EÚ čelí úplne iným problémom, ktoré v USA ani neexistujú

Nezáleží na tom, koľko hovoríme o spoločnej energetickej politike EÚ, mnohé príklady ukazujú odlišné preferencie jednotlivých členských štátov. O spoločných záujmoch a rozdieloch vnútri EÚ aj vo vzťahu s USA hovoril v rozhovore pre český EurActiv analytik Arunas Molis.

Arunas Molis
Zdroj: NATO Energy Security Center of Excellence

Čelia EÚ a USA v oblasti energetiky rovnakým alebo aspoň podobným výzvam? Alebo sa každý nachádza v úplne odlišnej situácii?

Každá z týchto dvoch únií funguje na inom základe. Pokiaľ hovoríme o nejakej spoločnej energetickej politike pre každú z nich, je treba pamätať na tieto rozdielne základy. Spojené štáty majú federálnu vládu, ktorá môže stanovovať určité základné podmienky, implementovať plány a sledovať plnenie rôznych priorít, strategických cieľov a podobne. Európa je však v odlišnej situácii. Áno, čelí, samozrejme, iným výzvam než sú tie, s ktorými musia naložiť Spojené štáty. Ale zo všeobecného hľadiska je možné povedať, že tým zásadným rozdielom sú práve rôzne prístupy ku koordinácii spoločnej energetickej politiky, či už ide o jej vnútornú alebo vonkajšiu dimenziu alebo o koordináciu spoločného energetického trhu.

Európska únia čelí úplne iným problémom, ktoré v USA ani neexistujú. To, čo by v USA nebolo zrozumiteľné, sú národné špecifiká, ktoré často brzdia dôležité dohody a riešenia určitých problémov. Napríklad každý z členských štátov EU má svojich „národných šampiónov“. Samozrejme, môžeme tu hovoriť o otázkach energetickej závislosti alebo potrebe diverzifikácie, čo sú témy dôležité na oboch stranách. V Spojených štátoch je však podľa mňa riešenie týchto problémov oveľa efektívnejšie. A to je práve tá otázka, ktorej Európa v súčasnej dobe čelí – je to otázka koordinácie.

Je možné súhlasiť s tým, že hlavná deliaca línia leží v EÚ medzi starými a novými členskými štátmi?

V niektorých prípadoch je takýto záver pravdepodobne správny. Na druhú stranu, mnoho rozdielov je možné nájsť tiež medzi jednotlivými starými členskými štátmi alebo jednotlivými novými štátmi. A medzi členmi EÚ15 a novšími členmi je možné nájsť aj niektoré podobnosti. Pozrime sa napríklad na najdôležitejšiu tému európskej energetickej politiky. Tou je už roky vytvorenie jednotného trhu s energiami a vybudovanie infraštruktúry, ktorá by prepojila jednotlivé členské krajiny.

Otvorený trh je v záujme nových členských štátov: najmä tých z východnej časti EÚ ako sú krajiny Vyšehradskej štvorky. A je tiež hlavný záujmom štátov s tradičnou závislosťou na trhu, ako je Spojené kráľovstvo. Zároveň sú tu niektoré staršie členské štáty, ktoré sa môžu snažiť chrániť svoj trh. A nemôžeme to povedať len o krajinách starej Európy. Pozrite sa napríklad na Poľsko. Nemôžeme povedať, že Poľsko sa vždy stavia za vytvorenie jednotného energetického trhu. Napríklad medzi Poľskom a Litvou sa už 15 rokov diskutuje o prepojení trhu s elektrinou. A rovnaké je to s plynovým prepojením medzi oboma krajinami. Zhodneme sa, samozrejme, na tom, že je potrebné vytvoriť spoločný trh a prepojiť pobaltské štáty s trhom strednej Európy. Na druhej strane to ale prináša problémy.

Ide o otázku konkurencie. Poľský priemysel cíti potenciálnu konkurenciu z pobaltských a škandinávskych krajín. Pokiaľ sa Litve podarí vybudovať jadrovú elektráreň alebo pokiaľ sa podarí vytvoriť prepojenie so Švédskom, ktoré má lacnú energiu z vodných elektrární, je pomerne jasné, že poľský priemysel tým utrpí. Takže – máme vlastne spoločné záujmy?

Najmä nové členské štáty by väčšinou pravdepodobne odpovedali, že áno. Ale na praktických príkladoch sa ukazuje, že vec je oveľa komplikovanejšia. Medzi členskými štátmi existuje viacero ďalších rozdielov . Môžete si predstaviť aj deliacu líniu medzi malými a veľkými štátmi, tými, ktoré sú závislé na dodávkach a tými, ktoré sú sebestačné…

…alebo tými, ktoré podporujú využívanie jadrovej energie a jej odporcami.

Presne tak. V tom tiež panujú rozdielnosti medzi staršími členskými štátmi. Rakúsko alebo Nemecko sú za opustenie jadrovej energetiky, zatiaľ čo Francúzsko alebo Spojené kráľovstvo ju chcú rozvíjať.

Existuje priestor pre energetickú spoluprácu Spojených štátov a Európskej únie? Často sa hovorí o vplyve boome amerického bridlicového plynu na vývoj v Európe. Je to jedna z oblastí, v ktorej je možné naviazať spoluprácu. Aké sú tie ďalšie?

Samozrejme, priestor existuje. Najjednoduchšie je nadviazať spoluprácu v praktických otázkach. Medzi tie patrí aj spolupráca v oblasti nekonvenčných zásob zemného plynu. Pokiaľ by sme hovorili všeobecne, potom je pre viacero členských štátov prioritou vylepšovať nástroje pre spoločnú koordináciu a využívať  energetický dialóg medzi USA a EÚ efektívnejšie. Od litovského predsedníctva v Rade EÚ je možné v tomto smere očakávať konkrétne návrhy.

Tento dialóg sa však nezameriava len na tie zmienené praktické otázky. Medzi priority patrí aj rozvíjanie vonkajšej dimenzie európskej energetickej politiky – teda vzťahy s partnermi. S niektorými z nich nie sú rokovania vždy jednoduché. Je potrebné rozvíjať vzťahy s Ruskom, krajinami južného Kaukazu, Stredného východu, Afriky, ale tiež Čínou a Indiou. Pokiaľ hovoríme o hlbšej spolupráci západných krajín s dodávateľmi energie a tranzitnými krajinami, v koordinácii so Spojenými štátmi by podľa môjho názoru mohla Európa dosiahnuť viac než keď bude jednať samostatne. Máme k dispozícii napríklad NATO, ktorého členovia môžu vyvíjať tlak na tretie strany, a to pomerne efektívne. Napríklad pokiaľ ide o výstavbu nejakej energetickej infraštruktúry alebo ochrany kritickej infraštruktúry. Ako príklad môže slúžiť Azerbajdžan, ktorý by mal záujem o ochranu svojej kritickej infraštruktúry pred fyzickými i kybernetickými útokmi. Potrebujú na to ale podporu – a ide práve o podporu zo strany NATO.

Podľa niektorých názorov by EÚ mala nielen znižovať množstvo emisií CO2, ktoré vypúšťa, ale viac tlačiť aj na ostatných veľkých znečisťovateľov, vrátane USA, aby sa na boji s klimatickou zmenou viac podieľali. Niektorí stakeholderi v EÚ tiež s opatrnosťou hľadia na stanovenie ďalších klimaticko-energetických cieľov po roku 2020. Hovorí sa, že Európa by mala viac pamätať na ekonomiku a geopolitiku. Ako sa dívate na tieto diskusie?

Najprv by som rád podotkol, že Spojené štáty nie sú tým hlavným hráčom, ktorého by sa EÚ snažila presvedčiť, aby sa viac zaoberali emisiami. Európska únia sa v tomto zmysle zameriava na niektoré partnerské dohody, ako je Akčný plán Európskej susedskej politiky. Európa sa snaží klásť na svojich partnerov záväzky, aby sa viac venovali energetickej účinnosti, znižovaniu emisií CO2 a podobne. Logika je jednoduchá. Väčšina týchto krajín preberá potrebné technológie zo Západu. Vďaka tomu sa im darí spotrebovávať menej energetických zdrojov, čo znamená, že tieto zdroje sú potom dostupné pre Európu.

Pokiaľ ide o Európsku úniu samotnú, niektoré členské štáty sa o otázky životného prostredia zaujímajú viac než o otázku nákladov. Rakúsko, Holandsko alebo v niektorých prípadoch Nemecko – to sú príklady krajín, v ktorých nejde len o náklady. Pre iné krajiny môže byť ochrana životného prostredia len jednou z tém. Pobaltské krajiny si napríklad neprajú, aby bola postavená jadrová elektráreň v Kaliningradskej oblasti alebo v Bielorusku, pretože by to mohlo byť pre životné prostredie nebezpečné. Ale pre niektoré iné krajiny je to téma oveľa silnejšia.

Rakúsko napríklad tlačilo na Litvu, aby uzavrela jadrovú elektráreň Ignalina, čo bola aj jedna z podmienok vstupu do EÚ. Dá sa povedať, že to by bola snaha zbaviť sa konkurencie na trhu s elektrinou? Nie. Ľudia ale pravdepodobne skrátka verili, že tá infraštruktúra je nebezpečná. Životné prostredie je pre nich veľká téma. V dnešnej dobe kladú environmentálne otázky na prvé miesto napríklad severské krajiny. Príkladom môže byť Dánsko. Investície do rozvoja zelenej energetiky sú veľké a ložiská zemného plynu sú pritom pre túto krajiny dostupné. Ale oni napriek tomu investujú do veterných elektrární.

Pozadie

Arunas Molis je vedúci oddelenia strategických analýz a výskumu v Centre excelentnosti NATO pre energetickú bezpečnosť vo Vilniuse, Litva.

REKLAMA

REKLAMA