Zemný plyn má v Európe budúcnosť

O bezpečnosti dodávok zemného plynu do Európy, nových plynovodoch, ruských plánoch ale aj LNG a frakovaní sme sa rozprávali s výkonným riaditeľom Slovenského plynárenského a naftového zväzu Jánom Klepáčom.

Ján Klepáč
Zdroj:Súkromný archív

Dopyt po zemnom plyne v EÚ každoročne klesá. Kvôli geopolitickým konfliktom je navyše „ohrozená“ aj bezpečnosť alebo plynulosť dodávok plynu do Európy.  Navyše, hoci energetický mix každého štátu je stále národnou právomocou, členské štáty sa do roku 2020 dohodli zvýšiť podiel obnoviteľných zdrojov energie o 20 % a až o 27 % do roku 2030. Jasným európskym trendom je teda prechod na nízkouhlíkové zdroje energie.  Končí sa éra fosílnych palív? Aké je využitie plynu v rámci „zelených“ technológií?

Z fosílnych palív postupne skončí éra uhlia, lebo bez toho sa ďalšiemu otepľovaniu našej planéty nevyhneme. Predpokladám, že na konferencii o klimatických zmenách COP 21 v Paríži, organizovanej OSN v decembri tohto roka, svet potvrdí, že to so znížením emisií skleníkových plynov myslíme všetci vážne.

V prvej vete som použil príslovku „postupne“, lebo uhoľným elektrárňam v Európe sa stále darí. Realizáciou jednej zo siedmych sektorových smerníc EU tzv. LCP direktívy (Large Combustion Plant Directive) príde k postupnému zatváraniu uhoľných elektrární, aj keď silnejší hráči si vymôžu rôzne ústupky lebo „obchod je obchod“, celkový trend však už nezvrátia.

Iná je situácia s ropou a zemným plynom. Spotreba ropy bude mierne, zemného plynu však veľmi významne narastať. Nie v Európe. Ale najmä v juhovýchodnej Ázii, v oboch Amerikách i v Austrálii. Zhruba 90 % nových požiadaviek na energiu prichádza z rozvíjajúcich sa ekonomík, polovicu z toho tvorí ČínaIndia. Prečo? Rapídne rastúca stredná trieda v týchto krajinách si žiada väčšie zdroje, ktoré im umožnia žiť, pracovať a cestovať a na rozdiel od európskej snahy o energetickú efektívnosť ich zaujíma jediné, aby ich narastajúci hlad po nových energiách bol vyriešený ihneď. A to nehovorím o priemysle, kde spotreba zemného plynu bude ešte výraznejšia.

Budúcnosť zemného plynu v Európe vidím v podpore a v spolupráci s OZE (obnoviteľné zdroje energie), aj keď niektorí „zelení talibanisti“ tvrdia: vystačíme si sami. Čísla však nepustia. Plyn bude mať naďalej významný podiel pri výrobe tepla a elektriny a stúpne jeho využitie v doprave (CNG, LNG).

Slovenská republika dováža takmer všetok svoj plyn a ropu z Ruska. Je podľa váš Rusko spoľahlivým dodávateľom? Nemali by sme sa snažiť o väčšiu diverzifikáciu dodávateľov? Ktorým smerom?

Pracujem v slovenskom plynárenstve a energetike od roku 1974 s výnimkou mojej politickej kariéry v rokoch 1990 – 2001. Môžem potvrdiť, že až do januára 2009 bolo Rusko spoľahlivým dodávateľom zemného plynu i ropy. Potom však v jeho politike začala prevládať geopolitika. V januári 2009 boli prerušené dodávky ruského zemného plynu na 12 dní. Budem úprimný, bol to pre nás šok. Vzhľadom k predchádzajúcej dobrej spolupráci sme takého rozhodnutie nečakali. Rusko však očakávalo, že vo všetkých svojich bývalých satelitoch nájde pre tento svoj krok pochopenie. Dnes platí vzorec: Európa potrebuje ruský plyn a Rusi európske peniaze. Tento vzorec zaručuje celkom slušnú spoľahlivosť dodávok, pretože príjmy z predaja ropy a plynu predstavujú 55 % príjmov v rozpočte Ruskej federácie.

Kríza v januári 2009 bola akýmsi budíčkom najmä pre krajiny strednej a juhovýchodnej Európy, ktoré sú najviac závislé od ruského zemného plynu. Už v lete 2009 vlády krajín V4 rozhodli o realizácii plynovodu Interkonektor sever – juh. Počas plynovej krízy v roku 2009 sa totiž ukázalo, že plynu bolo v tom čase v Európe dostatok, len nebol tam, kde ho bolo najviac treba. Chýbali prepojovacie plynovody – interkonektory. Interkonektor sever – juh, ktorý bude prechádzať všetkými štátmi V4 a Chorvátskom a bude spájať terminály na skvapalnený zemný plyn na pobreží Baltického a Jadranského mora.

Tento plynovod prispeje aj k diverzifikácii dodávok zemného plynu, nakoľko ním nebude tiecť iba ruský zemný plyn. V rámci tohto projektu bol už postavený prepojovací plynovod SlovenskoMaďarsko, ktorý počas tohto leta spustí ostrú prevádzku. V projektovom štádiu je aj poľsko – slovenský prepojovací plynovod, ktorý by mohol byť sprevádzkovaný do troch rokov. Posledným projektom je plynovod  Eastring z kompresorovej stanice Veľké Kapušany na slovensko – ukrajinskej hranici cez Rumunsko a Bulharsko do Turecka, kde sa napojí na Turkish Stream. V prípade zastavenia dodávok ruského plynu cez územie Ukrajiny má plynovod Eastring vitálny význam pre zásobovanie Slovenska i juhovýchodnej Európy. Spoliehame na to, že význam tohto plynovodu uznajú aj bruselskí úradníci a poskytnú mu plnú podporu.

Šéf ruského Gazpromu Alexej Miller už pri viacerých príležitostiach avizoval, že Rusko neplánuje Ukrajine predĺžiť kontrakt na prepravu plynu. Slovensko má ale podpísaný kontrakt s Gazpromom so špecifickým miestom „preberania“ plynu do roku 2028. Ako chcú túto situáciu riešiť? O čo môže Slovensko prísť?

Máte pravdu, v roku 2008 podpísala spoločnosť SPP dvadsaťročný kontrakt na dodávku 130 mlrd m3 zemného plynu s firmou Gazprom Export. Samozrejme, že odovzdávacia stanica pre tento plyn sú Veľké Kapušany a nie turecký hub, kam chcú Rusi presmerovať dodávky prostredníctvom Turkish Streamu po roku 2018. Čiže predpokladám, že v tomto prípade sa bude rokovať a hľadať prijateľné riešenie pre obe strany.

V prípade druhého kontraktu, ktorý v rovnakom čase a tiež na 20 rokov podpísala spoločnosť Eustream, je to iná situácia. Kontrakt sa týka prepravy zemného plynu v objeme 1000 mlrd m3 do roku 2028, t. j. v priemere 50 mlrd m3 ročne. Na tento objem si Rusi objednali kapacitu prepravných plynovodov Eustream. Jedná sa o kontrakt typu „ship or pay“ – preprav alebo zaplať. To znamená, že aj keď Rusi nebudú prepravnú kapacitu nášho plynovodu využívať musia za ňu zaplatiť.

Ako ste už spomínali, akýmsi záchranným kolesom má byť plynovodný plynovod slovenského prepravcu Eustream projekt Eastring. Zdá sa, že ide o najlacnejšiu a najjednoduchšiu alternatívu. Kde môže nastať problém?

Prepravný systém spoločnosti Eustream je kľúčovým v preprave zemného plynu v Európe, dnes pokrýva zhruba 48 %  existujúcej prepravnej kapacity na prepravu ruského  zemného plynu do západnej Európy. Oficiálne čísla z Eurostatu hovoria, že viac, ako 11 % všetkého plynu a zhruba 36 % ruského plynu spotrebovaného  v Európe v roku 2013 bolo prepravených spoločnosťou Eustream. Táto spoločnosť pripravuje projekt plynovodu, ktorý predstavuje alternatívu k ruským projektom South Stream a Tesla a zároveň ponúka riešenie, ak koncom roka 2018 príde k úplnému zastaveniu dodávok i tranzitu ruského zemného plynu cez územie Ukrajiny. Zastavenie dodávok týmto smerom predstavitelia Gazpromu niekoľkokrát verejne potvrdili. Navrhovaný plynovod Eastring bude schopný prepraviť plyn z tureckých hraníc do Európy, ale aj naopak z európskych likvidných miest, kde sa obchoduje s plynom do Turecka. Projekt je plne kompatibilný s legislatívou EÚ, zvýši bezpečnosť dodávok pre krajiny závislé na jednom zdroji a poskytne neobmedzený prístup tretích strán k plynovodu. Všetky tieto vlastnosti projektu South Stream chýbali a aj preto ruská strana od neho v decembri 2014 odstúpila.

Plynovod začína na slovensko – ukrajinskej hranici vo Veľkých Kapušanoch, kde sa nachádza najväčšia kompresorová stanica v EÚ. Trasa pokračuje do stredného Rumunska, odkiaľ sú rozpracovávané dve možnosti: opcia A k rumunskému pobrežiu, kde sa pripojí k jestvujúcemu plynovodu, resp. opcia B, podľa mňa pravdepodobnejšia, na bulharsko – turecké hranice, kde by sa mohol napojiť aj na Rusmi pripravovaný projekt Turkish Stream.

Obrázok č. 1: Trasa plynovodu Eastring

Projekt má veľkú šancu na úspech, dôležité bude získať podporu Európskej komisie i spoluprácu dotknutých krajín. Plynovod je ekonomicky efektívny a okrem spomínaných výhod prepojením stredoeurópskych trhov s trhom juhovýchodnej Európy a Turecka významne poklesne cena plynu v tejto oblasti a bude oscilovať okolo ceny na európskych spotových trhoch.

Ruskou alternatívnou za ukrajinský tranzit má byť plynovod Turkish Stream, ktorý bude ústiť v Grécku. Ako vnímate tento projekt? Je reálny? Niektorí tvrdia, že ide o „blamáž,“ iní, ako napríklad Maroš Šefčovič naznačili, že ide o neefektívny až zbytočný projekt.

Plynovod Turkish Stream je ruskou reakciou na zrušený projekt South Streamu. Väčšia časť tohto plynovodu je totiž už položená na dne Čierneho mora a v súčasnosti končí asi 200 km od bulharského prístavu Varna. Rusi chcú trasu odkloniť k tureckému pobrežiu pri obci Kayaköy a odtiaľ potiahnuť na turecko – grécku hranicu. Podľa ruských predstáv by sa tu mal vybudovať plynárenský hub, kde by mali štáty EÚ odoberať ruský plyn. K tomu je však potrebné postaviť plynovody minimálne interkonektory. Či sa nám páči alebo nie, Rusi sú vážne rozhodnutí dokončiť tento projekt, hlavne v situácii, keď tri štvrtiny plynovodu sú už položené v Čiernom mori. Dotiahnuť tento plynovod na grécko – tureckú hranicu nepredstavuje vážnu investičnú záťaž, dĺžka pevninskej časti plynovodu bude 180 km. Vážnejšia však bude dohoda s Turkami, ktorí požadujú väčšie zľavy na dodávky ruského plynu než ponúka Gazprom.

Nedávno prebehla tlačou správa, že Rusi vypovedali zmluvu s talianskou spoločnosťou Saipem SpA , ktorá sa podľa kontraktu z roku 2014 mala podieľať na výstavbe plynovodu. Takže ruská spoločnosť South Stream transport BV musí hľadať alternatívnych dodávateľov pre výstavbu Tureckého prúdu. Som zvedavý, ako chcú Rusi vyriešiť problém odberného miesta pre európskych odberateľov. Vo väčšine doposiaľ uzavretých dlhodobých kontraktoch na dodávku plynu nefiguruje ako odberné miesto hub na grécko – tureckej hranici. Napr. v prípade Slovenska sú odberným miestom Veľké Kapušany. Podpredseda Európskej komisie M. Šefčovič má pravdu, v prípade, že by sa  Rusi dohodli s Ukrajinou, je projekt Turkish Stream zbytočný. Ale súčasný vývoj ani len nenaznačuje, že by k takejto dohode mohlo prísť.

Európska komisia taktiež podporila plynovodný megaprojekt Južný koridor, ktorý umožní nakupovať plyn z Kaspického mora a možno Turkmenistanu či Iránu. Dopyt po plyne však každoročne klesá a únia sa sústreďuje aj na zvyšovanie energetickej efektívnosti. Preto je namieste otázka, potrebujeme vôbec „toľko plynu“?

Európa sa dlhodobo snaží znížiť závislosť na dodávkach ruského plynu. Krízy v rokoch 2006 a 2009 a najmä vývoj v rusko – ukrajinských vzťahoch sú pre nás dostatočným mementom. Preto snaha o diverzifikáciu je krok správnym smerom.

Kaspická oblasť je veľká diverzifikačná šanca. Vo februári tohto roku sa uskutočnilo v hlavnom meste Azerbajdžanu zasadnutie Poradného ministerského výboru pre Južný koridor. Podpredseda Európskej komisie  Šefčovič sa spolu s azerbajdžanským prezidentom Alijevom snažia, aby projekt získal politickú viditeľnosť a podporu.

Obrázok č. 2: Tri časti projektu: – SCP – juhokaukazký plynovod Baku – Tbilisi – Erzurum, ktorý je už niekoľko rokov v prevádzke; – TANAP – transanatolský plynovod, Turecko a Azerbajdžan oficiálne zahájili výstavbu začiatkom tohto roka. Plynovod ide naprieč celým Tureckom a turecký minister zahraničia vyhlásil, že pre jeho krajinu je prioritou TANAP a nie Turkish Stream. Uvedenie do prevádzky tohto plynovodu s prepravnou kapacitou 16 mlrd. m3 bude do konca roka 2018; TAP – transadriatický plynovod nadväzuje na TANAP a cez Grécko, Albánsko, popod Stredozemné more smeruje do Talianska.

Predpokladá sa, že celý Južný koridor bude v prvej etape prepravovať zemný plyn vyťažený v obrovskom azerbajdžanskom ložisku Shah Deniz II. v Kaspickom mori.
Cena plynu od azerbajdžanského dodávateľa by mala byť približne rovnaká ako z Ruskej federácie.

Iná je otázka, či potrebujeme toľko plynu, keď jeho spotreba v Európe v ostatných rokoch klesá. Áno, aj v roku 2014 klesla o ďalších 11,5 % voči roku 2013. Neprimeraná podpora obnoviteľným zdrojom energie, nízka cena uhlia, nízke ceny emisných povoleniek – to všetko spôsobilo, že zemný plyn musí zápasiť o svoju pozíciu v európskom energetickom mixe. Napriek tomu naše analýzy predložené na Svetovej plynárenskej konferencii v Paríži v júni tohto roku predpovedajú, že dopyt po zemnom plyne v Európe bude postupne rásť a okolo roku 2020 dosiahne historickú úroveň 520 miliárd m3 zemného plynu, čo bola spotreba Európy v roku 2010. Plyn sa presadí najmä pri výrobe elektriny, v priemyselnej spotrebe, výrobe tepla a v doprave. Naopak nástupom nových technológií (tepelné čerpadlá, pasívne a nízkoenergetické domy, fotovoltaika) nemôžeme čakať významný nárast spotreby v sektore domácností. Dôvodom širšieho využitia plynu v Európe sú jeho vlastnosti, plyn emituje o 50 % menej emisií CO2 ako uhlie pri výrobe tepla a je flexibilný v spolupráci s obnoviteľnými zdrojmi.

Ďalším dôvodom je, že záväzok dosiahnuť 40 % zníženie emisií skleníkových plynov, ktorý prijali šéfovia európskych štátov a vlád minulý rok v októbri v Bruseli. Tento cieľ bez širšieho zapojenia zemného plynu je nesplniteľný.

EÚ plánuje v rámci diverzifikácie dodávateľov novú stratégiu pre LNG. Aké sú výhody a nevýhody? Bude cenovo dostupný?

Zatiaľ dopyt po LNG v Európe zaostáva za ponukou. Dodávky LNG do EÚ predstavujú zhruba  20 % z celkového objemu dovážaného zemného plynu. Najväčším dodávateľom LNG je na svete Katar, nasledujú Malajzia, Indonézia, Alžírsko, Nigéria, Nórsko atď. Jediný spôsob, ako dopraviť plyn LNG na európsky kontinent sú lodné tankery so skvapalneným zemným plynom LNG. Tie však potrebujú na európskej strane splyňovacie (regazifikačné) terminály.

V Európe existuje 21 takýchto terminálov so súhrnnou kapacitou 190 miliárd m3. Rozostavaných je ďalších sedem terminálov so spoločnou kapacitou 35 miliárd m3. Všetky tieto terminály sú umiestnené v západnej a južnej Európe. Terminály, ktoré by mohli fyzicky dopraviť americký plyn aj do štátov strednej a východnej Európy sú rozostavané dva: poľský terminál Swinoujscie na pobreží Baltského mora – do prevádzky by mal byť uvedený do konca roka 2015 s kapacitou 5 mld. m3 – a chorvátsky terminál Omišalj na pobreží Jadranského mora -ide o plávajúci terminál s počiatočnou kapacitou 1 až 2 mld. m3. K nim treba priradiť aj LNG terminál Klajpeda v Litve, spustený do prevádzky koncom roka 2014 s max. kapacitou 4 mlrd. m3 ročne.

Treba však popravde konštatovať, že využitie existujúcich LNG terminálov v Európe nepresiahlo v ostatných rokoch 20 až 25%, čo je samozrejme veľmi nízke číslo.  Prečo je tomu tak? Obchodovanie s LNG je behom na dlhú trať a neposkytuje vysoké zisky. V obchode LNG stále dominujú dlhodobé kontrakty, v ktorých cenové relácie sú výrazne vyššie ako pri spotových obchodoch. USA plánujú výstavbu skvapalňovacích terminálov, ktoré po schválení v americkom kongrese a spustení do prevádzky môžu ovplyvniť svetový obchod s LNG. Ale obávam sa, že vývoz skvapalneného plynu z USA bude smerovať predovšetkým na ázijské trhy, hladné po dodávkach zemného plynu a ochotné zaplatiť podstatne vyššiu cenu ako v Európe. A tu sa dostávame k tej základnej otázke: akú cenu sme ochotní zaplatiť za zvýšenie našej energetickej bezpečnosti? Zvýšený dovoz LNG do Európy môže výrazne znížiť ruskú plynárenskú dominanciu, musíme však byť pripravení znášať vyššie náklady a samozrejme dobudovať potrebnú infraštruktúru.

USA zažíva „plynovú revolúciu,“ čo výrazne znižuje ceny energií. Európa nie je „frakovaniu“ veľmi naklonená najmä z environmentálnych dôvodov. Prečo sa tohto tak bojíme? Vidíte budúcnosť v ťažbe nekonvenčných plynov? Ako je na tom Slovensko?

Európa nie je hydraulickému štiepeniu („frakovaniu“) naklonená nielen z environmentálnych dôvodov, ale i z dôvodov čisto praktických. Podľa americkej legislatívy vlastník pôdy vlastní i nerastné bohatstvo ukryté pod ňou. To v európskych štátoch neplatí, nerastné bohatstvo je v rukách štátu. Samozrejme súkromník, na rozdiel od štátu, sa veľmi nezaťažuje environmentálnymi dôvodmi, chce čo najskôr zbohatnúť. Preto ten „boom“ ťažby bridlicového plynu v USA.

Veľmi závažnou vecou je tiež fakt, že bridlicový plyn v USA sa ťaží prevažne v neobývaných oblastiach, kým v Európe by jeho ťažba mohla zasiahnuť i obytné sídliská. V Európskej únii sa najprogresívnejšie postavili k využívaniu bridlicového plynu vo Veľkej Británii, v tejto etape už ide o overené zásoby zemného plynu v bridliciach. Veľmi optimistické predpovede o zásobách bridlicového plynu v Poľsku sa nepotvrdili. Čo sa týka Slovenska, je istá nádej v severovýchodnej časti, na poľsko – ukrajinsko – slovenskom pomedzí. Ale až geologický prieskum bude rozhodujúci. Napriek uvedenému vidím budúcnosť aj v ťažbe a využívaní nekonvenčných plynov.

V súčasnosti mnohí analytici pod pojmom nekonvenčný plyn myslia iba bridlicový plyn a to je nesprávne. V zásade nekonvenčný plyn je zemný plyn uložený v oblastiach s príliš nízkou priepustnosťou obklopujúcich hornín neumožňujúcou štandardné vrtné techniky. Najčastejšie sa v prírode vyskytuje ako: bridlicový plyn (Shale Gas), plyn v nízkopriepustných pieskoch (Tight Gas), uhoľno – slojový metán (Coal Bed Methane),  plynné hydráty (Gas Hydrates).

Zaujímavé sú posledné menované, ktoré sa vyskytujú pod morskou hladinou v hĺbke min. 500 m, kde je teplota vody okolo + 5 °C. Plynný metán, ktorý sa uvoľňuje sopečnou činnosťou sa za týchto podmienok premieňa v kryštalický biely sublimát – plynný hydrát, pričom 1 m3 plynného hydrátu obsahuje ekvivalent 160 m3 plynného metánu. Súčasné moderné technológie umožňujú široké využitie všetkých druhov nekonvenčného plynu. Bohužiaľ sa zdá, že ku Slovensku bola príroda v tomto smere trochu macošská.

Vráťme sa teda na Slovensko. Aká je pozícia zemného plynu na Slovensku?

Ťažba zemného plynu na Slovensku dosahuje v ostatných rokoch 90 mil. m3, čo je v priemere asi 1,5 % slovenskej ročnej spotreby. Sila Slovenska je však inde.
Slovensko je síce malá krajina, ale z hľadiska plynárenstva veľmi významná. Prepravná trasa štyroch paralelných plynárenských potrubí spoločnosti eustream, a. s. s celkovou prepravnou kapacitou 94 miliárd m3 za rok patrí k najsilnejším v celej Európskej únii. Taktiež kompresorová stanica Veľké Kapušany na slovensko – ukrajinskej hranici nemá v EÚ obdoby. Slovensko má mohutnú kapacitu svojich podzemných zásobníkov zemného plynu 3,2 miliárd m3. Ak vezmeme do úvahy, že ročná spotreba zemného plynu na Slovensku je približne 5 miliárd m3, tak čisto teoreticky Slovensko by mohlo viac ako 60 % svojej ročnej spotreby plynu uskladniť v podzemných zásobníkoch. Preto Slovensko v pomere spotreba versus uskladňovacia kapacita je na druhom mieste v Európe, po Rakúsku. Ďalej máme vybudovanú rozsiahlu distribučnú sieť s 33.000 km potrubí. Na Slovensku je splynofikovaných 78 % miest a obcí, v ktorých žije 94 % obyvateľstva. Lepší pomer v Európe dosahuje len Holandsko.

Pozitívne správy sú aj z ropného odvetvia. V decembri 2014 bola podpísaná medzivládna dohoda medzi SR a Ruskou federáciou, podľa ktorej až do roku 2029 bude Slovensko dostávať ročne 6 miliónov ton ropy a ďalších 6 miliónov bude prepravovať ďalej do Európy. Zároveň sa minulý rok uskutočnila rekonštrukcia ropovodu Adria a zvýšila sa jeho prepravná kapacita na 5,4 mil. ton ročne. Slovensko má teda dodávky ropy slušne diverzifikované.

Obrázok č. 3: Stredoeurópsky prepravný koridor

Pozadie

Ing. Ján Klepáč sa väčšinu svojho profesionálneho života sa venuje plynárenstvu. V súčasnosti je výkonným riaditeľom Slovenského plynárenského a naftového zväzu.

REKLAMA

REKLAMA