Nechceme byť chránení navždy

Motivácia modernizovať priemysel tam bude len vtedy, ak budú ciele v znižovaní emisií dosiahnuteľné, tvrdí v rozhovore pre EurActiv.sk šéf európskej asociácie výrobcov ocele Axel Eggert.

Axel Eggert
zdroj: Eurofer

Akým problémom dnes čelí európsky oceliarsky priemysel?

Oceliarsky priemysel je stále v recesii. Stále sme sa úplne nedostali z krízy. Napríklad ak porovnáme dopyt v EÚ po oceli v roku 2007 a dnes, je stále nižší o 28 %. Navyše sme stratili viac ako 20 percent pacovanej sily a to je obrovské číslo. Náš sektor je v reštrukturalizácii. V roku 2008 sme mali v EÚ výrobnú kapacitu 235 miliónov ton, z ktorých natrvalo zmizlo 15 miliónov ton. Mnoho zariadení a fabrík ostáva aj naďalej mimo prevádzky.

V porovnaní s predkrízovými úrovňami je dopyt po oceli veľmi nízky najmä v stavebnom sektore. Situácia ale závisí aj od regiónu. O niečo lepšie je to v Nemecku a horšie na východe či juhu Európy – ako napríklad v Taliansku, Španielsku a Grécku. 

Podporujeme plány inštitúcií EÚ v zmysle toho, čo pán Barroso a vlani aj pán Juncker prisľúbili, že opätovne dosiahneme 20 percentný podiel priemyslu na HDP EÚ. Teraz predstavuje približne 15 percent. Oceliarsky priemysel je ale jedným z najdôležitejších odvetví priemyslu.

Ďalšie dva problémy sú nekalé obchodné praktiky mimoeurópskych krajín vyrábajúcich oceľ a unilaterálne energetická a klimatická politika EÚ.

Jednou z veľkých obáv európskych oceliarov je čínska produkcia. Aký veľký je to pre vás problém?

Čína buduje obrovské nové kapacity s ročným nárastom až 10 %. 10-15 rokov dozadu bol podiel čínskeho oceliarskeho priemyslu na svetovom trhu nižší ako 10 percent. V súčasnosti však tvorí viac ako 50 %. Majú kapacity až na 1,1 miliardy ton ocele ročne, pričom až 340 miliónov ton je nadprodukcia. Tento prebytok je dvojnásobkom celkovej európskej produkcie a viac ako dvojnásobkom dopytu po oceli v EÚ.

Tieto výrobky umiestňujú na svetovom trhu a tým tlačia dole ceny na celom svete, nie len v Európe, ale najmä v Európe, pretože máme najviac otvorený trh na svete. USA majú oveľa silnejší systém ochrany. V Európe máme relatívne nízke dumpingové marže, ktoré síce odrážajú určitú ujmu nášmu sektoru, ale s jeden a pol ročným posunom odkedy nastala. Na to, aby sme zabránili škodám môže byť už príliš neskoro. USA sú rýchlejšie a dumpingové prirážky sú vyššie, môžu byť až 200 percent a viac.

Inými slovami, naším cieľom je podpora voľného obchodu, podmienkou ale je spravodlivá hospodárska súťaž. Čína podporuje svoj domáci priemysel vývoznými zľavami, subvenciami, obmedzovaním obchodu, zavádzaním obchodných bariér atď. Preto žiadame od európskych inštitúcií, aby rázne uplatňovali všetky nástroje na ochranu pred nekalým obchodom a schválili návrh Komisie na ich modernizáciu.  

Silne vystupujete proti tomu, aby sa Číne udelil štatút trhovej ekonomiky. Čo by to v realite znamenalo?

Protokol o pristúpení Číny do Svetovej obchodnej organizácie (WTO) z roku 2001 hovorí, že sa Čína stane trhovou ekonomikou najneskôr v decembri 2016. Ak to mám povedať rovinu, ak sa tak stane, antidumpingové opatrenia už nebudú mať zmysel, pretože reálne nezistíte výšku ujmy v ich cenách.  Porovnanie ich dumpingových cien už bude možné len voči domácim čínskym cenám, ale tie sú tiež výsledkom štátom kontrolovanej ekonomiky. Bude oveľa ťažšie dokázať dumping. Mimochodom, minulý týždeň vyšla jedna veľmi zaujímavá štúdia od nemeckého profesora Markusa Taubeho, ktorá detailne ukazuje, ako čínsky systém funguje. Voči nemu sme takmer bezbranní.

Môže EÚ do procesu udeľovania štatútu trhovej ekonomiky Číne zasiahnuť?

Jednoducho Číne ten štatút nemôžu udeliť. Ak s tým Číňania nebudú súhlasiť môžu sa obrátiť na panel WTO a požiadať o urovnanie sporu. Komisia v súčasnosti interne diskutuje o tom, či má Parlamentu a Rade navrhnúť udelenie štatútu trhovej ekonomiky pre Čínu. Muselo by to prejsť riadnym legislatívnym procesom.

Obrovská chyba by ale bola, ak by sa EÚ dohodla, že ho udelí a napríklad Američania by to nespravili. Potom by panel WTO mohol EÚ povedať – nuž, veď ste ho predsa nemuseli udeliť. Potom, by sme mali problém, pretože obchodný rozdiel medzi Európou a USA by bol ešte väčší. Boli by sme úplne bezbranní a ohrozili by sme veľkú časť nášho biznisu. Táto otázka je pre nás rovnako dôležitá ako napríklad reforma Európskeho systému obchodovania s emisiami (ETS).

Kde vidíte v reforme ETS najväčšie riziká pre oceliarsky priemysel?

Pre náš sektor potrebujeme v oblasti emisií dosiahnuteľné ciele. Inak nikto už nebude chcieť v Európe investovať. Spolu s ďalšími odvetviami (Aliancia energeticky náročných priemyselných odvetví) sme navrhli, aby sme sa vrátili k základným myšlienkam smernice ETS a to znižovať misie CO2, ale zachovať svetovú konkurencieschopnosť priemyslu.

Referenčné hodnoty sú dané na úrovni najefektívnejších zariadení. To znamená, že priemer 10 % najefektívnejších prevádzok, čo predstavuje 5 zo 100, nastaví kritériá a dostane 100 emisných povoleniek zadarmo. Zvyšných 95 si bude musieť dodatočné kvóty kúpiť na trhu.

Taký je základ existujúcej smernice. Hovorí sa v nej však aj to, že ak zároveň nedosiahneme 21 % zníženie emisií za priemysel ako celok, nedostaneme ani toľko povoleniek ako nám sľúbili. To je ešte nad rámec nad 21 % zníženia emisií do roku 2020 v porovnaní s úrovňami z roku 2005, ktoré musí dosiahnuť energetický sektor. Ak neviete dosiahnuť týchto 21 %, pretože povedzme neexistuje technológia, potom sa bude uplatňovať tzv. korekcie a bezodplatné povolenky sa znížia aj pre tie najúčinnejšie prevádzky. Ako ale potom môže dosiahnuť akékoľvek ciele? Ako môžete vylepšovať svoju prevádzku a investovať, ak musíte zaplatiť viac? Toto opatrenie nezasiahne len tých najlepších, ale aj tie zariadenia, ktoré sa ich snažia dohnať. My tvrdíme, že motivácia tam bude len vtedy, ak budú ciele dosiahnuteľné.

Takže problémom je najmä stanovenie referenčných hodnôt?

Sú to aj nepriame náklady, ktoré prichádzajú z energetického sektora, ktorý do svojich cien elektrickej energie pre energeticky náročné odvetvia premieta aj náklady spojené s nákupom CO2. Ak máme znášať 100 percent nárastu nákladov na emisie CO2, tak to predstavuje ďalšiu konkurenčnú nevýhodu na celosvetovej úrovni. Nehovoríme, že chceme byť chránení navždy, ale chceme, aby aspoň tie najefektívnejšie oceliarne v Európe boli na rovnakej úrovni s našimi svetovými konkurentmi. Ak je váš zisk tlačený nadol kvôli dovozu, menšiemu domácemu dopytu, jednostranným nákladom na ETS a iným regulačným opatreniam, po sčítaní to predstavuje obrovskú nevýhodu.

Pozrite sa napríklad na štúdiu Medzinárodnej energetickej agentúry, ktorá porovnáva marže výrobcov ocele v rôznych regiónoch. Na ich číslach vidíme, že dnes sa priemerná zisková marža v Európe pohybuje okolo 4 % a vyhliadky sú podobne na 4 %. Normálna marža by však mala byť na úrovni 10 %, pretože musíte zaplatiť dane, úroky a reinvestovať. Dokonca aj Číňania s 30 % nadkapacitou majú vyššie marže. Iné krajiny, napríklad v Latinskej Amerike majú podľa tejto štúdie dokonca 15-17 %. Ale ak viete, že dovozové tarify na oceľ do Brazílie sú na úrovni 17-18 %,  tak si viete predstaviť, že to predstavuje jednu z neférových obchodných praktík, ktorými chránia vlastných výrobcov a nepriamo tlačia na naše ziskové marže.

Nakoľko sa v nižších maržiach odrážajú náklady spojené s európskou reguláciou?

Existuje, medzičasom už známa, štúdia Európskej komisie a think-tanku CEPS z roku 2013 o celkových nákladoch spojených s reguláciou EÚ v európskom oceliarskom priemysle. Podľa nej boli v rokoch 2001 až 2011 náklady spojené s reguláciou 14 eur na tonu vyprodukovanej ocele.

Možno si myslíte, že 14 eur nie je až tak veľa. Porovnajte to ale s EBITDA (ziskom pred zdanením, úrokmi, odpismi a amortizáciou) a vidíte, že náklady spojené s reguláciou boli v bežných rokoch 15 až 30 % z EBITDA.  V rokoch rastu (2004-2008) to bolo okolo 10 až 15 %. Stále dosť, ale mohli sme s tým žiť. Počas krízy v roku 2009 sme ale mali dokonca záporný zisk (EBITDA) a vtedy tieto regulačné náklady môžu naozaj ohrozovať biznis. Po roku 2008 boli regulačné náklady v porovnaním s EBITDA na úrovni 30 až 35 %.

Predchádzajúca Európska komisia spustila v rámci snahy o lepšiu reguláciu iniciatívu Regulatory Fitness and Performance Programe (REFIT), ktorá pokrývala aj oceliarsky sektor. Považujete teda jej doterajšie výsledky za nedostatočné?

Je dobré, že sa Európska komisia zaoberá lepšou reguláciou. To treba oceniť. Iniciatíva, ktorá sa spustila za bývalého podpredsedu EK Antonia Tajaniho je stále relatívne mladá. Treba oceniť aj prvého podpredsedu novej Komisie Fransa Timmermansa, ktorý prišiel s niekoľkými dobrými nápadmi ako zlepšiť hodnotenie dopadov pripravovanej európskej legislatívy (Impact assessment – IA).

Komisia ale musí ukázať výsledky. Bohužiaľ máme veľmi nedávny príklad, kedy toto vôbec nefungovalo, a síce v prípade EU ETS. Komisia zvládla vnútornú konzultáciu k návrhu medzi svojimi útvarmi za tri dni. Zvyčajne to trvá dva týždne. Ak ide o kontroverzný návrh, môže to byť aj tri týždne.

Máte pre to vysvetlenie?

Neviem, možno musel ísť niekto na dovolenku.

Ale je to horšie. Uniknutá analýza hodnotenia dopadov bola predložená Impact Assessment Board (IAB) začiatkom mája. IAB tento návrh odmietla s niekoľkými pripomienkami, ktoré sa mali objasniť, napríklad hodnotenie malo zobrať do úvahy špeciálne hodnotenie dopadov na oceliarsky priemysel. Do troch dní ale padlo rozhodnutie, že hodnotenie dopadov je v poriadku. Ako je to možné, keď tam bol zoznam s pripomienkami? Musela tam byť politická dohoda. Neviem, akým cieľom to slúžilo, ale my sme radi ak máme určitú istotu pri sledovaní toho, čo sa deje.  

Sme za včasné prijatie návrhu ale nie spôsobom, ktorý sabotuje proces hodnotenia jeho dopadov. Nemožno ani argumentovať, že to potrebujeme schváliť pred decembrovou klimatickou konferenciou v Paríži (COP), pretože príspevok EÚ už schválila Európska rada v októbri minulého roku.

Aké očakávania máte vôbec od decembrovej klimatickej konferencie?

Ešte pred stretnutím G7 v Nemecku sme zverejnili spoločný list s ďalšími priemyselnými asociáciami. Podporujeme ambicióznu globálnu dohodu, ktorá by vytvorila pre nás a našich konkurentov rovnaké podmienky. Je ale na nič, ak EÚ povie, že zníži emisie o 40 % a Čína povie, že jej emisie porastú do roku 2030, čo v realite znemená, že ich zdvojnásobí. V praxi len objem nárastu emisií v Číne bude pravdepodobne väčší ako objem celkovej redukcie v EÚ – 4 miliardy ton CO2. To nedáva žiadny zmysel. Musíme byť realisti, v dohľadnej dobe rovnaké podmienky mať nebudeme.

Pre energeticky intenzívny priemysel v Európe sú akútnym problémom ceny elektrickej energie. Čo si myslíte o návrhoch na dobudovanie Energetickej únie, pod patronátom Maroša Šefčoviča, ktoré  predpokladajú, že dobudovanie spoločného trhu s elektrickou energiou povedie k nižším cenám?

Veľmi podporujem spoločný trh EÚ s elektrinou. Problémom je ale prechod na tento spoločný trh. Ak si spomínate na oznámenie pána Oettingera, keď bol ešte eurokomisárom pre energetiku, vyčíslil v ňom náklady na tento prechod na viac ako 1000 miliárd eur. Kto ich zaplatí? Budú to samozrejme spotrebitelia – domácnosti a biznis. Silne to môže postihnúť najmä energeticky intenzívny priemysel, kde je pomer nákladov na energie na celkových nákladoch veľmi vysoký. 

Malo by mať teda Slovensko obavy?

Určite. V prechodnom období musíte urobiť investície do novej infraštruktúry a to musí niekto zaplatiť. Potrvá dlhý čas, kým sa tieto investície vrátia. Ak to bude trvať príliš dlho ,mohlo by to zničiť celé sektory priemyslu. Musíme sa to snažiť držať to v súlade s iným cieľom EÚ, ktorým je získať konkurenčné ceny energie – pre domácnosti aj pre priemysel, čo jasne spomínajú aj závery Európskej rady z marca 2014.

Vo všeobecnosti jednotný trh s eklektickou energiou podporujeme, ale musíme sa k nemu prepracovať krok za krokom a snažiť sa zmierniť súvisiace náklady. Regionálne kapacitné mechanizmy možno nie sú najlepšou cestou ak máte kapacitné mechanizmy pre solárnu energiu tam, kde nesvieti slnko. Je lepšie investovať do prepojení.

Významnou témou a veľkou diskusiou na európskej úrovni je tzv. obehové hospodárstvo. Ako by jeho nastavenie vplývalo na oceliarstvo?

Oceľ je pre obehové hospodárstvo perfektným materiálom. Môžete ju recyklovať znova a znova. Je to vlastne večný materiál, jeden z mála, ktoré viete v procese recyklácie upgradovať. Aj pokiaľ ide o znižovanie produkcie, oceliari dnes vedia vyrábať ľahšiu oceľ s rovnakými alebo dokonca lepšími vlastnosťami. Znížili sme množstvo ocele používanej v autách, čo prispieva k znižovaniu produkcie ocele v Európe. To je jeden z cieľov obehového hospodárstva.

Čo podľa nás ale nie je možné urobiť, je povedať, že do roku 2030 znížime spotrebu kovov v EÚ o 30 %. Takéto nápady sa tu sporadicky objavujú, napríklad v Európskom parlamente. Musíme sa na to pozrieť z environmentálneho aj ekonomického hľadiska. Ak znížime produkciu istého materiálu, znamená to, že znížime environmentálne dopady?  To nie je vždy také jednoznačné. Ak vymeníte jeden materiál za iný, dopady na životné prostredie môžu byť omnoho vyššie. Treba to zobrať do úvahy. Máme najvyšší podiel recyklácie zo všetkých materiálov, to by sa malo zobrať do úvahy. Oceľ by mala byť uznaná ako “stály materiál”.

Čo by malo byť výsledkom takéhoto označenia?

Na obehové hospodárstvo musíme nazerať ako na celý životný cyklus materiálov a produktov. Niektoré iné materiály sú tiež recyklovateľné, ale nie donekonečna. Preto potrebujeme lepšiu klasifikáciu materiálov. Pri našej výrobne vznikajú vedľajšie produkty ako napríklad struska (škvára z vysokých pecí). Dá sa využiť v stavebnom sektore. Na to ale potrebujeme motivačné nástroje, aby sa uviedla na trh a bola súčasťou obehového hospodárstva. Môže nahradiť primárne materiály a tým znížiť emisie v iných sektoroch.

Pozadie

Axel Eggert je generálnym riaditeľom EUROFER-u, európskej asociácie oceliarskeho priemyslu. Eurofer funguje od roku 1976 a zastupuje 100 % európskych výrobcov ocele. Rozhovor vznikol pri príležitosti pracovnej cesty Axela Eggerta na Slovensko.

REKLAMA

REKLAMA