Zakladateľ Earth Policy Institute: Dotácie na bridlicový plyn v EÚ sú vtip

Energetické spoločnosti sa dostávajú do špirály smrti. Záujmové skupiny sa všemožne snažia dosiahnuť oddialenie energetického prechodu. Stratégia EÚ uprednostňujúca plyn nie je múdra. Môžeme vybudovať energetickú infraštruktúru, ktorá tu bude tak dlho ako zem samotná.

Lester Brown (Creative Commons)
http://euractiv.sk

Aký je váš názor na diskusie o energetickej bezpečnosti a konkurencieschopnosti, ktoré v súčasnosti prebiehajú v EÚ?

Túto diskusiu podrobne nesledujem, veci sa ale dali rýchlo do pohybu v Spojených štátoch. Nainštalovalo sa tam toľko strešných solárnych článkov, že trh pre miestne energetické spoločnosti sa začal zmenšovať. V dôsledku toho musia energetické spoločnosti zvýšiť ceny, aby sa udržali. Čím viac zvyšujú ceny, tým atraktívnejšia je pre ľudí alternatíva v podobe inštalácie strešných solárnych článkov. Stalo sa to, čo sa bežne označuje ako špirála smrti energetických spoločností, ktorú je veľmi ťažké zastaviť. Samotný proces je navyše z veľkej časti riadený trhom. Pretože je proces riadený trhom, neexistujú žiadne možnosti ako ho ovládať, ani vláda sa o nič nepokúša. Je vzrušujúce pozorovať túto rýchlu premenu. Podobný situácia je aj tu v Nemecku. Trh sa pre energetické spoločnosti zmenšil natoľko, že napríklad RWE si v minulom roku pripísala stratu na úrovni 3.7 mld. dolárov. A to je spoločnosť, ktorá od doby svojho založenia, pred 60 rokmi, až do teraz neskončila nikdy v strate. Je to signál o narušení, ku ktorému momentálne dochádza. V Spojených štátoch poklesla za posledných sedem rokov spotreba uhlia a ropy o 20 %.

Koľko z toho má nejaký súvis s lacným vývozom, ktorý bol spôsobený "boomom bridlicového plynu"? Nie je to tak, že výrobcovia uhlia môžu naďalej vyvážať lacné uhlie do Európy a východnej Ázie?

Vývoz amerického uhlia sa dostáva do problémov pre neobyčajné dôvody. Uhoľné elektrárne sa jedna po druhej zatvárajú, z čoho vzišiel nápad predať zvyšné uhlie do Číny a Japonska. Problém je v tom, že prístavné mestá v štátoch Oregon a Washington na severozápade, odkiaľ sa mal realizovať export, sú proti vývozu uhlia. Miestni ľudia sa aktivizujú a ja si nemyslím, že exportné terminály budú vôbec niekedy postavené. V Spojených štátoch vládne momentálne nechuť verejnosti k uhliu. Na vybudovanie novej uhoľnej elektrárne tam nemyslí nikto. Už od začiatku by to nebol životaschopný nápad. Myslím, že rovnaké je to aj v európskych krajinách, napríklad v Nemecku, Dánsku a pravdepodobne v severských krajinách.

Európske energetické spoločenstvo ale na Balkáne povolilo novú vlnu uhoľných elektrární. Tie môžu v konečnom dôsledku porušovať emisné limity EÚ. Verejné banky v Európe navyše ponúkajú granty a záruky na pôžičky pre ďalšie uhoľné elektrárne.

Zároveň sme však svedkami toho, ako Rumunsko investuje do oblasti veternej energie, ktorá by mala vygenerovať  2 500 MW za použitia príbrežnej sily vetra v okolí Čierneho mora. Myslím, že na konci bude víťaznou kombinácia nízkych nákladov a miestnej kontroly. Je to nová situácia, v ktorej energetické spoločnosti začínajú živoriť. Vyvstáva dokonca otázka, či budú v dlhodobom horizonte súčasťou energetického systému.

Hovoril som s niekým z Medzinárodnej agentúry pre energiu (IEA). Ten povedal, že jedným z problémov, ktoré máme …

Jedným z problémov, ktoré máme je, že IEA je pár kilometrov vzdialená od reálneho sveta…

IEA má pokročilú predstavu o dekarbonizácii. Dotyčný mi povedal, že keby sa niečo vydalo, veľké energetické spoločnosti by kontaktovali vládu, tá by následne zmenila politiku. Aj vy to tak vidíte?

Sú tam osobitné záujmy. V Spojených štátoch to vidíme na príklade bratov Kochovcov, ktorí sa všemožne snažia dosiahnuť oddialenie energetického prechodu. Chcú, aby bola na strešné solárne články zavedená daň. Dobre vedia, že ak energetický prechod bude naďalej pokračovať, ocitnú sa v bezvýchodiskovej situácii, pretože ich aktíva sú silno naviazané na fosílne palivá. Nie sú však veľmi úspešní.

Vyššie postavení úradníci z Komisie tvrdia, že ďalším významným problémom je to, že priemysel postavený na fosílnych palivách zabezpečuje veľký objem investícií a mnoho pracovných miest. A môže preto diktovať tempo prechodu na nízkouhlíkový systém – aj kvôli obavám, že príliš rýchle tempo, môže viesť k opätovnému pádu globálnej ekonomiky.

Tvrdiť to môžu. Ale napríklad na ropu nie je naviazanej toľko pracovnej sily. V ropnej rafinérii vidíte všetky tie nádrže, čerpadlá a ventily. Nevidíte žiadnych ľudí. Je to úplne zautomatizovaný systém. Uhlie vytvára prácu v baniach, to ale nie je ten druh pracovných miest, ktoré chceme vytvárať. Údržba veterných fariem a montáž solárnych článkov sú pomerne náročné na pracovnú silu, sú to ekologické pracovné miesta.

Urobilo zelené hnutie dostatočné kroky, aby si získalo ľudí, ktorí pracujú v uhoľných baniach, železných hutách alebo hlinikárňach a obávajú sa, že v prípade ukončenia výroby, nedostanú na veternej farme alebo v oblasti izolácií stavieb prácu. Ostanú odkázaní na dávky. Čo by ste im povedali?

Podľa čísiel, ktoré sme mali u nás v Sierra Clube, bol na začiatku roka 2010 počet uhoľných elektrární 530. Do teraz už bolo alebo v najbližšej dobe bude uzavretých 140 uhoľných elektrární. Cieľom Sierra Clubu je spolupracovať s miestnou komunitou pri vytváraní pracovných miest v oblastiach energetickej efektívnosti, či na veterných farmách, ktoré budú kompenzovať stratené pracovné pozície. Sierra Club sa snaží prilákať spoločnosti, ktoré napríklad vyrábajú komponenty do veterných turbín. Nie je to slepé úsilie, ako si každý myslí. Iniciatíva je zakotvená v reálnom svete, nezabúda sa na tých, ktorí prídu o prácu. Zabezpečujú sa školenia pre baníkov, aby získali ďalšie zručnosti.

Čo stratégia uprednostňujúca plyn, cestou ktorej sa Európa vybrala? Najmä Spojené kráľovstvo presadzuje s cieľom splniť záväzok na zníženie emisií, stratégiu daňových úľav pre bridlicový plyn. Stratégia na zabezpečenie dodávok, ktorú vypracovala Komisia, je tiež postavená na plyne. Je to podľa vás múdre?

Ani veľmi nie. Po prvé, plyn nepatrí medzi zdroje, ktoré neemitujú CO2. Je to vyčerpateľný zdroj, na niektorých miestach je ho na 20 rokov, na niektorých ešte menej. Prečo budovať infraštruktúru pre plyn s krátkodobou perspektívou, keď by sme mohli z pohľadu dlhodobej perspektívy budovať infraštruktúru pre energetické zdroje, ktoré tu budú navždy. Bez emisií uhlíka nie je ani zemný plyn.

Komisia nedávno definovala bridlicový plyn ako "nízkouhlíkový zdroj energie" a uvoľnila naň dotácie v objeme 113 miliónov eur.

To znie ako vtip.

Aké percento z obnoviteľných zdrojov podľa vás potrebujeme v našom energetickom mixe, aby sa nám do roku 2030 podarilo znížiť emisie o 40%?

Na prepočet by som potreboval viac čísel, ale nevidím dôvod, prečo s trochou fantázie a prispôsobenia sa, nemôžeme poháňať naše krajiny iba z obnoviteľných zdrojov energie. Skvelé na veternej alebo solárnej energii je to, že dnešná spotreba neovplyvní zajtrajšiu. Od začiatku priemyselnej revolúcie, sme všetko postavili na krátkodobých energetických riešeniach. Myšlienka, že teraz môžeme vybudovať energetickú infraštruktúru, ktorá tu bude tak dlho ako zem samotná, je vzrušujúca. Pre ropu budete musieť o 20 rokov hľadať nové ropné polia. A ťažba z nových nálezísk nie je vôbec jednoduchá  – dno oceánu, ropné piesky či Arktída.

Rozhovor bol redakčne skrátený. Celý rozhovor v anglickom jazyku nájdete na tomto odkaze.

Pozadie

Lester Brown je autor, analytik, víťaz niekoľkých významných environmentálnych cien a zakladateľ Earth Policy Institute a Worldwatch Institute. Washington Post ho označil za "jedného z celosvetovo najvplyvnejších mysliteľov".

REKLAMA

REKLAMA