V európskych otázkach sa na Slovensku stráca deľba moci

Model je nastavený tak, že odbornosť je v európskych politikách vychýlená na stranu exekutívy, hovorí v rozhovore pre EurActiv.sk predseda parlamentného výboru pre európske záležitosti Ľuboš Blaha (Smer-SD). Kolegom vyčíta, že chcú často pod zámienkou subsidiarity chrániť "vatry zvrchovanosti".

Ľuboš Blaha
http://euractiv.sk

Ste ako predseda Výboru pre európske záležitosti NR SR (VEZ) spokojný so súčasným nastavením prijímania slovenských pozícií k aktom EÚ? Je podľa Vás priestor na jeho zlepšenie?

Mandát VEZ je v porovnaní s inými krajinami veľmi silný. Môžeme zaväzovať premiéra na summit a ministrov na Rady. V diskusiách sa to prejavuje, ministri sa snažia diskutovať veľmi pokorne.

Druhá vec je, že fungujú aj iné mechanizmy ako sú legislatívne a technické, a síce politické. Vláda a parlamentná väčšina je na jednej lodi. Keďže toto veľmi silno funguje, má to vplyv na technické mechanizmy. Keď potrebujete niečo presadiť, skôr budete o týchto veciach hovoriť neformálne a snažiť sa si ich vydiskutovať vopred namiesto toho, aby ste sa priamo v politickom ringu snažili zhadzovať svojho ministra. Vo verejnom priestore to potom možno vyzerá konformne a výbor nevyzerá až tak aktívne. Hlavne sa tu totiž prezentujú kolegovia z opozície, pre ktorých je to marketing.

Videli by ste priestor na väčšie stransparentnenie tohto procesu smerom k verejnosti?

Aj pri spomínanej spolupráci vládnych predstaviteľov, výboru a ministrov, treba zvažovať realistickú a idealistickú rovinu. V idealistickej som za čo najväčšiu transparentnosť, som veľký fanúšik škandinávskeho modelu. Realita ale je, že na Slovensku je absolútne nekonsenzuálna politická scéna. Nefunguje to spôsobom „hľadajme pragmatické riešenia“, ale spôsobom „využime zaváhanie protivníka“.

Ako náhle by sme boli vo forme otvorenej diskusie vo veciach, kde môže existovať politický konflikt, tak to okamžite každý menej seriózny opozičný politik zneužije. Sú tu strany, ktoré vedia ako funguje moc, ale mnohé – hlavne tie populistickejšie, čo prišli – by veľmi radi zneužili akékoľvek zaváhanie.

Vo všeobecnosti som za transparentnosť, ale sú tam hranice vo vzťahu k možnému zneužitiu. Napríklad, keď máme čisto technický konflikt, kedy má vládny poslanec iný názor ako minister. Hneď by to bolo vnímané ako štiepenie. Je lepšie si to vydiskutovať a vyhrať môže jedna, alebo druhá strana a potom už prezentujeme jednotný názor.

Ako hodnotíte využívanie inštitútu zasielania odôvodneného stanoviska k návrhom Európskej komisie zo strany národných parlamentov?  

Technickými vecami sa z 90 % nezaoberáme. Pracovníci nášho výboru nám pomôžu detekovať tie, ktoré sú významnejšie a tam je povedzme 5 či 6, ktoré môžu mať nejakú relevanciu pre Slovensko alebo sú politicky či hodnotovo zaujímavé. Tie dáme buď na ďalšie vecné výbory, lebo sa necítime byť odborníkmi na všetko, keď sa to týka poľnohospodárstva, ide to na poľnohospodársky výbor. V tejto fáze diskutujeme. Je tam ale problém s lehotami. Osem týždňov na oboznámenie sa s návrhom, sformulovanie stanoviska a skoordinovanie sa s inými parlamentmi, aby ste neboli jediný, je dosť málo.

Význam tzv. „žltej karty“ pre európske akty teda nepreceňujete.

Zatiaľ sme mali len málo „žltých kariet“. Koordinácia medzi parlamentmi je slabá. Mal som dobrý kontakt so Škandinávcami, kde sme dostávali tipy, napríklad, keď bol Monti II, kde sa žltej karte veľmi teším, hoci my sme odôvodnené stanovisko nestihli prijať.

Potom sú ale situácie, kde som zástancom obmedzeného využívania nástroja žltej karty. Tam má ísť o subsidiaritu, teda kontrolu toho, či niečo nie je efektívnejšie upraviť na národnej úrovni.

Riešili sme napríklad škatuľky cigariet a ich označovanie. Je pochopiteľné, že ak to v jednej krajine bude a v druhej nebude, tak to bude absolútne neefektívne a treba európsku normu. Či už s tým niekto súhlasí vecne, je iná otázka. Tu sme mali tlaky, aby sme to napadli za porušenie subsidiarity, čo je právny nezmysel.

To isté máme pri európskej prokuratúre. V Lisabonskej zmluve sa spomína, tým pádom je to jasné. Napriek tomu to niektoré z parlamentov vytiahli a aj u nás bol pokus vytiahnuť subsidiaritu, čo je nezmysel. Toto je čistá politika a nacionalizmus. Netreba si mýliť subsidiaritu so suverenitou. Cez subsidiaritu sa nedajú chrániť vatry zvrchovanosti. Niekedy ma u kolegov prekvapuje miera právnej nevedomosti.

Ak máme vecný problém, skôr využívame dialóg s Komisiou. Príkladom je obchodná dohoda medzi EÚ a USA, ktorá by pri súčasnom stave rokovaní umožnila korporáciám kolonizovať európsky priestor a obmedziť regulácie hrozbou žaloby ma medzinárodnej arbitráži. Máme s tým problém, ale tam predsa nemôžem namietať subsidiaritu. Treba sa o tom porozprávať s komisárom De Guchtom.

Komisia je na takýto tlak citlivá a výsledkom je, že už o tejto otázke otvorila verejnú konzultáciu.

Nebolo toto súčasťou rokovacieho mandátu pre Komisiu, ktorý sa na Rade schvaľuje jednohlasne?

Určite sa nikto nepýtal na rokovací mandát nášho parlamentu. Oni oslovia Radu a COREPER-y, kde sa to vyjednáva. Tam sme mali možnosť, ale na detaily sa Vás nikto nepýta. Nikto to nepostavil tak, či chcete, aby nadnárodné korporácie mali túto možnosť.

COREPER-y sú asi najobskúrnejšia inštitúcia v celom európskom priestore. Tam nie je priama kontrola a informácie sa nemusia dostať až do parlamentu.

               

Aká je podľa vás miera uchopenia európskych tém v ostatných výboroch NR SR?

Aj my vo VEZ sa vo formálnej rovine spoliehame na expertízu iných výborov, na druhej strane mám vedomosť, že mnohí kolegovia vôbec nesledujú európsky rozmer. Je tu istý rozpor faktického stavu a ambície zákonodarcu. Slovenské pozície sa opierajú skôr o exekutívnu expertízu než o tú legislatívnu. Model je tak nastavený. Pri 90 % preberáme stanovisko exekutívy. Áno, stráca sa tam deľba moci, ale inak to v zásade nejde, keďže odborná erudícia je na ich strane. 

Váš najefektívnejší nástroj je teda prioritizovať?

Presne tak. Vidieť to aj na VEZ. Témy ako poľnohospodárstvo alebo životné prostredie sa riešia málo, pretože chýba poslanec, ktorý by sa tomu venoval a otváral to. Venujeme sa im, ale diskusia nie je taká horúca. Na Slovensku sme ale všeobecne na témy ako životné prostredie ešte úplne nedorástli. 

Venujeme však veľmi veľkú pozornosť ekonomickým témam ako euroval alebo fiškálny kompakt, čo je prirodzené, lebo to boli veľké témy ale aj preto, lebo máme v rámci výboru kolegov ekonómov u nás aj v opozícii. Ja osobne sa snažím veľmi silne dbať na sociálne témy. Pre mňa je európsky sociálny model veľmi dôležitý, podobne aj  zahraničná politika, napríklad Ukrajina, a eurofondy. Po veľa témach ale nie je dopyt, ľudia sa o to nezaujímajú a potom ani politici, prípadne chýba odborná zdatnosť.

Ako hodnotíte efektivitu nastavenia spolupráce národných parlamentov a Európskeho parlamentu z hľadiska reálnych výstupov?

Na COSACoch, kde sa stretávajú národné parlamenty a Európsky parlament, sa mnohokrát stáva, že Európsky parlament sa snaží zobrať si väčší kus právomocí ako národné parlamenty. Je tam istá rivalita. EP je zástupcom nadnárodného princípu a národné parlamenty akoby mali zastupovať ten národný a byť istou duplicitou Rady. Cítiť tam trenie aj pri udeľovaní slova. Drobné spory ku vzťahom neprispievajú.

Mnohé veci fungujú aspoň neformálne, kde sa mi zdá, že Európsky parlament je ovplyvňovaný aj vzťahmi s národnými parlamentmi, či už v podobe straníckych alebo národných väzieb, napríklad v diskusii o rozpočte EÚ.

Spolupráca tu je, ale viem si napríklad predstaviť vyššiu účasť poslancov Európskeho parlamentu na našom výbore, keď sa prerokovávajú konkrétne témy. Ak ma pamäť neklame, asi dvakrát tu bol pán Zala a raz pán Kukan, pani Neveďalová či pani Smolková.

V čom by mohla byť častejšia účasť europoslancov na VEZ prínosná?

Tými témami žijú, pohybujú sa v inom, bruselskom svete, ktorý má vlastný slovník a vlastné autority. Ak by sa viac angažovali, mohli by nám pomáhať do toho sveta preniknúť, napríklad ak by poukázali, že ide o smernicu, na ktorej sa hýbe budúcnosť Európy. Mohli by mať veľký priestor takto pôsobiť.  

Nie je to kritika, majú svoje povinnosti, ale je tu aj táto možnosť. My tu od rána do večera sledujeme iný druh lokálnejších sporov a potom je ťažké, aby k verejnosti prerazil význam európskej politiky.

V akademických kruhoch sa napríklad spomína návrh intenzívnejšej spolupráce medzi vecne rovnako príslušnými výbormi EP a národných parlamentov? Čo si o tom myslíte?

Je to zaujímavý nápad. Poviem vám svoje dojmy z European Parliamentary Week. Na stretnutí, ktoré organizoval sociálny výbor EP jeho predsedníčka, pani Pervenche Beres, ktorá je mimoriadne vzdelaná a myslím, že má presvedčenie podobné môjmu, chcela diskusiu vtláčať skôr do technokratickej roviny definovanej európskymi normami, smernicami, stratégiami a Bielymi knihami, ktoré u nás v slovenskej verejnosti prakticky nikto nepozná.

Vy prídete hovoriť o politike, nie o technických náležitostiach a každý z národných parlamentov tam príde so svojimi problémami. Je to stret dvoch svetov. Ja som chcel hovoriť o politických alternatívach, ktoré sú zrozumiteľné našim občanom, kým ona chcela počuť o konkrétnych technických opatreniach ako Záruka pre mladých, ktorá z dlhodobého hľadiska nerieši nič, lebo sa vyčerpá a skončí. Pani Beres to zobrala športovo, ale čo je dôležité, tieto dva svety treba priviesť k sebe a národných politikov viac zapájať do hodnotovej diskusie, nie len do technickej diskusie. Preto treba omnoho väčší kontakt. 

Ako hodnotíte dosah demokratickej kontroly na spôsob, ako boli prijímané rozhodnutia v priebehu krízy v eurozóne? 

Aj toto bola témou na European Parliamentary Week, najmä v súvislosti s Trojkou. Je tam silné vnímanie absencie demokratickej legitimity. Ide o širší problém, ktorý sa vypuklo ukázal počas krízy. Bolo treba prijímať rýchle riešenia, čo na jednej strane aj chápem, lebo – povedzme si na rovinu – bolo životne ohrozené euro, Európska únia, bolo to treba zafixovať a nebol čas počúvať absurdné argumenty, ktoré u nás prezentovala najmä SaS, a ktoré poškodzovali Slovensko a neponúkali alternatívu.  

Pravdou však je, že aj Komisia si uvedomuje, že z hľadiska demokracie bolo toto obdobie vyprázdnené a dodnes mnohým rozhodnutiam chýba dostatočná legitimita. Dnes už vidíme, ako sa u Barrosa v Správe o stave únie aj v tzv. Správe 4 prezidentov rieši demokratická legitimita týchto procesov.

Zapájanie národných parlamentov ale nie je jediná ani najlepšia cesta ako zvyšovať túto demokratickú legitimitu. Je to skratka a znamená často len viac nacionalizmu. Omnoho väčší dôraz by som kládol na priamu, resp. participatívnu demokraciu, napríklad Európsku občiansku iniciatívu a tiež na vytváranie európskych politických strán.

Európske politické strany existujú, čo by sa na ich podobe malo zmeniť?

Som zástanca toho, čo navrhuje Philippe Schmitter, ktorý hovorí, že treba väčšiu finančnú aj personálnu autonómiu pre európskych politikov, pre európske strany. Pri európskych politických stranách to znamená vplyv na tvorbu kandidačných listín, aby o tom nerozhodovali národní politici. Inak to vždy bude medzivládna inštitúcia.

S čím mám ale zásadný problém, to sú tie európske inštitúcie, o ktorých sa počas krízy ukázalo, že reálne vládnu.

Trojka?

Trojka a súčasť Trojky, ECB. To, že ju nikto nevolil je v poriadku, nikto asi nechce voliť bankárov. Jej mandát ale musí byť demokraticky zmeniteľný. Dnes majú jedinú úlohu, zabetónovanú v zmluvách, robiť monetárnu politiku, teda infláciu, čiže neoliberálnu politiku. Aj v USA, v bašte kapitalizmu, máte mandát širší, zameraný na ekonomický rozvoj a zamestnanosť.

Potom sme tu mali krásny obskúrny názov „trhy“. Všetko sa robilo kvôli nim. Kto to je? Kto ich volil?

Európsky parlament vedie vyšetrovanie spôsobu, akým Trojka riadila implementáciu záchranných programov, pričom spochybňuje viaceré kroky, ich efektívnosť a spôsob, akým rozhodovala mimo parlamentnej kontroly. Súhlasíte s tými, čo hovoria, že tento formát treba rozpustiť?

Riešenia sa hľadajú, bolo to cítiť aj na EPW, najmä grécki poslanci zo Syrizy boli mimoriadne aktívni. Predsedu EP Martina Schulza obvinili z toho, že sa spamätal až teraz pred voľbami. Doteraz mu veľmi nevadilo, čo Trojka v Grécku páchala. Buďme však radi, že to otvára teraz. Členská krajina EÚ nemôže fungovať ako protektorát pod nedemokratickým mandátom Trojky. Nečudujem sa Grékom, že sa chcú tohto demokratického deficitu zbaviť a v tom ich podporujem a to bez ohľadu na to, že si do veľkej miery môžu za svoje problémy sami. Dôležité bude, aby sa aktivizovali Nemci a uznali mieru svojho zavinenia so svojou ekonomickou politikou, ktorá ubíja európsky dopyt, hoci tu samozrejme nehovoríme o morálnej vine.

Nakoľko podľa Vás môžu európskej voľby, ktoré nás čakajú v máji, vychýliť zásadné ekonomické politiky v EÚ iným smerom ako doteraz?

Voľby v istom zmysle akoby už prebehli, v mentálnej rovine. Všetci sú vystrašení z extrémistov a populistov. Vidieť to aj na tom, že prichádzajú nápady, ktoré by pred dvoma rokmi neboli mysliteľné – o tom, ako demokratizovať, ako udržať sociálnu dimenziu EÚ. Trochu sa obávam, že to po voľbách zase spľasne. 

Môže sa stať, že sa v EP objaví 20 až 30 % okrajových síl od fašistov až po ultrakomunistov. Tí prví odmietajú EÚ z princípu a chcú sa vrátiť k národným štátom a tí druhí myšlienku podporujú, ale nepáči sa im smerovanie.

Ja som za európsku federáciu, ale nemôže byť takáto, musí mať oveľa silnejší sociálny rozmer a musí byť oveľa demokratickejšia. Myslím si, že voľby môžu byť budíčkom, keďže sa môže stať, že Európsky parlament ostane zablokovaný, napríklad pri voľbe predsedu Komisie.

REKLAMA

REKLAMA