Odmietnutím pôžičky Grécku sme EÚ nastavili zrkadlo

„Fiškálna dohoda je napísaná presne v zmysle toho, čo rok a pol presadzujeme. Keď sme pred rokom a pol odmietli pôžičku Grécku z dôvodov, že sa nedá len tak požičať bez zmien, tak sme boli skoro ako „exoti“. Teraz sme úplne v inom svetle. Chápu nás, prečo sme to urobili a dokonca mám pocit, že sme Európe nastavili zrkadlo,“ uviedol v rozhovore pre EurActiv predseda parlamentného výboru pre európske záležitosti Ivan Štefanec (SDKÚ-DS).

Ivan Štefanec
http://euractiv.sk

Hoci je euro národnou menou, v programe ho strana (SDKÚ-DS) zaradila do kapitoly zahraničnej politiky. Nejde o symptóm širšieho problému, že témy sa komunikujú ako zahraničné témy, pričom v tomto prípade to nie je pravda?

Áno. Euro je naša spoločná mena a z tohto pohľadu je to výsostne otázka domácej politiky. Je na slovenských politikoch aby ju ochránili a spolu s ňou aj úspory a príjmy občanov a pracovné miesta. Zaradenie súvisí skôr s rozdelením kompetencii v tomto volebnom období, keďže európska problematika spadá pod ministerstvo zahraničných vecí. Čiže je to z organizačného hľadiska. Nechápal by som to ako nejakú zmenu filozofie.

Náš základný prístup je nemenný, euro je naša mena. Som rád, že si ľudia na ňu rýchlo zvykli. Náš prechod bol podľa mňa jeden z najhladších zo všetkých krajín, ktoré euro zavádzali. To slúži Slovákom ku cti. Teraz máme samozrejme spoluzodpovednosť za ďalší vývoj eura. Podľa toho sa aj riadime a robíme naše rozhodnutia, aby sme ho ochránili a tak zlepšili podmienky pre život ľudí, pretože stabilita meny priamo súvisí so životnou úrovňou na Slovensku.

Jednou z tém, ktorú bude nová vláda riešiť bezprostredne po zvolení je nový rozpočtový rámec EÚ od roku 2014. Konkrétne stanovisko k nemu v programe neuvádzate…  

Dlhodobo sme presadzovali ako prioritu kohéznu politiku, aby sme získali čo najviac prostriedkov predovšetkým pre Slovensko. Pochopiteľne, bolo v záujme všetkých vyjednávačov, aby vyjednali pre svoju krajinu čo najviac. Rokovania prebiehajú na mnohých úrovniach, a nechcem to zakríknuť, ale mám dobrý pocit, lebo Slovensko má veľkú šancu, že z nasledujúceho rozpočtového rámca dostane, keď to prepočítame na jedného obyvateľa, najviac prostriedkov zo všetkých krajín EÚ.

To je kľúčový bod, ktorý by sme mali mať na pamäti pri všetkých európskych rozhodnutiach. Musíme to brať do úvahy aj pri takých rozhodnutiach ako sú európske ochranné mechanizmy, euroval a podobne, čiže keď ide o geopolitické rozhodnutia či budeme vnútri alebo nie. Niekedy ma šokuje, že niektoré strany v tom doteraz nemajú jasno.

Musíme si však uvedomiť, že my sme čistí príjemcovia a budeme nimi až do roku 2020. Našťastie krajina sa dobre vyvíja, a verím, že dosiahneme vyššiu úroveň, ale aj s pomocou európskych fondov a toho, že sme súčasťou spoločného európskeho trhu.

Čo sa týka štruktúry, tak prioritou je spomínaná kohézna politika a infraštruktúrne projekty, ktoré budú hrať úlohu v cezhraničnej spolupráci regiónov. Aj IT infraštruktúra je zaujímavá a na Slovensku je ešte stále veľká príležitosť pre rozvoj aj v tejto oblasti.

Návrh operuje aj s novými vlastnými zdrojmi financovania napríklad daňou z finančných transakcií…

Priznám sa, že nie som veľký zástanca nových foriem financovania, ale všetko má svoje plus a mínus. Musíme brať tie váhy komplexne a neodmietať všetko, navyše ak z toho môžeme benefitovať. Treba sa na to pozrieť pragmaticky a preto sme nikdy otvorene nevystúpili proti dani z finančných transakcií. Vždy sme hovorili, že počkáme na to, ako bude vyzerať návrh tejto dane v praxi a na základe toho sa k tomu vyjadríme. Samozrejme, aj z toho pohľadu, aby nás to viac nepoškodilo ako nám to pomohlo.

Konkrétne v programe spomínate skôr poľnohospodársku politiku, uvádzate, že treba zmeniť jej zameranie. V akom zmysle?

Predovšetkým ide o zameranie sa na kvalitu. Očakávam, že celá politika sa bude menej orientovať na kvantitu a viac na kvalitu. Teraz sú viac-menej dotácie na hektár, podľa rozlohy. Pripadá mi to veľmi neefektívne, keď sa každému dáva rovnako podľa toho, akú ma rozlohu pôdy. Vieme, že z tohto nastavenia najviac profituje britská kráľovská rodina. Tu vzniká otázka, či je to efektívne, či to ozaj potrebujeme.

Celkovo z agropolitiky najviac získavajú Francúzi, ktorí ju nechcú zmeniť. To ovplyvnilo a komplikovalo rozhovory o rozpočte pre roky 2014 až 2020. Pôvodne sme mali mať všetci po roku 2013 rovnaké podmienky, najmä naši poľnohospodári, tak ako to plánovali kancelár Schröder s prezidentom Chiracom. Oni sa pred rozšírením v roku 2003 dohodli, že ich poľnohospodári budú mať do roku 2013 lepšie podmienky a očakávalo sa, že sa to postupne zruší. Návrh rozpočtu po roku 2013 však ukazuje, že až také vyrovnané to nebude.

Čiže ide o dva rozmery. Prvým je orientácia na kvalitu, druhým sú vyrovnané podmienky pre všetky členské krajiny. Najviac kričia Pobaltské krajiny, ktoré sú na tom najhoršie. Oprávnene sa však sťažujú aj naši poľnohospodári. Keď sa pozrieme len do Rakúska, čo je pár kilometrov ďalej, tak sa naši poľnohospodári môžu cítiť v nevýhode. Dostávajú menej, majú nárok na menej peňazí. Je to pochopiteľné a našou úlohou je vyrovnávať pravidlá hry.

Spoločná poľnohospodárska politika je podľa mňa od začiatku veľmi nešťastný koncept. Je veľmi drahá a neefektívna. Tak ako je nastavená nenúti prijímateľa k zlepšeniu kvality. Navyše sa obávam, že zvyšuje infláciu, pretože zvyšuje ceny potravín v rámci Únie. Okrem toho podporuje protekcionizmus, pretože obmedzuje lacnejších výrobcov. Tí sú väčšinou z rozvojových krajín a chcú sa dostať na európsky trh. Myslím si teda, že viac škodí ako pomáha členským štátom, ale nie je to ľahké to zmeniť zo dňa na deň.

Dobrá správa je, že kým v minulosti predstavovala SPP väčšiu polovicu európskeho rozpočtu, tak teraz je to približne tretina. Blíži sa k 30 percentám, avšak krajiny si zachovali pôvodný objem finančných prostriedkov. V absolútnych číslach to teda nešlo dole, ale kým európsky rozpočet narastá, znižuje sa podiel agropolitiky z polovice na tretinu. To považujem za dobrú správu, pretože rozpočet by mal byť orientovaný viac na priority, o ktorých stále viac a viac hovoríme – vzdelávanie, veda a výskum, a rozvojové priority. Aj infraštruktúra je rozvojová priorita a nie spotreba. Poľnohospodárstvo je klasická spotreba.

Spomínali ste, že podporujete záchranné mechanizmy. V budúcnosti však môže dôjsť k požiadavke navýšiť trvalý euroval (ESM). Ako sa staviate k tejto otázke?

Teraz sa k tomu staviam odmietavo. Uvidíme aká bude situácia v budúcnosti, ale v princípe sme sa dohodli na EFSF a aj na ESM, ktoré podporujeme. Nemyslím si však, že v súčasnej dobe by bolo navyšovanie ESM dobrý signál. Chápem, že medzinárodné inštitúcie chcú väčšiu stabilitu a je pochopiteľné, že tlačia na vyššie objemy vo vale. Momentálne si však nemyslím, že je to kľúčová otázka. Už vznik valu ako takého je dobrý signál, pretože Európa má záujem o ochranu spoločnej meny, má záujem na tom, aby sa nákaza nezodpovedných krajín nepreniesla ďalej.

Musíme si však uvedomiť, že eurovaly sú len pomocnými opatreniami, ktoré nemôžu vyriešiť situáciu. Môžu pomôcť len získať čas na realizovanie riešení. Preto sme za ne aj zahlasovali a podporili ich, lebo sme presvedčení, že pomôžu odvrátiť najhoršie, odvrátiť chaos, stabilizovať európsku menu, ale súčasne hovorím, že nie sú všeliekom a ani podstatným riešením.

Tým podstatným riešením je len zodpovedné hospodárenie a štrukturálne zmeny, ktoré môžu naštartovať hospodársky rast. Musia ísť ruka v ruke, preto veľmi vítam fiškálnu dohodu. Jej myšlienky sme presadzovali už rok a pol. Vítam aj to, čo sa schválilo v „six packu“ – pokuty za deficit, pokuty za falšovanie štatistík.

Dlhovú brzdu z fiškálnej dohody sme prijali ako ústavný zákon už 8. decembra minulého roka. Považujem to za najvýznamnejší zákon tohto volebného obdobia, pretože vytvára pravidlá hospodárenia a mantinely pre každú budúcu vládu. Je úspech, že sme to presadili. Mali sme to v programe a neskôr aj v programovom vyhlásení vlády. To, že ide o ústavný zákon, je chvályhodné. Ide o dobrý signál všeobecne, ale aj pre ľudí, že nechceme zadlžovať.

Fiškálny pakt má podobu medzivládnej dohody a mimo zatiaľ ostávajú Veľká Británia a Česká republika. Vzniká nám akási viacrýchlostná Únia – v čom vidíte pre Slovensko výhody a riziká?

Slovensko je súčasťou najlepších európskych klubov. Sme v Únii, sme v eurozóne, sme v Schengene, sme v NATO, sme pri stole, kde sa rozhoduje. Prioritou každej slovenskej vlády by malo byť, aby si toto členstvo nielen udržiavala, ale ho aj rozvíjala. V prípade, že sa niečo stane, aby sme boli s najlepšími. Preto nám strategicky záleží na udržaní eurozóny, pretože je to dobré pre našich ľudí a je to priestor na zlepšovanie života našich ľudí.

Členstvo v týchto kluboch je len prostriedok k tomu, aby sa naši ľudia mohli mať lepšie. Verím, že výhodou fiškálnej únie pre nás je, že sa budú dodržiavať pravidlá a zníži sa riziko dlhovej krízy, ktorej sme dnes svedkami. A aj iných kríz, hospodárskych kríz. Vidíme, že pred tromi rokmi bola Európa absolútne nepripravená na takýto krízový vývoj.

Fiškálnu dohodu vnímam preto veľmi pozitívne. Je napísaná presne v zmysle toho, čo rok a pol presadzujeme. Keď sme pred rokom a pol odmietli pôžičku Grécku z dôvodov, že sa nedá len tak požičať bez zmien, tak sme boli skoro ako „exoti“. Teraz sme úplne v inom svetle. Chápu nás, prečo sme to urobili a dokonca mám pocit, že sme Európe nastavili zrkadlo. Zabralo to. Pohlo sa to správnym smerom aj vďaka Nemecku, ktorého názory sú veľmi blízke tým našim.

Na druhej strane tu existuje riziko prílišnej centralizácie pravidiel. Treba veľmi úzkostlivo sledovať pokiaľ ešte ísť a pokiaľ už nie. Princíp subsidiarity treba veľmi strážiť. Niektoré európske krajiny či inštitúcie chcú, aby sa centralizovalo viac. Jednoducho pokiaľ sa na tom nedohodneme, tak by sa tak nemalo stať. Pri všetkých tendenciách užšej spolupráce, ktorú potrebujeme, potrebujeme aj rýchlejšie rozhodovanie. Mali by sme si pritom však ochrániť tú posvätnú kompetenciu pri rozhodovaní o priamych daniach, o sociálnej oblasti, o dôchodkoch a podobne. V tomto by malo byť aj zachované jednomyseľné rozhodovanie.

Diskutuje sa aj o tom, či Európskej komisii udeliť právo zasahovať do tvorby národných rozpočtov v rámci európskeho semestra…

Citlivá otázka. Keď som hovoril s Čechmi a Britmi v Kodani pred pár týždňami, tak to bol pre nich kritický bod. Oni hovorili, že v žiadnom prípade. Ja to nevidím až tak čiernobielo, ale vidím tam hranicu, za ktorou by sa malo povedať nie. Tou hranicou je to, že národné štáty budú rozhodovať o tom, ako svoj rozpočet zamerajú. Nie je možné, aby bruselský úradník hovoril, že Slovensko by malo dať viac na školstvo, menej na zdravotníctvo atď. O tom budú rozhodovať ľudia, ktorí budú zvolení na Slovensku. Toto je pre mňa tá hranica, za ktorú by sa nemalo ísť.

Rozhodovať o štruktúre nášho rozpočtu musia volení zástupcovia na Slovensku. Ak však úradníci z Bruselu povedia, že – „toto nie je v súlade s prioritami a tým, čo sme sa dohodli a je tu riziko, že nesplníte kritériá.“ – v tomto prípade to celkom chápem.

Terajšia úloha európskych inštitúcii by mala byť v tom, že budú dbať na dodržiavanie pravidiel. Bohužiaľ, pri vstupe Grécka do menovej únie zlyhali a aj v ďalších prípadoch. Treba prísne dodržiavať pravidlá a automaticky to hodnotiť bez nejakých politických vplyvov. Toto by mala byť základná úloha.

Ako vnímate úlohu Európskej centrálnej banky pri riešení krízy?

Mám pocit, že ECB robí, čo môže. Nemyslím si, že sa jej dá niečo vyčítať. Môžeme ju kritizovať za skupovanie dlhopisov problémových krajín. Snaží sa však robiť to, čo má v popise práce – chrániť menu a spĺňať inflačné ciele. Osobne si myslím, že rozhodnutie ísť na minimum úrokových sadzieb je v tomto čase rozumné. Politici by sa však nemali veľmi vyjadrovať k činnosti nezávislých inštitúcií, ktorou Európska centrálna banka je. Ak už vôbec niečo môžem povedať, tak si myslím, že sa snaží urobiť len to najlepšie pre ochranu spoločnej meny a tieto neveľmi ľahké časy zvláda celkom dobre.

V kontexte riešenia krízy, ako sa staviate k otázke vydávania eurobondov?  

Negatívne, pretože máme veľa hriešnikov, veľa nezodpovedných krajín. Eurobondmi by sme presúvali zodpovednosť nezodpovedných na tých zodpovedných. Je absolútne scestné teraz vydávať eurobondy, aby sme preberali zodpovednosť za nehospodárnosť a za zlé rozhodnutia krajín, ktoré dlhé roky zle hospodárili. Myslím si, že filozoficky to nie je správny krok a zároveň by to podľa mňa nepomohlo stabilite meny. Mám totiž obavu, že trhy by sa nedali týmto oklamať. Je to totiž len taký bluf na trhy a nie som si istý, či by na to skočili. Nakoniec by to mohlo mať kontraproduktívny efekt. Myslím, že by sme mali vychádzať z princípu, že problémy treba riešiť tam kde sú a neprenášať a nezahmlievať ich. Eurobondy sú totiž takou myšlienkou zahmlievania riešenia problematiky. Som rád, že ich lídri odmietli.

Kam podľa Vás speje budúcnosť? Federálna Európa alebo odovzdávanie právomocí späť štátom?

Budúcnosť je otvorená, tak ako je otvorená aj Európska únia. Európska únia je živý organizmus, ktorý sa stále vyvíja. Je iná ako pred dvadsiatimi rokmi, je iná ako pred desiatimi rokmi, je iná ako keď sme vstúpili a bude iná o 5-10 rokov. Dobrá správa je, že máme možnosť ju spoluvytvárať. Verím, že tá cesta vedie do budúcnosti v dodržiavaní princípu subsidiarity. V tom, že si budeme strážiť to, čo doma vieme urobiť lepšie.

Nevidím riešenie v centralizácii. Užšia spolupráca neznamená centralizáciu. Neviem si predstaviť, že budeme mať jednu vládu s jedným rozpočtom v Bruseli. Viem si však predstaviť, že sa dohodneme na financovaní a užšej spolupráci napríklad vo vede a výskume, kde môžeme byť úspešnejší spolu alebo pri ochrane spoločných hraníc.

Ktoré európske témy by úplne vylúčili povolebnú spoluprácu s niektorou stranou?

Čo sa týka európskych tém, tak nemáme medzi sebou až také rozdiely. Možno akurát so SaS. Osobne si neviem predstaviť spoluprácu s nimi, pokiaľ nezmenia názor na európske témy. V tomto prípade by bola nutná dohoda s inými stranami, aby to bolo funkčné. V zásade, ak hodnotím slovenskú politickú scénu, tak iba táto strana sa zviezla na vlne populistického euroskepticizmu a mám pocit, že skôr podľahli vlne nezodpovedného populizmu na úkor potrebných a zodpovedných rozhodnutí. Bohužiaľ, išlo im viac o seba, ako o záujmy našich ľudí.

Pozadie

Rozhovor patrí do série realizovanej v rámci spracovania analýzy postojov slovenských politických strán k európskym otázkam pred parlamentnými voľbami 2012. Výsledky analýzy budú prezentované 2. marca v priestoroch Európskeho informačného centra v Bratislave. 

REKLAMA

REKLAMA