Európa hrala s trhmi poker o euro a prehrala

Pretrvávajúce váhanie európskych lídrov pri riešení kríz oslabuje Európsku úniu a prehlbuje únavu z integrácie, myslí si Josep Borrell, bývalý predseda Európskeho parlamentu.

Josep Borrell
Zdroj: www.oscepa.org

Španiel Josep Borrell pôsobí ako predseda European University Institute, od júla 2004 do januára 2007 zastával post predsedu Európskeho parlamentu. Rozhovor vznikol počas európskeho festivalu vo Florencii.

Dva a pol roka ste pôsobili na čele Európskeho parlamentu. Ako teraz vnímate európsku integráciu z perspektívy akademickej pôdy?

Ak sa na pokrok v integrácii pozeráme z pozície mimo aktívnej politiky, javí sa tak akoby zastala, dokonca sa nedá vylúčiť, že urobila pár krokov vzad. Integrácia nepostupuje vpred. Neexistuje politická vôľa, ktorá by ju tam posúvala.

Ani napriek Lisabonskej zmluve, o ktorej sme si mysleli, že posunie Európsku úniu vpred?

Lisabonská zmluva nám dáva viac nástrojov, no neexistuje politická vôľa ich použiť.

Neexistuje vôľa? Myslíte si teda, že chýba skutočné európske vodcovstvo?

Ak by boli vodcovia, bola by vôľa. Nedostatok vôle sa možno prejavuje nedostatkom vodcovstva. Niet pochýb, že problémy, ktoré sa objavili pri snahách dosiahnuť dohody o v úvodzovkách „záchrane“ Grécka, Írska a Portugalska, by nevznikli, keby sme mali dobrých vodcov.

Prečo teda chýba politická vôľa?

Nastala určitá únava z integrácie. Ide o komplexný proces, ktorý si vyžaduje obrovskú mieru záväzkov a členovia si uvedomili, že s eurom stratili časť svojich možností na robenie politiky na domácej pôde. Nechcú stratiť ešte viac pák a nástrojov na politické kroky.

Počas krízy sa však väčšinou zdá, že v jednote je sila. Nejde skôr o nepochopenie krízy?

Na začiatku krízy sme si povedali – je to len americký problém. Boli sme si istí, že európsky finančný systém je oveľa silnejší a že nezažijeme také problémy. Nahovorili sme si, že európska ekonomika sa vyhla hlúpym omylom, ktoré robil bláznivý svet amerického finančníctva.

Mysleli sme si, alebo aspoň sme sa snažili presvedčiť sami seba, že sme v bezpečí. Všetci – Merkelová, Sarkozy, Zapatero. Potom vyšlo najavo, že európsky finančný systém bol príčinami krízy zasiahnutý oveľa viac ako sa čakalo a že európska ekonomika je veľmi zraniteľná.

Dôkazom toho je, že okrem Nemcov, sú všetci vo veľmi zložitej situácii. Čo ma však veľmi znepokojilo bola európska neschopnosť riešiť grécky problém už od začiatku. Ak by sme prejavili skutočnú solidaritu a chránili spoločné dobro, grécka kríza by nedegenerovala na krízu eurozóny.

Bolo to len o – „áno, ale nie“, „áno, ale až zajtra“, „možno áno, ale nie“. Celá táto prokrastinácia, nerozhodnosť a váhanie boli prejavom neschopnosti čeliť problému, ktorý spravil z gréckej krízy, krízu celej eurozóny. Európa hrala s trhmi poker a prehrala.

V Európe vzniká ďalšia kríza – stredomorská. Vyzerá to tak, že Európa nie je schopná pochopiť ani túto krízu…

Na inštitúte sa vo veľkej miere venujeme vzťahom Európy a krajín severnej Afriky. Pracuje tu aj profesor Olivier Roy, renomovaný expert na trans-stredomorské vzťahy. Píšeme o tom mnoho štúdií, robíme výskumy, organizujeme semináre a konferencie na túto tému.

Postoj ku kríze v severnej Afrike sa dá prirovnať k postoju voči gréckej dlhovej kríze. Psychologické parametre sú rovnaké – niekto má problém, treba ho riešiť. Avšak Európa je slepá a je komplicom vo všetkom, čo sa stalo v severnej Afrike. Dlho sme boli komplicom všetkých despotických režimov. Sám som bol predsedom spoločného parlamentného zhromaždenia Európy a Stredomoria. Hoci sme žiadali viac demokracie v týchto krajinách, naše vyjadrenia boli len veľmi mierne.V skutočnosti to, čo sme od nich žiadali, bola stabilita. Vyzeralo to tak, že sme chceli demokraciu, no to, čo sme chceli bola stabilita: Držte ľudí pod kontrolou.

Kupovali sme si poistenie proti islamskej hrozbe od severoafrických diktátorov. Bola údajná islamská hrozba a oni nám garantovali ochranu pred týmto nebezpečenstvom. Odriekavali sme túto uisťovaciu politiku. Bola nám ukradnutá despotická povaha týchto režimov.

Teraz sme „objavili“, že Kaddáfí je diktátor. A pritom si rozložil stany vo všetkých európskych krajinách – v Madride, Ríme, v Paríži… Vysmieval sa nám a všetci popierali jeho egocentrické prejavy, ponúkali sme sa mu ako lokaji, aby sme mali zmluvy, aby sme mali ropu. Ak sa na to pozeráme z určitej perspektívy, prichádza nám na um len jedno slovo: hanba.

A po kríze, o ktorej sme nevedeli, že príde, jediné, čo nás zaujíma je, aby u nás nehľadalo útočisko príliš veľa utečencov. Je ich 25 tisíc. A čo je 25 tisíc v porovnaní s pol miliónom afrických imigrantov, ktorí opustili Líbyu, aby sa vrátili späť do strašných podmienok a o ktorých nehovoríme?

A teraz sa hovorí o zmene Schengenskej dohody…

Jedna krajina chce revidovať Schengen, druhá sa vyhráža, že opustí Európu. Je to trošku smiešne. Vezmime si Francúzsko – nazvime veci pravým menom. Francúzsko vnútilo svoj názor Taliansku.

Ideme teda modifikovať Schengenskú dohodu a to všetko s požehnaním Európskej komisie, ktorá by sa nechcela dostať do kolízie s Francúzskom.

To len dokazuje, že hneď ako sa v Európe objavila vážna hospodárska kríza, euro malo problémy. A tak isto, hneď ako došlo k imigračnej kríze v Európe, Schengen mal problémy.

Naozaj máme v Európe imigračný problém?

Nie, tak ako nebol problém s gréckym dlhom. Grécko tvorí 2 % HDP eurozóny. Ak by sme hneď na začiatku povedali – zaručíme sa za splatenie gréckeho dlhu, zastavili by sme špekulácie a nedostali by sme sa tam, kde sme dnes.

Nákaza by sa nešírila do ďalších krajín. A rovnako – ak by sme na začiatku povedali, že Taliansko má problém, pomôžeme mu, pretože 25 tisíc ľudí je z európskeho pohľadu malým problémom, opäť by sme sa nedostali tam, kde sme dnes.

Ale nie! Reflexívne sa hovorilo – musíme potrestať Grékov a musíme zmeniť Schengen. To sú antieurópske reflexy.

Zaujali sme trestajúci postoj miesto toho, aby sme konali v mene všeobecného blaha. A to je skutočne znepokojujúce! Nesmieme skrývať pravdu. Znamená to, že už nemáme proeurópsky prístup.

Dostali sme sa do situácie, keď sa vracajú hranice. Pre malú imigračnú krízu, ideme meniť Schengen, tak isto, ako sme pre krízu v malej krajine vyprovokovali eurokrízu.

Skutočne vinnými však nie sú vlády. Sú nimi ľudia, lebo nežiadajú viac Európy.

Politici však reflektujú presvedčenie národa a v súčasnosti sa Európania boja, nemyslíte si?

Ľudia sa boja dvoch vecí – starnutia a otvorenosti. Ide o výbušný kokteil. Starneme, preto sa potrebujeme otvoriť. To však prináša imigrantov, tí ohrozujú našu identitu, preto sa chceme zasa zatvoriť. Pätina Fínov hlasovala za predvolebný program, v ktorom bolo, že len Fíni môžu rozhodnúť, kto má právo prísť do Fínska. To vedie k čistej a jednoduchej negácii Európskej únie. Skončili sme so slobodou pohybu. Pätina Fínov za to hlasovala.

Je jasné, že všetci využívajú politickú diskusiu na presadenie vlastnej agendy a občania potom nevedia rozlíšiť dobré od zlého. Avšak proeurópanov pomaly nepočuť…

Nemáme dosť proeurópskeho vzdelávania. Nedávame dôraz na to, aby sa o Európe učilo. Stále kultivujeme mýtus nezávislosti.

Ľudia stále veria, že sú nezávislí. Pozrite sa na Fínov: „My a len my sami rozhodneme, kto príde do našej krajiny. Sme nezávislí!“ A Nemci tvrdia: „Nechceme pomôcť Grékom, pretože sú to ich problémy, nie naše.“

A neberieme do úvahy vzájomnú závislosť. Ak Gréci padnú, padnú s nimi nemecké banky. Neexistuje určitá pedagogická schopnosť vysvetliť, čo Európa prináša a aké by boli dôsledky, keby neexistovala.

Nejde aj o dôsledok toho, že roky sa využíva medzivládna metóda a málo sa presadzuje komunitný prístup? 

Samozrejme. Sám som bol dlho v španielskej vláde. Vlády dlho hrajú hru – je to Európa, kto nás núti do týchto zlých vecí, môže za to Európa.

Po každej Rade ministrov zodpovedných za rozpočet, všetky krajiny hlásia víťazstvo, že získali viac ako vložili. Ale to nie je predsa možné, niekto musí klamať. 

Nikdy som nepočul žiadnu krajinu povedať: „Súhlasíme, pretože Európa z toho bude benefitovať.“ Nie, všetci hovorili: „Vyhrávam, to moja krajina vyhráva.“

Totálna absencia európskeho ducha nikdy nie je taká výrazná, ako keď sa diskutuje o rozpočte.

Nie je potom vyhlásenie, že chceme, aby Európa mala silnú pozíciu v globálnom riadení, tak trošku schizofrenické, keď zároveň tá istá Európa nedokáže obnoviť európskeho druha, ktorý by hral kľúčovú rolu v zahraničnej politike?

Tomu hovoríme nedostatok politickej vôle. Jeden povie jednu vec, druhý urobí niečo iné. Ako môžeme mať zahraničnú politiku, keď v predvečer Rady ministrov zahraničných vecí sa Francúzsko rozhodne uznať líbyjskú revolučnú vládu. Večer predtým!

Francúzi sa rozhodli ísť sólo a oni prijali rozhodnutie, ktoré všetkých šokovalo, pretože v skutočnosti nevedeli, koho uznávajú. Kto je tou vládou v Bengházi?

Pán Sarkozy sa však rozhodol pritiahnuť pozornosť vyhlásením: „Pozrite, som väčší chlap ako ostatní.“ Miesto toho, aby počkal 24 hodín na prijatie spoločného rozhodnutia.

S takýmto prístupom môžeme ťažko hovoriť o tom, že máme vôľu robiť spoločnú politiku. Okrem toho, my Európania ani nemáme rovnakú víziu sveta, ani ho rovnako nechápeme.

V akom zmysle?

Poviem vám príklad, ktorý sa spomína často. Môj poľský priateľ mi povedal: „Vieš, my Poliaci dlžíme za svoju slobodu USA a pápežovi. Pápež Wojtyła nám povedal, aby sme boli slobodní, nebáli sa, pozdvihol naše duše. USA vyhrali studenú vojnu. Slobodu nám dali Reagan a Ján Pavol II.“

Keď to počujem, mám takúto odpoveď: „My Španieli veríme, že za 40 rokov Francovej diktatúry vďačíme USA a pápežovi. Pretože vďaka podpore katolíckej cirkvi a USA, dokázal Franco vydržať pri moci 40 rokov.“

Ako môžeme mať rovnakú víziu sveta? Poliaci a Španieli. Nemôžeme sa na svet pozerať rovnako. Nemôžeme mať rovnakú víziu toho, čo sú USA a aká je ich historická rola.

USA niekomu dali slobodu, iných USA uvrhli do štyridsaťročnej diktatúry.

Musí však existovať kompromisný pohľad na budúcnosť, keď už nie na minulosť…

Áno, ale kompromis je vždy rozmazaný. A niekedy sa žiadny nenájde. Inokedy niektorí idú do Iraku, iní z neho odchádzajú. Prečo Poliaci išli do Iraku so spevom, kým Španieli sa z neho snažili dostať tak rýchlo, ako to bolo možné? Pretože nemajú rovnaký pohľad na rolu USA v súčasnom a minulom svete.

A to vidíme vždy, keď sa vyskytne problém. Pozícia Nemecka, v Líbyi. Francúzi sa ponáhľali s uznaním líbyjskej revolučnej vlády a Nemci v rámci Bezpečnostnej rady OSN odmietli hlasovať za humanitárnu intervenciu.

V rozhovore pre EurActiv, Jacques Delors poukázal na fakt, že vzťahy medzi Parížom a Berlínom sú príliš umelé. Čo si o tom myslíte? Mala by sa táto aliancia viac posilniť, aby Európa dokázala nájsť motor pre integráciu?

Táto aliancia nie je otázkou nejakej vášnivej lásky počas letnej noci! Táto aliancia odpovedá na špecifické situácie a objektívne kritériá. Nemecko potrebuje podporu Francúzska a Francúzsko sa potrebuje viezť na ekonomickej sile Nemecka. Nejde o vzťah z lásky, ale z rozumu.

Dnes sa tieto záujmy zmenili. Nemecko sa pozerá na východ. A Francúzsko? Tak ako povedal istý francúzsky minister – na tango treba dvoch. Nemecko zrejme chce tancovať s niekým iným. Alebo sa nechce viazať len s jedným partnerom. Nemecko diverzifikuje záujmy. Na východe našlo priestor pre hospodársky rozvoj a politický vplyv.

Viete, že Nemci sa v dnešnej Európe nesprávajú tak, ako ich starí rodičia. Nedávno mi skupina nemeckých študentov povedala, že Európa je guľou, ktorú im k nohám pripli ich rodičia, aby zaplatili za hriechy starších generácií. Povedali mi: „Európa je cena, ktorú musíme platiť za chyby našich starých rodičov. Len preto, že sme museli udržiavať mier pre spomienky na vojnu, nemusíme sa už zaväzovať do procesu, ktorý nás stojí peniaze. Teraz je tomu koniec.“

Musíme preto nájsť nové dôvody, pretože udržanie mieru už viac na novú generáciu Nemcov neplatí.

Ak však chce Európa úspešne čeliť globálnym výzvam, potrebuje sa viac zjednotiť a integrovať…

Potrebujeme európsku vieru v globálny cieľ. Problémom je, že svet sa rozvíja rýchlejšie ako Európa a my si už nemôžeme dovoliť pracovať tak isto ako v minulosti, kedy nám trvalo päť rokov, kým sme prijali smernicu.

Riskujeme, že kým my budeme sedieť, ostatní okolo nás prebehnú. Riskujeme, že sa zasekneme na jednom mieste a to nestačí. Dám vám príklad – máme spoločnú menu, no nemáme politiku výmenného kurzu pre euro.

Ak by ste mali jedno prianie pre Európu, čo by to bolo?

Aby sa vzdala pravidla jednomyseľnosti pri prijímaní rozhodnutí. Musíme byť rýchlejší, lebo naši medzinárodní partneri na nás čakať nebudú.

REKLAMA

REKLAMA