Podnikateľov trápi najmä obrovská neistota

„Príde bankrot alebo nepríde bankrot, bude euroval, nebude? Bude euroval a potom tá krajina zbankrotuje a dôsledky sa prenesú na všetkých? To sú podľa mňa na Slovensku aj v Európe otázky dňa, ktoré zväzujú podnikateľom ruky, a komplikujú aj investičné rozhodnutia alebo plánovanie v podnikoch,“ uviedol v rozhovore pre EurActiv Róber Kičina, výkonný riaditeľ Podnikateľskej aliancie Slovenska (PAS), ktorý bol odborným garantom workshopu „Priemyselná politika vo veku globalizácie“.

Róbert Kičina
Zdroj: FOTO TASR - Štefan Puškáš

Máme európsku stratégiu Európa 2020, národné rozvojové stratégie Minerva 2.0 a Singapur. Ako vnímate takéto projekty a ich šancu na úspech?

„Európa 2020 je stratégiou, ktorá má posunúť Európsku úniu dopredu. O EÚ je známe, že si stanovuje množstvo rôznych stratégii. Potom sa však ťažko monitorujú a väčšina z nich nedopadne najlepšie. Ale táto stratégia má zmysel pre krajiny, ktoré sú reformne orientované a

Slovensko je takouto krajinou. Určite má pre Slovensko zmysel, ak sa slovenská vláda zaoberá otázkami na zvýšenie konkurencieschopnosti či ekonomického rastu, s čím nám stratégia Európa 2020 pomáha.

Slovenskou odpoveďou na ňu bolo prijatie Národného programu reforiem, čo je kľúčový dokument a samozrejme aj doplnkových stratégii, ktoré mapujú špecifické ciele, ktoré stratégia EÚ 2020 stanovuje. Napríklad, program Minerva 2.0, ktorá má rozvíjať vedomostnú základňu na Slovensku, alebo napríklad projekt Singapur, ktorý má znížiť byrokratické zaťaženie. To sú viac-menej ciele stratégie Európa 2020 pre národné krajiny.“

Čoraz intenzívnejšie sa začína hovoriť o druhej recesii. Nakoľko je podľa Vás táto hrozba reálna? Zaznamenali ste už medzi členmi PAS prvé príznaky?

„Začať by sme mohli od štatistických údajov, ktoré zverejňuje Štatistický úrad. Ten hovorí o poklese objednávok v priemysle. Niečo podobné som dokonca zachytil aj z nemeckého štatistického úradu. Je pravda, že objem produkcie klesá, ale zatiaľ by som to nevidel veľmi dramaticky, aj keď riziko recesie tu je.

Vyplýva však najmä z obrovskej nestability, ktorá panuje v eurozóne. Kľúčovou otázkou v tejto veci je, že či veríme tomu, že najzadlženejšie krajiny dokážu prijať reformy a zastaviť zadlžovanie a vrátiť sa k udržateľným verejným financiám. Nie je to len problém Grécka, o ktorom sa teraz najviac diskutuje. Je to problém všetkých južných ekonomík, resp. ekonomík južnej Európy, ktoré majú tieto problémy. O nich sa teraz možno ešte veľmi nediskutuje, ale tiež majú obrovské riziká, a keby došlo k tomu, že by si už nedokázali ďalej požičiavať a boli by vystavené riziku bankrotu, tak sa obávam, že vtedy by to riziko recesie bolo ešte väčšie, dokonca veľmi blízke pravdepodobnosti.

V súvislosti s krízou v eurozóne diskusiám dominuje otázka protikrízových mechanizmov. Štyri hlavné nemecké podnikateľské organizácie v Nemecku apelovali na parlament, aby schválil reformu tzv. eurovalu. Čo si o doterajšom spôsobe riešenia dlhovej krízy myslíte Vy?

„Na Slovensku sa hovorí, že prečo by sme mali pomáhať bohatému Grécku, keď tu predsa máme oveľa menšie dôchodky a tak ďalej. Ja sa spýtam: Keď sa niekde bude topiť bohatý človek, tak či si chudobný povie – no tak keď je bohatý, nech si pomôže sám – alebo mu nakoniec podá tú pomocnú ruku. Ide o veľký problém a kľúčovou otázkou je, či eurozóna konečne po rokoch dokáže donútiť štáty, aby rešpektovali pravidlá alebo nie. Pokiaľ to eurozóna, Európska centrálna banka, Európska komisia a ostatné inštitúcie dokážu, tak má zmysel vybudovať aj euroval 2, teda dať peniaze a vystaviť sa riziku toho, že ak sa niečo stane, tak dlhy budú musieť znášať všetky krajiny.

Ale opakujem, kľúčové je, či dokážeme tieto zadlžené krajiny prinútiť zreformovať dôchodkový systém, predĺžiť vek odchodu do dôchodku, upraviť daňový systém. Čiže tie oblasti, ktoré majú vplyv na verejné financie, a ktoré spôsobujú, že krajiny sú neúmerne a neudržateľne zadlžené a toto zadlženie rastie každým rokom.

Nejde pritom o ľahkú vec. Pozrite sa, aké sú protesty, a to sa len v Grécku prijímali radikálnejšie opatrenia. V ostatných krajinách neboli ešte také radikálne a preto ich považujem za nedostatočné. Je však evidentné, že v týchto štátoch bude musieť dôjsť k zníženiu životnej úrovne. Ide pritom o veľmi vážnu a mimoriadne nepopulárnu záležitosť, možno až nepredstaviteľnú, no nevyhnutnú.

Čiže pokiaľ sa nám to podarí takto zregulovať a udržať, tak má zmysel kúpiť si čas, zvýšiť ochranný mechanizmus na to, aby sme dali zadlženým ekonomikám priestor na ozdravenie. No ak sa to nepodarí, tak potom budú mať problém nielen tie zadlžené krajiny, ale aj celá eurozóna, resp. podnikatelia a to nielen v Európe, ale myslím si, že by sa to potom mohlo preniesť do celého sveta.“

Aké najväčšie výzvy teda podľa Vás čakajú podnikateľov v najbližších mesiacoch?

"Tá hlavná výzva, resp. ten hlavný problém, ktorý dnes pociťujú podnikatelia, je neistota. Pretože tá je obrovská. Skutočne nevieme, ako sa politici rozhodnú a aký bude ďalší vývoj. Príde bankrot alebo nepríde bankrot, bude euroval, nebude? Bude euroval a potom tá krajina zbankrotuje a dôsledky sa prenesú na všetkých? Čiže toto sú podľa mňa na Slovensku aj v Európe otázkami dňa, ktoré zväzujú podnikateľom ruky, a komplikujú aj investičné rozhodnutia alebo plánovanie v podnikoch.

Európa postupne akoby strácala dych a začínajú ju pretláčať rýchlo rozvíjajúce sa krajiny, najmä v segmentoch s vyššou pridanou hodnotou. Kde podľa Vás leží skrytý potenciál európskych či slovenských firiem v čase globalizácie?

„Čo sa týka pridanej hodnoty, nemyslím si, že by európske firmy boli menejcenné oproti zvyšku sveta. Máme špičkové firmy. Je pravda, že sa momentálne viac darí takýmto firmám v rýchlo rastúcich ekonomikách akými sú Brazília, India, Čína, či Rusko. Sú to veľké krajiny s obrovským ľudským potenciálom. Čiže v tej mase ľudí sa určite nájdu špičkoví ľudia, ktorí dokážu pridanú hodnotu tvoriť. Navyše cena práce je neporovnateľne nižšia ako napríklad v západnej Európe. Rozvoj tých krajín je teda podporovaný aj bohatými firmami z vyspelého sveta, keďže sa snažia redukovať náklady, minimalizovať a hľadať lacnejšie riešenia. Možno aj preto presúvajú svoje centrá do rozvíjajúcich krajín.

Ďalej ide o to, že Slovensko a ostatné nové členské krajiny EÚ, bohužiaľ, nemajú takú inovačnú kapacitu, nemajú napríklad dostatočne kvalitné školy. Keď si vezmeme medzinárodné rebríčky univerzít, Slovensko tam nemá ani jedného zástupcu. Česko má v TOP 500 iba jednu – Karlovu univerzitu, čo tiež nie je oslnivý výsledok, ale je to viac ako máme my a je to aspoň jeden pozitívny signál.

V minulosti sme si mohli myslieť, že máme veľmi dobré školstvo, ktoré dokáže efektívne vzdelávať a produkovať ľudí, ktorí potom môžu rozvíjať svoj talent a tvoriť pridanú hodnotu. Dnes sa obávam, že už zaostávame, možno aj za priemerom Európskej únie. Čiže investície do vzdelávania sú prvou vecou. Potom zmena štruktúry vzdelávania, aby sa viac posilnilo vyučovanie praktických predmetov. Ďalej podpora technologických centier a inkubátorov, čo je súčasťou stratégie Minerva 2.0.

Slovensko potrebuje rozvinúť inovačný potenciál na to, aby sme v budúcnosti mohli z neho ťažiť. Dnes ťažíme iba z tých odvetví, ktoré sú náročnejšie na prácu, produkujú nižšiu pridanú hodnotu. Máme tu automobilky, elektrotechnický priemysel, montujeme, vyrábame, predávame. Dobre, máme príjmy, ale to je neudržateľné z dlhodobého pohľadu. Cena pracovnej sily rastie a raz dosiahne úroveň, kedy si investor povie, že už stačilo a idem hľadať lacnejšiu pracovnú silu. A nemusí ísť ani za hranice Európskej únie. Stačí ísť na juh do Bulharska a Rumunska.“

Jedni o eurofondoch hovoria, že sú pre slovenských podnikateľov prínosom, iní, že narušujú podnikateľské prostredie. Do ktorej skupiny sa zaraďujete Vy?

„Ja patrím k tej skupine, ktorá tvrdí, že narúšajú podnikateľské prostredie a zhoršujú alebo narúšajú konkurenciu. Krásnym príkladom sú penzióny v Nízkych Tatrách, kde jeden je postavený za súkromné peniaze a oproti je ďalší, raz tak veľký, len s tým rozdielom, že je pred ním ceduľa, že bol financovaný z prostriedkov Európskej únie. Skúste potom vysvetliť tomu, ktorý si to zafinancoval sám, že fondy nenarúšajú konkurenčné prostredie, alebo že je to spravodlivé. Nemyslím si, že eurofondy sú spravodlivé.

Viac sa teším, keď sa využívajú na budovanie základnej infraštruktúry alebo všeobecnej infraštruktúry na rozvoj podnikania – na budovanie ciest, komunikačných spojení. Alebo keby sa používali na budovanie inovačných centier, ktoré potom pomôžu podnikateľom bez ohľadu na to, či sú veľkí alebo malí, alebo zo západu Slovenska či z východu.

Nie som rád, ak tieto dotácie smerujú priamo do firiem, lebo tam už narážame na spomínaný problém so zvýhodňovaním v konkurenčnom boji. Ale ešte raz opakujem, že som radšej, ak sa využívajú v prospech všetkých, ak sa to dá. Lebo infraštruktúra je v prospech všetkých, nielen podnikateľov, aj tých ľudí, ktorí tam žijú a budú po nej chodiť denno-denne do práce.

Ak by sa v budúcnosti malo prehodnocovať zameranie alebo využívanie prostriedkov z EÚ, tak si myslím, že je veľa oblastí, ktoré sú finančne poddimenzované. Napríklad rekonštrukcia škôl, zdravotníckych  zariadení, nemáme dobudované cesty, nemáme vybudované inovačné základne popri univerzitách. Málo počujem o tom, že by sa slovenské univerzity vedeli aktívne zapájať do projektov s podnikateľmi. Neznamená to, že sa vôbec nezapájajú. Verím tomu, že minimálne Slovenská technická univerzita má takéto projekty. Ale toto sú možnosti ako podporiť rast konkurencieschopnosti Slovenska – nie dávaním prostriedkov priamo firmám, ale vytváraním systémov, ktoré potom pomôžu firmám v oblasti výskumu, vývoja alebo ďalších potrebných oblastiach.“


Rozhovor vznikol počas workshopu Priemyselná politika vo veku globalizácie, ktorý zorganizovalo Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku v spolupráci s Inštitútom pre dobre spravovanú spoločnosť SGI v rámci projektu Európa 2020 – inteligentná, udržateľná a inkluzívna Európa.

REKLAMA

REKLAMA