Andres Musacchio: Európa je za krízu spoluzodpovedná

Argentínsky ekonóm a teoretik integrácie Andres Musacchio hovorí v interview pre EurActiv.sk o rozdieloch a paralelách medzi integráciou v Európe a Latinskej Amerike. Vysvetľuje, prečo sa díva kriticky na súčasnú podobu Európskej menovej únie.

Andres Musacchio
Andres Musacchio, argentínsky ekonóm a teoretik integrácie
  • Európska integrácia býva porovnávaná s integráciou v iných regiónoch sveta. hovorí sa, že zatiaľ čo v Európe integrácia po druhej svetovej vojne bola úspechom – v zmysle hospodárskych a sociálnych benefitov, či miery harmonizácie alebo koordinácie ekonomík a hospodárskych politík – v iných častiach sveta nebola hospodárska integrácia veľmi úspešná. Aké sú dôvody? Je to v tom, že v prípade Európy sa integrovala časť centra svetového systému, zatiaľ čo inde prebiehal tento proces na (semi)periférii?

Odpoveď na túto otázku je komplikovaná. Na jednej strane, váhal by som bezvýhradne tvrdiť, že európska integrácia bola taká úspešná. Možno sa to dalo povedať v 60. rokoch, alebo v 90-tych, ale teraz, pri súčasnej kríze sa môžeme opýtať, ako k nej európska integrácia prospela a ako sa na nej kríza prejaví. Myslím si, že kríza čiastočne súvisí aj s menovou integráciou v Európe.

Ak budeme porovnávať s inými integračnými pokusmi, napríklad Mercosurom, ide o dva rozdielne procesy. Mercosur bol v 90. rokoch úspešný v zmysle neoliberálnej integrácie, ktorou sa mal rozšíriť obchod liberalizáciou, privatizáciou, teda v rámci neoliberálneho projektu. V tomto zmysle prispieval Mercosur takmer desať rokov k udržiavaniu neoliberálneho modelu rozvoja. Potom však nastala zmena spoločenského modelu. A tak tu  už takmer desať rokov máme prostredie, v ktorom integrácia v Latinskej Amerike stojí na neoliberálnych princípoch, no súčasne na národnej úrovni už žiadne neoliberálne modely rozvoja neexistujú. Aj preto sa už takmer desať rokov v integrácii nič nedeje a pokusy o jej rozvinutie sú neúspešné. Blokuje ich rozpor medzi sociálnymi a hospodárskymi modelmi na národnej úrovni a formou integrácie na strane druhej.

V tom je európska integrácia iná. Už v 50. a 60. rokoch, a potom od polovice 80. rokov, sa forma integrácie zhodovala s modelom rozvoja. Ak sa na to pozrieme technicky, v tomto zmysle mala integrácia v Európe viac úspechov. Akurát sa musíme opýtať, kto inkasoval zisky z týchto úspechov, a kto ostával na okraji.

  • Keď hovoríte o „neoliberálnej integrácii“, myslíte tým integráciu, ktorej cieľom je iba vytváranie jednotného trhu? Myslíte si, že je takáto forma integrácie z dlhodobého hľadiska udržateľná, alebo zjednocovanie trhu vytvára nevyhnutne tlak na integráciu v iných oblastiach, ako sociálna, daňová politika a podobne?

Závisí to o modelu rozvoja, ktorý chcete integráciou posilniť. V 90. rokoch bolo napríklad v Mercosure jasné, že integrácia je len odrazovým mostíkom k svetovému trhu. Nikdy sa nepremýšľalo o posúvaní integrácie za oblasť obchodu. V súčasnosti potrebujú členské krajiny Mercosuru iný typ politiky. A v ňom nie je integrácia obchodu hlavným bodom. Smerovanie sa musí odvíjať od štrukturálnych problémov, ktorým čelia latinskoamerické krajiny. Všetky, okrem Venezuely, trpia permanentnou energetickou krízou, vo všetkých panujú obrovské rozdiely v príjmoch, musia bojovať s chudobou, nezamestnanosťou, dôležitým problémom je podpora výskumu a vývoja, atď. Integrácia postavená na inom type politiky, aktívna koordinácia národných politík, môže dôležito prispieť k riešeniu všetkých týchto problémov. Spoločné hľadanie alternatívnych zdrojov energie, spoločná podpora výskumu, a podobne.

  • Časť podporovateľov hlbšej integrácie v Európe ju vidí ako spôsob záchrany európskeho sociálneho štátu. Argumentujú, že národné štáty sú v porovnaní so silami globálnej ekonomiky príliš slabé, sociálny štát však možno reprodukovať na európskej úrovni. Sú tieto očakávania realistické?

Liberalizácia obmedzená na obchod vedie ku koncentrácii, ku zvyšovaniu konkurencie. Nie však konkurencie v pozitívnom zmysle, ktorá posúva vpred podnikanie, produkciu, ale v negatívnom – znižovanie nákladov tým, že sa stláčajú platy, znižujú dane a sociálne poistenie, atď. Otázku treba postaviť naopak – ako postaviť integráciu, ktorá spoločnosť chráni, v ktorej sú benefity rozdelené rovnomerne, ktorá podporuje pozitívnu konkurenciu, posilňuje ochranu životného prostredia. V súčasnosti však integrácia prehlbuje nerovnosť príjmov, vytvára tlak na zvyšovanie dopytu a v konečnom dôsledku vedie k finančným bublinám, ktoré nie sú nijako spojené s rastom reálnej ekonomiky. A to spôsobuje krízu.

Základné línie integrácie sú samozrejme určované aj politikou kľúčových členských krajín, ktoré majú najsilnejšiu vyjednávaciu pozíciu. Ak kľúčové krajiny nebudú chcieť iný typ integrácie, potom sa tým smerom spoločná politika nevyberie. V Európe patrí medzi kľúčové krajiny napríklad Británia a Nemecko, a ich integračná politika prirodzene pramení z domácej politiky. A to ma robí trochu pesimistom, pokiaľ ide o budúcnosť. V Nemecku, aj so zmenou vlády, sa neomerkantilistická politika posilní. Vo Veľkej Británii zas nebadať znaky, že by vláda bola ochotná súhlasiť s posilnením integrácie v sociálnej oblasti.

  • Zdá sa, že integrácia medzi bývalými západoeurópskymi krajinami prebiehala relatívne ľahšie, než ich integrácia s postkomunistickými krajinami. Na jednej strane prinieslo rozširovanie v roku 2004 a 2007 niektoré ekonomické benefity, ako rozširovanie trhov a podobne. Na strane druhej však prinieslo nové napätia, ktoré, zdá sa, pramenia z väčších rozdielov v miere hospodárskeho rozvoja a sociálneho blahobytu. Je takáto integrácia udržateľná bez jej prehlbovania do oblastí sociálnych systémov, daní a podobne?

Rozšírenie Európskej únie smerom na východ sa uskutočnilo v rámci expanzie európskeho kapitálu, v rámci vytvárania vzťahov medzi centrom a perifériou, a zohralo teda úlohu v upevňovaní neoliberálneho modelu v Európe. Rozširovanie na východ nemožno hodnotiť samostatne, ale vo vzťahu k menovej integrácii, treba ho chápať v rámci odbúravania kontroly nad kapitálom, ale aj vo vzťahu k rozkladu rozličných modelov sociálneho štátu, ktoré vznikli v západoeurópskych krajinách. V týchto súvislostiach hrala východná Európa úlohu zásobárne lacnej pracovnej sily – ale to nebolo to najdôležitejšie – a súčasne úlohu krajín, v ktorých sú podstatne znižované kapitálové dane, a v ktorých možno eventuálne preniknúť na trh so službami aj v sektoroch, kde sa to európskym firmám na globálnej úrovni nedarilo.

Tento model bol vytáraný aj s cieľom reštrukturalizácie trhu práce, takže aj v západnej Európe nastalo znižovanie miezd či flexibilizácia pracovných podmienok. Ešte viac sa zvýšila sa koncentrácia koncernov, zvýšila sa úroveň ziskov, súčasne sa však podiel pracovníkov na príjmoch výrazne znížil. Niektoré výpočty ukazujú, že podiel platov na hrubom domácom produkte sa znížil o desať percent. Na tom je vidno, kam odchádzajú dosahované vysoké zisky. Z toho vyplýva niekoľko dlhodobých dôsledkov – trhy vnútornej spotreby, ktoré nerastú, a preto sa krajiny musia snažiť o zvyšovanie exportu, na strane druhej je tu rastúca nespokojnosť v spoločnosti, po tretie, rast ziskov nie je spojený s rastom investícií, následne sa akumuluje finančný kapitál,  to podľa mňa vytvára základy krízy. Preto si myslím, že je potrebné zmeniť podobu integrácie.

  • Spomínali ste menovú integráciu. Počas krízy viacerí predstavitelia Únie opakovali, že spoločná mena zachránila členské krajiny, najmä malé, ako Slovensko, pred najhoršími dopadmi krízy, napríklad nestabilitou meny. Vy však tvrdíte, že menová integrácia môže byť jednou z príčin krízy…

Možno to ilustrovať na príklade latinskoamerických krajín. Na prelome 20. a 21. storočia boli meny krajín ako Argentína, Brazília či Uruguaj naviazané na dolár. Z toho vyplývalo, že ich vlády nemohli realizovať žiadnu menovú politiku. Miery inflácie boli následne nízke, až pozitívne. Ich meny sa zhodnotili, čo znamenalo stratu konkurencieschopnosti, stratu možností presadiť sa v exporte. Naopak, silno vzrástol dovoz. Rýchlo začala rásť nezamestnanosť, čo vyvolávalo tlak na flexibilizáciu trhu práce. To všetko sa dialo v mene menovej politiky, ktorá si kládla za jediný cieľ boj proti inflácii. Niečo podobné sa dialo čiastočne aj v Európskej únii, najmú kvôli radikálnej politike Európskej centrálnej banky. V boji proti inflácii zvyšovala úrokové miery, čo na jednej strane znamenalo menej investícií d výroby, súčasne tlačilo na zhodnocovanie meny. Obrazom toho je vývoj výmenných kurzov medzi dolárom a euro. V krajinách silno závislých na exporte, ako Nemecko, to vytváralo tlak na trh práce, flexibilnejšie podmienky, nižšie platy.

Aj v tomto prípade sa teda treba pýtať – čo je hlavným cieľom menovej integrácie? Ak je to udržanie inflácie, potom sa pýtam za akú cenu – sociálnu cenu, a cenu na produktivite. V tomto zmysle európska menová integrácia krízu skôr spoluvytvárala, ako jej zabraňovala.

  • Nerovnováha ekonomík menovej Únie – obchodné deficity v krajinách periférie, ako Španielsko, Portugalsko… – a prebytky v centrálnych krajinách, ako Nemecko, Holandsko a čiastočne Rakúsko, môžu vytvárať otáznik nad celou budúcnosťou menovej únie. Aký je váš názor?

Máte pravdu, že niektoré štáty majú vysoký obchodný a platobný deficit. Často sú to krajiny, ktoré majú najnižšie platy – nemá to teda nič spoločné s konkurencieschopnosťou. S tým čiastočne súvisí rozdielna miera inflácie. Sú to krajiny, ktoré mali vysokú mieru inflácie, a teda mali nízku reálnu úrokovú mieru. Efekt možno prirovnať k zhodnoteniu národnej meny, ktoré podporuje import, zvyšuje ceny nehnuteľností a vedie k najväčším finančným bublinám. Pre krajiny, ktoré nie sú súčasťou nejakej menovej integrácie, by sa tento problém vyriešil jednoducho znehodnotením národnej meny. V eurozóne to ale nejde. Ak však nemožno rovnováhu znovunastoliť znehodnotením meny, musí sa to udiať inak, napríklad poklesom nominálnych miezd. Kto však môže robotníkom povedať, že od zajtra pracujú za plat o desať percent nižší.

  • Vaše slová však môžu naznačovať, že problémom nie je menová integrácia ako taká, ale politika Európskej centrálnej banky. Predstavitelia niektorých krajín trvalo tlačia na to, aby bol jej mandát rozšírený tak, aby vo svojich rozhodnutiach brala d úvahy aj iné faktory, nie len infláciu.

V princípe si myslím, že úloha centrálnej banky je jedným z problémov. Medzi prvými prvkami novej politiky by malo byť preformulovanie úlohy centrálnej banky. Ak európska menová únia pretrvá – čo podľa mňa nie je také jasné, minimálne v dnešnej podobe – potom je potrebné zmeniť politiku zameranú len na kontrolu inflácie. Treba vziať do úvahy aj rast. Stačiť to však nebude. Je tiež potrebné vniesť do diskusie omnoho výraznejšie sociálne kritériá. Bude potrebné koordinovať mzdovú politiku, aby nedochádzalo k mzdovému dumpingu. Bude potrebné harmonizovať pracovné podmienky. Je treba nájsť spôsob, ako zamedziť takzvanej daňovej konkurencii, čo je podľa mňa omnoho dôležitejšie, než otázka platov. Dôvod je jasný: Prečo je Nemecko, aj pri relatívne vysokých platoch, úspešnejším exportérom než napríklad východoeurópske krajiny? Nemecko má omnoho vyššiu produktivitu práce a tak sú reálne náklady na mzdy nižšie, než napríklad na Slovensku, Maďarsku, či v Poľsku.  Nie je to otázka absolútnych platov, ale relatívnych miezd, vzhľadom na úroveň produktivity. Preto nie sú platy tým hlavným problémom, ale je ním daňový dumping spojený s tým, že štáty nemôžu robiť žiadnu fiškálnu politiku. Samostatnú monetárnu politiku obmedzuje centrálna banka. Aktívna fiškálna politika nie je možná, pretože štáty nemôžu zvyšovať dane. Nie je možné navyšovať rozpočet, pretože dodatočné zdroje neexistujú a deficit je obmedzený na maximálne 3 percentá HDP. Štáty tak musia obmedzovať svoje sociálne výdavky. Ak chceme zabrániť daňovému dumpingu, ak chceme umožniť aktívnu fiškálnu politiku a zabrániť negatívnym vplyvom spoločnej meny, potrebujeme úplne inú politiku. Bez spochybnenia základnej štruktúry európskej integrácie nenájdeme cestu z finančnej krízy, a čo je ešte dôležitejšie, ani cestu zo sociálnej krízy.

Tým sa opäť dostávame k otázke pôvodu krízy. Nie je to len vina Spojených štátov, Európa sa na jej vzniku podieľala. A to v tom zmysle, že presadzovala neoliberálnu politiku, ktorá vyvárala finančné bubliny a ktorá prehlbovala sociálnu nerovnováhu. Ak chceme zachrániť integráciu, treba premýšľať o integrácii v širokom spektre politík.

REKLAMA

REKLAMA