Kontrola rozpočtov nie je ohrozením suverenity

Návrh Komisie na kontrolu rozpočtov na európskej úrovni nie je ohrozením národnej suverenity, tvrdí štátny tajomník Ministerstva financií SR Peter Kažimír. „Ak chce Komisia zohrávať tú úlohu, a ja si dokonca v istom slova zmysle aj myslím, že by ju mala zohrávať, bude musieť prejsť vnútornou zmenou,“ uviedol pre EurActiv.

Peter Kažimír
Zdroj: MHSR

Cez víkend, 8. – 9. mája, prijala Únia návrhy pravidiel, ktoré môžu výrazne zmeniť jej fungovanie, prehĺbiť integráciu. Konala pod tlakom udalostí?

Vyjadrím sa dosť emocionálne. S ministrom Počiatkom máme možnosť chodiť na zasadnutia Euroskupiny a Rady Ecofin. Z ich priebehu sme do veľkej miery sklamaní. Iniciatívy, ktoré teraz prezentovala Komisia, v podstate odpovedajú na naše rozčarovanie. Som presvedčený, že Európa momentálne nie je schopná o týchto vážnych témach diskutovať. Alebo, lepšie povedané, do posledných dní nebola schopná. Príčinou je, bohužiaľ, vysoká miera egoizmu a hájenia národných záujmov. Kríza, ktorá prišla pred rokom a pol, dokázala Európu spojiť aspoň na tých ľahších záležitostiach, čím myslím finančné stimuly. Lebo formovať stimuly z verejných zdrojov je vždy jednoduchšie, ako ísť cestou znižovania dlhu alebo kresania výdavkov. Tým ale nechcem povedať, že to nebolo dôležité, pretože v tom momente to bolo dôležité.

Vývoj krízy má logický priebeh. Začala vo finančnom sektore, preniesla sa do veľkého priemyslu a odtiaľ do malého priemyslu a následne na občanov, no a posledným v rade sú štáty. To, čo zažívame v dnešných dňoch, je práve útok na štáty. Bez dramatizovania si dovolím povedať, že cez víkend (8. – 9. mája) sa kríza pokúšala vrátiť svojím druhým dielom. Teraz by udrela ešte silnejšie, pretože by trafila fundamenty štátov a zasa by sa preniesla druhým kolom cez celý finančný trh, až by skončila opäť u ľudí. Zatiaľ sa to podarilo odvrátiť sformovaním stabilizačného mechanizmu, ktorý samozrejme vyvoláva zdesenie v očiach odborníkov aj politikov aj verejnosti, pretože obsahuje obrovskú sumu peňazí na jednej strane a na druhej strane si ho treba predstavovať ako preventívny mechanizmus. Ide vlastne len o odstrašenie možného útoku finančných trhov. Finančné trhy do veľkej miery vychádzajú zo svojej logiky a trest, alebo „zlé vysvedčenie“, ktoré chcú konkrétnym hriešnikom vystaviť, sa zakladajú na racionálnych fundamentoch, daných veľmi zlým stavom verejných financií, hlavne z hľadiska dlhu a momentálne aj z priebežných deficitov týchto krajín. Ťažko sa argumentuje s trhom o tom, že zvýšenie deficitov v posledných dvoch rokoch vo všetkých európskych krajinách má svoje logické opodstatnenie a tým je prirodzené aj z hľadiska ekonomickej teórie platné fungovanie automatických stabilizátorov. Všetky záchranné balíky sa odrazili vo výške deficitov. Dnes už vidíme prvé výsledky, v podobe nesmelých správ o hospodárskom zotavovaní, no uzdravenie je krehké.

Aký je postoj Slovenska k návrhu na sprísnenie Paktu stability a rastu?

Nemôžem povedať definitívne stanovisko. Vzhľadom na veľmi blízke parlamentné voľby, kľúčové stanovisko vysloví až nový kabinet a nový parlament, rovnako aj k pôžičke Grécku a stabilizačnému mechanizmu. Bol by som rád, aby moje vyjadrenia neboli vnímané ako súčasť nejakého predvolebného kŕča, myslím si, že k tomuto pristupujeme s čistou hlavou a to práve preto, že v tejto krajine momentálne o týchto problémoch  vieme asi najviac. Keď sa na to dívam z hľadiska vyjadrení kolegov z iných politických strán, je tam silný politický náboj a aj nevedomosť alebo neschopnosť vnímať rýchlosť, s akou sa situácia vyvíja. To im nevyčítam, len možno odkazujem.

Z pohľadu samotných pravidiel – sme malá krajina a malej krajine musí stále záležať na tom, aby sa pravidlá dodržiavali. Aj v minulosti – napríklad počas prístupového procesu k euru – sme museli všetky podmienky plniť na vyše sto percent, čo sa väčším krajinám nie vždy stáva. Menšie krajiny sú aj ohrozenejšie z hľadiska totálnej nerovnováhy a sú tak či tak nútené k plneniu aj terajších pravidiel. Z tohto pohľadu je pre nás kľúčová dohoda medzi Nemcami a Francúzmi a som si istý, že táto debata neverejne trvá už niekoľko mesiacov.

Ich dohoda je kľúčová v tom, že v Európe v poslednom čase už v podstate fungovali dve cesty. Jedna spočívala v prispôsobovaní pravidiel, špeciálnom programe stability, mäkšieho návratu, iní jednoznačne presadzovali rýchly návrat k vyrovnanejším rozpočtom, cestou tvrdej konsolidácie k normálnemu stavu.

Nevnímate návrhy Komisie na kontrolu národných rozpočtov na európskej úrovni ako ohrozenie národnej suverenity?

Budem veľmi otvorený. Neviem si predstaviť, že by Komisia dostala takúto kompetenciu pri terajšej vybavenosti. Máme svoje skúsenosti – opäť z prístupových rokovaní k euru – že na takéto úlohy nie je pripravená. Dôkazom je aj to, že Medzinárodný menový fond sa vždy stáva kľúčovým partnerom pri tvorbe ozdravovacích programov a podobne. Nevyzývam k tomu, aby sa Komisia rozšírila o ďalších tisíc úradníkov, ale ak chce Komisia zohrávať tú úlohu, a ja si dokonca v istom slova zmysle aj myslím, že by ju mala zohrávať, bude musieť prejsť vnútornou zmenou. To znamená, že odborníci či experti Komisie sa budú musieť dotiahnuť na úroveň odborníkov MMF a OECD. Bude to musieť byť tím špecialistov vyčlenených pre jednotlivé krajiny, ktoré budú musieť poznať. Okrem toho sa budú musieť vzdať aj rovnostárskych prístupov. Máme veľmi zlú skúsenosť s tým, ako nám šablónovitý prístup Komisie komplikoval vstup do eurozóny.

Ak by tento mechanizmus mal fungovať, v zásade nie som proti a už vôbec v ňom nevidím ohrozenie suverenity. Samozrejme, musíme hovoriť o detailoch, tie, zatiaľ, nie sú známe. No myslím si, že všetky výkriky o ohrozovaní suverenity sú do veľkej miery predpojaté a politicky motivované, a pritom rovnako všeobecné, nejdú do detailov. Jednoducho, pre mnohých politikov je zasahovanie do tvorby rozpočtov tabu. Ale obávam sa, že toho tabu budú musieť vzdať, hlavne členovia eurozóny. Hoci sa o tom verejne nehovorí, ukázalo sa, že mať spoločnú menovú politiku bez spoločnej hospodárskej politiky je ťažko dlhodobo udržateľné. Napriek výhradám sa do takéhoto projektu išlo a bol veľmi, veľmi úspešný, pretože sa nachádzal aj v určitom pozitívnom období svetového ekonomického cyklu. Teraz sme sa dostali do problémov a na tie treba veľmi jasnú a razantnú odpoveď. Ja si myslím, že aj táto situácia pomôže tomu, aby došlo k zásadným zmenám. Rovnako ako ľudia, aj štáty sa rozhodujú rovnako, lebo aj za nimi sú ľudia – len pod tlakom a na poslednú chvíľu sa prijímajú ťažké rozhodnutia, čoho svedkom som bol aj v pondelok (10. mája) skoro ráno.

Takže moja odpoveď je v zásade áno, som za kontrolu. Aj keď nie sú jasné detaily, ale musí dôjsť ku zmene, aj na strane Komisie. Všetko sa dá. Dajú sa posilniť aj kompetencie Eurostatu, ale aj Eurostat sa musí zmeniť, musí byť jasnejší vo svojich formuláciách. Nemôže osemnásť mesiacov vajatať o nejakej téme, nemôže nechať štáty v neistote, takto to nemôže fungovať.  Čiže zmena by nemala byť len v prístupe členských štátov, ale aj na strane Európskej únie a inštitúcií.

To bola kontrola a prípadné sankcie, pozrime sa na stránku solidarity. Schválil sa mechanizmus, ktorý má dať Eurozóne priestor na stabilizáciu. Podľa niektorých to však nebude stačiť – šéf MMF Strauss-Kahn v rozhovore pre Financial Times tvrdí, že eurozóna bude potrebovať dokonca systém krátkodobých fiškálnych transferov medzi členskými krajinami. Budú nám teda prijaté opatrenia stačiť?

Na túto tému odmietam diskutovať. Považujem to za veľmi nebezpečné, pretože veci sa mnoho krát dejú aj na základe očakávaní, ktoré podobné vyhlásenia vyvolajú. Takýmito debatami na vrcholnej úrovni by sme totiž mohli automaticky vyvolať očakávania, že sa to aj stane. Považujem to za škodlivé a nebezpečné.

Podľa akého kľúča sa určovali príspevky, ktoré musia členské krajiny poskytnúť do stabilizačného fondu? Na Slovensku sa ozvali hlasy, že naša suma je nepomerne vysoká v porovnaní s výškou priemerných platov.

Použil sa stále ten istý, technický kľúč ECB. Ten je základňou výpočtu, kde sa podľa stanoveného vzorca určí percento, ktorým krajina prispeje do balíka. Samozrejme, štát, ktorý bude potrebovať pomoc, zo vzorca vypadne, bude ho treba nahradiť. Čím väčšia krajina, tým väčší výpadok, o to viac budú musieť dať ostatní. Kľúčová debata v nedeľu v noci (stretnutie Rady, ktoré rozhodlo o vytvorení stabilizačného mechanizmu) bola o spôsobe získania zdrojov. Boli dve cesty. Komisia navrhla garancie, tie však boli najprv zamietnuté. Potom sa navrhlo zloženie sumy, ako v gréckom prípade, a výsledkom je kombinácia oboch. Garancie sú ústavným problémom pre jednu až dve členské krajiny, malí členovia ich preferovali. Zbieranie hotovosti má okamžitý negatívny vplyv na výšku dlhu, preto je forma garancií z účtovného hľadiska prístupnejšia.

Teda vôbec sa nediskutovalo o tom, ktorá krajina koľko dá, vzorec rozdelenia sumy bol vopred daný?

Diskusia o kľúči nebola. Precedensom bol záchranný mechanizmus pred Grécko. Eurozóna je zoskupením štátov, ktoré zdieľajú svoje výhody a nevýhody, a tie vyplývajú z tohto kľúča. Z istého hľadiska bolo dokonca dobré, že sa o ňom nediskutovalo. Odhliadnuc od toho, či by sme ho chceli revidovať podľa iných ekonomických indikátorov.

Teraz budem trochu špekulovať. Dohoda na mechanizme bola výsledkom poučenia sa z gréckeho prípadu. Ak by bol postavený už pred dvoma – troma mesiacmi, účet za grécky dlh by mol možno menší. Je to preventívny nástroj. Všetci, ktorí sú v zóne ohrozenia, zaň budú musieť svojim spôsobom zaplatiť, pretože to nie je žiaden bianko šek na ochranu. Budú musieť prispôsobiť vnútornú politiku – a z niektorých členských krajín sme už počuli jednoznačné správy o plánovaných škrtoch výdavkov. Pevne verím, že tieto kroky sú aj odpoveďou na našu veľmi živú diskusiu v nedeľu v noci. Mechanizmus má len vytvoriť ochranný štít, aby pre ohrozené krajiny vôbec malo zmysel niečo robiť. Grécku už nepomôže. Nedostalo šancu na ochranný val Európy, boli tam len slová, očakávania, nedohody.

Nič samozrejme nezaručuje, že stabilizačný mechanizmus bude stačiť. Možno nakoniec dospejeme do situácie, keď sa eurozóna rozpadne a krajiny sa budú musieť vrátiť k národným menám. Vieme vyčísliť, čo by taká situácia znamenala?

Žiadna analýza samozrejme nemohla prebehnúť, pretože Slovensko sa o konaní mimoriadneho Ecofinu dozvedelo v sobotu ráno a v nedeľu večer sa zúčastnilo na rozhodovaní. Nemyslím si, že v akejkoľvek krajine prebehla analýza, možno ju má ECB či Komisia.

Odstúpenie od spoločnej meny by technicky nemalo byť problémom. No proces, pokiaľ by sme sa dospeli až k rozhodnutiu o rozpade eurozóny, ten by mohol mať fatálne dôsledky pre celú Európu. Novinári, a niektorí politici z nečlenských krajín eurozóny situáciu často zjednodušujú a vytvárajú pocit, že ich sa to netýka. Vôbec to tak nie je. Postupné zlyhávanie eurozóny by malo fatálne dôsledky na vývoj všetkých európskych ekonomík, na našich obchodných partnerov… Žijeme v prepojenom svete, preto nik by nebol uchránený. Je to veľmi nebezpečný scenár. Opakujem, že z hľadiska čistej ekonomickej teórie je možný, no z hľadiska reálneho života je to scestná alternatíva. Dá sa realizovať len v laboratórnych podmienkach, hoci je mi jasné, že na domácej politickej scéne máme zástancov laboratórnych reforiem. Niektoré z nich si dokonca v tejto krajine aj vyskúšali.

Aj na summite v piatok (7. mája) zazneli slová, že za krízu môžu finanční špekulanti. Koho si pod tým máme predstavovať?

Slovo „špekulant“ má negatívny náboj. Špekulácie sú ale v podstate operácie, využívajúce nerovnovážnu situáciu na trhu, s cieľom krátkodobého zisku. Ak sa pozriete na históriu eura za posledné dva – tri roky. Ťažko sa na ňom dalo zarobiť – bol to trvalý rast, stabilita. No dnes je trh hypercitlivý, až vyplašený. Reaguje na akýkoľvek druh negatívnej správy, od výbuchu sopky po makroukazovatele krajín.

V každom prípade však nesúhlasím s tézou, že Grécko sa dostalo do problémov vinou špekulantov. Je samozrejme možné, že jeho osud zavŕšili, vrhli sa na neho ako šakaly na ranenú zver. No pôvodnú príčinu treba hľadať v Grécku, v niekoľkých desaťročiach vrstvenia problémov. Je ťažké o tom hovoriť. Ale keď vám a ďalším ministrom dospelý človek za stolom tvrdí, že deficit je 4 %, a on je 12 %, tak je to jednoducho lož. Za to trhy nemohli.

V piatok však zazneli vyhlásenia, že trhy sa správajú ako „svorka vlkov“. Španieli vyšetrujú úlohu, ktorú v kríze zohrali niektoré médiá, ratingové agentúry či investori…

Pred mesiacom, či skôr, prebehla informácia, že sa stretli šéfovia veľkých hedžových fondov. Objavili sa konštrukcie, že je to reakcia na informáciu, že EÚ plánuje prísnejšiu reguláciu. Akási vyhrážka. Nie som však zástancom rôznych sprisahaneckých teórií. Na druhej strane, moc koncentrovaná v rukách finančných oligopolov je faktom. Ich snaha dosiahnuť zisk za každú cenu – čo im ťažko môžete vyčítať, keďže sa pohybujú v prostredí bez etiky, morálky, či pravidiel – môže mať za následok rozvrat systému. Iróniou je, že pred niekoľkými mesiacmi boli trhy sanované vládami.

Diskusia o regulácii finančných trhov už prebieha dlho, intenzívne minimálne od vypuknutia finančnej krízy v Spojených štátoch. V Európe sa formujú dve skupiny – na jednej strane hlasy, ako bývalý nemecký minister financií, ktorý prirovnal investičné fondy ku kobylkám, na strane druhej ekonomickí liberáli, podľa ktorých sú finančné trhy laboratóriom, v ktorom vznikajú nové, inovatívne spôsoby financovania rozvoja reálnych ekonomík, a akákoľvek prísnejšia regulácia ich zabije. Aký je váš názor?

Nik na svete nemôže mať pocit, že všetko bude tak, ako bývalo. Chápem, že mnohí by si to priali. Máme za sebou etapu obrovskej ekonomickej konjunktúry, sčasti umelej, založenej aj na tých „skvelých laboratórnych spôsoboch financovania“, ktorá ťažila z nadspotreby. Návrat k týmto zlatým časom je, samozrejme, pre mnohé kruhy príťažlivý. Politici potrebujú dosiahnuť rýchle výsledky, v jednom volebnom období. Aj svetoví lídri sú politici. Ľudia samozrejme tiež radi uveria, že sa budú mať lepšie. No a bankári chcú tiež zarábať také provízie, ako kedysi.

Svet prejde cez búrlivé vody, no nemôže sa vrátiť, kde bol. Trhy ostanú také, aké boli. Ak aj príčinou krízy nie sú trhy, potom je to zlyhanie regulácie. Neodhalenie umelosti finančných nástrojov, ich odtrhnutie od reálnej ekonomiky. To sa musí prejaviť na zmene regulácie. Nie som zástancom návratu ku konzervatívnemu bankovníctvu 19. storočia, no treba hovoriť o zlyhaniach a ich náprave. Nenazýval by som to prísnejšou reguláciou, ale lepšou reguláciou.

REKLAMA

REKLAMA