Kríza ešte len začala

Hospodárska kríza ešte len začala, tvrdí britsko-kanadská ekonómka Nicole M. Foss. Zmeny v globálnej ekonomike súvisia aj s „úsvitom čínskeho storočia“.

Nicole M. Foss
Nicole M. Foss Zdroj: http://weymouth-and-portland-transitiontown.co.uk/

Médiá sú plné protichodných správ. Raz sa hovorí o znakoch hospodárskeho oživenia, inokedy sa kríza hlási nanovo. Ste optimistkou, alebo naopak neveríte, že to najhoršie z krízy máme za sebou?

Táto kríza je skôr na svojom začiatku, než konci. Počas extrémnej nestability sa môžu objaviť kratšie obdobia rastu trhov – ako v rokoch 1929-1930. Prvá fáza krízy, ktorá trvala viac ako dva roky, skončila. Začína ďalšia. Čaká nás ešte dlhá cesta nadol. Bublina iba začala praskať.

V hľadaní správnej protikrízovej stratégie medzi sebou súťažia expanzionisti a hlásatelia politiky šetrenia. Veríte, že si cestu z krízy môžeme vykúpiť subvenciami, či podobným oživovaním hospodárstva?

Nie, určite nie. Na to nebude dosť peňazí. Nové peniaze nemôžete proste natlačiť. V Európe a Spojených štátoch v súčasnosti vytvárajú nové pôžičky, no to je len ďalšie zaťaženie existujúcej reálnej hodnoty, ktoré nerieši problém. V Japonsku sa snažili vykúpiť z krízy verejnými výdavkami, a nikdy to nefungovalo. Po veľkej úverovej expanzii prichádza implózia systému – je to Ponziho schéma. Nakoniec sa ocitnete v situácii ako počas Veľkej krízy, keď v hospodárstve proste necirkulovalo dosť peňazí. Vlády teraz posúvajú bankám obrovský objem úverov, tie ich však nepožičiavajú ďalej. Neposúvajú ho do reálnej ekonomiky, a tak nemá žiaden reálny vplyv.

Takže tvrdému šetreniu, ktoré žiadajú liberálni ekonómovia, sa nevyhneme?

Šetrenie je nevyhnutné. Podľa mňa to nie je vec výberu. Nevyberáme si medzi míňaním množstva peňazí, a obmedzovaním výdavkov. Šetrenie nám bude nanútené. Vlády v súčasnosti vytvárajú nové úvery. Jedinou ďalšou alternatívou by bolo tlačenie peňazí, to by však fungovalo len veľmi krátko. Smerujeme k systému, v ktorom nebude dosť peňazí, a nebude dosť úverov. A tú trochu peňazí, čo ostane, si ľudia budú doslova skrývať pod matrac, takže nebudú cirkulovať v systéme. Stroj ekonomiky sa bez oleja, ktorým sú peniaze, zadrhne. A tento druh nanúteného šetrenia bude horší než čokoľvek, čo dnes navrhujú politici.

Aké to bude mať politické následky?

Keď nastane podobná hospodárska situácia, a politici s ňou nebudú môcť nič robiť, ľudia ich začnú vyhadzovať z úradov. Bez rozdielu, pravicových, centristických, ľavicových. Argentína mala počas finančnej krízy päť prezidentov krátko po sebe, pretože žiaden nevedel prísť s riešením. Keď začne rýchly hospodársky úpadok, nedá sa zastaviť do momentu, pokiaľ nebude malé zvyškové množstvo dlhu akceptovateľne zaručené reálnou hodnotou. Inak povedané, väčšina veriteľov a dlžníkov skrachuje. Až v momente, keď je ostávajúci majetok schopný zabezpečiť ostávajúci dlh, môžete začať opäť rásť. No ak vezmeme do úvahy veľkosť predchádzajúcej úverovej expanzie, k tomuto bodu máme ešte veľmi, veľmi ďaleko. Očakávam, že to bude trvať niekoľko rokov, možno päť alebo šesť. A obdobie hospodárskej depresie bude trvať ešte dlhšie. Myslím, že môžeme očakávať aspoň desať rokov depresie, pravdepodobne horšej než v 30. rokoch, pretože bubliny, ktoré ju vyvolali, boli tento krát väčšie, než vtedy.

Podľa niektorých ekonómov je hlavným problémom neudržateľné povaha nášho hospodárskeho modelu. Jediným dlhodobým riešením je preto jeho opätovné definovanie, ktoré oddelí prosperitu od nevyhnutnosti hospodárskeho rastu…

Nemyslím, že môžeme očakávať prosperitu v dnešnom slova zmysle. Podstatou kapitalizmu je v zásade Ponziho schéma. Musí rásť, inak skolabuje. Dosahujeme hranice rastu, takže musí nasledovať niečo ako hospodárska implózia. Ešte dlho nebudeme môcť očakávať prosperitu. Veci budeme musieť robiť inak. Budeme odznova objavovať, čo znamená plnohodnotný život, nebude to však prosperita v materiálnom zmysle slova, na akú sme zvyknutí. Je mnoho vecí vytvárajúcich hodnotný život, ktoré nezávisia od peňazí. Môžeme teda hovoriť o zlepšovaní kvality života bez hospodárskeho rastu, no  nie v materiálnom zmysle slova. Návrat k starému poriadku nie je možný – nebudeme mať na to peniaze, ani zdroje energie. Väčšina z nás prežila svoj život pod paradigmou neustáleho hospodárskeho rastu a stále rýchlejšieho technologického pokroku. Čoskoro zistíme, ako výnimočné je to z hľadiska ľudskej histórie, a ako veľmi to záležalo od dostupnosti fosílnych palív a lacných úverov.

Je tento vývoj aj odzrkadlením posunu v geopolitickej rovnováhe medzi západným svetom a novými rastúcimi ekonomikami?

Určite áno. Impériá rastú a rozpadajú sa. Hegemónna moc sa posúva. Aj impériá vlastne stoja na Ponziho schéme – musia rásť, a keď dosiahnu hranice rastu, centrum sa zrúti do seba a vznikne nové centrum. Dôvodom je, že v momente, keď sa centrum stane skutočne bohatým, prestane sa venovať skutočnej produkcii a presunie ju na perifériu. Hodnota z periférie je vyciciavaná na podporu blahobytu v centre, z dlhodobého hľadiska sa však na periférii koncentruje transfer technológií a pracovná etika. Holandsko a Británia boli továrenskou dielňou Španielska, neskôr zas bola Amerika továrenskou dielňou Britského impéria, a dnes je továrenskou dielňou USA Čína. Myslím, že sme svedkami úpadku americkej hegemónie, a rastu čínskej. Prichádza svitanie čínskeho storočia. Nebude však vyzerať, ako storočie americké. Bez prístupu k lacnej energii to fyzicky nie je možné. Na úsvite amerického storočia mali Spojené štáty k dispozícii obrovské množstvo vlastných zdrojov energie a panenský kontinent, s množstvom iných zdrojov. Čína je však v inej situácii, už dnes musí energiu dovážať. Jej obrovská populácia už dnes prekračuje kapacitu krajiny. čínske storočie bude preto iba slabým odrazom amerického, Čína nebude rovnakým globálnym hegemónom, akým boli Spojené štáty. Skôr bude najväčším z hegemónov v omnoho viac regionálnom svete.

Bude tento prechod moci pokojný?

Myslím, že budeme svedkami nepekného interregna – obdobia medzi platnosťou jednej série operačných pravidiel, a druhej. Interregnum môže trvať veľmi dlho a môže byť veľmi nepekné. Nepredpokladám, že sa USA vzdajú svojho postavenia pokojne. Keď budú strácať hegemónnu moc, na mnohých miestach sveta spôsobia problémy. Moc Spojených štátov vchádza do terminálneho štádia. A Európa je na tom rovnako. Ani Európa nemá dostatok vlastných zdrojov energie, je veľmi závislá na Rusku. Rusko bude mať nad Európou omnoho väčšiu kontrolu. Okrem toho, európska populácia starne a kontinent je obkolesený krajinami s veľmi mladým obyvateľstvom, ktorého počet extrémne prevyšuje schopnosti krajín uživiť ho. Spojené štáty a Európa preto môžu očakávať výrazný úpadok.

Aj v Číne však badať znaky hospodárskych problémov…

Aj Čína prejde hospodárskou depresiou, bude to však len krátke zabrzdenie na úsvite ich storočia. Podobne, ako bola pre USA Veľká hospodárska kríza v 30. rokoch zabrzdením na úsvite amerického storočia. Na konci 19. a začiatku 20. storočia zažili Spojené štáty zlatý vek, hospodársky však precenili kapacity. Po kríze však prišiel nový rast. Niečo podobné môže čakať Čína. Bublina jej hospodárskeho rastu dočasne spľasne, potom sa však rast vráti s novou dynamikou, no v limitoch určených dostupnosťou energetických zdrojov. Schopnosť projekcie moci na diaľku kriticky závisí od prístupu k energii, najmä k rope. Ropa má medzi ostatnými zdrojmi energie význačné postavenie, je totiž vysoko energeticky bohatá a ľahká na spracovanie. Tekuté palivá viete vyrobiť aj z uhlia, či zemného plynu, prípadne z niektorých rastlín, to je však omnoho menej efektívne. Prístup k rope je veľkou konkurenčnou výhodou.

A čo ostatné rýchlo rastúce ekonomiky?

Výhľad krajín ako Brazília je výrazne lepší, než Spojených štátov, či Európy. Brazília má vlastnú ropu a má cukrovú trstinu. Z nej môžete vyrábať etanol so slušnou mierou návratnosti, zatiaľ čo výroba bioetanolu z kukurice, ktorú rozvíjajú USA, je energeticky negatívna. Výroba bioetanolu z cukrovej trstiny môže na istý čas Brazílii pomôcť, no je ekologicky neudržateľná. Trstina je pestovaná na úrok výrubu Amazonského pralesa, takže podkopáva ekologické kapacity regiónu.

Pokiaľ ide o Indiu, to je veľmi dynamická spoločnosť. Jej problémom je však preľudnenosť a obmedzené zdroje. Krajina bude o chvíľu čeliť energetickej kríze. Ešte vážnejšou bude vodná kríza. S rastúcou teplotou sa zrýchli topenie vysokohorských ľadovcov. Počas suchého obdobia je povrchová voda v riekach pre indické poľnohospodárstvo nevyhnutná. Čím väčší je dopyt po vode, tým viac budú musieť používať podzemné zásoby vody, pumpované často z veľkých hĺbok. No keď zdražie energia, bude to neekonomické. Zvýši sa závislosť na povrchovej vode, ktoré sa môže rýchlo stratiť. Suchá v Austrálii ukázali, že desaťpercentný pokles zrážok môže spôsobiť až 70% stratu povrchových vôd. Kombinácia menšieho množstva zrážok s vyššími teplotami má obrovský vplyv na dostupnosť vody. Pre Indiu je to vážna hrozba, ktorá môže spôsobiť masívnu emigráciu obyvateľstva.

Prejdime k Európe. Myslíte si, že dokáže v súčasnej podobe prekonať nepokojné obdobie presunu geopolitickej moci a energetickej krízy?

Želám si, aby bola schopná. Som silným podporovateľom európskej integrácie a myslím, že by to bol dobrý spôsob, ako sa vyhnúť najhorším dôsledkom zmien. Fungovať však môže len vtedy, keď sú ľudia ochotní deliť sa o náklady a riziká. To sa však dnes nedeje. Ak bude vývoj pokračovať týmto smerom, Únia sa v súčasnej forme nebude schopná udržať.

V krajinách periférie narástla veľká finančná bublina, ktorú živili banky z centra Únie. teraz sú tieto banky extrémne vystavené riziku zlých dlhov periférie – práve to je jeden z dôvodov, prečo je na periférii tak veľký tlak na politiku šetrenia. Ak by sa mal dlh periférie reštrukturalizovať tak, aby náklady niesli všetci, zbankrotovali by nemecké banky. Takže teraz írski daňoví poplatníci vykupujú nemecké banky z problémov. Výsledkom je napätie na oboch stranách. V Nemecku počujete o lenivých či nezodpovedných Grékoch a Íroch, v Írsku zas o predátorskom správaní nemeckých bánk. Obe strany majú svojim spôsobom pravdu. Ak by neexistoval predátorský systém úverov, spojený s ochotou dlžníkov nakopiť si neudržateľné bremeno dlhov, neboli by sme v dnešnej situácii.

Aké môžu byť politické dôsledky?

Hospodárska kontrakcia prináša hnev ľudí. Tento hnev nemá žiaden konkrétny cieľ – ľudia netušia, čo sa v skutočnosti deje. Majú silné tendencie hľadať obetného baránka, hodiť na niekoho celú vinu. V budúcnosti tak môžu prísť k moci nebezpeční politici. Preto sa obávam o európsku jednotu. A následky neschopnosti Európy zjednotiť sa môžu byť tragické. Je urobiť všetko pre to, aby sa jednota zachovala, no jediným spôsobom je podeliť sa o straty.

Ak sa to nestane, bude výsledkom návrat k národným štátom? Alebo treba skôr čakať, že sa z Únie vyčlení menšie, jednotnejšie centrum, so slabšími zväzkami s perifériou?

Z dlhodobého hľadiska si nie som istá, návrat k k národným štátom nemožno vylúčiť. Nemyslím si však, že sa tam dostaneme hneď. Najprv sa môže presadiť idea integrovanejšieho jadra. Periférne štáty možno zo spolupráce vypadnú, no rozpad jadra Únie môže trvať dlhšie – ak vôbec nastane. Keď hovorím o vypadnutí periférnych štátov, nemusí to nutne znamenať ani vystúpenie z Únie, omnoho viac im však hrozí vypadnutie z eurozóny. Medzi krajinami centra sa môže integrácia dokonca posilniť, či už finančná, politická, alebo obe. Počas krízy je dostatok dobrých dôvodov na prehĺbenie integrácie, no nie som si istá, že to bude politicky možné. Nie som si istá, či to verejnosť podporí.

Pozadie

Nicole M. Foss je spolueditorkou blogu Automatická Zem (The Automatic Earth), kde píše pod pseudonymom Stoneleigh. V súčasnosti sa venuje najmä interpretácii prebiehajúcej finančnej a hospodárskej krízy. Nicole Foss spája oblasti financií, ekonomiky, energie, životného prostredia, psychológie, populácie a reálnej politiky aby vysvetlila, prečo sa nachádzame v kríze a čo s tým môžeme urobiť. Pred založením blogu Automatická Zem bola editorkou The Oil Drum Kanada, kde písala o ropnom zlome a financiách.

Jej akademická kvalifikácia zahŕňa bakalársky titul z biológie na Carleton univerzity v Kanade (kde sa zamerala na neurológiu a psychológiu), postgraduálny diplom v oblasti kontroly znečistenia vzduchu a vôd, a profesionálne skúšky z práva na anglickej Warwick univerzite. Získala univerzitnú medailu za najlepšieho vedeckého absolventa školy v roku 1988 a cenu za najlepšieho absolventa práva v roku 1997.

REKLAMA

REKLAMA