Európski susedia doplácajú na nemecký odklon od jadra

Samostatný postup Nemecka v energetickej politike bude stáť oveľa viac ako koordinácia na európskej úrovni, uviedol Herbert Reul v rozhovore pre nemecký EurActiv. Varoval pred návratom k národnému mysleniu a upozornil, že nemecká zmena postoja k jadru vyjde draho aj susedné krajiny.

Herbert Reul
http://euractiv.sk

Herbert Reul je od roku 2004 poslancom Európskeho parlamentu. Je členom predsedníctva poslaneckého klubu Európskej ľudovej strany (kresťanských demokratov) a predsedom Výboru pre priemysel, výskum a energetiku (ITRE).

Hovorí sa, že v zahraničí sa mnohí čudujú a krútia hlavou nad energetickou politikou Nemecka. Bude Brusel vnímať nemecké odstúpenie od jadrovej energie ako sólovú akciu?

Oslovili ma už v tejto veci kolegovia, ktorí považujú nemecké odstúpenie za samostatnú akciu a zaoberajú sa dôsledkami pre EÚ, respektíve ich vlastné členské štáty. Pretože jedno je jasné: Nemecko nie je žiaden ostrov, ale už kvôli svojej centrálnej polohe je jedným z najdôležitejších aktérov na európskom trhu s elektrinou. Hovoríme o pomerne podstatných výrobných kapacitách, ktoré majú naďalej zostať mimo siete – najstaršie elektrárne – alebo sa majú odstaviť v nadchádzajúcich desiatich rokoch.

S akými dôsledkami pre energetický trh EÚ počítate, v prípade že Nemecko ukončí výrobu v atómových elektrárňach do roku 2022, tak ako je naplánované?

Odklon Nemecka bude mať pre mnohé krajiny závažné následky. Už počas moratória sa Nemecko stalo dovozcom elektriny. Vtedy bolo množstvo importovanej energie vďaka slnečnej jari ešte malé. Avšak najneskôr na jeseň značne narastie. Vo Francúzsku sa zároveň pomaly začne vykurovať elektrinou, takže zostanú nižšie rezervné kapacity. Nemecko každopádne nebude možné v budúcnosti vnímať ako stabilizátora siete – čo bude mať následky, ktoré dosiaľ nikto nevie predvídať, nehovoriac o tom, že by ich preskúmal.

Je jasné, že prinajmenšom časť celkovej kapacity, ktorá odíde zo siete, sa nahradí elektrárňami na fosílne palivá. Vzhľadom na hornú hranicu emisií CO2, ktorú nám pridelila EÚ, to znamená, že musíme nájsť iné cesty ako ušetriť asi 300 miliónov ton dodatočného CO2, s ktorými kvôli odklonu odborníci počítajú. Nemecku sa podstatne zvýšia náklady, ktoré bude musieť znášať samo.

Okrem toho susedné štáty počítajú kvôli vyššiemu dopytu po emisných povolenkách so zvýšením ceny elektrickej energie. Napríklad v Česku by mohli ceny pre veľkoodberateľov vzrásť až o 9 percent. Zvýšenie cien môže zasiahnuť aj Poľsko, z dôvodu jeho veľkého podielu uhoľných elektrární. Zvýšené náklady v celej EÚ by mohli činiť až 20 miliárd eur – z toho päť miliárd ponesie samotné Nemecko – zvyšných 15 miliárd pripadne na ostatné členské štáty.

Myslíte si, že by sa ostatné krajiny EÚ mohli „nakaziť“ našim kritickým postojom k jadrovej energetike?

Tomu veľmi neverím. Za prvé, debaty v ostatných krajinách sú oveľa menej ideologicky ovplyvnené. Tam vedia veľmi dobre, že dnešné reaktory sú oveľa bezpečnejšie ako tie z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. Výskum sa nezastavil ani v roku 1970. Z toho, zdá sa, vychádzajú len Nemci, hoci je Nemecko svetovou jednotkou vo výskume bezpečnosti pre jadrové elektrárne.

Veľká BritániaFrancúzsko sa spoliehajú na nové atómové elektrárne, aby dosiahli svoje redukčné ciele pre CO2. Pretože na rozdiel od veterných a fotovoltaických zariadení, atómové elektrárne produkujú základ elektriny bez nákladných zásobníkov. Iné členské štáty vsádzajú na jadrovú energiu aby sa stali menej závislé na ruskom dovoze energie. Na rozdiel od Nemecka sa pri tom navzájom zvažujú rôzne ciele energetickej politiky. Nemecko všetko vsadilo na jednu kartu – na obnoviteľné zdroje.

Malo by sa odstúpenie od jadrovej energie lepšie koordinovať na európskej úrovni?

Keď chceme spoločnú energetickú politiku, potom je lepšie konzultovať národné rozhodnutia s takýmto dosahom s ostatnými členskými štátmi. Zisťovanie následkov by bolo nápomocné aj pre partnerov. Nemecká vláda tiež ohlásila, že v budúcnosti viac nebude z tretích krajín dovážať elektrinu, vyprodukovanú v atómových elektrárňach. Ako sa toto dá zlúčiť s pravidlami jednotného trhu, sa takisto musí preskúmať.

Nie je práve toto jedinečná šanca pre Nemecko stať sa v EÚ priekopníkom v oblasti obnoviteľných zdrojov?

Nie som si istý, či je táto otázka správne položená. Nemá zmysel stavať viac veterných elektrární ako vo Veľkej Británii, ktorá má oveľa dlhšie pobrežie a navyše tam fúka značne silnejší a pravidelnejší vietor ako pri Baltskom mori. To isté platí pre solárnu energiu, ktorá je tak silno dotovaná, že koncerny nemali dlhé roky motiváciu ďalej skúmať možnosti ako znížiť ceny. Dôležitejšie sa mi zdá investovať do energetického zlepšenia stavebného fondu, aby sme skutočne ušetrili energiu, než investovať do jej výroby.

Chýba Vám v nemeckej debate o zmene kurzu v energetickej politike celoeurópska perspektíva? Dovoz ekologickej elektriny zo severnej a južnej Európy, zdá sa, nehrá takmer žiadnu rolu…

Samostatný postup Nemecka v energetickej politike bude stáť do roku 2050 asi o dva bilióny eur viac než európska koordinácia. Navyše ambiciózne plány nemôžeme v Nemecku ani náhodou presadiť sami. Chýbajú nám na to už len potrebné prečerpávacie elektrárne. Celá Európa preto už zazerá na Nórsko a dúfa, že tamojší geologický potenciál bude využiteľný pre EÚ. A čo taký Desertec! Aj tento projekt ďaleko presahuje EÚ.

Mám dojem, že opäť klesáme späť do úzkoprsého národného myslenia, ktorý z pohľadu Bruselu nie je nápomocný. Prečo konečne nevyužívame potenciál, ktorý Európa ponúka? Prečo musíme zastavať Nemecko kopou veterných vrtúľ, keď nám celé atlantické pobrežie ponúka obrovský nevyužitý potenciál? Aby sme však toto vedeli dokázať, musíme sa odpútať od národných systémov podpôr. Inak niekedy dochádza k paradoxnej situácii, kedy síce na papieri máme jednotný energetický trh, ale 80 až 100 percent produkcie elektriny je z dôvodu podpory mimo tento trh, niekde v systémoch s pevnými výkupnými cenami elektriny a núteným odberom. Je najvyšší čas, aby sme opäť europeizovali naše myslenie a využili šance, ktoré nám EÚ ponúka.

Komisár pre energetiku Günther Oettinger tlačí na rýchlu integráciu jednotného energetického trhu EÚ. Vysoko v jeho agende stojí výstavba sietí, ktoré chce podporiť projektovými bondmi. Berlín sa v tomto ukazuje skeptický. Brzdí Nemecko európsky pokrok?

Nebolo by to prvýkrát, čo Nemecko brzdí vývoj, hoci sa navonok rado prezentuje ako priekopník. Jedno je však jasné: potrebnú výstavbu elektrických sietí zaplatia v prvom rade zákazníci prostredníctvom vyšších sieťových poplatkov – a nie daňový poplatník. Ďalšou prekážkou rýchlej výstavby sietí je odpor obyvateľstva. Trvá to často osem až desať rokov, kým je možné zrealizovať nejaký projekt. Len v Nemecku je pritom potrebné do roku 2020 postaviť nové elektrické vedenie v dĺžke 4500 kilometrov, no v posledných rokoch sa nepostavilo ani 100 kilometrov. Povolenia na niekoľko ďalších kilometrov sú na stole, zámery ale masívne zdržiava komplikovaný proces schvaľovania s vysokými environmentálnymi požiadavkami, rovnako ako námietky obyvateľov voči trase rozvodov. Tu vidím skutočnú výzvu. Navyše projekty, ktoré prekračujú hranice, sú ešte viac komplikované. Tu si musia členské štáty konečne urobiť svoje domáce úlohy.

REKLAMA

REKLAMA