Boris Tarasjuk: Posilňovanie energetickej spolupráce s Ruskom je “vážnou chybou”

S Borisom Tarasjukom sme sa rozprávali o nedávnej plynovej kríze a Ukrajine ako tranzitnej krajine. Tarasjuk vyhlásil, že krízu vyprovokovalo Rusko zámerne a Ukrajina nemohla nič robiť. Súčasne varoval EÚ pred užšou energetickou spoluprácou s Moskvou. Severnú a Južnú vetvu nepovažuje za konkurentov ukrajinskej energetickej infraštruktúry. Niekdajší minister zahraničia Ukrajiny je presvedčený, že jeho krajina sa skôr alebo neskôr stane členom NATO a EÚ. Nevylučuje, že nedávne udalosti v Gruzínsku, ako i spory na domácej politickej scéne, majú vplyv na víziu integrácie, je však optimista. Boris Tarasjuk je členom Verkhovnej Rady (ukrajinského parlamentu) a súčasne predsedom parlamentného Výboru pre európsku integráciu. Okrem funkcie šéfa ukrajinskej diplomacie v minulosti zastával viacero diplomatických postov doma a v zahraničí.

Borys Tarasyuk
http://euractiv.sk
  • Pán Tarasjuk, myslíte si, že sa nedávnej plynovej kríze nedalo predísť? Váš prezident Juščenko predsa vyhlásil, že súčasná zmluva o dodávkach plynu je horšia, než návrh, ktorý ponúkalo Rusko Ukrajine v decembri 2008…

Plynovej kríze bolo možné vyhnúť sa, ale musela by tu byť jedna podmienka: iné správanie sa Ruska. To je príčinou krízy, ktorú sme mali. Rusko vyprovokovalo krízu zámerne. V auguste uplynulého roku sme iniciovali vyjednávania o budúcom plynovom kontrakte pre rok 2009, ale bez výsledkov. Rusi využili časovú tieseň, tlak okolností a medzinárodnú verejnú mienku s cieľom zdiskreditovať Ukrajinu. Povaha krízy mala viac rozmerov a sledovala viacero cieľov. Mimochodom, šlo už o druhú krízu, ktorú sme zažili. Prvá sa objavila cez zimu 2005-2006, žiaľ, Európska únia si z nej nevzala ponaučenie.

Existuje viacero dôvodov, pre ktoré Rusi krízu vyprovokovali:

  • Jedným z dôvodov bola snaha získať prístup k ukrajinskej energetickej infraštruktúre, ktorá je najväčšia v Európe – je dlhá 38.800 kilometrov.
  • Druhým bolo potrestanie Ukrajiny. Naša krajina sa na rozdiel od Ruska zasadzuje o iné, demokratické hodnoty. Presadzujeme ich vďaka víťazstvu demokracie počas Oranžovej revolúcie z roku 2004. Trestanie sme začali pociťovať od roku 2005, toto bolo pokračovaním, resp. prejavom konzistentnosti ich politiky nátlaku.
  • Po tretie, snažili sa ukázať krajinám EÚ, vrátane Slovenska, kto je tvorcom pravidiel. Ukázali svoju schopnosť použiť dodávky plynu ako nástroj zahraničnej a bezpečnostnej politiky.
  • Súčasne sa snažili podkopať ukrajinskú ekonomiku presadením cien za dodávky plynu, ktoré sú pre Ukrajincov najmenej výhodné.

.

  • V utorok 27. januára cestoval prezident Juščenko do Bruselu, kde prisľúbil, že obdobná kríza sa už v budúcnosti nezopakuje. Na druhej strane, EÚ prisľúbila užšie spolupracovať s Ukrajinou v niektorých energetických otázkach. Myslíte si, že sa obraz Ukrajiny ako spoľahlivej tranzitnej krajiny nepoškodil?

Ukrajina bola vždy spoľahlivou tranzitnou krajinou, ako v minulosti, keď sa sovietsky plyn prepravoval zo Sibíre, tak i počas ostatných rokov svojej nezávislosti. Čo sa týka spoľahlivosti, s Ukrajinou nebol v otázke tranzitu nikdy žiaden problém. Ten nastal až vtedy, keď Rusi skúsili zavrieť kohútik na vstupe do ukrajinskej energetickej infraštruktúry. Ukrajina nemôže vykonávať zmluvné záväzky za Rusov. Rusko musí dodať plyn na začiatok sústavy a my ho potom dopravujeme do spotrebiteľských krajín, aj na Slovensko. Ak nie je dodaný žiadny plyn, ako môže Ukrajina plniť svoje záväzky ako tranzitná krajina?

Mimochodom, popri Rusku je Ukrajina najväčšou tranzitnou krajinou v Európe. Naša kapacita dokáže prepraviť ročne 150-170 mld. kubických metrov plynu. Rusko cez Ukrajinu prepravuje v súčasnosti 110 mld. m3 za rok. Kapacita našej infraštruktúry je oveľa väčšia, než súčasná potreba.

Môj záver je, že Ukrajina ako tranzitná krajina nikdy nespôsobila problém s dopravou ruského plynu do Európskej únie, ani v roku 2006, ani teraz v januári. Vždy, keď Rusko dodávalo plyn do ukrajinského potrubia, my sme zabezpečili jeho prepravu do spotrebiteľských krajín.

Od 1. do 6. januára 2008 Ukrajina exportovala všetok plyn z Ruska do EÚ. Na druhej strane, medzi Ruskom a Ukrajinou neexistoval žiaden kontrakt, pretože Rusi sa zdráhali podpísať spravodlivú zmluvu. Za takýchto okolností Rusko prestalo dodávať technický plyn, ktorý Ukrajina potrebuje na zabezpečenie transportu cez svoj plynovodný systém. Viete, na pumpovanie všetkého plynu z ďalekého východu na ďaleký západ krajiny potrebujeme 21 mil. m3 technického plynu denne. Znamená to, že za prvých šesť januárových dní sme museli nájsť 126 mil. m3, aby sme zabezpečili tranzit. Preto sme zobrali 52 m3 z ruského plynu a zvyšnými 74 mil. m3 sme dotovali EÚ v zmysle zabezpečenia tranzitu z vlastných zásob. Rusko úplne zastavilo dodávky 7. januára, takže odvtedy Ukrajina nemohla spraviť nič.

  • Môže sa teda krízová situácia zopakovať?

Podľa môjho názoru, ak bude Rusko zmluvu implementovať a bude si plniť medzinárodné záväzky, nebude žiaden problém. Kontrakt, ktorý dohodli premiéri, pán Putin a pani Tymošenková, bude v otázke tranzitu platiť najbližších 10 rokov. Desať rokov je veľmi uspokojivé obdobie pre všetkých, pre dodávateľov, tranzitnú krajinu a pre spotrebiteľov. Dúfame, že Rusi neurobia nič podobné, ako urobili teraz v januári alebo pred tromi rokmi.

  • V Európe sa ozývajú hlasy, ktoré hovoria, že plynová kríza spochybnila vzťahy EÚ a Ukrajiny. Podľa vášho názoru, aký vplyv má kríza na vzťahy s Ukrajinou, resp. vzťahy EÚ a Ruska?

Ukrajina a Rusko sledujú vo vzťahoch s EÚ rôzne ciele. Ukrajina ašpiruje na členstvo v nej, Rusko nie. Pre oboch, EÚ aj Ukrajinu, je dôležité mať Rusko za spoľahlivého, demokratického a spolupracujúceho partnera. Ale pamätajme si, Rusko je vinné za plynovú krízu, s ktorou Ukrajina nemá nič do činenia. Nemyslím si, že by nedávna kríza znížila dôležitosť a povahu našich vzťahov s EÚ, pretože o EÚ nemáme záujem len pre hospodárske dôvody. Zdieľame spolu i ďalšie veci – demokraciu, hodnoty, záujem o energetickú bezpečnosť. Je to veľmi dôležitý vzťah. Nepodceňujte Ukrajinu, je to križovatka z Ruska do EÚ, z Európy do Ázie. Ukrajina mala, má a bude mať veľký záujem byť spoľahlivým partnerom EÚ.

  • Ako na Ukrajine vnímate plány na výstavbu Severnej a Južnej vetvy, z ktorých obe obchádzajú vaše územie a súčasne sú energetickými projektmi Ruska? Čo projekt Nabucco?

Európa robí vážnu chybu, ak sa výrazne a intenzívne spolieha na Rusko ako zdroj zemného plynu. Tento zdroj má najväčší podiel medzi všetkými zdrojmi plynu pre EÚ, podieľa sa na nich 27 percentami. Žiadny ďalší zdroj plynu, ktorý dováža EÚ, nie je ako tento. Ak bude EÚ viac závislá na ruskom zdroji, Rusko to využije ako nátlakový nástroj pre svoju zahraničnú politiku a vyjednávania. Ako sme toho boli svedkami teraz v januári, je to reálna a konkrétna hrozba pre milióny ľudí v európskych krajinách.

Skôr ako hľadať alternatívne cesty pre plyn z Ruska, EÚ by mala hľadať alternatívne trasy, ktoré nevychádzajú z Ruska a Rusko obchádzajú, pretože európska závislosť je už teraz veľká. Napríklad by sme sa mali pozrieť na Strednú Áziu, kde sú najväčšie ložiská plynu – Turkmenistan, Uzbekistan, Kazachstan. Mali by sme postaviť nový plynovod zo Strednej Ázie cez Kaspik, Čierne more a Ukrajinu do EÚ. Spoločne s projektom Nabucco by to bol veľmi perspektívny plynovod. Európskej únii by som odporučil zamerať sa na tie trasy dodávok plynu, ktoré nie sú závislé na Rusku.

Pre nás nie sú spomenuté nové plynovody problémom. Napríklad, Severná vetva nedokáže konkurovať našej infraštruktúre. Bude prepravovať dodatočných približne 20 mld. kubických metrov za rok, zatiaľ, ako som už spomenul, kapacita Ukrajiny je 150-170 mld. m3 ročne.

  • Prejdime k bezpečnostným otázkam. V auguste minulého roka Rusko vojensky intervenovalo v Gruzínsku. Podobne ako Gruzínsko pred konfliktom, ani Ukrajina nemá úplne bezproblémové vzťahy s Moskvou. V horizonte niekoľkých rokov budete spolu diskutovať o nových podmienkach pre prenájom prístavu Sevastopoľ pre ruskú Čiernomorskú flotilu. Nachádza sa na Kryme, čo je etnicky ruská oblasť. Moskva zvykne pod zámienkou ochrany etnicky ruských obyvateľov vojensky intervenovať za svojimi hranicami; tak tomu bolo aj v prípade Gruzínska. Dovoľte mi špekuláciu: Neobávate sa ruskej ofenzívy v prípade, ak nebude Ukrajina ochotná podpísať dohodu o ďalšom prenájme prístavu, ktorá by viac sledovala ruské, než vaše záujmy?

Dovoľte mi najskôr povedať, že nesúhlasím s porovnávaním situácie v Južnom Osetsku a Abcházku so stavom na Ukrajine a nesúhlasím s ich kladením na jednu úroveň. Situácia v gruzínskych separatistických regiónoch a na Kryme na Ukrajine je rozdielna. Južné Osetsko a Abcházko nie sú pod kontrolou gruzínskych úradov. Krym je pod úplnou kontrolou centrálnych úradov Ukrajiny. Z vojenského hľadiska sa preto tieto prípady nedajú porovnať. Naviac, Ukrajina je jedným z najsilnejších štátov v Európe čo do vojenských kapacít a početnosti ozbrojených síl. Vojensky zaútočiť na Ukrajinu by bolo šialenstvo pre kohokoľvek, vrátane Ruska. Je to fikcia.

Na druhej strane, Rusko ukázalo svoju novú črtu. V nadväznosti na plynový monopol a používanie tohto prírodného zdroja ako nátlakového nástroja, po prvýkrát za posledné roky použilo otvorenú agresiu voči susednej krajine. Názorne to dokazuje agresívnu povahu. Reakcia medzinárodného spoločenstva by preto mala byť veľmi konsolidovaná, jednotná a rázna; predovšetkým reakcia zo strany EÚ. Medzinárodné spoločenstvo inak vysiela zlú správu Rusku o tom, že medzinárodné právo možno obchádzať, záväzky vyplývajúce z členstva v OSN, ako i z členstva s OBSE, možno porušovať.

  • Ako vnímate vo svetle nedávnej plynovej krízy a udalostí v Gruzínsku spoluprácu v rámci GUAM? Dokáže byť i v týchto náročných časoch stále perspektívnou a efektívnou?

Pomenovanie GUAM vychádza zo začiatočných písmen štyroch krajín – Gruzínsko, Ukrajina, Azerbajdžan a Moldavsko. GUAM bol vytvorený v polovici 90-tych rokov ako odpoveď na potrebu spolupracovať v oblasti bezpečnosti. V tom čase sa konala konferencia, ktorá mala revidovať Zmluvu o konvenčných zbraniach v Európe (CFE Treaty), na ktorej sa dohodli NATO a niekdajšia Varšavská zmluva v čase potenciálnej vzájomnej konfrontácie. Časti území krajín GUAM boli zmluvou CFE označené za tzv. zakázané oblasti, v ktorých sa nemohli nachádzať zbrane a výzbroj. Tieto skutočnosti nás viedli k užšej spolupráci počas konferencie OBSE. Neskôr sa potreba spolupráce zjednotila a transformovala na nevyhnutnosť vytvorenia medzinárodnej organizácie s bezpečnostným zameraním. V roku 1997 bol preto vytvorený GUAM, aby sledoval niekoľko funkcií, ale bezprostredný dôvod, pre ktorý vznikol, dnes už neexistuje.

V súčasnosti sa v rámci GUAM zameriavame najmä na hospodárske projekty, napríklad využívanie a prepravu energetických zdrojov Azerbajdžanu a Ukrajiny. Dokázali sme vytvoriť zónu voľného obchodu medzi štyrmi krajinami, čo je myslím celkom úspech, nakoľko zóna voľného obchodu s Ruskom nefungovala. Rovnako nefunguje ani v rámci Spoločenstva nezávislých štátov (CIS).

Súčasne, patríme do rovnakej oblasti, čiernomorského regiónu. Je to dôležité z hľadiska integrácie morskej a železničnej dopravy. Taktiež spolupracujeme v oblastiach, ako napríklad boj proti organizovanej kriminalite, či nešírenie rôznych druhov zbraní hromadného ničenia. S pomocou USA sme vytvorili Centrum pre boj proti organizovanému zločinu, v rámci ktorého môžu ministri vnútra štyroch krajín spojiť svoje úsilie v boji proti nelegálnej migrácii a pašovaniu drog.

V roku 2006 sa GUAM transformoval na „GUAM – Organizáciu pre demokraciu a hospodársky rozvoj“ so sídlom v Kyjeve. Je to veľmi perspektívna organizácia, ktorá má dobré vzťahy s USA, Japonskom, Poľskom a Českou republikou. Rovnako sa nám podarilo nadviazať dobré vzťahy s EÚ.

  • Aké sú očakávania Ukrajiny od EÚ a NATO? V apríli 2008 hlavy krajín NATO neposlali Ukrajine pozvánku do Aliancie. Súčasne, v Európskej únii sa čoraz častejšie diskutuje o tom, či je rozšírenie z hľadiska budúcnosti najlepším scenárom. Viacerí tvrdia, že lepším usporiadaním vzťahov EÚ a Ukrajiny by bol istý druh posilnenej alebo špeciálnej spolupráce, napríklad v rámci aktuálne navrhovaného projektu „Východného partnerstva“…

V apríli 2008 v Bukurešti NATO neodmietlo členstvo Ukrajiny, ale lídri konštatovali, že obe krajiny, Ukrajina a Gruzínsko, budú členmi Aliancie. Je to bezprecedentné stanovisko, ktorého znenie formulovali lídri NATO. Nie je to už len politika otvorených dverí, ako v minulosti, ale lídri prikázali ministrom zahraničia zamyslieť sa nad revíziou  spôsobu implementácie Akčného plánu pre členstvo Ukrajiny a Gruzínska.

Nie je to pozvánka na členstvo, ale k akčnému plánu. V tomto smere nebolo rozhodnutie pozitívne, ale v decembri uplynulého roka sa ministri v Bruseli rozhodli iniciovať nový formát spolupráce s Ukrajinou v rámci tzv. Ročných národných programov (YNP). YNP sú neoddeliteľnou súčasťou Akčného plánu pre členstvo. Znamená to, že vzťahy, ktoré sa za ostatné tri roky vyvíjali v línii s akčným plánom, budú transformované na vyššiu úroveň. Udalosti na Kaukaze sa dotkli perspektívy členstva Ukrajiny a Gruzínska, ale skôr alebo neskôr sa Ukrajina nevyhnutne stane členom Aliancie.

Čo sa týka Európskej únie, očakávam, že vyjednávania o novej dohode, ktorá sa bude volať Asociačná dohoda, sa uzavrú v tomto roku. Aj Slovensko malo pred svojim pripojením sa k EÚ obdobný dokument. Znamená to, že kladieme základy pre budúce členstvo v NATO a EÚ.

  • Pred niekoľkými rokmi, keď ste navštívili ako minister zahraničia Slovensko, povedali ste, že ak sa chce Ukrajina pripojiť k EÚ a NATO, neexistuje iný než „oranžový“ scenár pre vládnu koalíciu. V posledných mesiacoch sme svedkami vážnych sporov medzi niekdajšími oranžovými lídrami, premiérkou Tymošenkovou a prezidentom Juščenkom. Má podľa vás „oranžová“ koalícia šancu stabilne vládnuť v budúcnosti, napríklad po budúcich parlamentných voľbách?

Ak hovoríme o problémoch medzi lídrami niekdajšieho oranžového tímu, áno, žiaľ, objavili sa už na začiatku roka 2005, rok po víťazstve Oranžovej revolúcie. Aj napriek týmto problémom sme ale dokázali opätovne vytvoriť oranžovú alebo demokratickú koalíciu, ktorá sa skladá z dvoch hlavných prvkov – Bloku Júlie Tymošenkovej a bloku Naša Ukrajina – a Litvinovho bloku. V decembri 2008 sme podpísali dohodu o novej koalícii v parlamente, čím sme opäť spojili demokratické sily tvoriace parlamentnú väčšinu. Žiaľ, z prostredia prezidentskej kancelárie sa objavili snahy o podkopanie tohto vývoja udalostí.

Ostatné scenáre môžu byť úplne v protiklade s našimi ideálmi a hodnotami. V takom prípade by mohli naši oponenti mať hlavné slovo v parlamente, v krajine a mohlo by dôjsť k zmene kurzu zahraničnej politiky. Máme problémy, sú to problémy osobností, ale všeobecný kurz, ako ho definoval v období 2004-2005 oranžový tím, zostáva, takže som optimista.


Boris Tarasjuk poskytol rozhovor počas medzinárodnej konferencie GLOBSEC 2009, ktorá sa uskutočnila 29. januára 2009 v Bratislave. Konferenciu organizovala Slovenská atlantická komisia (SAC).

REKLAMA

REKLAMA