Slovensko môže mať armádu úspešných exportujúcich podnikov

Vláda by si mala vytipovať napríklad 150 perspektívnych domácich podnikov a snažiť sa ich „vyživovať“ a pomáhať pri prenikaní na zahraničné trhy, tvrdí v rozhovore pre EurAtiv.sk prominentný ekonóm Nenad Pacek.

Nenad Pacek
Nenad Pacek

Začnime pokusom o predpoveď vývoja: Prežije eurozóna dlhovú krízu a niekedy chaoticky sa javiace pokusy zachrániť ju?

Či sa nájde udržateľné riešenie pre Grécko sa dozvieme v nasledujúcich dňoch, po summite EÚ. Dúfam, že sa nájde nejaké riešenie, možno aj cez predĺženie splatnosti dlhopisov alebo nižšie úrokové sadzby, skrátka niečo, čo udrží Grécko nad vodou kým nevstúpi v roku 2013 do platnosti stály mechanizmus. Na druhej strane si myslím, že je dosť dobre možné, že niektoré krajiny po čase nebudú schopné udržať sa v eurozóne pretože nebudú schopné plniť základné kritériá, prípadne budú ľudia naďalej protestovať proti úsporným programom. Po istom čase sa budú konať voľby a noví ľudia, ktorí prídu k moci si povedia, že eurozóna nie je pre ich krajinu dobrým riešením, že potrebujeme flexibilnejšiu menovú politiku, lacnejšiu menu pre export, turizmus, a pod.

Technicky nie je ľahké niečo takéto uskutočniť a visí nad tým veľký otáznik. Ak sa nakoniec nejaká krajina pokúsi opustiť eurozónu, nová mena ihneď devalvuje, čo postihne biznis aj všetko ostatné. Niekto možno navrhne, že by dávalo zmysel na čas upraviť devízový kurz kým neustane panika a postupne prejsť na kolísavý výmenný kurz, na niečo, čo bude znehodnocovať menu postupne, čiže nenastane nijaká náhla devalvácia. Úprimne dúfam, že z tohto summitu vyplynie nejaká pozitívna správa pretože ak nie, ľudia sa znova začnú pýtať: A čo so Španielskom? Čo s Talianskom?

Nemyslím si, že k dôjde k najhoršiemu scenáru. Najhorší scenár by vyzeral približne nasledovne: jedna, dve, alebo tri krajiny sa rozhodnú v najbližších piatich rokoch, že euro nie je pre nich najlepší nápad a prejdú nejakou formou defaultu. Ak utrpia banky vo Francúzsku a Nemecku, zrátajú si straty a škody a vtom prípade im národné vlády dajú peniaze, aby ich zachránili. Pokojne sa môže stať, že skončíme v situácii, z ktorej sa budeme musieť „vykopať“. 

V princípe si teda viete predstaviť, že jedna alebo viac krajín sa rozhodne opustiť eurozónu, ale „jadro“ eurozóny si spoločnú menu ponechá? 

„Jadro“ je pomerne zdravé. Ak sa pozriete na Nemecko, Rakúsko, dokonca aj Francúzsko a Holandsko, sú v relatívne dobrej kondícii keďže majú silné exportné odvetvia, ktoré sa poradia so svetovou konkurenciou. Vždy exportujú dosť na to, aby si udržali vyrovnané bežné účty a preto sa rozhodnú euro si ponechať. Za päť, sedem rokov, európske jadro možno bude pozostávať z menšej skupiny krajín a v tomto prípade to môže byť aj dlhodobé riešenie situácie.

Ako viete, euro bolo experimentom a je relatívne mladé. V mnohým smeroch nikdy nedávalo zmysel, na čo akademici upozorňovali už dávno, keď hovorili, že euro nemá zmysel a že je to možno aj hlúposť, pretože nemôžete mať jednu menovú politiku pre toľko rozdielnych krajín a pod.  Všetky tieto veci sa teraz overujú v praxi. Nakoniec to budú práve ľudia dotyčných krajín, ktorí rozhodnú, či dokážu prežiť prísny úsporný režim alebo nie.

Čo by scenár, ktorý ste práve popísali, znamenal pre globálny biznis?

Biznis na týchto okrajových trhoch je ťažký už teraz. Nedávno som bol a Aténách a rozprával som sa s niektorými mojimi klientmi a biznis je naozaj už teraz neľahký. Bol som aj v Portugalsku a tam bola situácia na trhu zložitá už dávnejšie a s prichádzajúcimi škrtmi bude ešte horšia. Španielsko to má ťažké, pretože domácnosti sú vysoko zadlžené a banky majú výrazné dlhy tiež. Tieto periférne trhy rastú len veľmi málo, alebo nerastú vôbec. Ak nastane spomínaná situácia, že z eurozóny vystúpia nejaké krajiny, podniky budú trpieť ešte viac, možno aj šesť až deväť mesiacov alebo aj rok a potom sa pomaly a postupne zotavia. Myslím si, že pre všetky tieto trhy krajín, ktoré sú výrazne zadlžené, bez ohľadu na druh dlhu, neexistuje žiadne rýchle riešenie. Budú slabými trhmi po dlhé roky, v prípade Grécka, ľahko aj šesť až desať rokov.

Predpokladám, že pracujete aj s podnikmi, ktoré sú aktívne v Grécku. Tu na Slovensku sú Gréci v médiách prezentovaní ako leniví, s vysokými platmi a zaslúžia si svoj osud za to, že si zvolili zlé vlády. Ako vnímajú situáciu podniky v Grécku?

Ako som už povedal, podniky naozaj musia zápasiť so zlou situáciou, pretože úsporné programy sú tam extrémne prísne. Prísne úsporné programy recesiu ešte zhoršujú. Za normálnych okolností je recesia čas, kedy ekonomika potrebuje nejaký podnet, no toto je depresia, ktorú ešte zhoršujú úsporné programy. Vnímanie Grékov Európanmi je také aké je, bez ohľadu na to, ktoré médiá píšu. Takýto typ vnímania je v mnohých smeroch nesprávny; nemôžete zovšeobecňovať, nemôžete označiť celý národ nejakou nálepkou. To je absolútne nesprávne. Na západe to média robia preto, lebo chcú predať noviny, je to úplne normálne.

Ale je zároveň pravdou, že korene problémov siahajú 20 až 30 rokov dozadu k bývalým vládam, ktoré spravovali Grécko a vytvorili systém, v ktorom bola tendencia uzatvárať veľmi štedré dohody s odbormi a platiť veľmi štedré dôchodky s jediným cieľom získavať hlasy. Keď sa Grécko pripravovalo na vstup do EÚ a neskôr  na prijatie eura, ľudia pri moci nespravili takmer nič okrem poskytovania rozdávania neskutočných privilégií. Nemôžete povedať o Grékoch, že sú leniví pretože si zobrali, čo im ponúkli. Keď vám niekto niečo také ponúkne, zoberiete to. Ak vám niekto povie, že môžete ísť do dôchodku vo veku 52 rokov, prečo nie? Myslím si, že potrvá niekoľko rokov, kým sa tento systém zmenil, nedá sa to spraviť cez noc.

Ratingové agentúry zohrali v hospodárskej aj dlhovej kríze zaujímavú úlohu. Nedokázali identifikovať toxické aktíva skôr než sa všetko prevalilo, no napriek tomu stále rozhodujú o finančnom páde a prežití celých krajín na základe svojich ratingov a predpovedí. Sú stále dôveryhodné?

Existuje veľa ľudí, ktorí tvrdia, že agentúry zohrali v kríze svoju úlohu, či už to bolo pochybením alebo tam bol nejaký zámer. V tomto ja nebudem vynášať súd. Niektorí ľudia ich pohnali pred súd, pretože nemôžete niečo ohodnotiť ratingom tri A, ak to v skutočnosti tak nie je a podobne. Pravdepodobne na toto tak či tak nedostaneme rýchlu odpoveď. Ak sa pozriete na do minulosti, ako si počínali, tak samozrejme môžeme hovoriť o problémoch s dôveryhodnosťou. V minulosti agentúry znižovali rating krajín prineskoro. Napríklad počas ázijskej krízy v roku 1997 ich začali znižovať keď už bolo príliš neskoro. Teraz majú tendenciu znižovať rating krajinám príliš rýchlo, čo následne vytvára na trhu paniku. Vyberú si krajinu a povedia „máme obavy“ a objaví sa to na titulnej strane Financial Times. Ekonomika je o psychológii a ľuďoch a ich správaní. Kreditné ratingové agentúry dokážu na trhu vytvoriť psychologickú paniku. Momentálne sa príliš náhlia s ich negatívnymi ratingmi, namiesto toho, aby zaujali pokojnejší postoj a povedali si, že počkajú ako zafungujú nové opatrenia, ktoré sú naplánované. Dúfajme, že v budúcnosti nájdu nejakú rovnováhu.

V staršom rozhovore pre slovenské Hospodárske noviny ste uviedli, že veľká časť peňazí, ktorá bola pred krízou ľahko prístupná, pochádzala z kriminálnych zdrojov, čo bude mať v budúcnosti výrazný vplyv. Aký vplyv ste mali na mysli?

Pozrite sa na zloženie niektorých z istín, ktoré mali rating tri A, a ktoré boli vytvorené na to, aby vyčistili účtovníctvo niektorých veriteľov. Neobviňujem banky, ale boli tu mnohé iné finančné inštitúcie, najmä v USA, ktoré veľmi jednoducho požičiavali peniaze hocikomu. Tieto inštitúcie ľahko získavali peniaze vo veľkom. Keď sa chceli zbaviť svojich záväzkov, spakovali ich do istín, s ratingom trojité A. Nikoho neobviňujem, môžem povedať len údajne sa snažili a nakoniec aj predali niečo, čo malo len zdanlivo vysoký rating, v skutočnosti ho ale nemalo. Týmto spôsobom sa zbavili niektorých vecí zo svojej súvahy, naďalej si mohli vo veľkom požičiavať a poskytovať pôžičky. Kým oni si požičiavali krátkodobo, ďalej poskytovali pôžičky dlhodobo, čo je problém, ak mate nesúlad so splatnosťou peňazí. Ak sa pozriete na rozsah týchto vecí a to ako sa predávali po celom svete tak sa len divíte, ako bolo niečo také možné, že sa nikto nespýtal čo je za tým, nikto takéto aktivity nereguloval a nikoho nezaujímalo, z čoho tieto vysoko hodnotené istiny v skutočnosti pozostávajú a koľko je tam odpadu. Takéto niečo sa pravdepodobne stane znovu, o 50, 60 či 70 rokov, keď na toto ľudia zabudnú a niekto znovu príde s týmto nápadom, lebo si povie, že generácia sa zmenila a už si nikto nebude pamätať čo sa stalo v roku 2008.

Na marcovom seminári pre exportérov ste sa vyjadrili, že v podstate všetky regióny sú na tom s ekonomickým rastom lepšie ako Európa. EÚ prišla so stratégiou pre „inteligentný, udržateľný a inkluzívny rast“ nazvanou Európa 2020. Má biznis v túto stratégiu nejakú dôveru?

Myslím, že časom áno. Krátkodobo to bude trochu komplikovanejšie, pretože krajiny EÚ majú verejné dlhy, ktoré sú omnoho vyššie ako by mali byť, snáď okrem Fínska a Luxemburska. Každá z nich spraví zopár vecí, ktoré sa budú sústrediť hlavne na znižovanie výdavkov, budú sa zvyšovať dane, čo negatívne ovplyvní čistý príjem ľudí v uliciach a nakoniec uškodí rastu. Väčšina hospodárskeho rastu v Európe bude v nasledujúcich rokoch pochádzať z exportu, ktorý sa najviac bude spoliehať na Áziu, Čínu, Indiu a iné miesta. Ak bude mať niektorá z týchto krajín problém, tak potom niektorí s veľkých exportérov ako sú Nemecko, Rakúsko, Švédsko a iné, budú mať tiež veľké problémy s udržaním rastu ekonomiky. V dlhodobom horizonte má táto stratégia význam, jej úlohou je zvýšiť konkurencieschopnosť Európy. Tieto veci sú všetky pozitívne, ale je tu krátkodobá realita a rozpočtové problémy mnohých trhov. Dobrí exportéri budú na tom stále dobre a lepšie. Krajiny, ktoré nemajú veľmi silný export, ako napríklad Grécko, budú zápasiť s tým čo príde, nech to bude čokoľvek, či to bude default, kríza, alebo zmena meny. V nasledujúcich pätnástich alebo dvadsiatich rokoch sa musia naozaj pozbierať, aby mohli začať konkurovať v globálnej ekonomike, pretože veľa členov EÚ nie je schopných súťažiť s globálnymi konkurentmi.

Európska komisia investuje veľa zdrojov a energie do snahy zaviesť európske SME na čínsky trh. Je takáto politika zmysluplná?

Myslím si, že akákoľvek forma takejto iniciatívy je dobrá, pretože aj keď je to len formou pokus-omyl a možno neuspejete hneď na prvýkrát, pomôcť firmám dostať sa na zahraničný trh je vždy dobrý nápad. Toto platí v každej krajine sveta, každý chce expandovať. Jediný problémom je to, čo som povedal pri raňajkách so zástupcami slovenských malých a stredných podnikov, ktorí chcú exportovať na nové trhy, že snažiť ísť na čínsky trh ako prvý krok v je pre MSP príliš komplikované a riskantné. Myslím si, že je mnoho iných trhov, na ktoré by sa mohli slovenské exportné firmy a rodinné podniky zamerať najprv, napríklad v susedstve, trhy v strednej a východnej Európe, do ktorých je možno jednoduchšie preniknúť a porozumieť im. Ak aj naozaj chcú ísť do Ázie, mali by si vybrať menší trh, kde si vyskúšajú svoje schopnosti. V každom prípade, akákoľvek podpora vlády poskytnutá exportérom je dobrá vec.

Začali ste pracovať so slovenskými exportérmi. Čo sú ich hlavé obavy pri snahe expandovať medzinárodne?

Čo sme počuli od zástupcov zástupcov MSP je hlavne toto: ako nájsť distribútora, ako si ho vybrať, ako by vypracovať exportnú stratégiu, aké by mali byť jej kľúčové piliere, čo by mal byť prvý krok, druhý krok atď, ako si stanovíme prioritné trhy keď ich je tak veľa, ako si vyberieme tri, či päť, kde môžeme preniknúť rýchlejšie ako ostatní. Najdôležitejšou otázkou je podľa môjho názoru pre niekoho, kto chce exportovať je, ako to urobiť, aby tento biznis bol aj udržateľný. Pretože veľmi často sa stáva, že mnohí exportéri si proste povedia: získajme čo najviac distribútorov po celom svete. To vám nikdy nezaručí udržateľný biznis, pretože potom si firmy povedia „však máme partnera v Egypte, ktorý všetko spraví za nás a my sa budeme len prizerať ako sa veci majú“. Toto je prístup, ktorý bol možno v poriadku pred pár rokmi, ale teraz už  neplatí. Konkurencia je tvrdá a všetko je príliš komplikované; všetci sú tam kde chcete ísť – lokálna konkurencia, medzinárodná konkurencia, Číňania, Brazílčania. Je preto veľmi zmysluplné, počkať si ako pracovať na udržateľnosti svojho biznisu, sústrediť sa spočiatku len na zopár trhov, ale tie potom zabezpečiť poriadne.

Ak máte toho príliš veľa, tak váš biznis kolíše hore-dole, stratíte distribútora, zháňate nového a nikde si nevytvoríte meno. Ak máte podnik, ktorý sa spolieha na distribútorov, garantujem vám, že nikto nebude vedieť, kto ste. Spoločnosti musia vziať situáciu do vlastných rúk, musia to poňať ako ich domácu úlohu. Treba investovať do budovania mena s dobrými ľuďmi. Až keď sa cítime pohodlne na jednom trhu a všetko beží ako má, naše meno je známe a zarábame peniaze, vtedy si môžeme povedať: dobre, akých ďalších päť trhov prichádza do úvahy?

Nedávno slovenský minister hospodárstva vycestoval so skupinou podnikateľov do USA s cieľom prilákať potenciálnych investorov na Slovensko. Je takýto typ iniciatívy efektívny?

Je to vždy dobrý nápad. Jediný spôsob ako môže vláda prilákať investorov je byť proaktívna. Ak sedíte doma a čakáte, že ľudia prídu k vám, väčšinou sa tak nestane, pretože majú iné priority alebo sa dívajú na celý svet. Čím viac môže predstaviteľ vlády stráviť času v zahraničí, tým lepšie. Je to skoro ako v prípade obchodníka. Predávate tovar a musíte sa ísť pozrieť na Vášho potenciálneho zákazníka. Je dobré, že sa podnikajú podobné misie. Iný problém je, ako sú realizované a aký typ ľudí príde na stretnutia. Je to človek z exekutívy alebo je to len niekto z nižšieho stupňa firemnej hierarchie, ktorý mal náhodou cez deň voľný čas? Väčšinou to funguje lepšie ak sa podobná akcia plánuje 9-12 mesiacov vopred. Ak už máte firmu, ktorá investovala na Slovensku, môžete s pomocou ambasády požiadať spýtať CEO: „Pozrite sa, za 12 mesiacov budeme robiť seminár v Amerike, prosíme vás, aby ste sa k nám v New Yorku pripojili a povedali svoju skúsenosť so Slovenskom“. Týmto štýlom sa potom zúčastnia aj iní CEOs. Ak sa to urobí chytrým spôsobom, a neviem, akým spôsobom sa to zvykne robiť na Slovensku, veci môžu vyjsť celkom dobre, ale samozrejme sú aj stretnutia, ktoré príliš nefungujú.    

Do akej miery je z Vášho pohľadu udržateľná ekonomická štruktúra Slovenska, ktoré niektorí označujú za “montážnu linku Európy”. Môže byť krajina úspešná ak nemá vysoký podiel vlastnej produkcie s pridanou hodnotou?

V krátkodobom horizonte, je to v poriadku, ale postupne bude narážať na problémy. Neviem ako dlho to môže trvať, ale “montážnici” vo svete sú veľmi citliví na náklady a preto ak sa o päť alebo sedem rokov rozhodnú, že Slovensko je už príliš drahé, tak jednoducho zatvoria a delokalizujú na lacnejšie miesto. Vždy to bol tento príbeh s priamymi zahraničnými investíciami. Aj na západe máte mestá duchov, odkiaľ sa prevádzky po 20 či 30 rokoch presťahovali na Slovensko alebo inde.

Čiže je to niečo, s čím môže Slovensko chvíľu fungovať, pretože má čo exportovať. Slovensko nakoniec zažilo obrovský percentuálny nárast objemu exportu za veľmi krátky čas a tento exportný  motor nadlho pomohol ekonomickej stabilite krajina. Ak sa pozriete na niektoré juhovýchodné európske krajiny, sú na tom oveľa horšie, žiadny zahraničné investície, žiadny export, len si požičiavajú a kupujú a majú problém vymaniť sa z krízy pretože nemajú čo by predávali zvyšku sveta.

Je to ale zároveň pre vládu dobrý čas  na to, aby sa skúsila vážne pozrieť na to a prípadne aj okopírovala, úspešné skúsenosti krajín ako je Fínsko, Švédsko, Dánsko alebo Rakúsko, ktoré investovali obrovské peniaze do výskumu a vývoja, do spájania univerzít s firmami. Malo by tiež investovať do pomoci firiem, ktoré sa snažia preraziť na zahraničných trhoch, nejakými finančnými prostriedkami alebo iným spôsobom, v každom prípade sa snažiť tieto firmy „vyživovať“.

Musia si povedať: Toto je zaujímavých 150 stredných podnikov, alebo rodinných podnikov, na Slovensku a zamyslieť sa ako im ako vláda môžeme pomôcť? Možno pri vývoji nových produktov, možno s novými technológiami, možno s nejakými dotáciami. Čo urobili Fíni?  Čo urobili Rakúšania? Ak sa pozriete na štruktúru rakúskeho exportu, zistíte, že sú tam mnohé malé a stredné podniky a všetky exportujú, všetky sú prítomné v zahraničí. Vláda im pomáha mnohými spôsobmi. Existujú už overené modely, ktoré fungujú.

Nemyslím si, že Slovensko môže dúfať, že bude mať veľkú nadnárodnú spoločnosť, ale určite môže mať armádu exportujúcich podnikov slušnej veľkosti, ktoré budú mať svoj okruh trhov po celom svete, ktoré budú úspešné v Latinskej Amerike, východnej Európe a bude to exportný motor, ktorý bude mať pôvod na Slovensku, čo je veľmi dôležité. V neposlednom rade treba myslieť na vzdelávanie. Hovorím to mnohým vládam, ktoré sa ma niečo v tomto smere pýtajú. Treba skopírovať čo urobili Fíni. Čokoľvek to bolo, fungovalo to. Vo Fínsku môžete napríklad študovať biznis, dizajn a techniku ako jeden program. Je to vytváranie niečoho, čo svet a biznis potrebuje. Sú univerzitné programy kompatibilné s tým, čo potrebuje biznis? Ak nie, musia sa zmeniť a do vzdelávania musí ísť viac verejných peňazí. Nie súkromné školy, ale základné, sekundárne a vážené verejné školstvo, tak aby mal každý šancu uspieť v globálnej konkurencii. Pretože ak nie, aká nás čaká budúcnosť? 

Kritici európskych štrukturálnych fondov, ktoré smerujú na Slovensko, tvrdia, že deformujú podnikateľské prostredie. Malé a stredné podniky sa viac zaoberajú tým, ako tieto peniaze získať než inováciami alebo svojou exportnou kapacitou. Aký je váš názor na túto záležitosť?

Záleží na tom, ako sú financie použité a kam idú. Ak sa pozriete na štruktúru financovania v Grécku, keď začali čerpať tieto peniaze, tak zo začiatku boli schopní čerpať okolo 40 až 45 % z celkovej sumy. Takmer všetko bolo využité na stavebné projekty a takmer všetko išlo do miestnych konglomerátov, ktoré z toho mali najviac výhod, pretože to boli stavebné firmy, infraštruktúrne firmy. Takže výhody z toho malo iba pár jedincov. Samozrejme, mohli mať niekde pár pekných ciest, niekde pár pekných budov, ale to nepomáha vzdelaniu, nepomáha to inováciám, nepomáha to technológiám, IT, atď. Írsko je zase iný prípad. Oni čerpali peniaze na vzdelanie, IT, infraštruktúru, internetové spojenie, na akékoľvek vzdelávacie iniciatívy a na inovačné programy. Neviem podrobnosti o tom, čo robí slovenská vláda momentálne a kam tie peniaze idú, avšak Grécko je zlým príkladom a Írsko je pravdepodobne rozumným a dobrým príkladom.

Pozadie

Nenad Pacek je zakladateľom a prezidentom spoločnosti Global Success Advisors GmbH, ktorá sa špecializuje na poradenstvo medzinárodným spoločnostiam, ako byť úspešný na globálnych trhoch. Je autorom knihy „Emerging Markets: Lessons for business success and outlooks for different markets“.

REKLAMA

REKLAMA