Biopalivá sú predĺženou rukou fosílnych palív

Ak budeme ignorovať závislosť krajín na dovoze ropy, stratíme veľkú časť informácii o príčinách súčasných finančných a hospodárskych problémov, uviedol v rozhovore pre EurActiv Alexander Ač. Ako riešenie vidí vyčerpanie zásob neudržateľných zdrojov energie, aby sme dokázali pokročiť k tým udržateľným.

Alexander Ač
http://euractiv.sk

Často dávate do súvislosti závislosť krajín na dovoze ropy a zlú finančnú situáciu v niektorých krajinách EÚ, najmä takzvanej skupine PIIGS, pričom vychádzate z teórie Luis de Sousu. Nie je to len vypichnutie jedného ukazovateľa na úkor druhých, keďže najviac závislé sú Malta , Luxembursko a Cyprus?

V zásade platí to, že ak chcete mať reálny ekonomický rast, tak potrebujete mať aj reálny rast spotreby. Existuje štúdia fyzika Tima Garretta z univerzity v Utahu, ktorý vypočítal, že dlhodobo platí pomerne konštantný vzťah medzi reálnou hodnotou peňazí a spotrebou energie. Vypočítal, že na jeden dolár pripadá takmer 10 miliwattov energie.

Portugalský analytik Luis de Sousa sa pozrel na energetickú závislosť v zmysle podielu spotreby ropy na celkovej spotrebe energie. Zistil, že krajiny Európskej únie, ktoré majú tento podiel najvyšší, majú aj najväčšie finančné problémy – Grécko, Portugalsko, Írsko. Očakáva sa, že podobné problémy postihnú i Španielsko či Taliansko. Z tejto analýzy vynechal menšie a ostrovné krajiny, to znamená Cyprus, Maltu a Luxembursko. Tieto krajiny sú špecifické, tým že ide napríklad o ostrovné krajiny s malou plochou a počtom obyvateľov. To znamená, že ich ekonomika funguje na iných princípoch. Luxembursko je zase veľmi malým a zároveň najbohatším európskym štátom čo sa týka výšky HDP na obyvateľa. A hlavne je to ekonomika založená na sektore služieb, najmä bankovníctva, čiže svoje príjmy majú zabezpečené iným spôsobom a môžu si dovoliť financovať aj tie vyššie ceny ropy.

Problém je, že finančnej kríze naozaj predchádzal niekoľkonásobný nárast cien ropy na svetových trhoch. Tie štáty, ktoré na jej dovoz vynakladajú väčšie výdaje, aby ich ekonomika mohla fungovať, bol vplyv najsilnejší. Prejavilo sa to napríklad rastúcim zadlžením a neschopnosťou financovať tento rastúci dlh.

Pozícia slovenskej ekonomiky vyzerá podľa tohto grafu pomerne bezpečne…

Slovensko je relatívne na jeho konci. Samozrejme nemožno povedať, že drahý dovoz ropy je jediným faktorom. Zvýrazňuje však skutočnosť, že v ekonomických alebo finančných analýzach sa energia často vôbec neodráža a mnoho ľudí ju ignoruje. Situáciu chcú potom riešiť ďalším zadlžením, ale chýba im ten pohľad, že daný dlh musí mať nejakú reálnu podloženú hodnotu, napríklad v nákladoch na energie. Takže áno, Slovensko je na konci, ale to neznamená, že sa do problémov nedostane skôr ako Rakúsko, ktoré môže mať napríklad zodpovednejšiu finančnú politiku. Čiže nejde o jediný faktor, ale myslím si, že ak budeme ignorovať energetiku, tak veľkú časť informácii pri analýzach príčin súčasných problémov stratíme. A to neplatí len pre eurozónu, ale aj iné oblasti sveta.

Aké sú náklady krajín EÚ na dovoz fosílnych palív a energií pre potreby svojho hospodárstva a dopravy?

Podľa údajov Európskej komisie sú priemerné ročné náklady na dovoz energií všeobecne, nielen ropy, vo výške 700 euro na jedného obyvateľa. Samozrejme, v rôznych krajinách je výška nákladov odlišná. Každá krajina má iné zloženie dovozu energií. Ale ako je známe, Slovensko a veľkú časť Európy zásobuje ropou a zemným plynom Rusko, čiastočne Nórsko a krajiny, ktoré ťažia v Severnom mori. Táto ťažba však pomerne rýchlo klesá, takže je viac ako pravdepodobné, že dlhodobé náklady na nákup týchto energetických zdrojov budú rásť, hoci s určitými krátkodobými výkyvmi.

Ako by podľa Vás mohlo vyzerať udržateľné spracovanie a využívanie fosílnych palív? Sú palivá s biozložkou riešením alebo len odsunutím problému?

Ja si myslím, že jediná odpoveď znie, že keďže ide o neobnoviteľný zdroj, udržateľné spracovanie nie je žiadne. Musíme využiť všetky zostávajúce zdroje, či už ropné alebo uhoľné, aby sme sa mohli zaobísť bez nich. Iná možnosť neexistuje. Ropa sa tvorí veľmi pomaly – niekoľko desaťtisíckrát pomalšie ako my ju spotrebúvame. Nejaká minimálna udržateľná spotreba tam je, a tá sa rovná rýchlosti jej tvorby. Udržateľné znamená, že niečo využívame tak rýchlo ako sa tvorí. Čiže jediným riešením, ktoré nám ešte zostáva, je použiť všetko neudržateľné, aby sme dokázali pokročiť k ďalším zdrojom, ktoré budú udržateľné.

Problém s biopalivami je ten, že stále potrebujete energetické vstupy v podobe fosílnych palív. Takisto pri ich produkcii, hnojení, zavlažovaní a zbere plodín sú veľké energetické vstupy, čo zväčšuje problém s energetickou návratnosťou. Každý zdroj energie má tzv. parameter energetickej návratnosti, teda pomer investovanej energie k pomeru získanej energie. Biopalivá trpia tým, že energetický dodatočný zisk, ich pridaná hodnota, a teda to, na čo sú určené, je veľmi nízka.

Takisto tým, že sa vyčerpávajú ložiská, klesá i návratnosť ťažby ropy. Keď v počiatku ťažby bola návratnosť na úrovni 100, dnes je to medzi 20 – 30, niekde ešte menej. V prípade biopalív sa ich maximálna účinnosť odhaduje v pomere 1:3. Závisí to však aj od geografie a podnebia krajiny, kde sa pestujú a spracovávajú biopalivá. Niektorí dokonca hovoria, že energetický zisk biopalív je mínusový, čiže potrebujeme dodať viac energie a v mnohých lokalitách môžu fungovať iba vďaka dotáciám. Takže biopalivá sú veľmi zlým spôsobom náhrady. Vlastne to ani nie je náhrada, ale predĺžená ruka fosílnych palív.

Dosiahnutie ropného zlomu priznala už aj Medzinárodná energetická agentúra. Zároveň však predpovedá globálny nárast produkcie fosílnych palív, najmä kvapalného plynu a nekonvenčných zdrojov. Americká EIA takisto predpovedá, že produkcia kvapalných palív do roku 2035 výrazne stúpne. Akú produkciu teda máme očakávať?

Čo sa týka IEA, tak naozaj došlo k tomu, že po prvýkrát zanalyzovali všetky dostupné údaje o vývoji ťažby, respektíve rýchlosti vyčerpávania existujúcich ropných poli, plus vzali do úvahy aj plánované energetické projekty, o ktorých sa vie, že sú alebo budú financované. Po spočítaní týchto údajov zistili, že množstvo konvenčnej ropy, takzvaná ťažba ropy na pevnine a v plytkých moriach už dosiahla svoje maximum v roku 2006. Podľa ropných geológov to bolo už rok predtým. Agentúry preto vo svojich prognózach a projekciách hovoria, že ťažba a zásoby najkvalitnejšej konvenčnej ropy klesajú. Avšak do celkového množstva tekutých palív sa počítajú aj biopalivá, tekuté zložky zemného plynu, nekonvenčná ropa, či ropné piesky napríklad v Kanade, kde sa ekologicky veľmi zaťažujúcim spôsobom získavajú takmer 2 až 3 milióny barelov suroviny denne.

Problém pri týchto projekciách je započítanie faktora ceny energie na svetových trhoch. Oni v zásade nepredpokladajú nejaké veľké výkyvy v cenách ropy. A ak predpokladáte mierne stabilný nárast ceny ropy, zabezpečuje vám to tiež stabilne rastúce investície do budúcnosti. Ak však dôjde k prepadu ceny, ako v prípade finančnej krízy, tak tie energetické projekty, ktoré boli návratné pri pôvodnej cene, povedzme 100 a viac dolárov, budú pri nižšej cene stratové. Túto cenu ropy nevie nikto predpovedať.

Domnievam sa, že celková rastúca spotreba tekutých palív by bola možná iba v prípade, ak by sme predpokladali stabilné finančné trhy. Čo si ale myslím, že je predpoklad veľmi problematický, najmä v svetle toho, čo sme videli. Ceny síce prudko rastú, ale ich rast nie je udržateľný. V určitej chvíli sa jednoducho cena dostane príliš vysoko, zaťažuje ekonomiku, a finančné trhy reagujú chaoticky a náladovo. Energetické prognózy súvisia aj s psychológiou finančných trhov. Pointa je v tom, že predpoveď rastúcej spotreby predpokladá mierne rastúcu cenu, ktorá udrží investície a takisto je k dispozícii kapitál. Tento predpoklad však podľa mňa neodráža realitu fungovania finančného sektoru.

Ako hodnotíte posledný vývoj v rámci OPEC, neschopnosť jej členov dohodnúť sa na zvýšení dodávok a jednostranný prísľub Saudskej Arábie či náznaky ďalších krajín, že produkciu aj tak zvýšia?

Treba si uvedomiť, že OPEC je ropný kartel, ktorého cieľom je zásobovať ostatné krajiny. Najviac ropy v rámci OPEC vyváža Saudská Arábia, mimo tejto organizácie je prednedávnom predbehlo Rusko.

Problém je v tom, že podľa viacerých analytikov a geológov na základe dostupných informácii o zásobách ropy, ktoré sú napríklad v Saudskej Arábii veľmi veľké, v horizonte 20 – 40 rokov táto krajina svoje zásoby vyčerpá. Reálne tam dochádza k populačnému rastu i rastu spotreby. Potenciál vývozu klesá už teraz. Čo sa týka ich prísľubu, že zvýšia ťažbu, podľa čísel by to znamenalo zvýšenie ťažby asi o milión barelov ročne, teda približne o 10 percent. To je extrémny nárast. Na druhej strane existuje teória voľnej ťažobnej kapacity – nevyužívajú všetky ropné vrty, všetky voľné kapacity, takže určitý potenciál na zvýšenie ťažby existuje, ale obávam sa, že to nemôže byť dlhodobo udržateľné.

To, prečo sa nedohodli, odráža skutočnosť, že OPEC už niekoľko rokov nezvýšil kvóty na export ropy. Možno rátať aj s tým, že tlak alebo politická ochota bude časom klesať aj v budúcnosti. Súvisí to pravdepodobne aj s dlhodobým poklesom podielu exportu ropy, ktorú získavame z OPECu, kde rolu preberie Rusko. Myslím si, že schopnosť dohodnúť sa na nejakej spoločnej politike v rámci OPEC bude stále viac problematickejšia.

Pozrime sa ešte na jadrovú energetiku, ktorá je vysoko diskutovanou témou. Mnohých zaskočilo rozhodnutie Nemecka, ktoré plánuje svoju budúcnosť bez jadra. Ako hodnotíte túto zmenu energetickej politiky?

Podobné tlaky sú aj inde, napríklad v Japonsku. Pri Nemecku treba pamätať na to, že sa zaviazalo k znižovaniu emisií spolu s ostatnými krajinami EÚ. Realita je taká, že jadro má jednu z najnižších uhlíkových stôp na množstvo vyrobenej energie. Zmena koncepcie politiky veľmi skomplikuje snahy v krátkodobom horizonte naplniť tieto záväzky. Jadrová energetika reálne prispieva k znižovaniu emisií. Nemci budú podľa mňa nútení dovážať energiu napríklad z Francúzska, ktoré ju vyrába vo veľkom práve v jadrových elektrárňach. Nemecko má obrovskú spotrebu elektriny, obrovskú hustotu populácie. Neviem si predstaviť, že by jadrovú energetiku úplne zrušili. Samozrejme, majú plány na rozvoj veternej či solárnej energetiky a biomasy, ale to sú projekty dlhoročné a v súčasnosti sú skôr doplnkom. Podľa mňa je však tento prístup nereálny a zmenia ho. Je to skôr rýchle emotívne rozhodnutie, od ktorého ustúpia.

V Českej republike, kde pôsobíte, sa podieľate na projekte CzechGlobe, ktorý financuje EÚ prostredníctvom Európskeho fondu regionálneho rozvoja a ministerstvo školstva. Môžete ho v krátkosti predstaviť, napríklad v čom je váš projekt inovačný? Ako zatiaľ hodnotíte podporu cez eurofondy a údajnú nadmernú byrokraciu?

Financovanie tohto projektu začalo vlastne len tento rok v januári a naplánované je do roku 2014. Inovácia je v tom, že sa snažíme prepájať základný výskum na úrovni procesov, ktoré prebiehajú doslova na molekulárnej úrovni až po úroveň celých ekosystémov, teda až po diaľkový prieskum v podobe sledovania ekosystémov z lietadla, satelitmi a podobne. Peniaze idú hlavne na prístroje, vybavenie laboratórií, ale tiež na ľudský kapitál, čiže platy. Podpora ale časom klesá, nie je rovnaká celé obdobie. Prvý rok je to najviac, potom klesá. Projekt má vytvoriť portfólio, podmienky vybudovanie centra so špičkovým vedeckým vybavením, ktoré by sa potom dokázalo udržať z zdrojov. Čiže je to naštartovanie určitej vedeckej infraštruktúry, ktorá sa má ale potom uživiť sama. Dôležitý je tlak na aplikovaný výskum, a prepojenie na priemysel, firmy, ktoré by prejavovali záujem o produkty tohto výskumu.

Čo sa týka administratívy, tak je naozaj problematická. Napríklad sa oneskorujú výberové konania. Každý prístroj nad určitú cenu potrebuje prejsť výberovým konaním. Takisto sa robí výberové konanie na stavebnú firmu. Všetko to kontroluje ministerstvo, ktoré s tým reálne nič nemá, len skontrolujú proces výberového konania. Často teda proces spomaľujú. Takisto musíme vyplňovať pracovné výkazy, čo je dosť veľká záťaž. Ide síce o veľa peňazí, ale niekedy si človek povie, že lepšie nemať nič ako problémy, ktoré s tým súvisia. Myslím, že tá byrokracia je väčšia než by musela byť.

Alexander Ač je vedeckým pracovníkom v Centre výzkumu globální změny Akadémie věd ČR (CzechGlobe) v Brne.

REKLAMA

REKLAMA