Musíme si stanoviť ciele pre OZE do roku 2030

Prezident Európskej asociácie pre veternú energiu, predstavil svoju perspektívu zlepšenia starnúcej prenosovej sústavy v Európe, tak aby dokázala integrovať veľké množstvo obnoviteľných zdrojov energie potrebných na naplnenie cieľov do roku 2020.

Arthouros Zervos (EWEA), Zdroj: EIB
http://euractiv.sk

António Correia de Campos, spravodajca EP pre balík energetickej infraštruktúry, uviedol, že návrh Komisie o trojročnej lehote pre žiadosti o povolenie a plánovanie je príliš prísny. Aj ďalšie zdroje z EÚ vyjadrili podobné obavy a očakávajú bitku za zavretými dverami. Čo si o tom myslíte?

Vidím tam pointu, pretože reálny časový rámec pre schválenie a výstavbu veľkých vedení alebo interkonektorov trvá asi 10 rokov. Väčšina z toho času je na povolenia. Obyčajne ide o reakcie od miestneho obyvateľstva, čím vznikajú tieto predĺženia. Je možné, že tri roky sa tam dali ako taký férový  kompromis. Chápem, že ide o krátku dobu, ale musíte byť prísni a vynaložiť úsilie. Keď ste viac nenútení, projekty budú stále trvať viac než 10 rokov a nebude to fungovať.

Pre riešenie problémov je veľmi dôležitá otázka koordinátorov. Asi budeme mať reakciu zo strany Rady v tejto otázke, pretože členské štáty nikdy nie sú nadšené z prísnosti. Ale ak chceme úspešne naplniť naše ciele 2020, pripomeňme, že už teraz sme v roku 2012 a onedlho tu bude rok 2013. Keď ste viac nenútení, bude sa hovoriť o splnení cieľov EÚ v roku 2030, a nie 2020, pričom túto infraštruktúru na strane elektriny potrebujeme. Komisia hovorí o jednotnom trhu s energiou v roku 2014. Ako sa to dá dosiahnuť za dva roky, keď stále nemáte ani infraštruktúru? Takže fajn, počkajme do roku 2015 alebo 2016 a potom sa celý príbeh stane ešte menej komplexným. Trhové plánovanie a plánovanie rozvodovej sústavy v skutočnosti nemôže fungovať bez intervencií do infraštruktúry, je to nemožné – alebo to bude skôr fungovať v niektorých častiach Únie, hlavne v strednej Európe, kde už teraz existujú silné vzájomné prepojenia.

Pokiaľ ide o prenosovú sústavu, krajiny sa možno obávajú konkurenčnej nevýhody v prípade súperenia s dodávkami energie z ostatných štátov. Niektorí hovoria dokonca o potrebe „kultúrnej revolúcie“ pre prekonanie uprednostňovania národných záujmov pred cezhraničným prenosom. Ale ako?

Nuž, to je naozaj ťažké, pretože ide o technickú záležitosť a pre revolúciu potrebujete zapojenie ľudí. Pre všeobecnú populáciu je ťažké zapojiť sa do tejto logiky. Ale súhlasím s tým, že je potrebné tento príbeh premyslieť. Fungovanie vnútorného trhu, čo znamená prepojenia, budú pre spotrebiteľa prospešné, pretože sa zaistí efektívnejšia práca systému. Problém s nákladmi nie je o zajtrajšku, ale o pozajtrajšku.

Je jasné, že najefektívnejším systémom je ten, ktorý môže využiť národné trhy – aj so všetkými ich obmedzeniami – a stále ísť smerom k viac európskejšiemu trhu. Subsidiarita a to, kto kontroluje, sú ďalšou otázkou. Sme v čase, kedy nacionalizmus silnie a ovplyvní aj túto záležitosť. Mali by sme na nej pracovať rôznymi spôsobmi, z politickej, technickej i regulačnej stránky.

Podľa niektorých údajov možno vzhľadom na súčasné tempo zapájania obnoviteľných zdrojov energie (OZE) do sústavy, ktorá na nich nebola navrhnutá, a vzhľadom na nedostatok skladovacích kapacít, očakávať nestabilitu systémov a výpadky elektriny, ktoré povedú k strate verejnej podpory. Preto by niektorí napríklad uprednostnili stabilitu sústavy pred OZE, aj keby to malo znamenať prepísanie cieľov 2020…

Samozrejme, nie je to presné. V tejto oblasti sa pohybujem už 30 rokov a počul som už rôzne argumenty prečo OZE spôsobia problémy. Je jasné, že prenosová sústava sa vybudovala pre centralizovanú produkciu z veľkých fosílnych palív a nie obnoviteľných zdrojov, takto sa proste vyvíjala. Pointou je, že táto éra je za nami. Smerujeme teraz k viac rozptýlenej výrobe a rozsiahlej integrácii OZE. Musíme sa tomu prispôsobiť, a to rýchle.

Potrebovali by sme oveľa menej skladovať a naopak zlepšiť naše [cezhraničné] prepojenia, pretože potom by sa dala využiť aj skladovacia kapacita susedných krajín. Keď máte prečerpávacie skladovanie, môžete na svojich rezervoároch sedieť. V našom systéme ich každý deň používame. Máme hydro-rezervoáre, ktoré nie sú ani prečerpávacie a v skutočnosti je to uskladnená elektrina. Väčšina európskych systémov ich má, tak ako ťažké to môže byť?

V Taliansku je veľa prečerpávacej skladovacej kapacity. Keď sa v 70. rokoch rozhodli vybudovať viacero atómových elektrární, postavili zároveň aj veľa prečerpávacích skladovacích priestorov. Napokon, keď s jadrom skončili, zostala im len prečerpávacia skladovacia kapacita. Tá tam teraz je a nepoužíva sa. V mnohých krajinách nie je dostatok skladovacej kapacity, ale v Taliansku je jej pravdepodobne viac než dosť. Keď budete mať prepojený systém, potom tieto kapacity využijete. Takže si nemyslím, že argument o tom, že OZE sa budú musieť spomaliť, je správny. Myslím si, že musíme urýchliť našu infraštruktúru, aby mohla pojať OZE, ktoré sa rozvíjajú a to je práve tá voľba ktorú máme vo vlastných rukách.

Komisár pre energetiku na nedávnej tlačovej konferencii povedal: „Naozaj by som rád videl deň, keď budeme mať smernicu o bezpečnosti dodávok elektriny. Tá by vyžadovala, aby každý členský štát skladoval ekvivalent 10 dní svojej spotreby elektriny.“ Myslíte si, že je to predbiehanie vývoja?

Môže byť, že ide o ekvivalent 30 dní dodávok plynu, ktorý v súčasnosti existuje. Myslím, že by mal existovať flexibilný systém, ktorý dokáže reagovať na rôzne podmienky rôznymi spôsobmi. V elektrickom systéme máte vždy rozličné zdroje. Pri plyne máte jedného dodávateľa, hoci by ste mohli mať rôznych dodávateľov a v týchto dňoch máme problémy s dodávkami plynu z Ruska. Pri dodávkach plynu by mohla vzniknúť mimoriadna situácia. Musíte navrhnúť systém, ktorý je dostatočne flexibilný, aby reagoval na odlišné situácie. Potrebujete veľa zdrojov a myslím si, že v tomto majú obnoviteľné zdroje výhodu.

Keď máte vietor, vodu, slnko a geotermálnu energiu, môžete mať aj flexibilitu v systéme. Potrebujete mať určité skladovanie – to je stále nápomocné – ale nejde o rovnakú vec ako v prípade dodávok uskladneného plynu, ktorý je len jediným zdrojom. Pri OZE máte flexibilitu zabudovanú do systému – čo keď nefúka vietor?

Ako dlho myslíte, že bude trvať, kým sa cena skladovania zníži na takú úroveň, aby s ňou bol priemysel spokojný?

To je ťažké povedať, pretože cena závisí na podmienkach, ktoré máte. Sú miesta, kde prečerpávacie skladovanie nie je drahé a iné, kde je. Súvisí to s občianskymi prácami, ktoré potrebujete. Nejde o príbeh technológie – vodná naozaj nie je tak drahá – obyčajne je to infraštruktúra, ktorú je potrebné vybudovať pre občianske práce, a ktorá je tak premenlivá. Ale tej máme v Európe dostatok, otázkou je, ako sa použije. V Grécku máme niekoľko prečerpávacích skladovacích priestorov, nie dosť, ale nepoužívame ich v noci, keď je lacná produkcia z lignitu, aby sa voda pumpovala na použitie v čase špičiek. Ale toto je odlišné poňatie užívania prečerpávacieho skladovania než pri integrácii veľkého množstva OZE. Celý systém si treba predstaviť a naplánovať odlišným spôsobom. Nemyslím si, že bude potrebné veľké množstvo skladovania, podľa toho v ktorej časti Európy ste. Skutočne efektívny systém integruje veľké množstvá obnoviteľných zdrojov. Nie sme od toho ďaleko, ale musíme to naplánovať. 

Existujú náznaky, že analýzy nákladov a prínosov, ktoré dostalo za úlohu pripraviť ENTSO-E v súvislosti s projektmi energetickej infraštruktúry, sú politickým futbalom, za ktorý by mali prevziať zodpovednosť politické vrstvy. Aký je Váš názor?

Súhlasil by som s tým, pretože náklady a prínosy sú aj politickým príbehom, to je jasné. Ako možno vyhodnotiť niečo, čo prinesie úžitok pre krajinu, keď to má prepojenie na suseda? Je to veľmi zložitá kalkulácia, spojená s vnútorným trhom. Keď máte dve susediace krajiny a jedna má trh, ktorý je drahší, prínos bude vyzerať inak z jednej či druhej strany. Ak tieto trhy budú v budúcnosti spolu fungovať, znamená to, že jedna cena pôjde hore a druhá dole. Keď vezmete čiastku celého systému a pozriete sa na to nezávisle, uvidíte, že je to lepšie. Ale krátkodobo dôjde k nárastu cien na jednej strane. Takže ako chcete vypočítať prínos? Po nezávislom technickom výpočte prínosov, sa musíte pozrieť na politický aspekt a medzi týmito dvoma vznikne finálny kompromis. Nebude to jednoduché, pretože politici hádžu loptičku k technikom [ENTSO-E], hoci ide zároveň o politické rozhodnutie. To sa stáva mnohokrát.

V rôznych európskych oblastiach dôjde k distribúcii a myslím si, že infraštruktúrny balík je v tomto zmysle celkom dobrý. Prečo by sa malo Grécko zaujímať o príbrežnú sústavu v Severnej Európe alebo Severná Európa o silnú sústavu na Juhu? Ale keď sa to rozdelí medzi rôzne koridory a priority, napokon je to politická záležitosť. Musíte byť inkluzívni a v rovnakom čase sa pohybovať vo všetkých krajinách, čo nie je najefektívnejšie a nemá to najlepší prínos v nákladoch.

Veríte, že oznámenie EK o obnoviteľných zdrojoch, ktoré má vyjsť koncom jari, bude obsahovať aj nejaké míľniky a priebežné ciele?

Najdôležitejším prvkom je, že očakávame ciele pre rok 2030. Je to nevyhnutné, na príbehu stratégie obnoviteľných zdrojov by sa malo stavať. V roku 2001 sme mali počiatočný indikatívny cieľ pre 21 % elektriny v Európe z obnoviteľných zdrojov [ako podiel na energetickom mixe], ktorý sme stanovili v roku 2010. Vždy keď sa určí cieľ pre OZE, mnoho ľudí a organizácií bude hovoriť „to je nemožné a to je príliš vysoké“. Ale funguje to. Nové ciele 2020, ktoré sú záväzné fungujú v rôznych členských štátoch , a najmä v tých, ktoré pre ne v EÚ neboli veľmi zapálené. Môžeme dosiahnuť veľký efekt. Takže ak sa pozrieme na cykly investícií a ako môžu investori získať dôveru v investovaní, potom musíme prijať dlhodobejší pohľad než len do roku 2020. Hlavným bodom diskusií politiky obnoviteľných zdrojov je cieľ pre rok 2030.

Aké ciele by ste rád videl?

Ako EREC [Európska rada pre obnoviteľnú energiu], sme minulý rok prišli so 45 percentami [pre rok 2030], ale nepovedal by som, že kritické je číslo. Či je to 40 % alebo 50 %, otázkou je mať ambiciózny míľnik pre 2030 a poskytnúť dôveru, že táto politika bude pokračovať a má svoj míľnik pre rok 2030. Je to extrémne dôležité pre pokračujúci rozvoj. Inak, čo sa stane v roku 2021? Teraz máte ciele do 2020, čo potom? Existuje síce veľ podporných schém, ale to už je iný príbeh. Otázkou je, ako sa dostanete k tomuto cieľu? Hlavným elementom do roku 2020 bol záväzný cieľ 20 %. Priniesol rozdiel v politike. To je to, čo teraz od procesu očakávame. Zvyšok je sekundárny.

REKLAMA

REKLAMA