Medzi jadrovými regulačnými úradmi je jasný rozdiel v prístupe

Odborník organizácie Greenpeace pre jadrovú politiku hovoril o prínosoch i nedostatkoch záťažových testov v Európe a tiež o správach a prístupe jednotlivých členských štátov, vrátane Slovenska. Upozornil, že regulačné úrady by nemali byť len „štekajúcimi psíčkami priemyslu“. Zároveň pripomenul viaceré sťažnosti na nelegálnu štátnu pomoc pre jadrové elektrárne v krajinách EÚ.

Jan Haverkamp, Greenpeace.org
http://euractiv.sk

Keď porovnávate národné správy odovzdané v rámci záťažových testov atómových elektrární, ktorú z nich považujete za najkomplexnejšiu? A kde ste identifikovali najviac chýb?

Niet pochýb o tom, ktorá správa bola najkomplexnejšia – francúzska. Majú najviac reaktorov a taktiež vyhodnocovali bezpečnosť všetkých ostatných jadrových zariadení. Takže celkovo urobili testy na 76 jadrových inštaláciách a každá správa mala okolo 400 strán. Zaujímavé je, že ešte predtým ako regulačný úrad – ASN – dokončil svoju správu, uskutočnili stretnutia s mimovládnymi organizáciami, bežnými občanmi a ľuďmi, ktorí nie sú priamo napojení na atómové elektrárne. Tieto výbory vytvorili akési prepojenie medzi obyvateľstvom, elektrárňou, jadrový regulačnými úradmi, nukleárnymi expertmi a výskumníkmi. Členovia výboru si prešli materiály o ich miestnej elektrárni, ich poznámky predložili aj francúzskemu regulačnému úradu a reflektovali sa aj v záverečnej správe. Takže spomedzi všetkých správ malo Francúzsko najdôkladnejšiu komunikáciu.

V podstate predložili dlhý zoznam zmien, ktoré je potrebné implementovať nech už bude výsledok záťažových testov akýkoľvek. Testy zatiaľ nie sú úplne dokončené, začínajú sa partnerské hodnotenia. Ale nech už tieto záťažové testy skončia akokoľvek, Francúzi odhalili problémy, ktoré sa budú musieť implementovať. Taktiež povedali, že prevádzkovateľov jadrových zariadení nebudú žiadať o ich realizáciu, ale prikážu im ich urobiť. Boli veľmi jasní aj v tom, keď sa ich novinári pýtali, či požadované zmeny nebudú príliš drahé. Prezident ASN Andre Lacoste odpovedal jednoducho: Ak nechcú investovať, stále môžu elektrárne zatvoriť. To ukazuje rozdiel medzi nezávislosťou ASN a úradov na Slovensku, v Maďarsku, Veľkej Británii, Švédsku, Bulharsku či v Českej republike.

A čo ďalšie správy?

Musím dodať, že ani výkon Francúzov nebol perfektný. Ako jeden príklad z mnohých uvediem jadrovú elektráreň Cattenom, ktorá sa nachádza v blízkosti hraníc s Luxemburskom a Nemeckom. Luxembursko a Sársko v tomto prípade hodnotili správu o Cattenom a stále našli veľa problémov, ktoré treba riešiť.  

Za pôsobivé považujem aj to, ako sa s celými záťažovými testami zaoberali Fíni. Francúzi uviedli: OK, žiadna elektráreň nemusí byť okamžite uzatvorená. Nepovedali, že „všetky naše elektrárne sú bezpečné“. Fíni boli ešte opatrnejší. Poskytli len výsledky jednotlivých otázok, vyjadrili  sa, čo vyžaduje viac pozornosti alebo aké riešenie bude potrebovať viac času. Nepovedali nič o zvládnutí alebo nezvládnutí testov. Oceňujem ich jasnú komunikáciu. Všetky ostatné regulačné úrady na začiatku januára vyhlasovali: „Naše elektrárne prešli testami.“ A to je zásadná chyba v momente, keď vás partnerské hodnotenie ešte len čaká. Ak budú hodnotiace tímy teraz kritické, podkopáva to dôveryhodnosť národných úradov.

Ako hodnotíte slovenskú správu o záťažových testoch?

Slovenská správa nebola najhoršia. Z toho, čo som čítal, bola najhoršia česká. Bola takmer nečitateľná. V anglickom texte používali české skratky. Mali odlišnú metodológiu pre Dukovany a Temelín.

Správa zo Slovenska bola určite lepšia. Dala sa dobre čítať a záverečná bola lepšia než priebežná správa.  Úrad jadrového dozoru si zaslúži kompliment za jej čitateľnosť, ale to nič nehovorí o kvalite jadrovej bezpečnosti na Slovensku. Dal by som Slovensko niekam do strednej skupiny krajín, ktoré sa záťažových testov zúčastnili.  Mnohé urobili len minimum, čo je aj prípad Slovenska. Nešli ďalej ako boli formulácie ENSREG deklarácie a odporúčaní. Napríklad sa nepozreli na nárazy lietadla, lesné požiare a poriadne ani na situáciu silného sneženia.

V českých Dukovanoch správa zo záťažových testov poukázala na to, že strecha hlavnej strojárne nebude schopná odolať takzvanému storočnému sneženiu. Tento časový rámec je vlastne pomerne častý. České i slovenské úrady naozaj urobili len minimum a zostalo ešte veľa medzier. Mám z toho dojem, že je pre nich veľmi ťažké myslieť na nemysliteľné. Vo Francúzsku keď sa nadhodila nejaká myšlienka, či už od niekoho z mimovládneho sektora, akadémie alebo sektora energetiky, snažili sa na to pozrieť. Uvedomili si, že keď si danú situáciu niekto dokáže predstaviť, možno by bolo dobré to preskúmať.

Tu Greenpeace tiež poukázal na to, že určité veci chýbajú. Po našom preskúmaní slovenskej priebežnej správy v septembri sme dostali šesťstranovú defenzívnu odpoveď o tom, prečo všetko, čo sme navrhli boli nezmysly. Je tu teda vidieť jasná zmena v prístupe. Niektoré regulačné úrady, ako u Francúzov, Fínov, do určitej miery aj Belgičanov, sú schopné sa zamyslieť. Pokiaľ ide o Belgicko, problémom je, že riaditeľ dozorného úradu je bývalým riaditeľom jednej z atómových elektrární v krajine. Taktiež elektráreň v Doel sa nachádza len 10 kilometrov od centra Antwerp a vo vzdialenosti do 60 kilometrov žije asi 3,5 milióna ľudí.

Čo si myslíte o reakcii ÚJD na vašu analýzu záverečnej správy záťažových testov?

(Úsmev) ÚJD reagoval opäť obranou. Zdôraznil, že stress testy uskutočnil objektívne a transparentne, a to je presne to, čo sme uviedli v našej analýze: ÚJD bol pomerne transparentný v porovnaní s ostatnými, ale stále je priestor pre zlepšenie. Napríklad, nemá zmysel organizovať diskusné stretnutie po tom, čo sa dokončila záverečná správa. Čo môže takáto diskusia ovplyvniť? Nič.

V rámci toho, čo si dokázali predstaviť, boli napríklad v porovnaní s českým úradom SUJB objektívnejší. Problém je, že neurobili všetko, čo bolo v ich kompetencii. Je naozaj škoda, že majú problémy myslieť  mimo zabehnutého rámca a priznať to vo svojej oficiálnej reakcii. To, čo je v prípade jadrovej bezpečnosti potrebné, je úplne nezávislý, kritický jadrový dozor – nielen štekajúci psíček priemyslu.  Vo Francúzsku vedie ASN niekedy tvrdý, ale takmer vždy konštruktívny dialóg s mimovládnymi organizáciami ako Greenpeace, a ak je to potrebné, pohryzie aj EdF. ASN uznal fakt, že len balík dohliadajúcich orgánov – regulátor, mimovládne organizácie a miestne informačné výbory – môže udržať ekonomické a politické záujmy ohrozujúce jadrovú bezpečnosť pod kontrolou.

Je teda možné vytvoriť rebríček hodnotenia krajín, ktoré uskutočňujú záťažové testy?

To by bola spletitá úloha. Ak by som mal porovnať slovenskú správu a prístup so zvyškom Európy, povedal by som, že to bolo zatiaľ lepšie než Bulhari, Rumuni alebo aj Briti, ktorí tiež nedali do správy všetko a chýba od nich veľa informácií. Švédi boli tiež dosť defenzívni. Dal by som Slovensko na úroveň Maďarska alebo Slovinska.

Slovinsko bolo vlastne pomerne otvorené o svojich správach. Ale musím dodať aj to, že majú len jeden reaktor. A tiež predseda ENSREGu pochádza zo Slovinska, takže sa snažili byť tak trochu modelom. Ale rovnako vynechali otázku nárazu lietadla alebo ďalšie, takže to mohlo byť aj lepšie. Na záver by som povedal, že aj keď jadrové zariadenia spĺňajú kritériá dané zákonom, neznamená to, že sú bezpečné. Zákon nie je vše-objímajúci. Tvorí sa postupne a v politickom prostredí.

Vidíte nejakú pridanú hodnotu európskych stress testov?

Je tu niekoľko dôležitých vecí. Po prvé, tieto záťažové testy sú oveľa transparentnejšie než pravidelné previerky bezpečnosti. Druhou výhrou je fáza partnerského hodnotenia.

Dosiaľ sa hodnotenie jadrovej bezpečnosti robilo občas v uzavretom kruhu miestnych regulačných úradov alebo komisií vyslaných organizáciami WENRA alebo MAEA, ktoré kontrolujú prácu v elektrárňach všeobecne. Tu dochádza k tomu, že v partnerských hodnoteniach sa sledujú veľmi konkrétne veci, nepýtajú sa všeobecné otázky. Zúčastnené strany prekročili limity normálnych pravdepodobnostných hodnotení bezpečnosti (PSAs). V stress testoch sa dívate na rôzne scenáre, bez ohľadu na to, aká je šanca, že nastanú.

Záťažové testy sú veľmi dôležité, pretože predstavujú scenár zlyhania viacerých jednotiek. V slovenskej správe ale toto veľmi nevidieť, hoci je to jasné z odporúčaní ENSREGu. Čo sa stane ak oba bloky v Mochovciach zasiahne zemetrasenie? Čo ak máte vážne problémy v oboch rektoroch? Máme dostatok ľudí a materiálov? Dokážeme všetko ochladiť?

To je prínosom záťažových testov. Nútia nás myslieť na podobné situácie, ktoré viedli k nevyriešiteľnosti problémov vo Fukušime. V momente keď prenášali mobilný dieselový generátor z boku 1 na blok 3 sa prvý blok dostal mimo kontrolu tak veľmi, že generátor museli vrátiť a opäť pumpovať tam. K dispozícii mali totiž na začiatku len jeden dieselový generátor.  Je potrebné začať myslieť na stavy viacnásobnej núdze.

O záťažových testoch hovoríte pozitívne. Je ale nejaký prvok, ktorý v nich chýba?

Je tam niekoľko veľkých nedostatkov. V súčasnosti obsahujú dve línie. Správy hodnotili obmedzené technické otázky. V druhej línii sa pozerá na otázky bezpečnosti ako sú teroristické činy, kybernetické útoky, sabotáže, vojnové činy a krádeže štiepneho materiálu. Túto líniu má na starosti Ad Hoc skupina pre jadrovú bezpečnosť založená Európskou radou. Pracujú v úplnej tajnosti, pretože sa obávajú, že informácie by mohli teroristov inšpirovať. S touto domnienkou súhlasíme.

Na druhú stranu ale bude potrebné komunikovať ich závery verejnosti. V decembri táto skupina pripravila správu a mám dojem, že sa zaoberali hlavne krádežou rádioaktívnych materiálov ako urán či plutónium. Ľudia z bezpečnosti to stále robia – snažia sa zabrániť krádeži materiálov. Ale obávam sa, že sa až tak veľmi nevenovali teroristickým útokom, čo považujem za skutočný problém.

Napríklad nemecký regulačný úrad prednedávnom nariadil posilniť bezpečnosť na všetkých jadrových zariadeniach, pretože mali novú informáciu o potenciálnej teroristickej hrozbe. Keď Nemecko minulý rok rozhodovalo o zatvorení ôsmych atómových reaktorov, jedným z dôležitých argumentov bolo, že ich ochrana proti teroristickým útokom bola veľmi nízka. Obávam sa, že táto skupina pre bezpečnosť nesleduje skutočné problémy. Ale počkajme si na ich konečnú správu.

Silná kritika Greenpeacu je, že v rámci záťažových testov sa nerieši otázka reakcia núdzovej pomoci…

Presne tak. Spomínal som už elektráreň Doel blízko Antwerp. Ak sa tam niečo stane, ako evakuujete všetkých ľudí do 24 hodín? Možno by sa politici mali zamyslieť nad tým, či súvisiace riziko nie je príliš veľké. Vo Fukušime sme videli, že núdzová reakcia mimo lokality – evakuácia, vystavenie radiácii, informovanie a kompenzácie nákladov na evakuáciu a presťahovanie pre verejnosť – bola úplnou nočnou morou. Evakuačné zóny sa postupne rozširovali, komunikácia o tom, čo sa považuje za prijateľnú úroveň radiácie bola chaotická. Spôsobilo to veľkú psychologickú, fyzickú a ekonomickú záťaž.

Jadrové regulačné úrady ale sami osebe nemajú mandát pre núdzovú pomoc mimo lokality. Touto otázkou sa zaoberá ministerstvo vnútra, hasiči, polícia, armáda a ďalšie núdzové zložky.

Greenpeace prišiel s myšlienkou tretej línie záťažových testov, ktorá by mohla začať na jar alebo v lete. Špeciálna skupina vytvorená Radou by sa mohla pozrieť na to, či sme dostatočne dobre pripravení na mimoriadny stav. Ak nie, aké závery sa z toho vyvodia? Je možné systém núdzovej pohotovosti zlepšiť? Ak nie a atómová elektráreň sa nachádza napríklad 10 kilometrov od Trnavy, možno by sme mali myslieť na to nepredlžovať ďalej životnosť elektrárne. Sú to politické rozhodnutia, ale v súčasnosti ich nemožno robiť, pretože neexistuje dostatok údajov.

Veríte, že by sa táto tretia línia mohla naozaj uskutočniť?

Myslím, že šanca je veľmi dobrá. 17. januára sa v Bruseli uskutočnilo verejné stretnutie s európskymi jadrovými regulačnými úradmi. Bol som jediným spíkrom za mimovládne organizácie a predložil som tento nápad. Všetci regulátori súhlasili, že ide o dôležitú otázku a niečo s tým treba robiť. Komisia ale nechcela ďalšie záťažové testy a my sme ich o to ani nežiadali vzhľadom na zložitú štruktúru a právomoci Komisie.

Preto to považujeme za záležitosť Rady, pričom v danej pracovnej skupine by boli zastúpené rôzne rezorty. Našu myšlienku si už osvojilo Luxembursko, DánskoRakúsko. Predpokladám, že ju podporí aj Nemecko, pretože sa v tomto smere tiež angažujú. Tiež by som chcel vyzvať slovenskú vládu, aby túto ideu podporila.

Za touto myšlienkou stojí silná neoficiálna koalícia mimovládneho sektora, vrátane Priateľov Zeme, ktorí majú tiež širokú vlastnú sieť. Táto čierna diera zostane aj keď sa v júni predloží konečná správa z testov, čo dôveryhodnosť záťažových testov ako takých oslabí. A to by bola škoda.

Britská skupina odborníkov EnergyFair prednedávnom podala na Európsku komisiu sťažnosť voči dotáciám pre jadrovú energiu. Ako hodnotíte tento ich krok a šance?

Poznám týchto ľudí veľmi dobre. V počiatočnej fáze sme s nimi spolupracovali na príprave podnetu a analýzach toho, čo je podpora a čo nie je. Táto skupina je širšia než len mimovládna organizácia, tvoria ju najmä ľudia z vedeckej obce a nezávislí odborníci. Nemyslím, že všetky ich body prejdú Komisiou, ale niekoľko z nich má naozaj dobrú šancu. Problémom je, že za nelegálnu štátnu pomoc sa považuje len to, ak naozaj došlo k poskytnutiu podpory, prevodu peňazí, nie ak ide o politické návrhy alebo v prípade Spojeného kráľovstva aj o samotné zákony. V tomto prípade zatiaľ nedošlo k toku peňazí.

Ďalšia sťažnosť, na ktorej sme pracovali, sa týkala Rumunska, kde vláda rozhodla o zárukách na úver, podpore zo štátneho infraštruktúrneho rozpočtu a tiež platbách pre ťažkú vodu v atómovej elektrárni Cernavodă. Odpoveď z Bruselu znela, že nedošlo k prevodu peňazí. Potom Rumuni ustúpili s vysvetlením, že to bol len nápad. Pritom ale existuje oficiálny vládny dekrét. Pred niekoľkými týždňami minuli peniaze na platby pre ťažkú vodu. Preto teraz pripravujeme ďalší list do Komisie, kde im prípad pripomenieme. Myslím, že to povedie ku konaniu vo veci porušenia predpisov.

Niečo podobné by mohlo nastať aj v britskom prípade. Je veľmi dôležité aby aj investori mysleli na to, či skutočne chcú stavať atómovú elektráreň bez toho, aby sa spoliehali na vládne dotácie, priame alebo nepriame.

Na Slovensku tento problém nemáme. Slovenské elektrárne alebo ENEL financuje výstavbu blokov Mochovce 3 a 4 z vlastných zdrojov. Avšak aj tu existuje jedna sťažnosť, ktorú Komisia stále preveruje. Týka sa nižších platieb do fondu pre rádioaktívny odpad a vyradenie z prevádzky. Podnet leží u Komisie už štyri roky. Minulý rok EK požiadala Slovensko o poskytnutie ďalších informácií o presnej sadzbe a Slovensko malo minulý rok na úpravu sadzby poplatku do Národného jadrového fodu, ktorý sa platí za kWh elektriny. Komisia to stále prešetruje. Ak Slovensko nezvýši sumu platenú do fondu na opodstatnenú a dôveryhodnú úroveň, mohlo by sa to považovať za nelegálnu štátnu pomoc. To isté platí pri rozhodnutí vzdať sa dividend od Slovenských elektrární, pričom vláda má teraz v rozpočte nedostatok prostriedkov, a normálna trhová spoločnosť by sa týchto dividend nevzdala. Ak v tom Slovensko bude pokračovať, aj to by sa odrazu mohlo považovať za nelegálnu štátnu pomoc.

Pozadie

Jan Haverkamp je konzultantom pre oblasť jadrovej energie a energetickej politiky. V súčasnosti pracuje pre regionálnu kanceláriu Greenpeace Central and Eastern Europe, do ktorej patrí aj Slovensko.

REKLAMA

REKLAMA