Na trh s obnoviteľnými technológiami prichádza čínsky gigant

Čína chce byť globálnym hráčom a klimatické zmeny predstavujú jednu z hlavných tém svetovej politiky, hovorí Miranda Schreurs zo Slobodnej univerzity v Berlíne. V rozhovore pre EurActiv vysvetľuje ako najľudnatejšia krajina sveta pristupuje k problematike klimatických zmien a obnoviteľných zdrojov energie.

Miranda Schreurs
Zdroj: derStandard.at

Miranda Schreurs je riaditeľkou Výskumného strediska environmentálnej politiky na Slobodnej univerzite v Berlíne. Je tiež členkou poradnej skupiny spolkového ministerstva životného prostredia. Venuje sa komparáciám globálnej politiky a národných politík v oblasti životného prostredia. Rozhovor uskutočnil Jan Vitásek počas konferencie „Budúcnosť Európy – ľudia – zdroje – technológie“, ktorá sa konala v novembri v Prahe.

Čína je niekedy považovaná za krajinu, ktorej oveľa viac záleží na ekonomickom raste než na boji proti zmenám klímy. Aký je vlastne postoj čínskej vlády? Cíti sa zaviazaná k boji proti klimatickým zmenám?

Sledujem Čínu a jej chovanie v oblasti environmentálnej politiky pomerne detailne zhruba od roku 1990 a môžem povedať, že zmeny, ktoré sa tam v posledných dvadsiatich rokoch odohrali, sú veľmi dramatické. Napríklad ekologické organizácie: na počiatku deväťdesiatych rokov v Číne neexistovali skoro žiadne a teraz ich vláda registruje tisícky.

Peking je v ochrane životného prostredia stále aktívnejší. Čiastočne je to kvôli zdravotným problémom, ktoré spôsobili znečistenie ovzdušia, čiastočne z ekonomických dôvodov. Vplyvom znečistenia a nedostatku vody prichádza Čína o časť poľnohospodárskej produkcie, niektoré oblasti sú úplne neobývateľné. A práve vedomie, že znečistenie znižuje čínske HDP, núti vládu zaujímať sa o ochranu životného prostredia.

Ale ešte zásadnejšie je pre Čínu pokračovanie hospodárskeho rastu. Čína je odhodlaná dohnať Európu a USA a k tomu potrebuje pokračovať v raste okolo 10% ročne. Donedávna tento rast ešte dokázala pokryť z vlastných energetických zdrojov – mala dostatok uhlia a ropy. Ak ale každý rok rastie o 10%, nie je sama schopná si toľko energie zaistiť. Číňania sú preto nútení dovážať uhlie z Austrálie, ropu z Indonézie alebo krajín Stredného východu. Po rope a zemnom plyne sa obhliadajú aj na Sibíri alebo v Afrike. Čínska vláda potrebuje energiu nielen pre budúcnosť svojej ekonomiky, ale tiež pre udržanie stability režimu.

Jedno z riešení teda vidí v obnoviteľných zdrojoch?

Presne. Čína zavádza obnoviteľné zdroje energií veľmi rýchlo. Číňania si stanovili cieľ pokrývať do roku 2020 15% energetickej spotreby z obnoviteľných zdrojov. V tomto ohľade teda Peking hľadí rovnakým smerom ako Brusel. Je ale potrebné poznamenať, že Čína do obnoviteľných zdrojov zahŕňa tiež energiu z jadra. Pred desiatimi rokmi pritom nemala skoro žiadnu jadrovú elektráreň a dnes stavia jednu ročne.

Viete, koľko jadrových elektrární plánuje čínska vláda postaviť?

Nie je to veľké číslo, ale s rastom zastúpenia jadra v energetickom mixe určite počítajú. V súčasnosti netvorí jadro ani percento, ale myslím, že v budúcnosti uvažujú o 5 až 10 percentnom podiele energie z jadra na celkovej spotrebe.

Oveľa viac sa tiež Čína zaoberá rozvojom vodných elektrární, ktorých má viac než ktorákoľvek krajina na svete. A tiež veľa do rozvoja tohto zdroja investuje. Obdobne to ale v poslednej dobe platí i pre veterné a solárne zdroje. Čína tuší, že príde ich boom, a chce byť dôležitým hráčom na trhu.

Sú v Číne vhodné klimatické podmienky pre využívanie alternatívnych zdrojov energie?

Veterné podmienky sú vynikajúce. Veľký potenciál má aj solárna energia, obzvlášť v oblastiach ako je púšť Gobi. Možno tiež viete, že Čína je najväčším užívateľom technológií pre solárne ohrievanie vody. Využívajú veľké množstvo strešných solárnych panelov.

Áno, počul som dokonca o celých mestách, ktoré by mali byť 100% závislé na obnoviteľných zdrojoch energie…

Čína má veľa miest, ktoré Číňania nazývajú eko-modelové mestá. Zvolia dva, tri obnoviteľné zdroje a intenzívne sa ne zamerajú. Niektoré mestá sa tak snažia vychádzať z veternej energie, iné zase zo solárneho ohrevu a biomasy.

Takéto veci sú asi v centrálne plánovaných ekonomikách možné…

To je pravda. Je to výhoda, ale môže to byť i skaza. Výhodou je, že keď sa vláda rozhodne zavrieť tisícky neefektívnych a neekologických podnikov, tak vydá nariadenie a tie firmy sa do mesiaca zavrú. Ale pre ľudí, ktorí prídu v okamžiku o prácu, to vôbec nie je ľahká situácia. Práve teraz v septembri alebo októbri prišlo nariadenie vlády zatvoriť asi tisíc spaľovní uhlia.

Takže tvrdíte, že za čínskym záujmom o obnoviteľné zdroje energií a iné alternatívne technológie je primárne ekonomický motív? Ako Číňania vnímajú aspekt globálnej zmeny klímy? Aký má význam pre bežných Číňanov?

Čína už klimatické zmeny pociťuje. Vplyvom dezertifikácie sa rozširuje púšť Gobi. Teraz je asi päťdesiat kilometrov od Pekingu a púštne búrky každú jar zamorujú hlavné mesto pieskom. Takže zmeny klímy nepociťujú len ľudia na vidieku, ale i centrá miest, kde žijú elity.

Nedostatok dažďových zrážok a rastúce teploty spôsobujú v juhozápadnej Číne veľké problémy. Pre krajinu, ktorá musí živiť 1,3 miliardy ľudí, je to zásadná otázka.

Inou rovinou je globálna politika. Čína chce byť globálnym hráčom a klimatické zmeny sú veľkou témou súčasnej svetovej politiky. Neprebehne jediný summit G20, kde by sa otázka klímy neriešila. A Čína nechce byť mimo hru.

To je možno pravda, ale na prípravnej konferencii o klíme, ktorá sa pred summitom v Cancúne konala v Číne, sa Peking a Washington nedokázali dohodnúť, či by mali byť klimatické ciele záväzné i pre rozvojové ekonomiky…

Domnievam sa, že súčasťou čínskej vyjednávacej stratégie je tiež skúmanie postoja Spojených štátov – kam až sú ochotní zájsť. Čína sa nepodriadi, dokiaľ určité záväzky neučiní tiež druhá strana. Čína možno správne vytušila, že sa americkej administratíve nepodarí presadiť svoje klimatické záväzky v Senáte.

Zásadným problémom klimatickej hry, pokiaľ ju tak chcete nazvať, je, že potrebuje oboch hlavných hráčov – USA i Čínu.

Inak sa môžeme snažiť koľko chceme…

Áno, Európa sa môže snažiť ako chce, ale bez Číny a USA tu budeme všetci plávať.

Vráťme sa k podporným mechanizmom, ktorými Peking podporuje rozvoj obnoviteľných zdrojov energie. Uplatňuje Čína podobné politiky ako existujú v EÚ? Alebo Čína spolieha na administratívne rozhodnutia?

Čína sa snaží uplatňovať tarify výkupných cien. Momentálne sa posúva aj k systému kvót. Myslím, že v súčasnosti čínski predstavitelia uvažujú najmä nad spôsobom, ako motivovať spoločnosť a priemysel k investíciám do zelených technológií a ako zapojiť tieto zdroje do siete.

V tejto oblasti je veľký potenciál pre vzájomnú spoluprácu medzi Čínou a EÚ. Európa je na čele vo vývoji a zavádzaní čistých technológií. Čína sa pokúša o to isté a oba celky pritom riešia rovnakú otázku – ako zvýšiť podiel OZE v elektrickej sieti.

Jednou z nevyriešených otázok zostáva, či bude Čína schopná prísť s vlastnými inováciami alebo zostane závislá na prenose technológií z vyspelých ekonomík…

Čína bola do tejto chvíle hlavným príjemcom transferu environmentálnych technológií v rámci Mechanizmu čistého rozvoja (CDM), ktorý funguje pod Kjótskym protokolom.

Ale bude to tak aj naďalej? Budú firmy i v budúcnosti ochotné predávať svoje technológie Číne?

Myslím, že ochota poskytovať know-how čínskym firmám skry CDM bude klesať. Možno, že už fakticky klesá, pretože viacero štátov už Čínu nevníma ako rozvojovú krajinu, aj keď ňou do značnej miery stále zostáva. Mimo najväčšieho mestá ako je Peking, Šanghaj alebo Kanton zostáva Čína skutočne rozvojovým štátom. Možno viac rozvinutým, chudobným a bohatým zároveň, ale každopádne stále rozvojovým.

Domnievam sa, že jednou z vecí, ktorá sa od Číny v horizonte desiatich rokov očakáva, je, že bude dodávať zelené technológie menej rozvinutým krajinám. Podobne, ako Európa v uplynulých pätnástich rokoch pomáhala Číne, bude teraz Čína zavádzať čisté technológie v Afrike a iných kútoch rozvojového sveta. Vďaka tomu, že ich Čína dokáže vyrobiť lacnejšie ako Európa, budú tieto technológie pre chudobnejšie krajiny oveľa dostupnejšie.

Európa by preto mala v oblasti environmentálneho výskumu a technológii začať na Čínu hľadieť ako na potenciálneho partnera, nielen ako na rozvojovú krajinu, ktorá preberá európske technológie. Spoločný vývoj a výskum v oblasti čistých zdrojov energie by mal byť spoločným cieľom oboch.

Pred niekoľkými týždňami Európska komisia predstavila návrh novej energetickej stratégie, v ktorej počíta s masívnymi investíciami do OZE a čistých technológií. Čo budeme musieť splniť, aby sme dosiahli ciele tejto stratégie? Myslíte, že sa v Európe nájde dostatočná politická vôľa k naplneniu týchto záväzkov?

To je veľmi dobrá otázka. Európe sa relatívne úspešne darí investovať do dlhodobej budúcnosti. Keď porovnáte Spojené štáty a Európu, uvidíte, že Európe sa lepšie darí udržiavať vlastnú infraštruktúru. A EÚ si teraz jasne uvedomuje, že bez investícií do nových technológií nemá budúcnosť. Európa sa svojou starnúcou populáciou a drahou pracovnou silou môže vo svete obstáť len s najlepšími technológiami a vysokou energetickou účinnosťou. To si vyžiada zdokonalenie energetickej a dopravnej infraštruktúry a rapídnu transformáciu na nízkouhlíkovú ekonomiku. V dlhodobom horizonte to pomôže zaistiť výrobu pri veľmi nízkych nákladoch.

V krajinách strednej a východnej Európy nepanuje pre obnoviteľné zdroje také nadšenie ako na západe. Čo je podľa Vás príčinou? Prečo na toto nové „náboženstvo“ tieto krajiny pozerajú s takou nedôverou?

Región strednej a východnej Európy má veľké zásoby fosílnych palív. A väčšina krajín ako je Rusko, Ukrajina, Poľsko, Česko, Spojené štáty a India, s dostatkom fosílnych palív, majú silný záujem na tom, aby ich priemysel, ktorý je týchto zdrojoch založený, prežil. To sa samozrejme viaže na pracovné miesta a na spôsob života. Fosílne palivá sú takisto stále lacnejšie ako obnoviteľné energie.

Myslím si ale, že pokiaľ tieto štáty nezačnú s investíciami do nových technológií, potom ich v dlhodobej perspektíve čakajú straty. Lipnutie na technológiách minulosti vám nepomôže vyvíjať procesy a technológie budúcnosti. Ak budú technológie zachytenia a uskladnenia uhlíku (CCS) fungovať, prežije možno uhoľný priemysel o niečo dlhšie. Osobne som ale k technológii CCS a predstave, že je možné túto technológiu uplatniť v akomkoľvek rozsahu tak, aby mohla predstavovať praktické riešenie, skeptická.

Uhlie je u nás dôležitým energetickým zdrojom. Veľký dôraz sa ale teraz kladie na jadrovú energetiku. Jadro sa pokladá za spoľahlivejší zdroj než obnoviteľné zdroje. Niektoré štúdie hovoria, že klimatické podmienky u nás nie sú tak priaznivé, aby sme mohli využívať viac energie zo slnka alebo z vetra…

Podľa mňa je dôležité, aby sa Európa viac energeticky integrovala a využívala jednotlivé zdroje tam, kde sú pre nich ideálne podmienky – vietor na severe, slnko na juhu, biomasu v miestach ako Česko. Musí vzniknúť systém, ktorý dovoľuje zapojenie rôznych energetických zdrojov a súčasne ich využívanie na rôznych miestach Európy. Náš kontinent má dostatočný potenciál energie zo slnka, vetra, biomasy a ďalších zdrojov na to, aby sa vytvoril systém, ktorý bude založený na obnoviteľných zdrojoch.

Čo sa týka jadra, ide zjavne o technológiu, o ktorú má záujem hneď viacero skupín. Zároveň ale veľa ľudí rozdeľuje. Otázku, čo robiť s jadrovým odpadom ešte uspokojivo nevyriešila žiadna krajina. Európu pravdepodobne čaká ďalší rozvoj jadrovej energetiky, ale nemyslím, že to vyrieši európske energetické a klimatické problémy. Podľa mojej prognózy bude v budúcnosti opozícia voči jadru tak silná, že nedovolí jeho veľké presadenie.

Vidíte budúcnosť Európy, alebo dokonca sveta, čisto v obnoviteľných zdrojoch?

Nie. Podľa mňa budeme ďalej využívať fosílne palivá ako je ropa, zemný plyn a uhlie. Myslím ale, že dominancia týchto zdrojov bude v nasledujúcich desaťročiach sústavne ustupovať. A tiež musí, pokiaľ chceme riešiť zmeny klímy a ľudského zdravia, pokiaľ uznáme, že energetický dopyt vo svete rastie, zatiaľ čo sa zásoby krátia. Stredná vrstva v Indii, Číne alebo Brazílii rastie a dožaduje sa rovnakej životnej úrovne ako máme my v Európe. Našou európskou nevýhodou je ndostatok vlastných fosílnych palív. A je pre nás zároveň šanca, aby sme rozvinuli nízkouhlíkovú ekonomiku budúcnosti, ktorá nebude závislá na fosílnych palivách, tak ako doteraz.

Samozrejme, zvyk je železná košeľa. Bude to pomalá zmena, ale je to zmena, ku ktorej už pomaly dochádza.

REKLAMA

REKLAMA