Zmena správania zabezpečí dosiahnutie environmentálnych cieľov

Klimatické záväzky, ktoré si Slovensko stanovilo v rámci stratégie Európa 2020, nie sú nereálne. Podľa Tatiany Kluvánkovej-Oravskej (SAV) je však potrebné motivovať priemysel k inováciám, využiť miestny potenciál pre obnoviteľné zdroje a prekonať technologicko-inštitucionálne stereotypy.

Tatiana Kluvánková Oravská
Zdroj: Zastúpenie EK

Členské štáty EÚ sa zaviazali znížiť do roku 2020 emisie skleníkových plynov o 20%, Komisia uvažuje aj o navýšení tohto záväzku na 25% alebo 30%. Údaje za rok 2010 však naznačujú, že po obnovení hospodárskeho rastu sa emisie z priemyselných zariadení zvýšili. Neohrozí post-krízová hospodárska obnova klimatické záväzky krajín EÚ?

Podľa môjho názoru miera redukcie emisií nie je len otázka ekonomická, otázka nákladov. Táto zmena má aj druhú stránku a tou je nová príležitosť rozvoja. Ako to dnes odznelo na seminári, každá zmena prináša negatíva aj pozitíva. Záväzok Slovenska pre zníženie emisií vôbec nie je veľký. Naopak, spomedzi členských krajín EÚ je po Rumunsku a Holandsku druhý najnižší. Treba sa naň pozerať aj z pohľadu nákladov, ktoré bude potrebné vynaložiť, aj z pohľadu nových príležitostí a zmien v technológii. Nie je to len otázka technickej úpravy komína, ale priemyselnej inovácie. Je možné, že prinesie veľmi zaujímavé príležitosti a zvýšenie konkurencieschopnosti na medzinárodnom trhu.

Stanovené scenáre nie sú len o tom, že ich splnenie prináša náklady. To je veľmi zjednodušená interpretácia. Verím, že sa nájdu také stimuly, ktoré ukážu aj nášmu podnikateľskému sektoru, ktorý často nie je ochotný inovovať, že sa to oplatí. U nás máme prevažne malé a stredné podniky, ktoré sa necítia dostatočne silné na to, aby inovovali. V podstate chcú zarábať v priamom kole na niečom, čo práve letí. Je to krátkozraký prístup. Myslím si, že tak ako nové postupy vytvorili množstvo pracovných príležitostí v odpadovom hospodárstve, môže sa tak stať aj v klimatickej oblasti.

Nebudú sa inovácie nakupovať zo zahraničia? Tým pádom sa viaceré príležitosti, vrátane pracovných, na Slovensku stratia? Ako presvedčiť podniky a ľudí všeobecne o tom, že je pre nich prísnejšia ochrana ovzdušia je dobrou cestou, keď hrozí, zatvorenie niektorých prevádzok?

Je pravdou, že súvisiaci výskum a vývoj u nás vo veľkom prebiehať nebude. S tým sa treba vyrovnať. Sme malá krajina a keď štátne investície do vedy na Slovensku predstavujú len pol percenta HDP, tak nemôžeme byť veľkí optimisti. Ledva to stačí na zabezpečenie existencie vedeckých organizácii. Opäť sa vrátim k príkladu odpadového hospodárstva, kde nové formy spracovania odpadov umožnili vznik ďalších pracovných miest. Nové technológie nemusia existujúce úplne nahradiť, ale ich doplniť. Pracovné miesta vzniknú tým, že sa budú u nás uplatňovať.

Na emisné ciele teda nehľadíte ako na reguláciu, ale skôr ako na motiváciu?

Áno, určite. Prijatie týchto záväzkov závisí od motivácie. Regulácie majú svoju obmedzenú účinnosť. Dajú sa obísť, kúpiť, dá sa zalobovať. Ak niečo v dnešnom svete nariadite, neznamená to, že to aj urobí. S cieľovými skupinami treba pracovať, stimulovať ich. Pri vytváraní schém, napríklad emisných, dochádza k dlhému verejnému pripomienkovaniu. Nie je len formálne, ale je dialógom medzi znečisťovateľmi a navrhovateľmi.

Zo stanovených cieľov 20-20-20 členské krajiny najviac zaostávajú v energetickej efektívnosti. Niektorí ako dôvod uvádzajú to, že tento cieľ nie je jediný právne záväzný. Myslíte si, že by pomohlo ak by záväzným bol? Alebo by to mohlo byť naopak kontraproduktívne a existujú iné vhodnejšie nástroje?

Osobne si myslím, že právny záväzok problém nerieši. Právny záväzok môže pomôcť naštartovať inovatívne procesy, tak ako v prípade odpadového hospodárstva či emisných úprav. Vzhľadom k tomu, že energetická efektívnosť je veľký problém vo väčšine členských krajín, určitá forma právneho záväzku by asi bola užitočná. Slovensko má 1,8-krát vyššiu energetickú náročnosť hospodárstva ako priemer EÚ. Je to pretrvávajúci problém nášho priemyslu, že sa zatiaľ dostatočne nemodernizovala jeho prevádzka a nedosiahla sa vyššia efektívnosť.

Rezervy sú však aj v iných oblastiach – napríklad v bytovom sektore. Za posledných päť až desať rokov sa veľa investovalo do zatepľovania panelových domov, ktoré boli z energetického hľadiska veľký problém. Investície boli možné vďaka investičným schémam, teda kombinácii úveru s grantom z fondu rozvoja bývania, čím sa tento sektor vo veľkom rozbehol.

Môžeme teda v tomto segmente hovoriť o pokroku?

Jedna vec je technológia, druhá prevedenie. Práca robotníkov, ako to u nás chodí, zaostáva. Prevedenie nie je vždy také ako by malo byť, čím vzniká ďalšia neefektívnosť. Peniaze sa preinvestovali, na papieri sa úspory odhadli, ale k úspore napokon nedošlo kvôli neodbornému prevedeniu.

Ďalšou otázkou je opäť ľudské správanie a modely rozhodovania. V bytových domoch s veľkým počtom vlastníkov či nájomníkov sa musia o takejto investícii uzniesť nadpolovičnou väčšinou. Keď sa to podarí, tak je to na základe určitých ponúknutých argumentov – toľko zainvestujete, za toľko sa vám to vráti a usporíte na energii. Nikto ale týmto ľuďom nepovie, že musia zmeniť aj svoje správanie. Zatiaľ čo dosiaľ nemali radiátor s funkčným regulátorom, tak sa s ním musia naučiť pracovať a nastaviť príjem tepla podľa potreby. A nie regulovať svoj tepelný komfort v byte tým, že otvoria okno. Zmena správania zabezpečí dosiahnutie stanovených environmentálnych cieľov.

Priemysel sa dá určitým spôsobom regulovať, či už legislatívnou úpravou a potom následnými investíciami a výsledok je napokon otázka nákladov v post-krízovej hospodárskej situácii. V sektore domácností je situácia zložitejšia tým, že sa naráža na pretrvávajúce technologicko-inštitucionálne stereotypy.

Určite by pomohlo keby sa v domácnostiach uplatňovalo základné ekonomické pravidlo – každý si musí zaplatiť za to, čo spotreboval. To pri kolektívnych kotolniach neplatí. K dispozícii sú regulátori, merače a aj tak sa cena potom prepočítava určitým koeficientom a zahŕňajú sa aj iné faktory než len spotreba.

Udržateľný rast, na ktorom stavia aj stratégia Európa 2020, závisí od vyššieho podielu obnoviteľných zdrojov energie a využitia bezemisnej jadrovej energie. V súčasnosti svet reaguje na jadrovú krízu v Japonsku. Ako vnímate zmenu postavenia jadra a možnosti udržateľnosti tohto smeru energetiky?

Jadrová energetika je technologickou inováciou 20. storočia. Mnohí energetici hovoria, že ide o bezrizikovú technológiu. Môžeme im veriť, avšak prax ukázala, že ľudský faktor je významným narušiteľom takejto vízie. V prípade Černobyľu zlyhal ľudský faktor v tom zmysle, že sa na tejto technológií realizovali neštandardné pokusy. V Japonsku zase zlyhala schopnosť alokovať elektráreň na správne miesto. Hovorí sa o podcenení rizika. Tieto udalosti poukazujú na to, že ľudský faktor hrá v takýchto rizikových prevádzkach podstatne významnejšiu úlohu, ako sa predpokladalo v čase, keď sa táto technológia uviedla do činnosti. Preto dnes mnohé krajiny prehodnocujú svoj prístup a pokračovanie v jej podpore vzhľadom na riziká, ktoré hrozia v prípade zlyhania.

Druhý aspekt, o ktorom sa málo hovorí, sú skutočné náklady jadrovej energetiky. Považuje sa za ekonomicky efektívnu, ale často sa mlčí o tom, koľko stojí likvidácia atómovej elektrárne po skončení jej životnosti. Vzhľadom na existenciu silno kontaminovaných častí, ktoré nemôžete len tak rozložiť a deponovať, nejde o jednoduchú záležitosť. Celospoločenské náklady uloženia odpadu sa nedajú vyčísliť. Vyhorené palivo, ktoré sa ukladá na určité úložiská je vlastne darom budúcim generáciám. Nevieme, čo sa v určitom priestore stane za dvadsať rokov. Ako môžeme zaručiť, že o sto alebo dvesto rokov, keď odpad bude stále rádioaktívny, ľudia naň náhodou nenakopnú a nespôsobí to pre masy ľudí ďalšiu katastrofu? Mnohé krajiny čoraz viac zohľadňujú aj tento aspekt.

Tieto argumenty hovoria skôr proti atómovej energii…

Nuž, nahráva to obnoviteľným zdrojom. Je to alternatíva, ktorá dokáže doplniť energetickú potrebu. Za strategickú považujem diverzifikáciu energetickej sebestačnosti, kombináciu viacerých typov energie. Ukázala to aj plynová kríza v roku 2009, ktorá u nás napríklad naštartovala rozvoj solárnych kolektorov ako alternatívu k plynu v domácnostiach.

Myslím si, že pri zachovaní princípu diverzifikácie sú obnoviteľné zdroje vhodnou cestou. Je ale potrebné využiť také zdroje, ktoré majú v danom regióne potenciál. Trhoví hráči často jednosmerne ponúkajú niektoré typy alternatívnej energie, ktoré nie sú vždy v danej oblasti výhodné. Slovensko má nevyužitý potenciál biomasy, ktorá zbytočne zhorí a vyprodukuje ďalšie emisie CO2. Čiastočne využívame potenciál riek. Je to jediný alternatívny zdroj, ktorý sa u nás vo väčšom rozsahu využíva.

Venujete sa aj otázke viacúrovňového rozhodovania. Rokovania o klimatických zmenách prebiehajú na globálnej, európskej či národnej úrovni a v závere sa výsledky premietajú aj na lokálnu úroveň. Ako hodnotíte tieto multi-úrovňové rokovania, interakciu a dôsledky?

Celý tento proces je vo vývoji. Diskusie dlho prebiehali len na tej najvyššej úrovni rôznych organizácií, uzatvárali sa dohody a dohovory medzi čelnými predstaviteľmi najsilnejších štátov. Časom však pochopili, približne od Rio de Janeiro (1992), že to nie je dosť. Ak politikom pred rokovacie miestnosti príde masa demonštrantov, tak na nich musia reagovať a nemôžu len zvrchu rozhodnúť. To bol asi ten moment zlomu, ktorý naštartoval proces súčasných viacúrovňových rokovaní.

Takisto prax ukazuje, že nielen udalosti, ktoré sa dejú na globálnej úrovni vplývajú na nižšiu úroveň, ale aj udalosti, ktoré sa dejú lokálnej a kvázi-regionálnej úrovni majú globálny efekt. Či to bola finančná kríza, ktorá vznikla z lokálnej krízy na realitnom trhu v USA a už tri roky zamestnáva celý svet, či je to dnešná japonská jadrová kríza, alebo rôzne iné lokálne konflikty, ktoré prerastú a vzhľadom k ekonomickému a politickému prepojeniu získajú globálny význam.

Tiež miestne úrovne majú možnosť vplývať na proces dialógu a nielen prijímať rozhodnutia. Oslabujú sa tým napríklad mnohé národné štáty. Silné naopak zostávajú medzinárodné organizácie, niektorí významní medzinárodní hráči, silnejú aj regionálne a lokálne úrovne, združenia miest a obcí a tiež rôzne záujmové združenia.

Myslím si, že Cancún ani Bangkok nepriniesli žiaden výrazný výsledok a ani neprinesú. Povedala by som, že ide o politické tančeky, ktoré vedú k tomu, že časom sa nejaké mechanizmy ustanovia. Fungovať ale budú vtedy, pokiaľ sa skutočne naplní nielen environmentálny cieľ, ale aj ekonomicko-sociálny pilier, minimálne silné krajiny budú ekonomicky motivované a pre slabšie ekonomiky zostane sociálna kohézia. Takto bol pôvodne Kjótsky protokol formulovaný a niečo podobné musí pokračovať. Otázkou je kedy sa k tomu podarí dopracovať.

Hodnotíte niečo v rámci globálnych klimatických rokovaní pozitívne?

Na riešenie problému deforestácie, ktorá spôsobuje 20% emisií, je zameraný špecifický program REDD+. Ten integruje environmentálny cieľ i sociálnu kohéziu. Takéto programy, najmä v krajinách Tretieho sveta, fungujú. Tento program by mohol byť úspešný – je čitateľný, s jasnou cieľovou skupinou. Jeho zámerom je ekonomicky oceniť ekosystémové služby. Lokálnym skupinám obyvateľstva, ktoré vlastnia alebo užívajú les s vysokou ekologickou funkciou, sa ponúkne finančná kompenzácia v podobe platby za starostlivosť o stromy.

Po určitej úprave by mohol byť takýto program svojim spôsobom aplikovateľný aj v našich podmienkach. Máme tu silný a dynamický sektor lesníctva, ktorý, našťastie, nie je iba štátny. V rámci neštátnych vlastníkov, ktorí obhospodarujú viac ako polovicu našich lesov, existujú skupiny schopné nielen lesné bohatstvo ťažiť, ale ho aj zveľaďovať a dlhodobo spravovať tak, aby produkovalo kyslík potrebný pre fungovanie ekosystémov.

Mnohé pozemkové spoločenstvá lesov, takzvané urbariáty, v ktorých sa združujú ich súkromní majitelia, preukázali vysokú ochotu a schopnosť podieľať sa na efektívnom manažmente, aj napriek tomu, že im Štátna ochrana prírody nevytvára podmienky. Ich záujem je dlhodobý zisk v malom rozsahu. Nechcú teda les vyrúbať a zarobiť na tom, ale chcú ponechať les aj pre budúce generácie. Sú schopní spravovať a chrániť les za znížených nákladov pre štát.

Bolo by to pekné prepojenie s cieľom o obnoviteľných zdrojoch a využitím biomasy. Existuje veľký potenciál tieto činnosti lepšie prepojiť. Štát by však týchto vlastníkov musel brať ako rovnocenných partnerov, ktorí majú svoje práva a sú pri ich uplatňovaní schopní prevziať časť nákladov.

Prognostický ústav SAV, na ktorom pôsobíte, je jedným z centier excelentnosti a patrí teda medzi špičkové výskumné pracoviská. V súčasnosti sa spolu s kolegami, ktorí tiež vystúpili na workshope o efektívnom využívaní zdrojov, podieľate na projekte SPECTRA+ financovanom z fondov EÚ z Operačného programu Výskum a vývoj. Práve v oblasti podpory vedy, výskumu a inovácií má Slovensko veľké medzery. S akými prekážkami ste sa museli vyrovnať?

Centrum excelentnosti nám umožnilo sformalizovať spoluprácu a v súčasnosti fungujeme organizovane naprieč viacerými ústavmi a univerzitami. Veľkou devízou tohto centra teda bola integrácia výskumu smerom k manažmentu krajiny.

Na druhú stranu administratívne komplikácie a prekážky, ktoré sa nám pri práci kladú, zaťažujú našu kapacitu. Nie sme administrátori, ale vedci. A je na škodu, že sme nútení neustále viesť denníky na zakúpenú techniku a podľa požiadaviek kompletizovať dokumentáciu. Problémy vznikli aj v tom, že vedecká komunita má svoje pravidlá hodnotenia práce, ktoré hovoria o publikačnej činnosti, o schopnosti získať projektové peniaze, vzdelávať študentov, hlavne doktorantov, a pritiahnuť do tímov mladých ľudí. Ide o celosvetové štandardné parametre hodnotenia výkonnosti. Dôležité teda nie je to ako presne využívam svoj čas a čo napíšem do pracovného výkazu. Byrokrat z ministerstva nemôže určovať aký typ publikačnej činnosti máme praktizovať a už vôbec nemôže meniť pravidlá za pochodu.

Mgr. Tatiana Kluvánková-Oravská, PhD., pôsobí ako zástupkyňa riaditeľa a vedúca výskumná pracovníčka Prognostického ústavu SAV v Bratislave a riaditeľka CETIP. Je tiež viceprezidentkou Európskej spoločnosti pre ekologickú ekonómiu (ESEE).

Pozadie

Rozhovor sa uskutočnil pri príležitosti workshopu Európa efektívne využívajúca zdroje v rámci projektu Európa 2020, ktorý organizuje Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku a Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť. Zámerom série podujatí je rozprúdiť odbornú debatu o novej stratégii pre inteligentný, udržateľný a inkluzívny rast, jej prioritách a záveroch, ktoré vyplývajú pre Slovensko.

REKLAMA

REKLAMA