné škandinávske krajiny sú úspešné preto, lebo platia pravidlá hry. Klientelistické a korupčné správanie je práve tá rakovina, ktorá vzájomnú dôveru medzi ľuďmi rozleptáva.

Dá sa hovoriť v prípade Slovenska o zásadnej ekonomickej strate a teraz nemám na mysli len priamu stratu cez ukradnuté peniaze.

To je úplne jednoznačné. Ekonómovia by hovorili o ekonomických externalitách, ale ja si myslím, že to nie sú externality v tom klasickom zmysle, napríklad, že niekto nemá čističku a znečistí rieku. Toto sú externality typu, že ľudia niektoré činnosti ani nezačnú, lebo vedia ako to asi bude fungovať. Sú to externality, ktoré sú nemerateľné. Ľudia si nedôverujú, že by mohli uspieť na trhu. Cítia alebo dokonca vedia, že silnejší a brutálnejší hráči ich zvalcujú – nie vďaka svojím schopnostiam, ale vďaka korupčnému správaniu a svojim stykom. Preto ani nejakú činnosť nezačnú – napríklad v turistickom priemysle, či vo výrobe. Z toho sú potom plynú priame straty, ktoré my ani nevieme odmerať. V prípade Slovenska o tom nemôže byť ani pochýb.

EÚ sa snaží tlačiť na krajiny, ktoré čakajú na členstvo, aby potláčali korupciu. Páky na členov prakticky neexistujú. Bulharsko a Rumunsku majú zvláštne postavenie, sú stále pod monitorovacím mechanizmom, ktorý pokrýva aj túto oblasť. Viete odhadnúť, do akej miery tento mechanizmus je alebo môže byť efektívny?

Neviem, či môže byť efektívny. Napriek tomu, že som nedávno analyzoval využitie jedného typu eurofondov na Slovensku, neviem, či to môže byť úspešné v prípade Bulharska a Rumunska. Poviem to úprimne, tvárou v tvár, akým spôsobom boli eurofondy využívané v Bulharsku, Rumunsku a Slovensku, som veľmi zneistel ohľadom ich zmysluplnosti. Pred vstupom do Európskej únie mnohí poukazovali na to, že to je zlý model. Ja som ten pocit nemal. Po skúsenostiach v posledných rokoch si už vôbec nie som taký istý. Je to naozaj mimoriadne neefektívne využívanie peňazí daňových poplatníkov, napríklad Nemecka, a ja ako nemecký daňový poplatník by som bol veľmi znepokojený. V prípade krajín ako Bulharsko, Rumunsko, ale aj Slovensko, by som sa osobne pri niektorých konkrétnych fondoch možno nebál vrátiť k financovaniu spred 2004, ako to bolo cez PHARE. Pre krajiny by to možno bolo veľmi dehonestujúce, ale ja si myslím, že to je spôsob ako neplytvať financie a nenechať ich rozkrádať. V prípade Bulharska a Rumunska k tomu už takmer došlo. V prípade Slovenska – v prípade niektorých fondov, ktoré konkrétne poznám – si myslím, že dôvera, ktorá bola vložená zo strany Bruselu do národných štátov, bola prehnaná.

Pozadie

PhDr. Michal Vašečka, PhD vyštudoval sociológiu na Masarykovej univerzite v Brne. Sedem rokov pôsobil v Inštitúte pre verejné otázky. V súčasnosti je riaditeľom Centra pre výskum etnicity a kultúry. Popri tom pôsobí ako odborný asistent na katedre sociológie Fakulty sociálnych štúdií Masarykovej Univerzity Brno, prednáša na Ústave verejnej politiky FSEV UK v Bratislave a je výskumným pracovníkom Inštitútu pro výzkum reprodukce a integrace společnosti. (Viac na cvek.sk)

O.i. je autorom výskumnej práce Sociologické aspekty korupcie.  

REKLAMA

REKLAMA