Interview: Vývoj speje k spoločnej energetickej politike EÚ

Energetický analytik Karel Hirman odpovedá na otázky EurActivu o budúcnosti európskej energetickej politiky i jej vonkajších aspektoch.

  • Budú sa členské krajiny Európskej únie schopné a ochotné vzdať svojich kompetencií v energetickej oblasti a vytvoriť jednotnú energetickú politiku Európskej únie?

Vývoj k tomu speje sám o sebe. V dôsledku prijatých smerníc a následných opatrení Európskej komisie vzniká jednotný európsky trh s elektrickou energiou a plynom. Tieto opatrenia sú záväzné, musí ich rešpektovať každý členský štát EÚ. Ak sa raz už také niečo deje, vyvstáva logická nevyhnutnosť jednotnej energetickej politiky na celom území Únie. Tento proces už bol naštartovaný. Ak uplatňujeme určité spoločné smernice, napríklad o liberalizácii, vo vnútri Únie, musíme vystupovať jednotne aj voči svojim vonkajším partnerom, teda dodávateľom. To automaticky vedie k formovaniu jednotnej energetickej politiky navonok. O to viac, že EÚ je odkázaná na dovoz energetických surovín, a bude ešte viac. A preto sa nedajú uplatňovať pravidlá na vnútornom trhu a inak sa správať navonok. Taký nerovnovážny stav nemôže dlho fungovať.

  • Nakoľko by mala byť vonkajšia energetická politika organizačne spojená so zahraničnou politikou EÚ. Mal by byť za ňu zodpovedný budúci minister zahraničných vecí EÚ, alebo komisár pre energetiku?

Energetika je v prvom rade o ekonomike, o biznise. Preto by nemala byť v kompetenciách ministra zahraničných vecí, ktorý sa zaoberá politikou. Samozrejme, energetické otázky, napríklad energetická bezpečnosť, je súčasťou medzinárodnej politiky a politický faktor tam hrá veľmi silnú úlohu, niekedy až príliš. Určite sa to bude musieť koordinovať, no zaradenie energetiky pod ministra zahraničných vecí by nebolo dobré riešenie.

  • Nakoľko dokáže Európska únia spájať energetické záujmy s inými princípmi zahraničnej politiky, napríklad presadzovaním ľudských práv, demokratických noriem? Nakoľko je tieto princípy schopná a ochotná uplatňovať vo vzťahu s hlavnými dodávateľmi?

Európska únia má slabé možnosti na presadzovanie spomínaných princípov. Netýka sa to len jej energetickej politiky, jednotná zahraničná politika EÚ je proste slabá, nevyvinutá. Ale ja by som a priori tieto dve veci nespájal. Ak chce byť krajina partnerom EÚ v energetike, musí sa to zakladať na rovnakých pravidlách obojstrannej výhodnosti. Hlavnými pravidlami sú v tomto prípade pravidlá Svetovej obchodnej organizácie, Energetická charta. Na tomto poli má hrať EÚ vo vzťahu voči svojim energetickým partnerom. Otázku ľudských práv a podobne by som do toho prioritne nemiešal. Len by to ešte viac politizovalo už aj tak veľmi politizovanú tému energetickej bezpečnosti. A neprospelo by to žiadnej z oboch strán.

  • V čom je podľa vás základný problém energetickej bezpečnosti EÚ. Na aký druh energetiky by sa mala EÚ orientovať?

Do začiatku tohto roka EÚ nevnímala, že by mala nejaký energetický problém. Energetická bezpečnosť a podobne nebola vôbec témou dňa. Len zopár „zlých hlasov“ upozorňovalo na vážne problémy, ktoré môžu vypuknúť ani nevieme kedy. Stalo sa to, energetika je teraz témou. Nie som si ale istý, či sa náš problém správne definuje. Myslím si, že pri diskusii o energetickej bezpečnosti si musíme najprv stanoviť – z čoho vyrábame energiu, pokrývame naše potreby. Od toho sa odvíja celý problém. Nastavenie správneho „mixu“ energetických vstupov, ktorý zodpovedá našim potrebám a hlavne možnostiam, je kľúčové. Ak budeme EÚ ďalej orientovať na zemný plyn, energetické problémy budú narastať, pretože zemný plyn nemáme, musíme ho dovážať. A v budúcnosti ešte viac ako teraz. EÚ by preto mala diskutovať najprv o energetickom mixe. Mala by rehabilitovať jadrovú energetiku, povedať si, že je bezpečná, respektíve ako ešte viac posilniť jej bezpečnosť. Problém Černobyľu je varovný, no jedna havária nemôže zabrzdiť rozvoj celého sektora. O to viac, že bola vyvolaná ľudským faktorom, bezprecedentným porušením elementárnych bezpečnostných pravidiel pracovníkmi elektrárne. Potom sa musíme opýtať, čo s Kjótskym protokolom. EÚ síce naň tlačí, no USA, Čína, Austrália a iní ho nerešpektujú. Neoslabuje protokol v dnešnej forme – s limitmi a obchodovaním s emisiami – konkurencieschopnosť EÚ ako takej, nevytvárame tým umelé prekážky pre využívanie uhlia? Nejdeme sami proti sebe? Samozrejme, že ekologické faktory sú veľmi dôležité. Ale nebolo by potom užitočnejšie podporovať rozvoj ekologických technológií na využívanie klasických palív? Rovnako nevyhnutné je však podporovať ďalší rozvoj alternatívnych a obnoviteľných zdrojov. Tie síce momentálne svojou výkonnosťou nemôžu nahradiť plne klasické palivá, avšak podpora rozvoja nových energetických technológií vrátane tých, čo sú zamerané na úspory, môže priniesť veľmi zaujímavé sekundárne pozitívne dopady aj na rozvoj iných sektorov priemyslu a ekonomiky. A potom prídeme k tomu, ako energetické potreby pokrývať.

  • Myslíte si že realizácia niektorých národných projektov, napríklad stavba plynovodu popod Baltské more, spájajúceho Rusko s Nemeckom, oslabuje jednotnú politiku EÚ v energetickej oblasti?

Bez ohľadu na to, ako namixujeme náš spotrebný kokteil, bude naša závislosť od zemného plynu a ropy významná. Ako si zabezpečíme ich dovoz? Ťažba domácich zdrojov klesá a bude klesať. Najzložitejšia situácia je V dovoze plynu, kde sme odkázaní na troch dodávateľov – Nórsko, Alžírsko a Rusko. Ak považujeme za základ energetickej bezpečnosti diverzifikáciu, máme problém, ktorý je znásobený faktom, že v týchto krajinách v plynárenskom sektore dominujú štátne monopoly. Ak sme predtým hovorili o liberalizácii vnútorného plynárenského trhu EÚ, čo je správny postup, navonok máme problém – sme odkázaní na monopolné štátne štruktúry, ktorých monopolné postavenie sa dokonca ďalej upevňuje. Vezmite si zákon nedávno prijatý v Rusku, podľa ktorého môže plyn z Ruska exportovať len Gazprom. V tomto kontexte musíme posudzovať aj spomínané projekty. Slúžia posilneniu energetickej bezpečnosti Európy alebo nie? Nie každý nový plynovod slúži automaticky posilneniu energetickej bezpečnosti – to vtedy, ak nie je určený na nové dodávky plynu, ale len na presmerovanie súčasných dodávok, pričom je toto úsilie často motivované viac politickými ako ekonomickými faktormi. V prípade baltického plynovodu alebo presnejšie Severoeurópskeho plynovodu, je deklarované, že majú cezeň tiecť nové dodávky plynu z Ruska, nad súčasné objemy. Lenže v Rusku ťažba plynu stagnuje a otvárka nových ložísk, napríklad na polostrove Jamal alebo v šelfe Barentsovho mora, si vyžiada obrovské investície a aj veľa času. Postavia sa nové rúry, nie je však jasné či ich bude čím naplniť. Prvý precedens tu už bol. Keď bol v roku 2000 dokončený plynovod Jamal-Európa, bol poloprázdny a ak mal byť využitý, ruská strana do neho musela presmerovať časť plynu z tranzitu cez Ukrajinu a Slovensko. Baltický plynovod nesporne má svoju pragmatickú logiku. Ale faktom je, že ak sa ako dôvod jeho stavby hovorí o obídení tranzitných krajín, musíme vidieť, že tieto tranzitné krajiny sú aj súčasťou Európskej únie – Pobaltie a Poľsko. Ak správne tvrdíme, že plyn zo západnej Sibíri prúdi do Európy bez problémov už vyše tri desaťročia, tak musíme povedať, že to nie je len zásluha Rusov, ale aj tranzitných krajín, teda aj Slovenska. Bez nich by to nebolo možné. Je naozaj problém s tranzitnými krajinami? Ak áno, sú tieto problémy skutočne ekonomicko-technologického charakteru, alebo viac dominuje politický faktor? Urobme si najprv jasno v tejto otázke a ak je to problém, nájdime spoločne riešenie. Veď keď spolupráca s tranzitnými krajinami fungovala bez problémov vyše 30 rokov, teda aj v kritických časoch studenej vojny, pádu komunizmu, rozpadu Sovietskeho zväzu, prečo by to odrazu nemalo fungovať dnes, navyše keď väčšina z nich je členmi EÚ? Oplatia sa náklady na stavbu podmorského plynovodu, ktorý je výrazne drahší ako plynovod vedúci po súši? Zvýšené náklady zaplatí zas len európsky zákazník – v konečnom dôsledku spotrebiteľ v cene plynu. Ak sa splní zámer, že baltický plynovod bude privážať nový plyn, napríklad pre Britániu či Benelux, potom je tento projekt z pohľadu posilnenia energetickej bezpečnosti EÚ pozitívny . Dnes je ale nad spôsobom jeho realizácie ešte priveľa otáznikov. Ak sa naplní pesimistický scenár, vyvolá to veľké problémy vo vzťahu k tranzitným krajinám ležiacim medzi Nemeckom a Ruskom, z ktorých väčšina je už v EÚ alebo sa usiluje o čo najužšiu spoluprácu s úniou a neskôr aj o integráciu.

  • Nakoľko považujete za reálne zbavenie sa energetickej závislosti na Rusku?

Ak hovoríme o EÚ, tá nie je energeticky závislá na Rusku ani teraz. Aj keď Rusko je strategický dodávateľ plynu, ropy a jadrového paliva. No nepotrebujeme sa zbavovať závislosti na Rusku, potrebujeme s ním spolupracovať. Je v obojstrannom záujme aby Rusko ostalo strategickým partnerom pre Európsku úniu. Obe strany musia jasne definovať svoje záujmy. Rusko úplne legitímne využíva liberalizáciu európskeho trhu na to, aby naň prenikali jeho firmy. To je v poriadku. Ale aj my musíme povedať, že chceme mať prístup na ruský energetický trh, ten sa musí liberalizovať. Rovnaké podmienky na oboch trhoch sú kľúčovým problémom, bez jeho riešenia môže byť budúca spolupráca ťažká. Európa musí určite hľadať aj iných dodávateľov, iné zdroje. Nie je to však namierené voči Rusku, aj ono si hľadá nových zákazníkov. Obe strany musia chápať, že je to prirodzený proces. Od Paríža 2000 síce existuje jednotný energetický dialóg EÚ-Rusko, no bilaterálne záujmy jednotlivých krajín, najmä veľkých ako Nemecko, Francúzsko, Taliansko či Británia, vo vzťahoch prevládajú. Pokiaľ ide o Slovensko, ktoré je kľúčovou tranzitnou krajinou (veď až 80% ruského plynu prúdi do EÚ cez naše územie), dialóg prebieha aj o nás, ale častokrát bez nás.

  • Ak by sme pripustili, že sa ropa a zemný plyn vyčerpajú, ako by sa mal nahradiť výpadok? Obnoviteľnými zdrojmi, nukleárnou energiou? V čom vidíte perspektívu?

To je perspektíva vzdialená niekoľko desaťročí. Nedá sa preto na ňu presne odpovedať. Verím v silu ľudského umu. Zaujímavou a poučnou históriou je napríklad aj to, ako sa stala ropa kľúčovou energetickou surovinou. Viedli k tomu úplne nezávislé myšlienky, nápady, ktoré sa zhodou okolností zrodili v našej časti Európy, v Rakúsku-Uhorsku, a v Spojených štátoch. Výsledkom bol zrod petrolejovej lampy, ktorá vlastne naštartovala éru ropy. Mimochodom sa tým zachránili veľryby, pretože dovtedy používané sviečky sa prevažne vyrábali z ich tuku. Trúfam si preto povedať, že v druhej polovici 19.storočia vlastne ropa zohrala paradoxne veľmi dôležitú ekologickú úlohu – zachránila veľryby pred úplným vyhubením. Aj v budúcnosti sa určite nájde mnoho inteligentných ľudí, ktorí nájdu riešenie. O to viac, že na hľadaní alternatív sa dnes pracuje systematicky.


Interview bolo pripravené počas konferencie Európska únia ako globálny hráč (23. september 2006, Trenčín). Organizovali ju Zastúpenie Európskej komisie v SR a Informačná kancelária Európskeho parlamentu v spolupráci so Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku (SFPA) a Paneurópskou úniou na Slovensku.

REKLAMA

REKLAMA